Od Peter Lipa: Moja muzika
Slovenská jazzová a spevácka legenda, organizátor hudobného života, hudobný dramaturg a moderátor Peter Lipa je prvým z hudobníkov a osobností, ktorý nám v novej sérii rozhovorov s názvom Moja muzika exkluzívne porozprával o tom, akú hudbu počúval a počúva, akú hudbu robil a robí.
Rádio, šelak a gramofón s kľukou
Kým sme sa dostali k nejakým nosičom s hudbou, boli len uši. Natŕčali sme ich k rádiu a tam sa dala občas chytiť nejaká muzika, ktorá nás zaujímala. To bolo moje úplne prvé médium, cez ktoré som sa dostával k hudbe. Paralelne s tým do toho vstupoval aj gramofón. Mali sme doma taký, čo sa natáčal kľukou, nosili sme ho na Delňu (prírodné kúpalisko v Prešove, pozn. red.), aby sme mohli machrovať. Mali sme šelakové platne, tie sa dali veľmi ľahko rozlomiť, tak sme museli na nich dávať pozor, aby sme nemali namiesto muziky len pár kúskov rozbitej platne. Postupne k nám začali prichádzať aj vinylové platne. Najprv single, potom EP a potom aj celé albumy. Bola to veľká kvalitatívna zmena, začalo to konečne lepšie hrať. Mali sme hudobné skrine a z tých to už hralo celkom dobre. Aj ja som mal takú, v ktorej bol hore gramofón, dole reproduktor a zároveň aj rádio. Vtedy som počúval a hľadal hudbu, ktorá ma oslovovala každým možným spôsobom a v každom možnom čase. A veľmi ma to bavilo. V tých časoch totiž bola hudba niečo ako módny tovar. Ak by som to mal nejak prirovnať k súčasnosti, tak my sme vtedy “išli v hudbe” tak, ako dnes idú mladí v počítačových hrách, či sociálnych sieťach. Bolo to jednoducho tak, že kto zohnal nejakú zaujímavú pesničku, či platňu bol macher a tí ostatní sa na neho pozerali s úctou. A zároveň sa aj oni snažili niečo zohnať a potom sme si to vymieňali. Vyrastal som v Prešove a tam bol miestny rozhlas a zhodou okolností práve na našom dome na Slovenskej ulici bol taký ten tlampač, teda reproduktor a tam občas niečo zaujímavé zahrali. A ešte bol rozhlas po drôte, kde sa tiež dalo niečo objaviť. Proste každá forma, ktorou sa k nám mohla dostať muzika bola skvelá a my sme ju využívali na sto percent.
Prvé LP a výmenný obchod
Keď prišli LP platne, bol to veľký skok dopredu, čo sa týka kvality aj obsahu. Dostávali sa k nám rôznymi cestami. Vždy boli ľudia, ktorí cestovali od nás do sveta. Či to boli letci, námorníci, alebo diplomati, alebo mal niekto niekde v zahraničí rodinu. Využívali sa všetky možnosti, ktoré existovali. Napríklad si pamätám na vysielanie v Prešove veľmi populárneho rádia Canada. Tam bola polhodinová relácia v slovenčine a na konci vždy dali jednu otázku. My sme poslali odpoveď do Kanady a oni nám za správnu odpoveď poslali LP. Takto som sa dostal k minimálne dvom pre mňa veľmi dôležitým titulom. Jeden bol môj obľúbený spevák Ernie Andrews s Addelreyovcami a druhý Lou Rawls so svojím triom. Boli to live koncerty a prvýkrát som počul, ako to jazzoví speváci robia naživo, lebo dovtedy som počul iba štúdiové nahrávky. Tak som sa pomaly dostával k hudbe, samozrejme nikdy nie sám, vždy to bolo kolektívne a vždy to bol “výmenný obchod” a vždy sme si to medzi sebou požičiavali aspoň na jeden deň.
Bez rock and rollu ani na krok
Na začiatku šesťdesiatych rokov sme získavali aj prvé magnetofónové nahrávky. Bol to pokrok, lebo požičanú platňu som si mohol nahrať a potom zopakovať, kedy som ja chcel. A dokonca sa to dalo spomaliť, alebo zrýchliť. Vtedy sme mohli opísať akordy a s ťažkosťami aj text. Ten bol vtedy najväčší problém, lebo takého angličtinára, ktorý by ho vedel dobre odpísať z nahrávky sme vtedy nemali. Ale aj tak sme z toho mali obrovskú radosť a skúšali sme si to aj hrať. Okrem jazzu sa k nám postupne začala dostávať aj iná hudba. Elvis, Bill Haley, Little Richards, Fats Domino a ďalší z rokenrolu, ale aj Frank Sinatra, Louis Armstrong, či Ray Charles, to všetko som vnímal a počúval ešte predtým, než prišiel bigbít, ktorý ovládol celé šesťdesiate roky. Mal som vtedy aj takú špecialitu – kotúč. V Budapešti na Rákoci útca bol taký človek, ktorý ti načierno vedel nahrať čo si chcel. Mal svoj playlist a ty si mu zaškrtal, čo chceš a on vyrobil LPčko s tvojou dramaturgiou. To som mal asi 15 rokov. Rokenrol určite lomcoval svetom a samozrejme aj so mnou. Bolo to tak, že bez rokenrolu ani krok….potom sa objavili Angličania.
Tiene z Balatonu
Najprv to bola inštrumentálna hudba od The Shadows, ktorí neskôr mali aj speváka Cliffa Richarda, to všetko som tiež počúval. Pamätám si, že sme v tom čase stanovali na Balatone a tam som stretol jednu taliansku dievčinu. Doteraz som nezabudol, že sa volala Maria deBiaggi. Veľmi som od nej chcel, aby mi poslala nejakého Cliffa Richarda a aj mi ho poslala. Takže mám doma Cliffa Richarda s talianskym popisom. Je to iba singel, ale aj tak som bol veľmi šťastný. Potom prišli Beatles. To som bol už v Bratislave na vysokej škole a začal som hrať s prvou kapelou. Volala sa Struny a všetci sme boli študenti Stavebnej fakulty. Mnohí z nich školu nedokončili, ale všetci aspoň jeden rok opakovali a to bol tiež rokenrol. Paralelne s tým som počúval jazz, najmä tradičný…
Bigbít alebo jazz
Moja prvá kapela to bol rokenrol a bigbít. Hrali sme Roya Orbisona, aj prvých Beatles alebo Dej mi víc své lásky od Olympicu. Ale okrem toho som ako poslucháč dozrieval a napríklad v Anglicku sa vtedy okrem bigbítu zrodilo aj veľa dobrých európskych bluesových spevákov. V jednom momente ich bolo asi desať. A všetci čerpali z americkej tradície, ktorú transformovali do svojej vlastnej podoby. Boli to Paul Jones, Georgie Fame, Van Morrison, Joe Cocker a ďalší. Práve oni mi ukázali, ako sa to dá robiť a oslovilo ma to natoľko, že som sa takou cestou vydal aj ja. Tým som sa dostal bližšie k blues a cez dixieland bližšie k jazzu. A keď sa to spojilo, tak sa postupne vykryštalizovala moja hudobná cesta. Blues je pre mňa najdôležitejšie, pretože si myslím, že hudba, ktorá nemá v sebe blues, nemá šancu zabodovať….
Prvé nahrávky v Bratislave cez Prahu
Vtedy bola iná doba. Všetko bolo zložitejšie. Štúdio nemal, tak ako teraz, hocikto doma v obývačke. Vtedy bolo jediné štúdio v rozhlase, kde sa robili nahrávky, ktoré neskôr, keď už bol slovenský Opus, vychádzali aj na platniach. Keď som ja začínal, bol len Supraphon v Prahe. V druhej polovici šesťdesiatych rokov, keď už Blues Five bola celkom zavedená skupina, sme mali ambíciu nahrávať, ale stále sa nám nedarilo dostať sa do štúdia. Ja som spieval po anglicky, čo bola ďalšia prekážka. Ale v roku 1968 sme sa na 2.československom beatovom festivale v Prahe s Blues Five stali objavom festivalu a vyšla live nahrávka, kde máme dve pesničky, ktoré sme tam hrali. Ale doma bolo potom dlho ticho. Vznikol Opus a my sme v ňom nemohli nahrávať. Neskôr v sedemdesiatych rokoch nahrávala skupina Revival Jazz Band album a mňa škrtli. Jednoducho sa škrtli všetky spievané veci a zostali iba inštrumentálky. Vtedy prišla ponuka ísť do Prahy a hrať s Lubošom Andrštom. Založili sme Blues Band a v Prahe to bolo úplne prirodzené, že profesionálna kapela, ktorá úspešne koncertuje, aj nahráva. Tak sme v roku 1983 začali nahrávať v Prahe moju prvú LP Blues z lipového dřeva a ja som na základe toho prišiel v Bratislave na Ministerstvo kultúry a opýtal som sa ich prečo je to tak, že v Prahe nahrávať môžem a doma nie. Vtedy pán Pavol Koiš, ktorý bol námestníkom ministra kultúry zavolal do Opusu a vysvetlil im, že nikto nebráni tomu, aby som mohol nahrávať aj v Bratislave. Ľady boli prelomené a začal som nahrávať aj doma. Tak vznikol album Neúprosné ráno a neskôr Je to stále tak, ktoré mali aj anglické verzie, ktoré sa dodávali na trh do krajín RVHP. Tak to nejak potom postupne išlo, až prišiel zásadný rok 1989, po ktorom sa zmenilo úplne všetko…
Sloboda a návrat vinylov
Po nežnej revolúcii sa všetko otvorilo. Každý si už mohol nahrávať a vydávať kde chcel a čo chcel.
Ja som sa toho chopil a odvtedy som nahral a vydal niekoľko projektov. Albumy Lipa spieva Lasicu, Dobré meno, Čierny Peter, …v najlepších rokoch teraz dostávajú vinylovú podobu, ktorú predtým nemali. Tento počin Warner Music a Opusu ma teší. Určite je to návrat k tomu, čo bolo kedysi. Ten väčší formát má svoje výhody. Je to krajšie ako malé CD. Dnes už je hudba väčšinou na streame, ale LP je stále artefakt a ten sviatok vybrať si vinyl z obalu, počúvať ho a pri tom študovať obal sa mnohým ešte neomrzel a mnohí mladí ho teraz objavili. Ak je k tomu kvalitný gramofón s dobrým zvukom, je to aj pre mňa vždy fantastické. Kedysi sme to nemali. Vždy sme skúšali, ako to hi-fi, ako sa to vtedy volalo, zdokonaliť, aby sme mali čo najlepší posluch. Takže spojenie súčasnej techniky a klasického vinylu je teraz dokonalé, aj keď ten analógový zvuk je oproti digitálnemu vlastne trochu nedokonalý, ale rozhodne pre náš sluch najlepší.
Súčasnosť a kvalitný pop
Som rád, že teraz sa robí fantastická a kvalitná populárna hudba. Napríklad Silk Sonic. Bruno Mars a Anderson Paak, to je partia, ktorá robí práve taký pop. A to je dôležité. Lebo ak je tá najpopulárnejšia hudba kvalitná, má epigónov na celom svete. Myslím si, že teraz každý bude chcieť robiť kvalitnú hudbu, nie tú najjednoduchšiu, ale takú, aby bola lepšia, premyslenejšia, dôslednejšia…aby bola jednoducho dobrá. Lebo ľudia, ktorých som tu dnes už spomínal: Frank Sinatra, Louis Armstrong, Ray Charles, Elvis, Beatles, viedli kedysi rebríčky a patrili k najpopulárnejším a zároveň to bolo dobré a hodnotné. A mám pocit, že sa to teraz vracia. Anderson Paak je známy jazzový bubeník a to, že dostáva Grammy za populárnu hudbu je fantastické. To isté platí o ďašom pánovi, ktorý sa volá John Batiste. Ten je ešte navyše aj z New Orleans, čo je moje milované mesto. A to, čo robí teraz on, je pre mňa úžasné. Ja to veľmi chválim, lebo viem, čo v tej muzike presne je. Ja ho študujem a viem, z čoho vychádza a cítim, ako si váži históriu. A keď takýto človek dostane Grammy, nemôže byť pre súčasnú hudbu nič lepšie. To je také svetlo, za ktorým pôjde celý svet….a som rád, že v jazze sa stále objavujú noví speváci a speváčky a tí starší zdokonaľujú svoj prejav. Zároveň do toho dostávajú aj to nové, čo sa v hudbe deje. Napríklad môj obľúbenec Kurt Elling nahral album s gitaristom Charliem Hunterom a s dvomi hudobníkmi, ktorí doteraz hrali len hip hop. A je to skvelé. Je veľmi veľa dobrej hudby a my sme tu na to, aby sme sa učili od tých, čo to tak dobre robia.
Splnený sen
Ja som sa učil z rozhlasu, tam som získaval prvé vedomosti a to mi tak učarovalo, že mojou tajnou túžbou bolo už dávno mať svoju rozhlasovú reláciu, v ktorej by som ja mohol hudbu púšťať a hovoriť o nej. Robieval som to kedysi sám doma, že som si zavolal kamarátov muzikantov a spolu sme počúvali hudbu a rozprávali sme sa o nej. Boli to veľmi vzácne a dobré okamžiky. A boli veľmi dôležité, lebo sme sa veľa naučili. Nakoniec sa mi splnil sen a od roku 1974 vysielam v rozhlase stále. Aj teraz mám Jazzový klub rádia Devín, kde vysielam hudbu podľa môjho vlastného gusta a o tej hudbe rozprávam. Keď mi náhodou niekto napíše, že sa mu páčilo, čo som vybral, tak som rovnako šťastný, ako keby mi tlieskal na koncerte. Poslucháčov mám rád, lebo počúvaním hudby sa človek učí. Kedysi to bolo jednoduchšie, dnes si to musíte medzi toľkými médiami vyselektovať, ale keď narazíte na človeka, ktorý vie vybrať tú správnu hudbu a podať vám k nej správne informácie je to obohacujúce.
Plány
Začínam pracovať na jednom veľkom projekte, ktorý je veľký hlavne zemepisne. Rozhodol som sa, že pôjdem do New Orleans a chcem sa tam stretnúť s tamojšími hudobníkmi a nahrať s nimi svoje pesničky. Vždy ma to strašne lákalo a bol som zvedavý, ako to robia, ako to celé vzniká a čo sa pri tom deje. Preto chcem byť teraz súčasťou toho procesu. Dal som otextovať päť nových pesničiek po anglicky, už mám producenta, ktorý je zároveň bubeník a spevák. Volá sa Jamison Ross a bude produkovať päť mojich nahrávok, ktoré budú zvláštne prezentované. Nahráme ich najprv v domácej produkcii po slovensky, ale v Amerike tieto verzie nebudú počuť. Dostanú len demo nahrávku a základné info a budem chcieť, aby si ich spracovali po svojom. Som zvedavý, čo z toho vznikne a ako to nakoniec bude pôsobiť spolu na jednom albume.
text: Rado Mešša
foto: Roman Bomboš
