Legendárna kapela Olympic je, ako hovoria jej členovia, na jednom permanentnom turné. Za rok stihnú odohrať zhruba 70 koncertov, koncertujú i v zahraničí a budúci rok dokonca plánujú menšiu šnúru po Spojených štátoch. No ešte predtým, konkrétne už 19. decembra, si môžete Olympic naživo vychutnať aj v Bratislave. O novom albume „Souhvězdí drsňáků“ rozpráva líder Olympicu Petr Janda…
Hneď v prvej piesni na novom albume spievate, že máte radosť zo života. Máte?
Mám. Nedávno som bol na cintoríne. Vzal som so sebou, bohužiaľ i deti, ktorým tam docvaklo, že život nie je len tak. Ale na druhú stranu som si tam uvedomil, že stále mám úprimnú radosť zo života. Robí mi ju aj nový album. S chalanmi sme mali spoločnú radosť z nahrávania, teraz máme zas spoločnú radosť z výsledku.
V dnešnej dobe kapely zvyknú naraz nahrávať čo najviac nástrojov. Je to i váš prípad?
My nahrávame stále rovnako. Čo ide, to nahráme spolu a čo sa podarí, to necháme. Čo sa nepodarí, to následne opravíme.
Koľko býva tých opráv?
Bicie neopravujeme vôbec, tie sa musia podariť na prvý raz. Gitaru väčšinou zahrám ako demo, pričom v záujme lepšieho zvuku sa presuniem do väčšej sály a tu si ju poriadne nazvučím. No a na záver vždy príde spev.
Stále platí, že bubeník bude v Olympicu už navždy „iba“ ako hosť?
To určite neplatí, raz sa celkom určite stane členom. Niektorí muzikanti v iných kapelách na to čakali hoc i 30 rokov. My to ale podstatne skrátime – vzhľadom na náš vek by sme sa toho nemuseli dožiť.
Všetku muziku na Souhvězdí drsňáků ste napísali vy. Ostatných k tomu nepustíte alebo nekomponujú?
Ostatní sú lenivé prasce a nič neskladajú. (smiech) Ale vážne: takto má album jednotnú líniu, čo mu, myslím, prospieva. Do textov sa ženiem, pretože ma ich písanie baví. Je to dobrá krížovka. A vynikajúca terapia na mozog starnúceho elegána. A je tu i jeden ďalší dôvod: keď si text napíšem sám, dobre sa mi spieva. Je kompaktný s hudbou, čo je logické, keď je autorom hudby i textu jeden človek. A nakoniec musím veľmi trúfalo povedať, že písanie textov mi ide.
Do akej miery sú texty na novom albume autobiografické?
Za ostatných textárov hovoriť nemôžem, no moje sú autobiografické všetky. Vlastne, ja iné texty ani tvoriť nedokážem, pretože si neviem vymýšľať. Texty sú o mne a o mojich pocitoch. Snáď iba Němá nie je autobiografickou pesničkou. Obsahuje ale zásadnú, všeobecnú poučku: nie je možné mať všetky dievčatá na svete. Z osobnej skúsenosti môžem povedať, že som často túžil po dievčati, ktoré som nedostal. Je to trochu nadnesené. Ale len trochu.
Spomínali ste, že pesnička Tancovačka zo Souhvězdí drsňáků odkazuje k vašim slávnym songom Želva alebo Rosomák. Bolo to tak myslené od začiatku?
Aby som bol úprimný, pôvodne to tak myslené nebolo. Ale je to taká, ako by som to len povedal, swingová pesnička. Najskôr sa slovo swing objavilo aj v jej názve. Obsahuje skvelé, berkovské sólo, ktoré bravúrne zahral Jirka Valenta. Prvé obdobie Olympicu pripomína táto pesnička i preto, že je v nej obsiahnutá vzorka hlasu Jana Antonína Pacáka z piesni Línej skaut z roku 1968.
Takže sa k tejto ére neustále vraciate…
Áno a nevidím na tom nič zlé. Je to rovnaké, ako keď človek neustále premýšľa o svojej mladosti. Táto éra Olympicu bola naozaj skvelá a stále na ňu veľmi rád spomínam.
Nový album sa volá Souhvězdí drsňáků, ten predchádzajúci nesie názov Souhvězdí šílenců. Ako plánujete túto trilógiu zavŕšiť?
Ako romantici! To bude číslo tri našej trilógie.
Ste viac „drsňáci“ alebo „šílenci“?
Myslím si, že tak narovnako. Oba albumy sú poňaté dobre. Štýlom i nasadením držia spolu. Samozrejme, že sa od seba mierne odlišujú, veď „šílenci“ pre nás znamenali také oťukanie, „drsňáci“ vznikali už s väčšou rozvahou. Ďalší rozdiel spočíva v tom, že zatiaľ čo o Souhvězdí šílenců sme z hľadiska názvu dlhšie pochybovali, pri novom albume to bolo presne naopak. A vedeli to i textári, preto sú podaktoré texty málinko drsnejšie. No a tretí album bude logicky romantický. Plánujeme ho vydať na jeseň budúceho roka.
V prípade všetkých troch albumov ste stavili predovšetkým na elektrické hudobné nástroje…
Pri prvých dvoch určite. Akustické nástroje sa nám do tohto projektu nehodili. Pozorní poslucháči si museli všimnúť, že je tu zastúpených málo syntetizátorov, dominuje piano. Basa je dosť hlboká a bicie sú zas pomerne otvorené. Výsledný zvuk je naozaj iný. Drsný. Proste taký, aký sme chceli, aby bol!
Zahráte si niekedy iba tak akusticky?
Ani veľmi nie, no pri oslave päťdesiatky Olympicu, čiže o tri roky, plánujeme prvú časť veľkolepého koncertu odohrať práve akusticky.
Rozmýšľate už aj nad prípadnou šesťdesiatročnicou?
Oslavu „šesťdesiatky“ do detailov premyslenú (zatiaľ) nemáme. Iba ak také obrysy typu, že ako predkapelu si prizveme Rolling Stones… Síce, keď my budeme oslavovať šesť desaťročí na hudobnej scéne, oni už možno vystupovať nebudú.
ZDROJ: Michal Matyáš/ Supraphon 2014 / SOUL FOR SHOW