Gitarista, aranžér a skladateľ Tomáš Lukáč (30) patrí k súčasnej generácii venujúcej sa jazzu a príbuzným žánrom. Momentálne žije v Mníchove. Porozprávali sme sa o jeho začiatkoch, vplyve starších hudobníkov, debutovom albume Heart Shaped, o jeho štúdiách na univerzite v rakúskom Grazi a o jeho názore na akadémiu pre hudobníkov, ale aj o pandémii a o vplyve internetu a digitálnej doby na nielen hudobnícky život.
Kedy si začal hrať na gitare?
Moje hudobné začiatky boli veľmi obyčajné – asi rok flauty v šiestich, potom klavír asi v desiatich rokoch. Hlavne klavír ma vtedy veľmi neočaril (na rozdiel od súčasnosti). Prvú gitaru som si „vyprosil“ na Vianoce, keď som mal deväť, no prvé dva roky som sa jej ani nedotkol. Už si presne nepamätám, čo bol ten impulz začať hrať, ale na prvé hodiny som začal chodiť, keď som mal asi jedenásť, tuším k učiteľke angličtiny. Taký ten naozajstný impulz prišiel asi v trinástich rokoch, kedy som začal navštevovať serióznejšie hodiny v Academia Musicana v Bratislave. Potom to už išlo viac-menej samospádom.
Ako a čím ťa oslovil jazz?
Ako každý správny gitarista, aj ja som mal v štrnástich prvú garážovú kapelu. Vtedy ma, pochopiteľne, bavil rock, punk rock a podobne.
Postupom času som začal viac cvičiť a začali ma zaujímať komplexnejšie gitarové žánre ako metal, prog metal, či death metal. Vtedy som chcel byť hlavne najrýchlejším gitaristom na svete. Istú dobu som si veľmi išiel napríklad Dream Theater, alebo si pamätám na obdobie, kedy sme mali death metalové trio a hrali covery od skupiny Death (v zložení bicie, gitara a ja gitara + growl). Cvičili sme v zime v kostole v Lamači bez kúrenia. Rock and roll! Neskôr ma začal zaujímať blues – Jimi Hendrix, John Mayer, potom som narazil na Stevie Ray Vaughana, ktorého som snáď pretranskriboval celého a je to dodnes jedna z mojich najväčších inšpirácií.
Myslím, že k jazzu som sa dostal v rámci tohto prirodzeného vývoja, ako na nástroji, tak aj osobnostne. Jednoducho som chcel preniknúť do hudby hlbšie, chcel som získať kontrolu nad nástrojom, improvizovať. Tak prečo nie jazz? Samozrejme, trvalo to roky, kým som sa jazzu začal venovať naplno a kým som ho ako-tak pochopil.
Medzi tvojimi učiteľmi boli Boris Čellár aj Pavol Bereza. Ako ťa ovplyvnili?
Stret s týmito ľuďmi bol môj absolútne prvý kontakt s profesionálnymi hudobníkmi. Pred univerzitným štúdiom som nechodil na žiadnu hudobnú školu, nepoznal som komunitu, nemal som hudobných známych. Niečo ako ‚scéna‘ v Bratislave už prakticky neexistovala ani vtedy a preto bolo pre niekoho ako ja trochu náročné spoznať starších, etablovaných muzikantov. Okrem vyššie uvedených som chodil na hodiny aj k Stanovi Počajimu, či Ľubošovi Brtáňovi. K Borisovi som začal chodiť kvôli príprave do Grazu, čo sa nakoniec oplatilo.
Následne si sa rozhodol ísť študovať jazzovú gitaru do rakúskeho KUG-u. Prečo si chcel študovať hudbu na akademickej pôde?
Po tom, čo som sa rozhodol, robiť hudbu profesionálne, bolo pre mňa štúdium v zahraničí absolútne logické rozhodnutie. Vzhľadom na situáciu v slovenskej kultúre a fakt, že vzdelanie v oblasti jazzu a populárnej hudby na Slovensku prakticky neexistuje, to vlastne bola asi aj jediná možná cesta.
Úprimne povedané, veľa iných alternatív ako univerzitu v Grazi som nevidel. Vtedy som nepoznal tie školy tak, ako dnes. Graz je okrem Viedne a Brna asi najbližšia možnosť, kde študovať jazz a zhodou okolností aj najlepšia. Ako som spomínal, ja som vtedy veľa muzikantov nepoznal a z tých, ktorých som poznal, takmer všetci študovali v Grazi. Okrem toho som určite chcel vyskúšať život v zahraničí a takisto nie je na škodu, priniesť si domov nejaký ten titul.
Ako vnímaš štúdium s odstupom času? Naplnilo tvoje očakávania? Vedel by si si predstaviť, že by si pôsobil ako profesionálny jazzový hudobník, aj keby si jazz neštudoval na univerzite?
Jazzový inštitút v Grazi je podľa mňa jedna z dvoch-troch najlepších škôl v Európe. Je to naozajstná škola, kde ťa naozaj učia hrať. Pre mňa to bol veľmi dôležitý moment v osobnostnom rozvoji, kedy som konečne mohol žiť hudbou 24 hodín denne. Spoznal som veľa talentovaných hudobníkov, stále som hral alebo cvičil. Zrazu som bol v prostredí, kde sme riešili len hudbu, jazz, gitaru, sóla, gigy.
Štúdium mi dalo samozrejme vzdelanie, ale aj kontakty a sebavedomie. Myslím, že by som mohol byť profesionálnym hudobníkom aj bez štúdia, ale určite by bola moja úroveň oveľa, oveľa nižšia. Okrem toho by mi chýbali spomínané kontakty a prostredie. Pre mňa bolo teda štúdium fundamentálne, ale poznám aj ľudí, ktorých školské osnovy a vysoká konkurencia dohnali až k tomu, že prestali hrať.
Platí, že čím viac dobrých hudobníkov, tým viac dobrého umenia?
Čo sa týka štúdia, ono je to tak, že dnes študuje v podstate každý. Univerzity ročne „vypľúvajú“ kvantá vysoko kvalitných hudobníkov. Čo je samozrejme super. Problém je, že oni potom nemajú kde hrať, keďže klubov je stále menej a menej. Takže všetci učia (čo nie je zas až také zlé). Z globálneho pohľadu je ale otázne, aký význam má toľko vysoko kvalitných hudobníkom pre spoločnosť – platí, že čím viac dobrých hudobníkov, tým viac dobrého umenia? Toto je filozofická otázka a ja na ňu nemám odpoveď. Len sa nad tým v poslednej dobe trochu zamýšľam, hlavne keď si predstavím, ako hudobná scéne fungovala ešte tak pred 20-30 rokmi. Proste sa hralo a hotovo. Sting, Coltrane, ani Dave Grohl diplom z univerzity nemajú a nevadí to nikomu z nás.
V rámci štúdií si bol aj v Nemecku. Aký bol rozdiel v Nemecku a v Grazi?
To veľmi záleží od toho, kde v Nemecku si. Tu je hudobná univerzita asi v každom väčšom meste a každá je samozrejme iná. Ja som odišiel do Mníchova na magisterské štúdium. Chcel som ísť do väčšieho, metropolitného mesta, okrem toho v Mníchove učí gitaru Peter O’Mara – jeden z najlepších jazzových gitaristov v Európe.
Rozdiel oproti Grazu je asi najmä v prostredí – Graz je predsalen menšie mesto (necelých 300 000 obyvateľov), kde ten veľkomestský „vibe“ proste nie je. Samotné štúdium ma v Mníchove až tak neobohatilo, ale je pravda, že na magisterskom stupni to už nie je až tak veľa o učení sa, ako skôr o práci na vlastnom projekte, kompozíciách a podobne.
Máš na konte debutový album Heart Shaped. Prečo si zvolil práve hudbu Kurta Cobaina a jej prearanžovanie?
V prvom rade by som chcel povedať, že to nie je album venovaný Kurtovi, ani to nie je cover album. Len na ňom hrám Cobainovu hudbu, tak ako iní muzikanti hrajú Beethovena, Beatles, alebo Charlieho Parkera.
Áno, je pravda, že debuty bývajú istou formou prezentácie vlastných kompozícií. Ja som v čase prípravy albumu nemal dosť vlastných skladieb, okrem toho som mal rozpracovaný tento projekt, tak som si povedal, prečo nie? Albumov bude ešte veľa a je asi jedno, ktorý bol ten prvý.
Tých dôvodov, prečo som sa rozhodol spraviť tento album, je niekoľko. V prvom rade som nechcel hrať štandardy – necítim to tak, že by boli tou správnou platformou na moje hudobné sebavyjadrenie, okrem toho existuje asi milión muzikantov, ktorí hrajú štandardy lepšie ako ja.
Rozhodol som sa preto ísť smerom, ktorý je mne bližší, čiže hudba, na ktorej som vyrastal – rock. Tieto skladby poznám tak dobre, že sú to vlastne moje ‚štandardy‘. Prvý aranžmán – skladba Serve The Servants – vznikol asi v roku 2016 pre moje akustické kvarteto. Hudobne to fungovalo výborne, tak som sa rozhodol pohrabať sa v hudbe Nirvany ďalej a zistil som, že je to výborný hudobný materiál. Tak vzniklo tých osem skladieb, ktoré skončili na albume.
Za týmto albumom sa skrýva aj (marketingový) záujem, osloviť širšie, nielen jazzové publikum, čo sa aj podarilo. Preto je na albume počuť jazz, rock, hip-hop, r’n’b, aj world music. Myslím si, že jazzoví muzikanti často žijú vo svojej bubline a nevnímajú dostatočne to, čo sa deje vo svete okolo. Ja som sa snažil týmto albumom z tejto bubliny vyjsť von.
Momentálne pôsobíš v Nemecku. Čo všetko tam robíš okrem hrania a nahrávania? Aké sú tam podmienky pre (jazzového) hudobníka?
V Nemecku som ostal po štúdiu. Okrem hrania v prvom rade učím, čo mi napríklad pomohlo prežiť pandémiu bez nejakých veľkých problémov. Asi najväčší rozdiel oproti iným krajinám je, že byť hudobník v Nemecku je brané ako normálne povolanie. Sú na to školy, inštitúcie, zamestnania. Samozrejme, byť na voľnej nohe je komplikované všade, ale tu sa ľudia až tak strašne nečudujú, keď sa dozvedia, že si muzikant. Je tu pomerne funkčná sieť orchestrov, klubov, koncertných sál, škôl, kde môžeš ako hudobník pôsobiť. To je pre niekoho ako ja, kto pochádza z krajiny, kde je kultúra v podstate v troskách, na nezaplatenie.
Aké sú tvoje najbližšie hudobné vízie, plány a aktivity? Ako ťa ovplyvnila prebiehajúca pandémia? Čo ti vzala a čo dala?
Už sa neviem dočkať naozajstného návratu na pódiá. Mám momentálne fantastickú kapelu a vonku nový projekt MINGA SESSIONS. Zatiaľ si to môžu ľudia vypočuť na Youtube, prípadne kúpiť na mojej Bandcamp stránke. Tento rok s týmto projektom budeme určite hrať, verím, že aj na Slovensku.
Pandémia mi dala možnosť trochu sa zastaviť a zamyslieť sa nad svojou hudbou. Prehodnotil som veľa vecí, napríklad to, akú hudbu chcem vlastne robiť. Preto mám do budúcnosti možno trochu prekvapivé plány – tento rok pracujem na novom albume vlastných pesničiek, niečo ako singer-songwriter album a myslím, že budúci rok vydám aj rockový album, na čo sa neskutočne teším.
Čo mi pandémia vzala? Jednoznačne možnosť preniknúť do miestnej scény, keďže ma zasiahla, keď som bol v Nemecku ešte pomerne krátko.
Ako vnímaš možnosti, ktoré nám hudobníkom prináša internet a sociálne siete? Vnímaš ich pozitívne? Videl som, že si nahral videoklip a založil si svoj patreonový profil. Aký tam máš obsah?
Internet je skvelé miesto na sebaprezentáciu s dosahom na veľký počet divákov. Bohužial, kvalita sa v takomto objeme informácií často stráca, možností, čo počúvať – konzumovať je jednoducho priveľa. Takže môj vzťah k nemu je veľmi ambivalentný. Rád si pozriem nejaký dobrý koncert alebo video na Youtube, ale naživo je to určite neporovnateľné.
Patreon je platforma, kde ma môžu moji fanúšikovia priamo podporovať v mojej tvorbe malým mesačným príspevkom. Postupom času budú pribúdať gitarové videá, transkripcie sól, rôzny hudobný/ náučný materiál. Mám pripravený aj seriál inštruktážnych videí k hre na gitaru, ktorý budem postupne vydávať v najbližšom období. Mojich patrónov odmením pri každom mojom novom projekte či release špeciálnym obsahom. Okrem toho majú k dispozícii materiál, ktorý inde nezverejňujem – noty, gitarové taby, zábery zo zákulisia, nahrávky a videá na stiahnutie, či zľavy na moje najnovšie nahrávky.
text: Dávid Oláh
foto: Javor Photo, archív Tomáša Lukáča
