Peter Lipa patrí medzi prvých slovenských interpretov, ktorí po výraznom uvoľnení opatrení, začal so živým koncertovaním. Postupne sa už rozbehli programy aj v hudobných kluboch, kultúrnych centrách a koncertných sálach a fanúšikovia si začínajú zvykať na to, že sa môžu stretávať pri svojej obľúbenej hudbe. Inak tomu nebolo ani na prešovskom koncerte v Stromoradí, kde sme deň pred koncertom Petra Lipu s jeho kapelou nahrali nový diel podcastu MojaMuzika. Hoci do Prešova zavíta viacmenej pri príležitosti živých vystúpení, stále má silný vzťah k mestu a Stromoradiu špeciálne. Nebol to žiaden dramaturgický zámer, ale už po druhýkrát tu otváral koncertnú sezónu.
„Veľká česť pre mňa. Pravda je taká, že Stromoradie je miesto, ktoré veľmi dobre poznám zo svojich detských čias. Veľmi blízko som býval a na tomto stromoradí sme hrávali futbal a potom sme sa išli pozrieť za dievčatami, lebo blízko je Pedagogická škola. Tam boli vždy pekné dievčatá. Stromoradie, vtedy sa to volalo Promenáda, na tomto mieste som strávil veľa pekných chvíľ. Som rád, že tu existuje tento klub, a že sa tu dá hrať.
V podcaste s Petrom Lipom sa okrem iného dozviete:
Stretávame sa v úvode tejto koncertnej sezóny, kedy už sú zrušené opatrenia. Ako sa Vám to rozbieha?
Samozrejme musíme akceptovať všeobecné podmienky, ale čo sa nezrušilo týmto zrušením, sú mysle našich potencionálnych fanúšikov. Ešte sa musia zmeniť ľudia a to chvíľu potrvá. Vidím to aj na ulici. Je tam menej ľudí, mestá sú prázdnejšie, aj Prešov a aj Bratislava. Ľudia si ešte musia zvyknúť, že už sa dá chodiť von a stretávať sa. To, čo sa deje u našich východných susedov na Ukrajine, je tiež veľmi silný faktor, ale nič nám iné neostáva, len žiť svoje životy tak, ako sme žili pred tým, lebo sedieť doma a zamýšľať sa nad tým, čo bude, nám nepomôže. Aj tak nič nevyriešime. Náš osud teraz nie je v našich rukách. Keby sa dalo, ideálne by bolo, aby sme sa dostali do stavu, ktorý bol tri roky pred tým. Či sa to podarí, to nikto nevie. Určite to bude proces a nepôjde to zo dňa na deň. Ale verím, že to nakoniec naštartujeme, a že to bude také, aké to bolo, lebo mám pocit, že to bolo celkom dobré a navyše to stále išlo hore. Mysleli sme si, že to stúpa, že je viac koncertov, ľudia chodia na koncerty, a že sa hudba dá udržať. Dúfam, že na to nadviažeme.
V súčasnosti je to veľká téma, ako naštartovať nielen hudobnú scénu. Čo z Vášho pohľadu, ako hudobníka aj organizátora, bude potrebné spraviť, aby sa tento reštart udial a zároveň aj podaril?
Nedá sa to robiť skokom. Pôjde to pomaly a dúfam, že tá krivka dorastie do takej výšky, aká tu bola kedysi. Môžeme len robiť všetko, čo sme robili kedysi. Cvičiť, nahrávať nové pesničky, snažiť sa ich dostať k publiku cez sociálne siete, cez rádiá a usporiadatelia sa musia vrátiť, trochu oprášiť pavúkov, ktorí ostali v sálach a reprákoch a po troške začať robiť koncerty. Verím, že si ľudia zvyknú. Hudba prežila mnohé krušné chvíle. Pamätám si časy, keď sa tu po ’89 zmenilo všetko. Vtedy sme si chvíľu mysleli, že je koniec všetkého. Naraz nebolo nič. Vtedy neboli ani kluby, ani súkromné podnikanie nefungovalo tak, ako sme na to teraz zvyknutí. Potom to ale rástlo.
Zásadnú zmenu priniesol internet. Dnešná komunikácia vyzerá celkom inak ako vtedy. A ten tu máme. To je dobrý kanál, cez ktorý sa dá spraviť veľa vecí. Navyše máme ešte rádiá, tie sa síce podľa mňa nechovajú k slovenskej hudbe tak, ako by mali, ale máme tu rádiá, ktoré vysielajú hudbu. Zvykol som si na to, že som hudbu spoznával cez rádio. A to stále platí. Navyše dnes už máme aj download aj stream a môžeme si nájsť hudbu, ktorú chceme počúvať. To je všetko veľmi dôležité, aby ľudia boli informovaní o novinkách, aby poznali svojich nových obľúbených spevákov, speváčky, kapely. Verím, že sa celý hudobný svet naštartuje.
zľava: Michal Fedor (bicie), Radovan Tariška (saxofón), Michal Šimko (basgitara), Peter Lipa (spev) a Peter Lipa Jr. (klávesy). foto: Dominik Petro
Skvelým miestom na spoznávanie novej hudby a noviniek už zabehnutých interpretov sú hudobné kluby, o ktorých sa počas pandémie začalo viac rozprávať aj v tom zmysle, že sú základnými kameňmi hudobnej scény. Aký máte vzťah k hudobným klubom?
Toto sú kladné momenty v zmysle „všetko zlé, je na niečo dobré“ a to, čo sme zažili v lockdowne, počas celého kovidu a prísnych opatrení, vyvolalo aj takú spätnú väzbu, že sa kluby dali dokopy a zviditeľnili sa, čo je veľmi dôležité. Som generácia, ktorá zažila príchod a vznik klubov vôbec. Mať klub už v šesťdesiatych rokoch, bolo niečo úžasné. Vedeli sme, že nejaké kluby niekde existujú, ale tu neexistovali. A kedysi neexistovali ani vo svete. Pamätám si, že anglická skupina Shadows so spevákom Cliffom Richardom natočila celovečerný film o klube. Klub bol jednoducho ich méta. Čo sa odohráva kluboch je znakom doby a meračom toho, čo sa deje okolo. Je to spoločenský život, ale hudba je v tom veľmi dôležitá. Tak začínali Beatles a tak začínali všetky skupiny.
Pre muzikantov je hranie v klube alfa a omega, úplný začiatok všetkého, čo existuje pri akomkoľvek združení. Jednoducho mať priestor, kam si môžu hudobníci pozvať najprv svojich kamarátov, potom rovesníkov a ďalších a ďalších ľudí, a kde sa môžu ukázať naživo, to je fantastická vec. Bol by som za to, aby existovalo veľa klubov. Minimálne jeden v každom väčšom aj menšom meste. Môže ich byť aj viac a perspektívne, aby boli rozlíšené svojím zameraním. Nechcem hovoriť len o jazzových kluboch, pretože celkovo mám rád hudbu a hudobníkov. To je jedno, akú hudbu hrajú. Chcem len, aby hrali dobre, pričom žáner v tomto nie je dôležitý. Hovorím o kluboch, v ktorých sa striedajú žánre, aby do nich prišli aj ľudia, ktorí jazz nemusia, no majú radi inú dobrú hudbu. Alebo radi prídu a priučia sa dobrej hudbe. Kluby považujem za veľkú súčasť celej hudobnej scény.
Peter Lipa si s kapelou spravili pred koncertom novú kapelovú fotografiu v sále Stromoradia. foto: Dominik Petro
Ďalšia úloha, ktorú na seba hudobné kluby preberajú, sa vyznačuje tým, že v nich kapely získavajú prvé skúsenosti zo živého hrania a veľa sa v nich naučia. Kde ste sa učili svojmu remeslu, pretože za bývalého režimu nebolo možné súkromne podnikať a teda aj samotné kluby neexistovali v podobe, v akej ich dnes poznáme.
Áno, kým bolo súkromné podnikanie zakázané, kluby neboli. Všetko bolo organizované a najčastejšie to spadalo pod SZM, či už podnikové, mestské alebo študentské. Tam sa našiel nejaký šikovný človek, ktorý zapracoval na tom, aby vznikol priestor na podujatia. Ale vždy to bolo obmedzené. Vstupné a vstup vôbec. Tam nemohol prísť hocikto. Musel mať nejaký preukaz, musel niekam patriť. Potom sa podarilo “Véčko”, čo boli šesťdesiate roky, kedy u nás nastalo uvoľnenie a mali sme viac slobody. Keď vznikne takýto klub, každá kapela túži, dostať sa tam. To je méta.
Prvou úlohou klubu je dať niečo dokopy a byť klubom ako takým a neskôr, keď to dobre funguje, tak sa stáva métou a miestom, kde chcú hudobníci hrať, lebo je to dobrý klub. Tak začínali Beatles aj všetky anglické a zrejme aj americké kapely.
Pod hlavičkou Slovenskej jazzovej spoločnosti organizujete súťaž Nové tváre slovenského jazzu, ktoré objavili nespočetné množstvo výborných muzikantov. Ako vnímaš slovenský jazz? Má naša omladina, ktorá vo veľkom študuje na zahraničných hudobných školách, našliapnuté na dobrú kariéru? Jazzová muzikantská komunita si žije svojím životom a dovolím si tvrdiť, že má zo všetkých slovenských hudobných subkultúr aj najväčší presah na zahraničie.
Áno, je to možné, keďže jazz má svoju univerzálnu dorozumievaciu polohu. Jazzový jazyk je známy a vie sa, odkiaľ pokiaľ je to jazz. Často sa tam nespieva, ide o inštrumentálnu hudbu, ktorá je absolútne komunikatívna. Keď vie niekto hrať, tak je jazzman.
Myslím si, že je veľa mladých kapiel a veľa mladých ľudí, ktorí chcú hrať a hrajú veľmi dobre. Aj situácia v školstve sa zmenila k lepšiem. Veľa muzikantov, ktorí hudbu vyštudovali doma alebo v zahraničí teraz učí v ZUŠkách alebo na konzervatóriách (napr. Košice, Žilina, Bratislava a i.). Významná je tiež Hudobná a umelecká akadémia v Banskej Štiavnici, čo je odborná vysoká škola. Máme mnoho absolventov z Brna, Grazu, Holandka aj Spojených Štátov Amerických, ktorí sa vrátili na Slovensko a hrajú tu veľmi kvalitnú hudbu. Zázemie by bolo, len nemajú priestor, kde sa realizovať.
V jazze sa teda zaužil systém, že hudobníci nie sú samoukovia, ale väčšinou idú na to vážne. Hudbu študujú na školách a neskôr odovzdávajú ďalej svoje skúsenosti. Že niekto hrá a okrem toho aj učí, to je bežná súčasť života hudobníkov. V jazze je to často tak.
O Vás je známe, že spolupracujete s mladšími muzikantmi, od ktorých sa zároveň aj rád učíte. Je to vec, ktorá Vás dokáže držať dlhšie pri hudobnom remesle a pri chuti robiť hudbu?
Vždy som hľadal spoluhráčov a kolegov, ktorí boli lepší ako ja. Obdivoval som každého z nich a bol som rád, že s nimi môžem hrať a platí to doteraz. Vek v tom nehrá vôbec žiadnu rolu. Posledných možno tridsať rokov hrám s podstatne mladšími hudobníkmi. Dokonca čím ďalej, tým sú mladší, len ja stárnem. Moja muzikanstká generácia už pomaly nehrá a udržať si vysoký muzikanstký štandard nie je jednoduché pre staršieho človeka. Je veľmi málo profesionálov, starších, v tejto oblasti, ktorí to ešte stále robia a na veľmi dobrej úrovni. Aj preto si hľadám muzikantov medzi mladšími kolegami (rozhovor) a musím povedať, že sa mi to darí, lebo naša scéna stále ponúka nových a nových. Zároveň mám veľkú radosť z toho, že môžem byť s mladšími, pretože to, čo oni predvádzajú, čo prinesú do mojej hudby, je niečo iné. Prinášajú nový prístup, ktorý by moji rovesníci neurobili. Vo svojom hudobníckom živote som zmenil dosť veľa vecí. Pred tridsiatimi rokmi som spieval prevzatú hudbu, takzvané štandardy. Dnes tvorí deväťdesiatpäť percent mojej hudby moja vlastná tvorba. Som rád, že sa to takto prerodilo, a že robím niečo, čo je originálne, moje, vlastné, a že ma podľa toho dokonca pozná publikum. Moji kolegovia mi s tým veľmi dobre pomáhajú.
Jedným z týchto ľudí je textár Rudo Rusiňák, s ktorým ste pred nedávnom zverejnili pesničku Niekde som čítal. Počas jej predstavenia ste uviedli, že bude súčasťou projektu NOLA, čo je slangové označenie pre mesto New Orleans, ktoré Vás hudobne výrazne inšpirovalo. Aká je pointa tohto projektu, čo môžeme očakávať?
New Orleans je to, o čom tu celý čas rozprávame. Keď hovoríme o kluboch, v New Orleans je možno tristo klubov. Len v jednom meste. Vo francúzskej štvrti sú ulice, kde sú podniky jeden vedľa druhého na oboch stranách ulice a všade sa tam hrá živá hudba, čo je úžasné. Pre hudobníkov je to raj. Mne tento raj učaroval už dávno, keďže som poznal hudobníkov, ktorí odtiaľ pochádzali a niekoľkokrát som sa tam dostal. Prvý raz v roku 1991, asi dva roky potom, čo sme sa oslobodili. Bol som na jednej konferencii, a keď som to videl, celé mi to učarovalo. Odvtedy na to myslím. Zakaždým, keď som sa tam vrátil, bol to pre mňa veľký zážitok. Tento rok by som chcel ísť do New Orleans opäť, nie ako turista, ale chcem sa stať na chvíľu súčasťou toho celého a to tak, že si prenajmem štúdio, dohodnem sa s tamojšími hudobníkmi a spravím s nimi niekoľko svojich nahrávok. Tieto pesničky teraz pripravujem. Bude sa to volať Nola. Pôjde o pesničky, ktoré majú svoju slovenskú verziu, ale chcem, aby ich tamojší hudobníci hrali podľa seba. Dám im jednoduché demo a takzvaný sheet music (jednoduchý notový záznam, pozn. red.) a nechám ich vytvoriť aranžmán. Som zvedavý, ako to bude znieť a medzi týmito nahrávkami bude aj pesnička Niekde som čítal, na ktorú už mám anglický text. Takých bude viac.
Chcem vedieť, ako to prebieha, ako tam vzniká hudba a ako to tam celé funguje. Chcem, aby hudba, ktorá tam vznikne mala dotyk New Orleans, lebo New Orleans má veľmi špecifický prístup k hudbe a to je aj v Amerike jasné, všetci o tom hovoria. Všetci veľkí hudobníci považujú New Orleans za niečo mimoriadne. Aj Sting napísal pesničku o Bourbon Street. Chcem to teda zažiť na vlastnej koži a teším sa na to, čo z toho vznikne. Netvrdím, že to bude nejaká bomba, ale pre mňa osobne áno. Pre mňa bude veľký zážitok už len to, že tam budem v štúdiu a budem počuť, ako moju hudbu a moje pesničky hrajú hudovníci z New Orleans.
Takéto výnimočné zájazdy si dopriali Richard Müller s newyorskými hudobníkmi alebo Miroslav Žbirka v Abbey Road Studios. Dokonca spolu odohrali koncerty. Ako na Vás pôsobili tieto kooperácie a počuli ste v nich dotyk muzikantov z iných krajín, respektíve kontinentov?
Na výsledom efekte to človek až tak nespozná. U Riša (Müllera) to bolo iné, pretože tých muzikantov pozval sem a zahrali hotové pesničky, ktoré už boli známe. Ale Meky tam tvoril. Mal nové texty a priniesol tam celé demá. Práve samotný tvorivý proces je úžasný. Ťažko teraz povedať z počutia. Tí ľudia vedia niečo, čo naši celkom dobre nevedia, lebo nemajú ich skúsenosť. Oni tvorili hudbu, ktorú sme my celý život počúvali a učili sa z nej. Bude príjemné sa v tomto prostredí vyskytnúť a vychutnávať si všetky tieto detaily. Preto tvrdím, že to možno nebude bombastická nahrávka, ale pre mňa a dúfam, že aj pre ľudí, ktorí majú radi moju hudbu a rozumejú mi po hudobnej stránke, to bude niečo špecifické.
Je to aj moment, na ktorý si odkladáte texty od Milana Lasicu? Pokiaľ je známe, tak sú ešte dva.
Áno, ostali dva. S jedným mám problém, neviem ho zhudobniť, preto som oslovil Majla Štefánika zo skupiny Ľudové Mladistvá, s ktorým sme už pred tým spravili pesničku Motýľ. Teraz robí na ďalšom texte a ešte existuje jeden, volá sa Čosi. Začína slovami „Čosi ma ničí, doma aj v zahraničí“ a má dve demo verzie. Jedna je komornejšia, náročnejšia, povedal by som sférická, stiahnutá zo vzduchu a druhá zemitá. Práve tú zemitú chcem predstaviť v New Orleans a už mám na ňu aj anglický text.
Jednoducho tie pesničky zbieram po jednom a mám predstavu, čo by tam mohlo byť, čo by mohlo zarezonovať a čo nie. Sú pesničky, o ktorých viem, že tam nebudú nikomu nič hovoriť. Ale pri niektorých mi šiesty zmysel hovorí, že by mohli zarezonovať. Budem musieť zobrať viac pesničiek. Okrem iného vezmem aj staršie veci, jednu konkrétne. Keď som tam bol v ’91, zoznámil som sa s jedným textárom. Zháňal som anglické texty, pretože som mal teóriu, že musím spievať po anglicky. Chcel som sa so svojou hudbou dostať do sveta. Ron Cuccia, ktorý písal pre Neville Brothers, mi dal dva texty. Z jedného z nich vznikla pesnička Trombone Jones, ktorú som nahral na platňu Naspäť na stromy. Tú vezmem späť a v New Orleans ju nahrám nanovo. Po tridsiatich rokoch sa s ňou teda vrátim na miesto činu.
Nedávno ste vystúpili na odovzdávaní cien Radio_Head Awards v projekte Bolo nás jedenásť. Aké to je vracať sa k tvorbe Milana Lasicu? Je to pre Vás v niečom špecifické, keď už nie je medzi nami?
Spomínať na Milana Lasicu pre mňa nie je ničím zvláštne, lebo ho spomínam na každom koncerte, keďže na koncertoch spievam niekoľko pesničiek, ktoré sme spolu vytvorili. Vraciam sa k tomu stále a spomínam ho pri každom svojom vystúpení. Bolo nás jedenásť je trochu iný projekt, v ktorom som sa stretol s ďalšími ľuďmi, ktorí povedzme nie sú až tak spätí s Lasicom a jeho tvorbou. Ale Miško Kaščák ich k tomu primäl a podarilo sa mu vytvoriť spoločnú, veľmi dobrú atmosféru, v ktorej celý kolektív podporuje jeho dobrú myšlienku a myšlienku, ktorú kedysi mali Milan Lasica s Jarom Filipom a Julom Satinským. Vtedy sme súčasťou niečo iného, je to celkom iný svet a veľmi rád tam chodím. Sú tam oveľa mladší speváci ako ja. Kedysi bol Milan (Lasica) trošku starší, teraz tam už nie je, takže som medzi nimi ako deduško, ale necítim sa tak. Naopak, cítím sa veľmi dobre a som rád, že môžem byť súčasťou tohto projektu. Každé nové stretnutie a každý nový projekt je pre mňa zaujímavý, aj keď sa samozrejme teraz trošku oťukávame, pretože tam nie je Milan. Naše posledné koncerty boli spoločné a toto vystúpenie bolo prvé bez Milana. A to je iné. Nielenže tam bol, ale aj spieval, rozprával a viem, že bol veľmi dôležitým človekom pre publikum. Ľudia sa chodili pozrieť na Bolo nás jedenásť kvôli Lasicovi. Uvidíme, ako to ľudia zoberú teraz. Viem, že Mišo (Kaščák) plánuje vystúpenie na Pohode.
Čo sa týka Bratislavských Jazzových Dní, ktoré sa minulý rok uskutočnili v upravenej verzii, plánujete s aktuálnym ročníkom nadviazať na rok 2019?
Nadväzujeme stále na to, čo bolo, ale v roku 2020 sme nemali šancu. Preto sme museli prvýkrát po štyridsiatichšiestich rokoch vynechať usporadúvanie tohto festivalu, čo bola pre mňa veľmi nepríjemná situácia, lebo som zástancom toho, že máme vydržať, lebo kontinuita a tradícia sú veľmi dôležité. Vždy som si hovoril, keby sa stalo niečo a neboli by peniaze alebo akékoľvek zlé objektívne podmienky, tak by sme to spravili hoci aj v nejakej kaviarni. Len tak, urobíme nejaký koncert, aby sme spravili čiarku za ďalším ročníkom. Minulý rok sme BJD urobili, len nastal problém s miestom konania. Žiaľbohu nám Incheba z neznámych dôvodov strašne dvihla nájom. Nakoniec sme to spravili v Refinery Gallery. Už teraz chystáme ďalší ročník v termíne 21.-23. október a hľadáme aj nové miesto, ktoré by bolo lepšie. Či sa nám to podarí, neviem dnes povedať, lebo Bratislava je na tom veľmi zle, aj Istropolis skončil úplne, ten už teraz rozoberajú, hovorí sa o výstavbe nového koncertného a kongresového centra, ale aj to teraz vyzerá veľmi zle, lebo Slovenský štát aj vláda majú celkom iné priority a žiaľbohu, treba uznať, že sú dôležitejšie. Neviem teda, ako to bude vyzerať, ale festival bude určite. Veľmi sa na neho teším, lebo je to moje dieťa a chcem ho vychovávať aj naďalej.
Pomáhali ste rozbiehať festival Jazz Prešov, ktorého sa organizačne chopil Peter Adamkovič z AMC Tria. Pred desiatimi rokmi vystúpil v Prešove dnes už 93-ročný americký saxofonista Benny Golson a údajne stále aktívny muzikant. Na BJD ste si splnili veľa muzikantských aj fanúšikovských snov. Koho z tých starých frajerov by ste chceli vidieť v Bratislave?
Stále u nás nebol George Benson, môj veľký obľúbenec, veľmi dobrý gitarista a spevák. Tiež je už starší, ale ešte stále koncertuje. Nič nám neostáva, len čakať a možno sa to aj niekedy podarí. Ale tu musím, žiaľbohu hovoriť o peniazoch. Finančné podmienky a pomery sa veľmi zmenili. Títo ľudia majú “veľký výtlak”, keďže sú to mená, ktoré v západnej Európe predajú lístky na koncert, na ktorý príde tisíc ľudí a to vstupné vyzerá ináč ako u nás. Keďže sa hýbe v priemere okolo 80 – 90 eur, tak je jasné, že výťažok z takého vstupného poskytuje iné možnosti honorovať a organizovať daný koncert v porovnaní so Slovenskom. Preto musíme stále špekulovať nad sponzormi, grantmi a všetkým možným, aby sme do Bratislavy zavolali čo najlepšie mená. Chceme robiť veľký festival, preto musíme prinášať veľké mená, ktoré oslovujú širokú vzorku poslucháčov. A to celé stojí veľa peňazí. Snažíme sa.
Hudba sa stále mení, prichádzajú noví ľudia, robia veľmi dobrú hudbu, sú populárni a presviedčame ich, aby prišli aj k nám. Snažíme sa dohodnúť podmienky, aby to aj im stálo za to, hoci majú v Európe na ružiach ustlané. Keď si uvedomíte, koľko je v Európe usporiadateľov, ktorí sú schopní urobiť amerických umelcov, o ktorých rozprávame, oni si môžu vyberať. Zároveň sa snažíme udržiavať kontakty.
Vzhľadom na pandemickú situáciu, ostali Vám tieto zahraničné kontakty alebo si títo ľudia našli iné zamestnania?
Muzikanti ostali určite aj svetové agentúry. Ono to aj počas kovidu trochu fungovalo a semtam niekto niekam prišiel. Ak nie, tak sa prekladali koncerty. Teraz som bol vo Viedni na koncerte Jamieho Culluma, ktorý ďakoval divákom, že tri roky držali lístky, nikdy ich nevrátili a nakoniec sa dočkali koncertu. Aj toto funguje. Je to stále kontinuálne a popri tom prichádzajú stále nové a nové mená s veľmi kvalitnou hudbou, ktorá je aj populárna.
text a podcast: Edo Kopček
nahrávanie, mix a master zvuku podcastu: Dušan Papp
foto: Dominik Petro, Tomáš Telepák
