Rozhovory

Na novom albume Duša chcel viac muziky. Edo Klena si s kapelou pozvali do štúdia siedmich hostí

Edo Klena v týchto dňoch vydáva nový abum Duša vo vydavateľstve Hev-Het Tune. Novinku predstaví hudobník aj so svojou kapelou Klenoty a hosťami, ktorí účinkujú na albume. Na pódiu sa stretnú už túto sobotu 7. mája v prešovskom hudobnom klube Stromoradie. Album síce ešte len nabieha do distribúcie, my sme ho už mali možnosť počuť. Prinášame vám rozhovor, v ktorom Edo Klena priblížil nielen základné informácie o novinke, ale aj kapele a pripravovanom krstnom koncerte.

„Moja duša spieva, keď kráčam sám po ulici, moja duša spieva, keď serú ma politici, moja duša spieva, keď čítam ranné správy, moja duša spieva, keď vám semtam neodzdravím,“ spieva Edo Klena v úvode skladby Duša, ktorá dala albumu názov. Slovo duša sa hudobníkovi hodí do tohto obdobia. Nie je to jediná skladba, ktorá má hitoidný potenciál a album celkovo ponúka silné pesničky, za ktorými sú drsné aj dojemné príbehy.

Na albume prinášaš 11 nových piesní a pokračuješ v rockovej línni svojej tvorby.

Áno, album obsahuje minimum piesní, v ktorých hrám na akustickej gitare. Celá kapela má rockový zvuk, máme hostí, sú tam dychy, klávesy a je to pokračovanie Vaty, na ktorej sme nasadili určitý smer. Je poznať, že sa v kapele zmenil bubeník – Adam Kaščák. Na base hrá Jožko Marcin a gitarista Lukáš Valkučák. Som pesničkár, ale vždy som inklinoval k tomu, hrať s kapelou, pretože som vo svojich piesňach počul rockový zvuk. 

Tvoja výhoda je, že si dokážeš napísať text aj melódiu. Kapela to potom s tebou rozvíja?

Je to jednoduchšie, keď prinesiem gro skladby a na aranžoch pracuje celá kapela, každý má k tomu svoje poznámky. Korigujem vývoj piesne, iba ak chlapci veľmi uletia od mojej predstavy. Len na začiatku ukážem, ako by som to chcel mať. Pieseň sa vyvíja ako dieťa a po puberte ide na cédečko. 

Duša

Z kapely Klenoty odišla rytmická sekcia Adam Kačák a Jozef Marcin. Robila na tomto albume ešte táto partia hudobníkov? Ako to bude na koncertoch so zostavou aj v prípade piesní z nového albumu?

Bavíme sa o sobotňajšom krste, možno ďalších dvoch koncertoch a ďalej neviem. Zostava je pôvodná, ktorá aj album nahrávala. Nikto nový neprišiel, títo chlapci na to kývli, veľmi sa na to tešia. Myslím si, že majú radi túto kapelu. V ich prípade ide skôr o existenčné otázky – zamestanie, rodina, peňeži. Je úplne pochopiteľné, že sa každý musel zamyslieť v súvislosti s koronou a zároveň sa zariadil po svojom. Som šťastný, že si ešte spolu zahráme. Verím, že Lukáš (Valkučák, gitarista), bude so mnou hrávať pokiaľ budem živý a zdravý, a bicie a basu – si budem musieť nájsť. Ale akosi nechcem momentálne veľa hrať, po tom šialenom období, aj teraz je smutná doba.

Sobotňajší krst chcem dotiahnúť do úspešného konca. Za týmto albumom je kusisko práce aj peňazí, ale, aby som plánoval šnúru dvadsiatich koncertov, na to nemám energiu ani chuť. Neviem čo bude. Celkom sa mi zapáčili subtílne koncerty, kde hrám sám s gitarou, ale to sa toho netýka. Čo sa týka kapely vystúpime v zostave ako na albume. V Stromoradí sa hrá dobre, majitelia sú sympatický pár, bolo tam vždy čisto, čo je obdivuhodné, aj preto milujem tento klub.

Lístky na sobotňajší krst albumu Duša nájdete v sieti Ticketlive.sk.

Čo hovoríš na to, že hudobné kluby napriek ťažkej situácii, do ktorej sa dostali nie vlastnou vinou, ešte existujú?

Bál som sa, či to vydržia…Vidieť, že títo ľudia sú silné nátury. Na Prešove je veľmi príjemné, že si človek môže vyberať z viacerých alternatív.  

Poďme ešte k textom. Pesnička Malí, to je o našom malomeste a to by malo stále zafungovať.

Je to skôr o našom štátiku…No, to neviem. Sú to smutné piesne, ale Bezstarostná jazda je naozaj bezstarostná, veselá … Stále ti hovorili je klasická folková téma a tých je na albume viac, aj keď sme s Lukášom (Valkučákom) skonštatovali, že sme čím ďalej, tým viac popovejší. Stále sa to posúva k niečomu prístupnejšiemu širším masám, ale nechcem tým tvrdiť, že sa “podbízíme”. Jednoducho si ideme svoje, takto sa to vyvíja, je to rockové, ale nie som špekulant. Stále je to sloha, refrén, sólo… 

Úvodná skladba Stále ti hovorili poslucháča dobre nakopne aj pripomenie predošlú nahrávku Vata. Chceli ste takto otvoriť album?

Vždy som mal rád albumy, kde prvá pieseň bola presvedčivá a nie, že musíš čakať, kým sa to rozbehne. Prvá pieseň je podľa mňa dosť dôležitá. Album začína zvysoka, potom to klesne a opäť naberie gule. Nejako musíš piesne usporiadať, rozhodol som, že to bude takto. 

Oprav ma, ak sa mýlim, ale toľko hostí si nemal na žiadnej platni. Čím to je?

Vždy som pri finálnej nahrávke ľutoval, že je tam málo muziky, že sme jej tam mohli dať viac. Keď som si to pustil trebárs po pol roku, prišlo mi to prázdne – moja gitara, basa, bicie – bolo to riedke. Pri albume Duša som si vravel: “Daj si na to už k.rva pozor a urob to”. Aj preto sme v niektorých piesňach siahli po klávesách, aby to bolo plnšie, krajšie. Viem, že to takto, ako z cédečka, okrem krstu nikdy nezahráme. 

Niekto preferuje, že nahráva tak, ako hrá. Bola to aj moja cesta pri Republike Šariš. Ako to hráme, tak to aj nahráme, nebudeme v štúdiu nič prikrašľovať.

Uvedomil som si, že koncert je koncert. “Lajfka” má inú energiu, ktorú nosič nemá. Na nosiči to má byť čo najkrajšie nahrané, ale naživo to znie samozrejme ináč, lebo praskneš do gitary a v ľuďoch to spôsobuje zvláštne vibrácie, zvláštnu radosť, čo som aj ja spoznal, keď som prvýkrát prišiel na rockovú kapelu. Má to neuveriteľné čaro. 

Čo ste spravili ináč?

Zmenili sme filozofiu a povedali si, že to nahráme tak, ako to už v živote nebudeme vedieť zahrať. Dajme tam toho viac. Je to okrášlené, pribudli vokály, je to aj o hosťoch.  V piesni Zimné prázdniny som potreboval ženský hlas, pretože je to dialóg medzi mužom a ženou. Je to vernejšie, presvedčivejšie, Silvia to zaspievala prekrásne. Na predošlom albume som mal Katarínu Knechtovú v skladbe o Jánovi Kuciakovi, pretože som ju tam počul. Teraz nie sú na albume žiadni slávni hostia, ale sú tam hostia, ktorí tam pasujú. Nany v piesni Vlk a Pes, počul som ho tam, aj mi to tak prišlo, že žije ako vlk, dosť “dzivo”. Neviem či ja som úplne ten rozumný pes, ale oproti nemu určite áno. 

Dychy, ktoré nechýbajú ani v tvojej tvorbe, vždy dodajú kapele potrebný tlak. Ako s nimi pracuješ?

S dychmi som mal skúsenosti už pred tým, keď sme robili tanečnejšie veci, reggae a tak… Janko Višňovský (saxofóny) je môj celoživotný hudobný súputník. Teraz sme spravili latino-romano pieseň, v ktorej sme použili dychy. Tomáš Vajcovič nahral Trúbku s dusítkom a krídlovku v Zimných prázdninách.

Ako to bolo s hosťami v štúdiu?

Prišli na hotové veci. Tým, že robím druhý album u Martina Migaša, už to bola rutina. Viem, čo môžem od neho očakávať. Neviem ako pre iných muzikantov, pre mňa je štúdio príjemná záležitosť, veľmi dobrá zábava. Tiež je to miesto, kde opäť zistím, aký nepresný som hráč. (smiech) 

Na štúdiu milujem vrstvenie hlasov, že sa to tam tvorí a vznikne niečo naozaj krásne … A potom sú tam nedozierne možnosti kadejakých samplovaných zvukov a kadečoho. Na to by som potreboval ešte jeden život, pretože ma to začína fascinovať. Vlastne ma to fascinuje celý čas, keďže som ale antitechnický typ, neviem to urobiť sám.

Skladbu Šípy si vybral ako pilotný singel.

Tak sa stalo, že je prvá, ktorá bude mať klip…
Vznikla ešte pred vojnou na Ukrajine, Vlado Šipoš poňal klip po svojom, ja som mu do toho nekecal. Je to všeobecná pieseň o slovách, zraňujúcich slovách a ľuďoch, ktorí sú ovplyvniteľní a tých, ktorí ovplyvňujú. Vznikla ešte počas korony, tam sa ukázalo, aké je to zlé, keď ťa ovplyvňujú idioti.

Čo sa týka tvojho hlasu, pociťuješ nejaké zmeny posledných 4-5 rokov? Držíš sa nejakým spôsobom v kondícii?

Do konca roku 2019 to bolo v obrovskej pohode…posledné roky všetko zmenili. O kondícii sa nedá teraz veľmi rozprávať, pretože som zo všetkého vyletel. Vo všetkom som horší. Keď sme hrávali veľa koncertov, všetko ti ide automaticky, cítiš sa veľmi dobre, cítiš sa naozaj ako muzikant. Prídeš na pódium, za pár minút si nazvučený a hráš, všetko je okej. Kdežto, keď dlho nehráš, vypadávaš zo všetkého a vidím to teraz na našich skúškach, keď sa pripravujeme na krst. Inak…odkedy nežijem v bytovke spievam vyššie a nahlas. (smiech)

Mne v tejto súvislosti napadlo, kým si nespomenul bytovkový spev, že si bol ako mladší hĺbavejší, zadumanejší?

Áno, je to tak, trošku to s tým súvisí. Aj vtedy som mal snahu robiť veselé pesničky, ale keď počúvam „lajfky“ z tých čias, mám hlas úplne dole a úplne zbytočne, lebo aj vtedy by som vedel spievať vysoko, len presne, že som na to musel prísť až časom. Teraz bez nadsázky – postupne sa naučíš pracovať s hlasom aj s bránicou a až časom zistíš, kde si najlepší (ak nemáš učiteľa). 

Mal si v štúdiu Andyho Beleja, potešilo ma, že spolu nahrávate. Andy je vynikajúci spevák.

S Andym by som chcel spolupracovať viac, tak uvidíme, či si nájde čas. Teraz som nevyužíval jeho spev, ale jeho klavírne schopnosti, ktoré sú tiež vynikajúce. 

V sobotu sa na pódium postavíte s kapelou po veľmi dlhej dobe. Predstavíte celý album?

Odznie celý album, len v inom poradí, a keď sa bude páčiť, máme pripravené prídavky. Má to byť príjemné spoločenské stretnutie s priateľmi a našou muzikou. V Prešove sa cítim doma, vždy to bývalo veľmi fajn, ale uvedomujem si aj na základe tohto rozhovoru, že tento koncert bude jediný a jedinečný. Preto mobilizujem aj partie z okolitých miest a dokonca aj z ďaleka, ktoré sú ochotné prísť. Nemám veľa fanúšikov, ale tí, ktorých mám, sú úplne fantastickí. Vyzerá, že prídu aj z iných miest a zdá sa, že to bude srdečné.

text: Edo Kopček
foto: Zuzana Bargerová

You may also like

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

More in:Rozhovory