Meno Gurthie Govan je často skloňovaným pojmom vždy, keď je reč o najlepších gitaristoch súčasnosti. Výpočet jeho spoluprác a albumov by vydal na samostatný článok, preto spomenúť každú kolaboráciu v jednom rozhovore by bol nadľudský výkon. Tie britský fenomén nedáva práve často, preto bola možnosť položiť mu zopár otázok ponukou, ktorá sa neodmieta. Aktuálne zavíta v rámci turné s fenomenálnou kapelou The Aristocrats do košického Collossea (3.11.2023), bratislavského MMC (5.11.2023) a Blue Note v Novom Meste nad Váhom (7.11.2023).
Máte za sebou časť európskeho turné, ktoré trvalo zhruba tri týždne. Stihli ste odohrať 15 koncertov, čo je celkom intenzívna nádielka. Čo je ešte impozantnejšie, časť turné, ktorej súčasťou budú aj tri koncerty na Slovensku, potrvá dva mesiace a čítať bude 41 zastávok. Existuje v tvojom prípade nejaká príprava na takéto náročné týždne?
Maximum, čo môžeme urobiť pred turné, je zaistiť, aby každý z nás dobre poznal materiál, ktorý budeme hrať. Pre našu kapelu je náročné mať skúšky v tradičnom zmysle slova, keďže každý z nás žije v inom časovom pásme. Samozrejme, musíme aj skontrolovať našu aparatúru a ubezpečiť sa, že všetko funguje tak, ako má. Ak sa dohodneme na nejakom inom setliste, obvykle si pre seba prenajmem miestnosť v Londýne a strávim tam celý deň programovaním všetkých zvukov, ktoré sa mi zídu v nových skladbách, do svojho procesora Fractal FM-9. Je nevyhnutné robiť tak pri koncertnej hlasitosti, keďže zvuk sa správa dosť odlišne, keď to vytočíš na 11 (odkaz na kultovú scénu z filmu This is Spinal Tap! – pozn.red.).
Byť fyzicky aj duševne svieži počas turné je v prapodstate záležitosť nájdenia stereotypu, ktorý pre teba ako jednotlivca funguje. Ak si na turné pravidelne, postupne si vytvoríš schopnosť využiť možnosti na spánok a najedenie sa vždy, keď sa objavia. Nestravuješ sa a nespíš teda vtedy, keď máš chuť, ale keď môžeš.
Nechýbalo by veľa a Aristocrats tak, ako ich poznáme, by nikdy nevznikli. Pôvodne jednorazový koncert na NAMM Show mal na gitare odohrať Greg Howe, ktorého si nahradil na poslednú chvíľu. Ako si na ten moment spomínaš? Nastupoval si iba ako kamarátska výpomoc alebo si cítil, že toto by mohlo byť niečo veľké?
Keď mi Bryan (Beller, basgitarista Aristocrats – pozn. red.) prvýkrát napísal e-mail s prosbou o záskok za Grega na NAMM Show, prirodzene som očakával iba jeden koncert, pretože tak mi to aj bolo prezentované. Avšak počas toho 30-minútového vystúpenia sa jednoznačne čosi udialo; kým sme zišli z pódia, všetci traja sme sa nezávisle na sebe rozhodli, že stoj čo stoj musíme založiť spoločnú kapelu, aby sme mohli pokračovať v objavovaní tejto nezvyčajnej hudobnej chémie, ktorá sa udiala počas tej krátkej chvíle na NAMM-e.
V The Aristocrats skladáte všetci traja, dá sa povedať, rovným dielom. V čom sú, podľa teba, vaše piesne navzájom odlišné?
Každý z nás má celkom svojskú hudobnú víziu a osobnosť, takže nejaké rozdiely v spôsobe, akým komponujeme, určite sú. Povedal by som, že jednotiace faktory, ktoré našu tvorbu robia konzistentnou sú po prvé; spôsob, akým na seba navzájom reagujeme počas hrania a po druhé; skutočnosť, že vedome tvoríme hudbu špecificky pre toto trio namiesto skladania len za účelom tvorby hudby.
Čo sa týka príkladu rozdielnych skladateľských postupov – myslím, že môžem povedať, že všetci do našej hudby radi vkladáme rytmické „prekvapenia“, avšak Marco (Minneman – bubeník, pozn.) má tendenciu tieto prekvapenia vytvárať pomocou množstva nepravidelných taktov. Niektoré jeho piesne si vyžadujú veľmi sústredené rátanie dôb a zatiaľ čo pre neho je to prirodzené ako dýchať vzduch, zvyšok ľudstva z toho ide zošalieť. Na druhej strane, ja sa zvyknem uchýliť skôr k jednému podkladovému pulzu, ktorý sa celú skladbu nemení a experimentujem so spôsobmi, ako hrať „okolo“ neho.
A poviem ti ešte ďalšiu zaujímavú vec: keď sa poslucháči snažia uhádnuť, kto zložil tú-ktorú kompozíciu, veľmi často sa netrafia. Bryanove skladby obvykle disponujú melodickými elementami silne založenými na gitare. Keď ľudia prvýkrát počuli gitarovo dosť náročný part v Louisville Stomp, väčšina z nich (vskutku oprávnene) predpokladala, že niečo také by mohol vymyslieť iba gitarista a pritom to veru bol BB. Ja, na oplátku, pri skladaní venujem basovým partom viac času než čomukoľvek inému. Už od momentu, keď sme túto kapelu dávali dokopy, ma fascinovala myšlienka na to, ako harmonicky zaujímavo a plne môžu znieť aranžmány v tak surovom rámci power tria. Aj keď gitara často potrebuje plniť funkciu vokalistu a niesť so sebou melódiu, zdá sa, že v mojom prípade to vždy dopadne tak, že si veľmi zakladám na basovom parte sprostredkúvajúcom väčšinu harmonickej informácie o v tej chvíli hraných akordických postupnostiach.
Váš zatiaľ posledný album nie je iba regulérnou radovkou, ide o kolaboráciu s Primuz Chamber Orchestra, ktorí vaše kompozície prearanžovali do symfonických verzií. Už pôvodné songy boli fascinujúce, ale tento počin ich posúva na novú úroveň. Nahrali ste piesne pre tento album nanovo alebo ste ich ponechali v pôvodnej verzii a „iba“ doplnili orchestrácie?
To druhé je správne. Celá myšlienka z nás vzišla počas pandémie covidu, takže ani neexistovala možnosť, aby sme sa my traja zišli v štúdiu a nanovo nahrali piesne. V žiadnom prípade to ale nepovažujem za nejaké negatívum. Vraveli sme si, že by bolo pre našich fanúšikov zaujímavé vypočuť si úplne nanovo vytvorené dielo, ktoré už poznajú. Čo ma na spôsobe, akým aranžmány od Primuz vypálili, fascinovalo najviac, bol fakt, že orchestrátor Wojtek Lemanski pristupoval k našim spontánnejším momentom nahrávky tak, akoby boli cielene zložené a nie improvizované. V tomto ohľade boli pre mňa vrcholom sekcia s gitarovým sólom v Through The Flower a jamovačka v outre Last Orders.
Vieš si predstaviť takúto spoluprácu aj v budúcnosti, možno už na úplne nových songoch?
Dať ten album dokopy vyžadovalo obrovské úsilie od každej zúčastnenej strany a naša pôvodná myšlienka bola naozaj urobiť to len ako jednorazovú kolaboráciu. Finálny produkt však predčil všetky naše očakávania, takže… ktovie, čo prinesie budúcnosť?
Na čo sa môžeme tešiť pri najbližšom albume Aristocrats? Ste momentálne v procese skladania alebo dokonca nahrávania? Bude v niečom výrazne odlišný než predošlé?
V tejto chvíli už je všetko nielen, že napísané, ale aj nahraté, takže sme už vo fáze mixovania. Dosť výraznú časť sme nahrali v štúdiu Ojai, kde sme nahrávali aj You Know What…?, ale kvôli prekrývajúcim sa termínom v našich kalendároch sme tam nedokázali nahrať úplne všetko. V dôsledku toho sa niektoré stopy nahrávali individuálne v domácich podmienkach každého člena Aristocrats. Patríme k tým, ktorí si veľmi zakladajú na elemente kompletnej kapely v štúdiu a na novinke tomu v drvivej väčšine prípadov tak aj bude, ale niektoré momenty, ktoré sme nahrávali každý osobitne, napokon pridali do niektorých pasáží špecifickú tonálnu príchuť.
Fanúšikovia môžu zachytiť aj zopár pasáží, kde sme pracovali s vrstvením (overdubbing) oveľa viac, než je pre nás obvyklé. Ale myslím, že sme pekne vyvážili „štúdiovú zábavu“ s multitrackmi s prístupom surového tria, typickým pre naše prvé albumy.
Ďalšie správy: s radosťou sme zistili, že sa nám ešte stále neminuli žánre, ktoré by sme svojou činnosťou mohli rozobrať a drzo napodobniť. Rád by som doprial poslucháčom moment prekvapenia, takže to nebudem veľmi rozoberať, ale rôznorodosť materiálu nás naozaj teší a už sa neviem dočkať, kedy to budú ľudia počuť.
Jedna z tvojich prvých veľkých kapiel, ktorých si bol súčasťou, boli Asia, s ktorými si nahral výborné albumy Aura a Silent Nation. Aké to bolo pre mladé ucho pracovať v spoločnosti matadorov ako Geoff Downes, Chris Slade či Tony Levin?
Roky strávené v Asia boli rozhodne zaujímavým obdobím môjho života. Môjmu zoznámeniu sa s kapelou predchádzalo to, že zháňali nájomného gitaristu na všetky účely, ktorý by vyplnil medzery pre ich album Aura. Bol som v dobrom zmysle slova ohromený, keď mi pustili prvý track, do ktorého potrebovali nahrať moju gitaru a len tak mimochodom poznamenali, že rytmická sekcia, ktorú počujem, sú Tony Levin a Vinnie Colaiuta!
Ak mám byť úprimný, o Asia som až do prvého telefonátu od nich veľa nevedel. Na základe mojich akých-takých znalostí o originálnej zostave som usudzoval, že ich hudobné zameranie sa bude viac prikláňať k prog rocku, pričom v skutočnosti šlo o dosť komerčne ladené AOR. Každopádne, bol som maximálne v pohode s tým, že sa adaptujem na ich štýl a urobím všetko, čo odo mňa budú požadovať. S Asia som si užil skvelé chvíle. Precestoval som s nimi celý svet a myslím, že toto obdobie bolo pre mňa veľmi dôležité, pretože som si uvedomil, že život muzikanta na turné je niečo, čo mi aj z dlhodobého hľadiska vyhovuje. Je to nezvyčajný život a rozhodne nie je ideálny pre každého. Som vďačný za to, že všetci v tej kapele boli fakt prívetiví a tak celkovo slušní ľudia. Ak by moje prvé „ozajstné“ skúsenosti s hraním turné boli bývali s inými ľuďmi, je možné, že by som bol došiel k iným záverom ohľadom života na cestách.
Si dvorný gitarista Hansa Zimmera a okrem spolupráce na niektorých jeho soundtrackoch cestuješ po svete s jeho ansámblom Hans Zimmer Live. V čom sú špecifiká hrania na gitare v takom veľkom telese? Je to pre teba stále výzva alebo sa v takejto pozícii cítiš rovnako komfortne ako súčasť tria v hudobnom klube?
Hranie s Hansom Zimmerom je niečo úplne iné ako čokoľvek, čo som pred tým robil. V prvom rade: keďže orchester je obrovská zostava, v oveľa väčšej miere je nutné riešiť štruktúru a aranžmány. V tomto vesmíre neprichádza do úvahy nejaká jamovačka, ako to robíme v Aristocrats. Keďže v jeho pôvodných kompozíciách sa gitara takmer nevyskytuje, musím si vymyslieť kopu nových tónov a partov, aby som si v nich našiel svoje miesto. Našťastie, zdá sa, že Hans si naozaj váži môj vklad a dôveruje mojim inštinktom. Jediná jeho rada, ktorú som kedy od neho dostal bola: „Rob to, čo si ty myslíš, že je vhodné a ak nebudem súhlasiť, dám ti vedieť“.
A k tým veľkostiam miest, kde hrám: tie arény na mňa nepôsobia zastrašujúco. Asi bude pravda v tom tvrdení, že je ľahšie hrať pre pätnásťtisíc ľudí, než pre pätnásť. Ale možno by som rozprával inak, keby sa v týchto halách hrali moje kompozície a na vstupenkách by bolo moje meno.
Pochopím, ak na to nebudeš chcieť odpovedať, ale prečo ste sa ty a Marco neobjavili na albume Stevea Wilsona To the Bone? Viem, že ste po Hand. Cannot. Erase. odišli kvôli prekrývajúcim sa dátumom turné Aristocrats a Wilsona, no vzhľadom na to, koľko hostí na spomínanom albume Steven mal, je prinajmenšom zvláštne, že ste si nestrihli aspoň po jednom songu.
Povedal by som, že to je skôr otázka na Stevena.
Existuje ešte nejaký hudobný sen, ktorý by si si chcel splniť?
Ani nie. Jediné, po čom som celý život túžil, bolo živiť sa hudbou, čo sa mi akýmsi zázrakom darí už viac, než polovicu môjho života. Dúfam, že v tom budem môcť pokračovať ešte mnoho rokov.
text: Peter Hajdu
foto: Kris Claerhout / the-aristocrats-band.com
Tento rozhovor vznikol s podporou SOZA – Slovenský ochranný zväz autorský.
