Jazz nepatrí k žánrom, ktoré bežne počuť z komerčných rádií. No predsa len sa stále nájdu ľudia, ktorí túto hudbu nielen radi počúvajú, ale aj hrajú. Jedným z priekopníkov tohto menšinového hudobného žánru na Slovensku je už dlhé roky aj Swingless Jazz Ensemble, ktorý dal v nitrianskom hudobnom klube Music a Cafe v piatok nostalgickú bodku za prvou polovicou letných prázdnin.
Jazzový big band s približne 20 členmi pôsobí na našej hudobnej scéne už viac ako dve desaťročia. Doteraz odohral nespočetné množstvo koncertov a zahral si aj na veľkých festivaloch ako Open Jazz Fest či Pohoda. Aktívne sa angažuje v súťažných prehliadkach doma či v zahraničí a vďaka svojmu umeniu si z nich odniesol popredné ocenenia aj tituly absolútnych víťazov. Zoskupenie spolupracovalo s významnými jazzovými hudobníkmi ako Hanka Gregušová, Vlado Vizár, Lucia Lužinská či Boris Čellár, ale napríklad aj s Michalom Kaščákom, hudobnou skupinou Billy Barman i s Laskym z Pary.
Napriek dlhoročným skúsenostiam však svoj debutový album orchester nahral až nedávno. Prečo tomu tak bolo, nám porozprával kapelník big bandu Martin Štourač po koncerte v nitrianskom Music a Cafe. Priblížil tiež to, ako vníma postavenie jazzovej hudby, jej úskalia a budúcnosť na Slovensku, svoj pohľad pedagóga ZUŠ na prístup mládeže k menšinovým hudobným štýlom i údel kapelníka orchestra.
Od založenia big bandu ubehli už vyše dve desaťročia, ale prvý album ste vydali až nedávno. Čo na ňom ľudia nájdu? Prečo CD vyšlo až po toľkých rokoch?
Je to taký prierez všetkého, čo orchester robí. Dlhé obdobie sme sa snažili venovať swingovému repertoáru, hlavne repertoáru Counta Basieho, a mám pocit, že väčšina CD je podobného typu, aj keď občas už máme chuť aj trošku vybočiť a venovať sa buď starším veciam, ako bol Duke Ellington v 30. rokoch, alebo modernejšie záležitosti. Ale línia ostáva rovnaká. Snažíme o klasický swingový štýl. CD vyšlo v podstate už pred koronou, oficiálne sme ho pokrstili v decembri. Trošku sme sa s ním ale šuchtali.
Martin Štourač vedie Swingless Jazz Ensemble, ktorý vznikol na ZUŠ v Mojmírovciach. Tá v súčasnosti pôsobí pri Súkromnej základnej umeleckej škole Heleny Madariovej v Nitre.
Prečo? Ako dlho trval celý proces až po vydanie?
Možno dva a pol až tri roky. Samotné nahrávanie bola najjednoduchšia záležitosť. Finančne to bolo už náročnejšie a všetko sa dovíjalo od toho. Čo-to stojí nahrávanie, ďalšia vec bola mixáž a trvalo trochu dlhší čas, kým sme na ňu zarobili peniaze. Takisto bolo treba zarobiť na vydanie. CD je v podstate promo materiál orchestra pre situácie, keď potrebujeme poslať ukážku, čo hráme. Úmyslom bolo nahrať profilové CD pre tých, ktorí nemajú šancu prísť na náš koncert. Ale po takom dlhom čase vyšlo aj preto, lebo ja ako kapelník nemám potrebu nahrávať CD, pre mňa je dôležitejšia koncertná činnosť.
Nerobíte pritom len komornejšie, klubové vystúpenia, hrali ste aj na väčších festivaloch.
Sme radi, ak nás zavolajú a môžeme si zahrať aj na väčších festivaloch. Ale vzhľadom na jazzové festivaly na Slovensku sa big band len ťažko uplatní. Jednak s počtom ľudí, ktorých to obnáša, ako aj finančnými nákladmi. Ale sme veľmi radi, že sme si mohli zahrať na Open Jazz Feste na Zelenej vode. Myslím, že tomu bude už päť rokov. Je to jeden z krásnych slovenských jazzových festivalov, momentálne síce trochu nepravidelne organizovaný, ale všetko sa to v rámci jazzu odvíja od toho, že je to menšinový žáner a ten sám seba finančne utiahnuť veľmi nevie.
Myslíte si, že jazz dostáva dostatočný priestor na slovenskej hudobnej scéne?
Myslím si, že adekvátny k počtu poslucháčov.
Čiže vy sám vnímate, že máte menšie publikum poslucháčov?
Je určite menšie. Ale čo sa týka orchestra, ja osobne mám radšej komornejšie prostredie ako nejaké masové akcie. Bolo veľkým zážitkom zahrať si napríklad na Pohode pred obrovským počtom ľudí, ale naozaj mám osobne radšej osobnejšie koncerty.
Tento rozhovor vznikol po koncerte v Music a Cafe v Nitre. Pozrite si fotogalériu z tohto večera.
[Best_Wordpress_Gallery id=“78″ gal_title=“Swingless Jazz Ensemble“]Je ťažké dať dokopy väčšiu skupinku ľudí, ktorých táto hudba baví?
Najťažšie je získať ľudí, ktorí sú jej nadšencami, pretože dvadsaťčlenná jazzová kapela, ktorá na Slovensku funguje bez grantov, to má ťažké. A my sa snažíme fungovať bez tejto podpory a bez sponzorov. Ide len o nadšenie, nie je to o tom, že by si tých dvadsať ľudí na seba zarobilo. To by sme museli hrať tanečnú hudbu, čo nerobíme. Snažíme sa hrať swing, a to patrí k takej menšinovej záležitosti, ktorou sa dá na seba len ťažko zarobiť. No nad tým ani neuvažujeme, skôr to robíme pre radosť z muziky a z toho, že môžeme hrať ako veľký orchester. Je ale ťažké nájsť ľudí, ktorí to chcú robiť, ale keď sa tak stane, tak sa s nimi spolupracuje veľmi dobre.
V orchestri máte aj starších, ale aj pomerne dosť mladých ľudí.
Pôvodne to vzniklo ako školský orchester, ale viacerí už odrástli. Čo sa týka vekového rozptylu, máme aj starších hráčov aj mladších, pohybuje sa to od približne 20 do 50 rokov. Už veľmi na vek neprihliadame. Ale je príjemné, keď sú v kolektíve aj mladí ľudia, pretože predsa len majú vždy čerstvejšie nápady a viac energie.
Vy sám vyučujete na ZUŠ, viete posúdiť, o ktorý žáner majú mladí najväčší záujem?
Ťažko povedať. Tak ako sa mení populárna hudba, tak sa mení aj vkus detí. Väčšinou je u deciek na ZUŠ záujem o to, čo je práve obľúbené na trhu, čo počujú z rádií alebo televízie. Podstata ZUŠ a nás učiteľov je nasmerovať ich aj k inej hudbe. To, čo ponúka šoubiznis, nie je jediná možná cesta, je ich oveľa viac. Ale to je už na nás a na tom, ako sme schopní to deckám ukázať a motivovať ich, aby sa venovali aj iným žánrom, ako je napríklad folk, klasická či jazzová hudba a podobne.
Myslíte si, že keď k takým žánrom mládež nebude vedená, príde doba, kedy budú mať v budúcnosti ešte menšie zastúpenie na trhu?
Ja si myslím, že tento druh muziky prežije v nejakej subkultúre a bude existovať stále, pretože sa určite nájdu ľudia, ktorí budú mať chuť si zahrať, i takí, ktorí budú mať chuť počúvať muziku robenú tak, ako ju hrali jazzové orchestre v 30., 40. a 50. rokoch.
Koho podľa vás fascinuje takáto hudba? Aké typy ľudí si všímate na vašich koncertoch?
To je tak, pod pojmom jazzová hudba si veľa ľudí často predstaví náročnú jazzovú improvizáciu, akú vidia na STV2 zo záznamov Bratislavských Jazzových Dní. Keď potom navštívia koncert jazzového big bandu, sú prekvapení, že tie melódie sú im veľmi blízke. Takisto mi veľa ľudí povie, že nemajú radi jazz a nakoniec prídu a živé vystúpenie sa im páči, a to aj tí, ktorí si takú hudbu doma zvyčajne nepušťajú.
Music a Cafe oslovuje rozmanitým hudobným programom široké spektrum návštevníkov. Júlový koncert Swingless Jazz Ensemble je toho dôkazom.
Jazz je asi celkovo taká „živá záležitosť“.
Na každom vystúpení sa vždy udejú iné veci, i keď v rámci improvizácie jazzového orchestru trošku menej, ale vždy tam určitá miera improvizácie je. Každý koncert je jedinečný, vždy sa nám niektoré veci podarí zahrať iným spôsobom. Ale aj to je čaro jazzu, že človek začne hrať a až počas koncertu uvidí, čo z toho bude.
Idete na koncert vždy s nejakými očakávaniami?
Prvé dve minúty koncertu považujem za nosné. Keď sa nám do dvoch minút podarí osloviť ľudí, tak koncert býva úspešný. Môže sa to aj nepodariť, no zatiaľ sa nám to stalo len párkrát, keď sme hrali v podnikoch, kde bolo málo ľudí a nevedeli, čo budeme hrať. Ale to je tiež riziko živej kapely. Vždy ideme s kožou na trh a potom uvidíme, ako bude publikum reagovať.
Aké máte s bandom plány do budúcnosti?
Prežiť toto obdobie. Toto obdobie sa okrem Swingless Jazz Ensemble dosť značne podpísalo aj na ďalších troch orchestroch, ktoré vediem. Nemožnosť kolektívneho hrania má dopad na kvalitu hudby, ale aj na záujem ju robiť. Pretože keď nie je možnosť hrať verejne, muzikantov to trošku ubíja. Naozaj nám chýba publikum. Hudobník potom nevidí dôvod hrať a nemá potrebu na seba pracovať. Respektíve, tá potreba je stále, ale človek akoby nevidel zmysel, prečo to robiť.
Uvažujú potom skôr hudobníci nad inými profesiami, ktoré by boli z praktického či finančného hľadiska istejšie?
Väčšina z orchestra sú amatérski muzikanti, teda neživia sa hudbou a ani sa týmto smerom neuberáme. Niektorí sa o to snažia, ale každý z nich vie, že je to veľmi náročné.
Môže muzikantov motivovať aj získanie nejakého uznania? Napríklad Lenka Gálisová, ktorá spieva s orchestrom, sa prednedávnom stala jazzovým objavom roka, čiže asi nie je márne na seba pracovať.
Určite. Lenka Gálisová je výnimočný zjav a výnimočná speváčka a veľmi sa teším, že ako orchester máme možnosť si s ňou zahrať. Viacero muzikantov, ktorí v orchestri pôsobia či pôsobili, majú ďalšie svoje projekty. A je fajn, že človek nesedí len na jednej stoličke, i keď potom nastáva problém so zosúladením koncertných termínov. Ja som veľmi vďačný za každého muzikanta, ktorý cez orchester prešiel. Bolo ich strašne veľa a niektorí z nich sú dnes veľmi úspešní, k nim patrí napríklad aj Lenka a Enea Bari, ktorý s ňou spolupracuje.
Nie je vám potom trochu ľúto, že ľudia prichádzajú a odchádzajú?
Ale áno, je. No je to údel orchestra, s tým sa treba zmieriť, i keď niekedy sa mi to úplne nedarí. Niektorí zostanú dlhšie, iní kratšie, no orchester žije svojím životom ďalej. V podstate to je už údelom kapelníka, aby ho zakaždým znovu vybudoval.
Swingless Jazz Ensemble:
Vznikol v roku 1999 pri ZUŠ v Mojmírovciach, neskôr pri SZUŠ ARS Studio, v súčasnosti pôsobí pri Súkromnej základnej umeleckej škole Heleny Madariovej v Nitre.
Má za sebou súťažné prehliadky big bandov v Česku, Poľsku, Maďarsku i Slovinsku.
V roku 2011 sa orchester zúčastnil na Medzinárodnom hudobnom festivale v Českej Kamenici, z ktorého si odniesol strieborné pásmo, v roku 2015 to už bolo zlato a absolútne víťazstvo v MHF Česká Kamenice. Naposledy si z neho predvlani odniesol diplom za 3. miesto v Zlatom pásme.
V roku 2012 orchester získal na bigbandovom festivale v Budapešti ocenenie Special Gold v A kategórii. V roku 2013 sa stal víťazom prvého ročníka Jazz Start Up.
4 trúbky, 4 trombóny, 5 saxofónov, bicie, kontrabas, gitara, piáno
Spevom band doprevádzajú speváčky Lenka Gálisová, Bianka Verešová, Dominika Titková, spevák Sematam Marek Kutnár a iní.
text: Dominika Cunevová
foto: Róbert Piroška (www.robpiroska.com )
