Mali sme štastie, že sme dostali príležitosť vytlačiť hair metal a otvoriť dvere novému žánru, hovorí Chuck Billy z Testament. Tento mesiac zahrajú v Košiciach.

Začiatkom 80.rokov sa na západnom pobreží USA začala písať hudobná história. Lokálne skupiny, chceli hrať tvrdšie, agresívnejšie a rýchlejšie, ako ktokoľvek predtým a takmer si ani nevšimli, že sa stávajú súčasťou niečoho veľkého, čo opantá celý svet. Thrashmetalové tsunami, ktoré sa vyrútilo z tejto oblasti, dalo svetu Veľkú štvorku – Metallica, Slayer, Megadeth a Anthrax. Výborných skupín však vyplavilo oveľa viac. Jedna z nich príde do Košíc 23.júla 2024 aj s Behemoth a Gaerea. Testament zároveň práve vydali remastrované verzie svojich prvých dvoch albumov. Spoločne s nami si na časy, kedy sa písala thrashmetalová história, zaspomínal vokalista Testament Chuck Billy.

Práve vám vyšla reedícia prvých dvoch albumov Testament – „The Legacy“ a „The New Order“. Čomu sa aktuálne venujete?

Áno, vydávame remastrované verzie oboch albumov a veľmi sa tešíme, že ich môžeme vydať do sveta. Tie nahrávky sme spravili pred vyše 35 rokmi a odvtedy sa dramaticky zmenilo všetko okolo zvuku a robenia kvalitných nahrávok. Keď sme na nich pôvodne pracovali, veľa sme toho ešte nevedeli, nikdy predtým sme nerobili album. Boli sme radi, že v rukách držíme vlastný album a bolo nám jedno, ako znie. Keď sme tieto albumy ostatné roky počúvali, zneli nám príliš komprimovane a naozaj nás to trápilo. Chceli sme to vylepšiť, ale Atlantic Records, ktorí 35 rokov vlastnili mastre, nechceli nič meniť ani sa podieľať na zmene k lepšiemu. Teraz sme získali naspäť práva na nahrávky a môžeme robiť, čo len chceme. Najskôr sme chceli spraviť remix, ale nenašli sme pôvodné mastre. Našiel som však pôvodný mix, takže som vedel, že môžeme pracovať aspoň s tým. Všetko teraz znie väčšie, gitary majú hĺbku a zvuk nie je taký chladný. Je to o dosť iné ako originál, takže sa veľmi tešíme.

Bonusom je, že album vydávame na vinyle, ktorý obsahuje dvadsaťstranový booklet. Trochu sme sa pohrabali v našej histórii, našli sme pôvodné kontrakty, originálne listy, ktoré sme posielali do Megaforce a skúšali, či by mali záujem o našu skupinu Legacy. Tak sme sa volali pred Testament. Našli sme veľa super materiálu a fotiek, a tak sme ich dali dokopy a teraz sa o to ideme podeliť s fanúšikmi. Je to celkom pekné balenie a vychádza v limitovanej edícii.

Ako sa vám podarilo po toľkých rokoch získať naspäť práva na tieto albumy?

Po tridsiatich piatich rokoch môže každá skupina získať naspäť práva na svoju hudbu. My sme si uvedomili, že už je to tridsaťpäť rokov a povedali si, že chceme tie nahrávky vylepšiť. Teraz na ne v Spojených štátoch vlastníme práva my a Atlantic – Warner vlastní práva vo zvyšku sveta. Teraz môžeme spraviť aspoň to, že ich vydáme v USA a exportujeme do sveta. Zároveň, v digitálnej verzii ich vydá Warner, takže dúfam, že si všetci budú púšťať novú verziu a nie starú.

Ako sa vám vyrastalo v Berkeley v Kalifornii, keď ste zakladali skupinu?

Bolo to úplne iné. Pamätám si, že v  80. rokoch bola Bay Area známa ako miesto plné punkrockových a hairmetalových skupín. A keď prišli Metallica, Exodus a Slayer, vytvorili úplne novú scénu. My sme vtedy ani nevedeli, že bola až taká nová, jednoducho to bol pre nás nový zvuk, ktorý ale stále mal punkový názor a agresivitu. Chodilo sa do kotla, skákalo sa z pódia,… Bola to scéna, ktorá sa veľmi rýchlo rozvinula, pretože veľa ľudí, ktorých táto hudba bavila, chodilo aj na koncerty a chodilo aj na after party do skladov a skúšobní. Napríklad na after party Metallicy do El Cerrito. Takže každý, kto bol na koncerte, išiel aj na párty po koncerte a scéna sa tak rýchlo rozrastala. Bola súdržná a pevná. Myslím si, že veľa nových skupín ako Legacy, Death Angel, Forbidden, Vio-lence alebo Heathen bolo inšpirovaných týmto štýlom hrania. Mali sme ale šťastie, že každému z nás sa podarilo vytvoriť si vlastnú identitu a jeden druhého sme nekopírovali. Veľmi rýchlo sa táto hudba začala šíriť do sveta. Všetci sa na ňu namotali, lebo to bolo niečo nové. Jednoducho to rástlo a zrazu bum! Z tejto scény vzišla aj Metallica, ktorá prerástla nezávislú undergroundovú scénu a dostala sa až do mainstreamu a na veľké pódiá. Všetci sa zaujímali, odkiaľ prišli a ostatné skupiny sa na tom nejak zviezli tiež.

Stretávali ste sa s hudobníkmi, ktorí koncertovali po Európe. Zisťovali ste si vtedy, ako to v Európe chodí a čo robiť, aby ste sa tam dostali?

V tej dobe sme si vo veľkom vymieňali kazety, bolo viac časopisov a nebol ešte internet, takže celé to bolo postavené na tom, že sme si posielali poštu. Aj do časopisov a fanzinov sa dávali adresy, aby sme si mohli posielať hudbu. V Európe v tom čase akoby mali väčšie pochopenie pre extrémnu hudbu, ako v Amerike. Skupiny posielali nahrávky novinárom do Európy. Napríklad, demo Legacy dostali do Európy manažér Alexis Olson a Alexandria Dory, ktorí žili v Nemecku, do Holandska ho dostal Metal Mike. Títo ľudia si vymieňali nahrávky a písali skupinám do USA. Naše demo malo úspech a dobre sa predávalo, čo otvorilo oči viacerým nezávislým nahrávacím spoločnostiam v Amerike. Myslím, že Megaforce bola jednou z tých väčších spoločností, ktoré zrazu začali dávať šancu skupinám ako Venom, Metallica, Anthrax a S.O.D a vydali ich albumy. Johnny Z je génius, mal know-how a mal kontakty na veľké vydavateľstvá, vďaka čomu pomohol distribuovať undergroundové nahrávky veľkými spoločnosťami. Aj to veľmi pomohlo, aby scéna rástla. Hlavné ale bolo, že tam bola Metallica, ktorá raketovo rástla. Išlo to rýchlo. Ja som prišiel do skupiny v roku 1985, nahrali sme album, ktorý vyšiel v roku 1987, a hneď sme išli na turné s Anthrax a hneď potom do Európy. V roku 1988 sme išli na turné s Megadeth, o rok neskôr so Slayer.

Metallica to teda celé naštartovala?

Pre Bay Area áno. Dovtedy tu nebol žiaden thrash metal. V tom čase možno Exodus boli jedinou thrashmetalovou skupinou. A potom prišla Metallica, rýchlo začala rásť a veľa hairmetalových skupín sa odtiaľto odsťahovalo do L.A., pretože v Hollywoode očakávali úspech. Otvorilo sa teda viac príležitostí pre skupiny v Bay Area, aby mohli hrať. Cez víkend vždy niekde hrala super skupina, či už v Ruthie’s Inn, Keystone Berkeley, The Stone,… A hralo sa naozaj veľa, čím skupiny získavali prax s hraním pred publikom. Zažili sme koncert Metallicy v The Stone a ľudia boli unesení. Skákalo sa z pódia, v kotle to žilo, ale bolo to iné ako dnes. Boli sme jedna rodina, poznali sme sa a spoločne sme si užívali hudbu. Vtedy sme si ani neuvedomovali, že sa buduje nová, úplne iná scéna. Spätne si hovorím, že sme mali naozaj šťastie, že sme dostali príležitosť vytlačiť hair metal a otvoriť dvere novému žánru. Aj skupiny ako Slayer a Megadeth, ktorí sú z L.A., prišli do Bay Area, pretože v L.A. už bolo viac hairmetalových skupín a thrash metal tam nedostával toľko priestoru koncertovať, ako u nás.

Ako spomínaš na nahrávanie prvých dvoch albumov?

Keď som prišiel do skupiny, mali sme asi deväť pesničiek a rok sme ich stále hrávali v skúšobni, kým sme ich nemali úplne zvládnuté. Keď sme išli do štúdia, boli sme veľmi dobre pripravení, len sme nevedeli, ako preniesť našu energiu na album. Vložili sme dôveru do producentov a inžinierov, aby to spravili za nás. My sme akurát prišli a boli sme nadšení, že môžeme nahrávať. Oni nás odštartovali, my sme začali hrať, a to bolo celé. Keby sme mali viac skúseností, tie albumy by mali lepší zvuk.

Keď skupiny uvažujú nad opätovným vydaním starších albumov, je viacero spôsobov, ako k tomu pristúpiť. Niektorí dokonca nahrajú celý album nanovo. Napadlo to aj vám?

Keď sme v roku 2001 vydali album „First Strike Still Deadly“ (album obsahuje skladby z dema Legacy, pozn.red.), najskôr sme išli za Atlantic Records zistiť, či by nám nedali povolenie zremixovať a zmastrovať pôvodné nahrávky, ale oni nám to nedovolili. Preto sme sa rozhodli nahrať tie skladby znova. Možno niektoré skupiny znovu nahrajú svoje staré albumy práve preto, že nemajú práva na pôvodné nahrávky, ale nie vždy sa podarí zachytiť rovnakú energiu ako vtedy, aj keď zvuk môže byť lepší. Ja ako spevák som mal pred rokmi vyššie položený hlas, nevedel som, v ktorej polohe sa mi najpríjemnejšie spieva, a tak sme používali štandardné ladenie. Dnes, keď hráme tieto skladby, hráme ich o pól tónu, niekedy aj o celý tón nižšie a v tejto tónine sa mi spievajú oveľa lepšie. Keby sme toto všetko vedeli vtedy, možno by tie albumy zneli tvrdšie a možno by som ich naspieval inak.

V minulosti si spomínal, že pracuješ na sólovom albume. Ako to ide?

Ešte som nezačal. Pýtal som sa Jameyho Jasta, či by ho produkoval a rozprávali sme sa, ktorých hudobníkov by sme mohli osloviť a niečo zložiť, ale teraz mám veľa práce s novým albumom Testament, ktorý chceme dokončiť ešte pred európskym turné. Mimochodom, bude to celkom iný album Testament, najmä keď máme v zostave nového bubeníka Chrisa Dovasa. Je to mladý muzikant s veľkým talentom a myslím, že aj nášho gitaristu Erika Petersona donútil posúvať svoje hranice. Pripravili sme rozmanité skladby, ktoré majú v prvom rade potešiť nás.

Je pre vás dôležité držať sa v oldschoolových koľajach alebo hľadáte čerstvý vietor?

Dnes existuje veľa výborných skupín a nemôžeme si povedať, že keď znejú dobre, tak spravíme to, čo oni. Držíme sa toho, čo je nám vlastné a skúšame experimentovať. Na novej nahrávke je pár skladieb, v ktorých som si našiel novú polohu. Po tridsiatich piatich rokoch bolo zaujímavé vyskúšať niečo, čo som ešte nerobil. Nehovoríme si, že teraz musíme znieť tvrdo a použiť deathmetalový vokál. Jednoducho skladáme a uvidíme, ako sa to vyvinie. Keď dostanem hudbu, do ktorej mám vymyslieť vokály, nechám sa unášať emóciami. Najskôr sa snažím spievať melodicky a ak to niekedy nefunguje, musím pritvrdiť. Aj na tomto albume používam viac tvrdšieho spevu. Sú na ňom asi tri rôzne štýly spevu.

Spomínal si, že máte nového bubeníka Chrisa Dovasa. Ako prebiehal výber nového bubeníka?

Prichádzali nám nahrávky rôznych hudobníkov a veľmi sa nám páčilo ako hral Chris, len potom prišiel Dave Lombardo (bývalý bubeník Slayer, pozn.red.). Ozval sa nám, že vie, že hľadáme bubeníka a on je k dispozícii. Prerušili sme teda konkurz a dohodli sa s Daveom. Išli sme spolu na turné, ale prvý týždeň nemohol hrať a tak sme sa rozhodli ozvať Chrisovi, ktorého nahrávka nás zaujala a zisťovali sme, či by mohol zaskočiť. Prišiel na skúšku a bol výborný. Vedel všetky skladby, dokonca ich vedel viac ako my. Z videonahrávky sme nevedeli, koľko má rokov, lebo mal celý čas vlasy v tvári, a potom sme zistili, že má 24. Je to fakt mladý chalan, ale veľmi talentovaný. Absolvoval Berklee College of Music. Vychádza zo súčasnej hudby a myslím, že kus z toho priniesol do našej skupiny. Bolo jasné, že keď sa s Ericom pustia do skladania, vznikne niečo agresívne.

Dave s nami odohral turné a keď prišiel čas robiť na novom albume, už nemal čas a ani sa k niečomu takému nevedel zaviazať.

V jednom rozhovore si spomínal, že ste od Chrisa chceli, aby sa naučil niekoľko pesničiek a na základe toho ste sa mali rozhodnúť, či ho vezmete do zostavy. O aké skladby šlo a čo bolo kľúčové pri rozhodovaní?

Podľa mňa to, ako hral naživo na koncertoch. Je to moderný typ extrémneho bubeníka a chceli sme mať istotu, že dokáže zahrať skladby ako „Souls of Black“ alebo „Practice What You Preach“. Chceli sme, aby ukázal cit pre pomalšie veci a on to spravil. Je všestranný, dokáže zahrať hocičo, pozná naše skladby a ukázal odhodlanie. Videli sme, že je fakt dobrý a dúfali sme, že sa bude vedieť zaviazať našej skupine a možno s nami aj nahrať album. Potom sme spoločne išli na turné a výborne sme si sadli. Je to fakt super chalan. Aj keď je mladý, zdá sa mi, že má staršiu dušu. Nespráva sa ako 25-ročný, ale zároveň priniesol dobrú energiu, motivuje nás tvrdo makať.

Mali sme to šťastie, že počas našej kariéry sme zažili niekoľko výborných bubeníkov, väčšina z nich nám bola vekovo bližšie, takže teraz je to pre nás niečo nové. Každý bubeník, s ktorým sme hrali, bol v niečom výnimočný, rovnako ako Chris.

Bol si na konkurze u Seplutury, keď Max Cavalera odišiel. Teraz sa hovorí, že s Andreasom Kisserom uvažujú, že by po rokoch spoločne niečo spravili. Čo si o tom myslíš?

Tiež som počul tieto klebety a dúfam, že sa dajú dokopy. Nech mali hocijaké nezhody v minulosti, najlepším liekom je čas. Možno sa za ten čas rany zahojili. Dúfam, že áno a myslím, že dúfa celý svet.

Zdá sa, že v Testament panuje dobrá energia. Bolo tomu tak aj v minulosti?

Úprimne si myslím, že od albumu „The Gathering“ začal Testament novú éru. Eric prišiel s blackmetalovejšími bicími. V roku 2005 sme mali reunion klasickej zostavy. Ja som ani nevedel, či chcem pokračovať s hudbou, ale tento reunion bol pre mňa ako požehnanie. Mohli sme spoločne opäť hrať a pokúsiť sa dokončiť, čo sme začali. Priamo sme sa nerozprávali o skladaní nového materiálu, len sme chceli spoločne hrať, koncertovať a všetko to spolu zažívať. Ani sme sa nenazdali a zrazu to boli tri roky, čo sme si povedali, že si zahráme len pár koncertov. A keď už to boli roky, povedali sme si, že ideme zložiť nový album. Presne to sme aj spravili. Nerobili sme album pre fanúšikov ani novinárov, spravili sme ho pre seba s ľuďmi, s ktorými sme začínali. Tento prístup si držíme stále. Nepotrebovali sme s nikým súťažiť, len sme chceli nahrať dobré albumy. Nesnažíme sa skladať hudbu z 80.rokov. Chceme sa posúvať dopredu a skladať hudbu, ktorá obstojí v skúške časom.

Aký koncertný set plánujete na toto leto?

Oslavujeme albumy „The Legacy“ a „The New Order“, takže náš setlist bude poskladaný z týchto nahrávok. Teraz je ich čas a budeme ich propagovať, kým budúci rok nevyjde nový album.

text: Edo Kopček
foto: Stephanie Cabral, Mia Demonz (titulná)