Príbehy ukrajinských hudobníkov a profesionálov, druhá časť miniseriálu. Ľudia v Európe si zvykajú na vojnu na Ukrajine, a to nemôžeme dopustiť, hovorí Anastasia Vaganová z kyjivských hudobných klubov

Pred vojnou som sa naučila masírovať. Mojimi klientmi sa stali priatelia a ich priatelia z hudobného priemyslu. Medzi nimi bola Nasťa. Posledný januárový deň sme s ňou po seanse sedeli v mojej kuchyni a zhovárali sa – o jej preplnenom harmonograme, ako dostať život, ktorý plynie, do rovnováhy, ako nezabudnúť správne dýchať, keď vraciaš seba samého do „tu a teraz”. Nasťa si u mňa zabudla náušnice. „Takže sa skoro uvidíme,” pomyslela som si. Ale na stretnutie vo februári nebola príležitosť a presne o mesiac som už stála na hranici s Poľskom, s kuframi a mačkou, v ponožkách kamaráta, ktorý sa ma snažil ochrániť od chladu toho prvého jarného večera (kalendárna jar začína 1. marca, pozn. prekladateľa). Opúšťajúc Kyjev, v dňoch najväčšieho zmätku a ohrozenia, zanechala som byt, v ktorom som žila 10 rokov, so všetkým, čo v ňom bolo. Utekala som pred vojnou. 

Namáhajúc sa zachrániť mamu a príbuzných, stratiac vo vojne bratranca, som mesiac nemala silu na právu a len tak-tak, že som sama nezabudla dýchať. Zdalo sa mi, že v tom čase môj vlastný život odišiel na druhý plán. Až na ďalší mesiac, keď som urobila všetko, čo som mohla pre blízkych, odišla som z môjho útulku v Čechách, aby som si usporiadala vlastný život. 

Viem, že aj Nasti bolo ťažko. No myslím, že v nejakom momente sa hlboko nadýchla a vydýchla a po prekonaní smútku, zmätku a nového multitaskingu poponáhľala sa zorganizovať proukrajinský míting na hlavnom námestí v Amsterdame. Boli s ňou ľudia rovnakého zmýšľania a hudobníci, ktorých pozbierala po celej Európe. Na tú akciu prišlo 3000 ľudí. A potom nasledovala demonštrácia v Haagu, ktorá mala pripomenúť, „kde všade čakáme ruskú ohavnosť” (slová Nasti).

Keď som sa o tom dozvedela, pomyslela som si, že o sebe nič nevieme. O tom, aký je skutočne náš potenciál a v akých podmienkach sa ukáže. Že v hociktorom momente sa môžeme stať príkladom pre iných. 

Nik z nás nevie, kedy sa vrátime domov. Veci z môjho bytu, v ktorom už žije niekto iný, sú v Kyjeve u priateľov. Kdesi tam sú aj Nastine náušnice. Verím, že jedného dňa sa na jej ušiach stanú symbolom nášho návratu, nášho spoločného víťazstva. 

Nasťa, čo sa s tebou dialo počas prvých dní vojny?

Na tretí deň života v pivnici, kde som bola so svojou dcérou, priateľkou, jej synom a ešte s inými päťdesiatimi ženami a ich deťmi z mojej obytnej štvrte, som pochopila, že skrývať sa tam dlho nevydržíme. Deti začali chorľavieť, pretože sme všetci spali na studenej podlahe, hoc sme mali zimné oblečenie. Môj život tým v momente ukradli. Ešte pár dní pred vojnou som prišla na predstavenie do môjho milovaného Caribbean Clubu pekne a štýlovo oblečená, aby som sa kochala svojou prácou, preveriť, či všetko funguje, ako ide predstavenie. Milujem, keď plná sála tlieska, smeje sa, raduje.  A počas tých nocí v pivnici som spala v jednom a tom istom oblečení tri dni a modlila sa, aby raketa netrafila našu budovu, pretože v tom čase hrmelo zo všetkých strán a rusko (malé r je použité zámerne, Ukrajinci od začiatku vojny píšu, aj v médiách, slová Rusko, Ruská federácia, Putin len malými písmenami, pozn. prekladateľa) sa snažilo útočiť na letisko Žuľany. Žili sme blízko a každý výbuch sme silno počuli.

Potom sme zariskovali, vyšli sme na ulicu a nasadli do auta, aby sme sa pohli ďalej. Moja priateľka so synom (džezová speváčka), ja s dcérou, môj brat, bývalý muž a sused, ktorého sme stretli, keď sa skrýval pred raketami ,a ktorý mal benzín. Aj ísť peši bolo strašné, pretože odvšadiaľ hlásili, že orkovia (Ukrajinci tak nazývajú ruských okupantských vojakov podľa monštier z Pána prsteňov) strieľajú po civilistoch od prvej minúty vojny. Rozhodli sme sa risknúť a ísť do dediny, kde býva starý otec mojej dcéry v Žitomirskej oblasti. Niekoľko minút sme váhali, či ísť alebo nie, nad našimi hlavami preletela raketa a my sme vyrazili autom, so strachom, smerujúc na Žitomirskú oblasť. 

Upozornila som dcéru, že môžu strieľať do okien, takže bude lepšie ľahnúť si mi na kolená a celú cestu ležať. Áno, nemala som dostatok času, aby som to povedala inak 5-ročnému dievčatku, ale som v úžase, aké je moje dieťa odolné. Dcéra sa od začiatku vojny, od prvého výbuchu, nič nepýtala, len robila to, o čom som ju prosila. A tak sme prišli do dediny starého otca a tam, v maličkom dome sme stretli okrem neho ešte dvadsať ľudí, ktorých sme dovtedy nepoznali. Boli to ženy mladšie aj staršie, ich deti, psy. Boli tam aj muži. Keď sme sa v tom malom domčeku na dedine stretli, upokojili nás, že je tam „ticho“. Ticho trvalo niekoľko hodín a v ten istý večer začali výbuchy po celom okolí. 

Na piaty deň som pochopila, že ako mama nemôžem garantovať bezpečie svojmu dieťaťu. Nijako. Bola som paralyzovaná, nemohla myslieť na nič iné, ako na to, ako zachrániť život dcére. Trápilo ma, že nič nerobím, že momentálne nemôžem pomôcť v tak ťažkej chvíli krajine a myslím len na to, aby nás nezabili. Chcela som pomôcť, no nemohla. Aj na dedine to už začínalo byť nebezpečné, tovarov v obchodoch bolo čoraz menej, aj benzínu. V tej chvíli, uvedomujúc si katastrofu zo všetkých strán, som sa bála dokonca dať dvojitú lyžicu cukru do šálky, pretože som si myslela, že o chvíľu nebude ani cukor. Na začiatku vojny som nemohla ani jesť, ani spať. Rovnako ako priateľka. Jej rodičia boli v Černihove, ktorý ničilo hanebné rusko. Kontakt s rodičmi bol málokedy a nijako sme ich odtiaľ nevedeli odviezť. Všetci si pamätajú, aké hrôzy sa diali aj v Černihove počas prvých dní vojny.

V ktorom momente si pochopila, že musíš odísť z krajiny?

Nápadov bolo mnoho. Plán „A” bol odviezť dcérku k babke a zapísať sa k dobrovoľníkom, ale tento plán rýchlo stroskotal, pretože som pochopila, že mi to dcérka nikdy neodpustí. Preto som sa rozhodla, že treba ísť smerom k hranici, aby som jej mohla zabezpečiť pokojné miesto a pomáhať krajine, lebo ničnerobenie ma tiež morálne ubíjalo. A vďaka veľkej sile hudobnej medzinárodnej komunity sa mi s dcérkou podarilo odísť a pomôcť iným.

Ešte pred vojnou som sa zúčastňovala na medzinárodných konferenciách a spoznávala kolegov z celého sveta. A nikdy by som nepomyslela, že počas vojny kolegovia, s ktorými sme sa videli raz či dvakrát na niektorej konferencii, pomôžu mne a dcérke zachrániť sa pred vojnou. Koncertný promotér Semion Galperin, ktorý po začiatku vojny vymenil svoj pas (vzdal sa ruského občianstva, pozn. prekladateľa) a opustil krajinu agresora, mi pomohol bezpečne odísť do zahraničia a organizoval to s ďalšími hudobnými promotérmi z Litvy, Rumunska a Slovenska. 

Každý z nich riešil rôzne možnosti bezpečného odchodu pre mňa, dcéru, pre moju priateľku a mojich kamarátov, a ďalších dvadsať ľudí, ktorí spolu s nami odišli do zahraničia. Nevedela som si ani predstaviť, aká veľká je sila hudobnej komunity, ako rýchlo nám kolegovia pomáhali a ako silno nás podporovali. 4. marca sme s dcérkou prešli hranicu Slovenska. Nechcelo sa mi zutekať, chcela som niečo robiť. No takú možnosť som videla len v zahraničí.  

Na Slovensku sa nám pošťastilo žiť vo veľmi dobrej a vrúcnej rodine hudobného promotéra známeho festivalu Pohoda. Prijali ma s dcérkou ako svoju rodinu. Úžasný a dobrý Michal Kaščák, organizátor festivalu a jeho rodina nám vytvorili tie najlepšie podmienky, aby sme si obe mohli odpočinúť od hrôz vojny, aby sme sa mohli cítiť ako ľudia a v bezpečí. Keď sme prekročili hranicu, spali sme už na posteli, nie na podlahe. A spali sme. Také dobro a podporu nemožno zabudnúť. Zostane to v nás na celý život. 

Porozprávaj o mítingoch v Amsterdame a Haagu. Odkiaľ prišli zdroje, čo bolo ideou a čo sa podarilo urobiť?

Tretí týždeň pobytu v zahraničí som necítila nič, okrem viny za všetko, čo sa stalo v mojej krajine. Necítila som nič dobré, žiadne potešenie. Len som sa radovala, že moja dcéra je v bezpečí. Počas pobytu na Slovensku som spolu s ďalšími hudobníkmi a ich sieťou priateľov z Európy pomohla usadiť sa v Poľsku 15 Ukrajincom. Ale bolo mi to málo, lebo bolo cítiť, že vojna sa vlečie a ľudia v Európe si „zvykajú” na vojnu na Ukrajine, a to nebolo možné dopustiť. Nemohla som si dovoliť „relaxovať”, chcelo sa mi konať a pomáhať svojej krajine. Na konci marca som navštívila míting v Amsterdame, na hlavnom námestí Dam Square. Čudovala som sa, že tam bolo málo ľudí. Prišlo ich približne dvesto a heslo „putin – chujlo” už nepôsobilo tak silno, aby sa ľudia vrátili. V ten deň organizátori nainštalovali obrazovku, aby odvysielali prvý telemost s hudobným programom nadácie Save Ukraine. Uvedomila som si, že keď začala znieť hudba, hoci len z obrazovky, k scéne prichádzalo viac ľudí. Pochopila som, že okamžite môžem byť efektívna pre svoju krajinu tým, čo viem robiť. A viem organizovať koncerty.   

Neváhala som dlho a skontaktovala sa so všetkými hudobníkmi, ktorí odišli do Európy po začiatku vojny. Povedala som im o nápade urobiť míting s ukrajinskou hudbou ako spôsob vrátiť pozornosť spoločnosti na vojnu na Ukrajine, ktorú treba zastaviť. Bez rozmýšľania ma podporili. Takže o týždeň na hlavnom námestí Amsterdamu zišlo sa 25 umelcov, ktorí prišli z rôznych kútov Európy, aby porozprávali svoj príbeh. Na míting prišlo 3000 ľudí. Všetky holandské médiá znova zapĺňali titulky o tom, že vojna trvá, ukazujúc náš hudobný protest. Takže sila hudby zapracovala. Ten míting som organizovala vďaka tomu, že som tu našla svojich ľudí! Napriek tomu, že holandskí kolegovia vraveli, že nie je možné za týždeň zorganizovať takú veľkú akciu, trom Ukrajinkám a 25 ukrajinským umelcom sa po podarilo. 

Ďalší míting bol komplikovanejší, pretože hudobníkov, ktorí súhlasili podporiť jeho myšlienku a prísť do Haagu na rozhodovanie o kandidátstve Ukrajiny do Európskej únie (tomu bol míting venovaný), bolo 40 z rôznych kútov Európy. Bola to komplikovanejšia scéna a vo štvrtom mesiaci vojny bolo ľudí, ktorí chceli pomáhať Ukrajincom, čoraz menej. Haag bol vybraný ako miesto, kde všetci čakáme toho zločinca a mesto, kde úroveň diplomacie prekračuje hranice reality a ľudia sa boja alebo nechcú hovoriť slovo „vojna”… Na koncert v Haagu, pred hlavnými diplomatickými rezidenciami, umelci ako Hapochka, Chrystyna Solovij, skupina VV a Oleh Skrypka, Love’n’Joy, Fo Sho, Anna Chodarovska, Oľa Lukačova kričali z pódia: „Cherson je Ukrajina”, „Mariupoľ je Ukrajina”, „Krym je Ukrajina”. Na plagáte k podujatiu sme zobrazili Mariupoľ, ktorý sa nechystáme odovzdať. Mariupoľ, ktorý tak mužne a silno bránil Ukrajinu.

 

Hudba nám aj v tomto prípade pomohla stať sa silnejšími. Veľmi som sa tešila, keď sme prekonali všetky komplikácie a dokázali priniesť ľuďom, ktorí odišli, radostné emócie. Všetci sme plakali a smiali sa. Emóciám treba nechať voľnosť. Aj hudba pomohla. 1500 až 2000 Ukrajincov sa spojilo aj tentokrát organizujúc vlastný ukrajinský ostrov slobody pod názovom Ukrainian Freedom Stage. Pretože Ukrajinci momentálne nebojujú len za svoju slobodu, ale za SLOBODU celej Európy.  

Nikdy by som to nezrealizovala, pokiaľ by sa mi nepošťastilo stretnúť svojich ľudí. Silné a neuveriteľné Ukrajinky, s ktorými sme zorganizovali tie dva protesty. Tata – Ukrajinka z Chersonu, ktorá prevráti celé Holandsko hore nohami, pokiaľ nepomôže Ukrajincom. Ulyana – ukrajinské srdce mesta Haag, ktorú pozná a váži si celé mesto, pretože ľudí z Ivano-Frankovska nemožno nepoznať. Tá veľká a neuveriteľná Toňa, ktorá nedala šancu firme JBL, aby nepodporila protesty. Vďaka jej sile firma pomohla s hudobnou aparatúrou na oboch koncertoch. Osud mi podaroval stretnutie s takými úžasnými ľuďmi v kontexte všetkých hrôz. 

Taktiež chcem poďakovať úžasným ľuďom, ktorí sa pre nás za päť mesiacov stali viac než rodinou, viac než priateľmi! Vďaka ich podpore som mohla zrealizovať tie dva mítingy, pretože pri mne stáli v každej situácii. Serioža a Žeňa, ešte raz vám ďakujem, ak čítate tento článok, ďakujem vašim dobrým srdciam! Pred vojnou som sa mnoho rokov venovala sociálnym charitatívnym projektom. V živote pred vojnou som zvykla pomáhať. Teraz pomáhali mne a mojej dcére. Pochopila som, že niekedy nie je jednoduché prijať pomoc, ale keď otvoríš svoje srdce, pocítiš nesmierny prúd lásky a dobra. A to je život.

Čo sa momentálne deje v kluboch v Kyjeve, ktoré riadiš ako programová riaditeľka? Ako sa ti darí, robiť to spoza hraníc?

Koncom mája sme sa rozhodli chopiť príležitosti a otvoriť jednu z našich prevádzok – Pepper’s Club, aby sme aspoň nejako podporili ekonomiku a ukrajinskú armádu. Aj tu je hnacím motorom hudba. Na začiatku vojny som myslela, že sa viac nebudem venovať koncertnej činnosti, pretože vojna, ktorá kradne životy, ma „rozzúrila” a vzala mi všetku chuť pracovať. Ale organizovaním mítingov v Haagu a Amsterdame som zbadala veľkú silu hudby z inej strany a rozhodla som sa skúsiť pokračovať. Za tri mesiace práce sme v Pepper’s Clube urobili viac ako 100 koncertov, vyzbierali na podporu armáde skoro 600 000 hrivien (okolo 16 800 eur, pozn. prekladateľa). Bol to neuveriteľný moment, keď hudobníci, ktorí bojujú a bránia krajinu v Ozbrojených silách Ukrajiny, dostali povolenie, aby koncertne vystúpili na podporu Ozbrojených síl Ukrajiny a mohli pozvať svojich spolubojovníkov odpočinúť si na koncerte. Druhý týždeň fungovania Pepper’s Сlubu sme ohlásili koncert skupiny O.TORVALD, ktorej dvaja členovia bránia Ukrajinu v Ozbrojených silách Ukrajiny. Za hodinu po ohlásení sme predali 100 lístkov, týždeň pred koncertom bolo vypredané. Vyzbierané prostriedky z koncertov dávame v plnej výške do fondu „Povernys Žyvym” (Vráť sa živý, pozn. prekladateľa).

 

Všetkým bolo smutno za koncertmi. Teraz koncert nie je zábava, ale možnosť, zakúpením lístka, pomôcť Ozbrojeným silám Ukrajiny a pocítiť, že si človek, ktorý má právo na život, a život s peknými emóciami. Len vďaka Ozbrojeným silám Ukrajiny sa obnovila koncertná činnosť a na to nesmieme zabúdať, takže takmer každým koncertom pre nich zbierame peniaze. 

Teraz sme otvorili aj Caribbean Club, kde sa snažíme obnoviť život aspoň trochu podobný tomu, ktorý sme ho poznali pred vojnou. Hudba, ktorá teraz vzniká, je pre našu krajinu unikátnym momentom a je potrebné podporiť aj hudobníkov, ktorí chcú byť vypočutí a chcú ukázať svoju vlastnú protivojnovú činnosť.

Pracovať spoza hraníc je, samozrejme, iné. Pretože všetky dni pred vojnou som „žila” v oboch koncertných sálach. Prvý raz za osem rokov som tak ďaleko. Ale vďaka môjmu úžasnému tímu je všetko možné, pretože pre nás to nie je práca, ale život. A my žijeme, chápeme, že pomáhame a nie sme nečinní. 

Ako sa zmenili tvoje rozhovory s hudobníkmi a profesionálmi z brandže počas vojny? 

Počas vojny som bola pozvaná na dve hudobné konferencie, na ktorých bola témou diskusného panelu, v rámci ktorého som mala vystúpiť, vojna na Ukrajine. Boli to London Music Conference (ILMC) v Londýne a Sharpe Festival v Bratisalave. Vzhľadom na to, že obe konferencie sú o živej muzike, rozhodla som sa natočiť video, aby som ukázala, ako teraz reálne vyzerajú koncerty na Ukrajine. Moje video odvysielali na konferenciách pri otváraní panelu. Keďže účastníci konferencie boli kolegovia z celého sveta, bolo dôležité ukázať im realitu nášho koncertného sveta. 

Vo videu som vyzdvihla, ako udivuje odvaha a sila Ukrajincov, ako mužní a talentovaní hudobníci, ktorí šli brániť svoju krajinu a vymenili svoje nástroje za zbrane, nezabúdajú na svoj tvorivý život a silno a odvážne to spájajú. Som vďačná každému hudobníkovi, každému umelcovi, s ktorým sa poznám, a s ktorým som pracovala. Pretože nikto z hudobnej komunity nezostal bokom od vojny. Všetci sú za jedno, všetci rozmýšľajú rovnako a táto synergia je úžasná!

Aké najväčšie trápenia momentálne prežívaš?

Nechcem, aby sa vojna „vliekla”, nechcem si „zvykať a adaptovať sa” na vojnu. Chcem ju zastaviť hneď teraz! No neviem ako.

Aké máš priority na najbližšie mesiace?

Ešte viac pomáhať, vyzbierať peniaze na vozidlo rýchlej zdravotníckej pomoci a na HIMMARS.

Podeľ sa o nápady tvojich ďalších projektov, ktoré vyžadujú podporu a akú konkrétne.

Podporu hudobnej komunity som nikdy nepocítila tak ako teraz. Spoznala som sa s úžasným tímom najväčšieho showcase festivalu ESNS, ktorý ma podporil pri mítingu, a ktorý je naďalej pripravený podporovať ukrajinských umelcov, pozývajúc ich na festivaly, kde ich môžu ľudia počuť. Rozvíjať komunitu je dôležité. Práve teraz sa ľudia spájajú v rámci vynikajúcich a silných projektov, v ktorých je hudba hybnou silou!

Takých známostí potrebujeme čo najviac, aby výsledok (a my vieme, čo všetci teraz chceme) prišiel čo najskôr. Na začiatku vojny som si uvedomovala, že svet má zastať, pretože sa prelieva krv. Umelci majú zrušiť koncerty a hovoriť len o Ukrajine. Svetové hviezdy s miliónovým obecenstvom majú kričať cez Instagram, aby bolo zavreté nebo nad Ukrajinou a zastavila sa vojna. To sa, žiaľ, nestalo. Momentálne sa mi páči spolupráca svetových hviezd a ukrajinských umelcov, vďaka čomu nás (Ukrajincov) počujú celé štadióny a môžeme pokračovať v snahách vplývať na európske spoločenstvo, ktoré taktiež má urobiť krok k tomu, aby sa vojna zastavila. Spomínam to preto, lebo ak čitateľ tohto blogu môže nejako pomôcť Ukrajine, budem vďačná. A celá krajina tiež.    

Dostala som teraz grant na vzdelávanie a získavam vedomosti v rámci programu Cultural Associates Oxford na podporu kreatívnej ekonomiky. Jendého dňa sa vrátim s dcérou obnovovať novú, slobodnú a nezávislú Ukrajinu.

Podpora pre Ukrajinu cez fond „Povernys Žyvym”

https://savelife.in.ua/en/about-foundation-en/

Prečítajte si tiež prvý diel miniseriálu o ukrajinských hudobníkoch a hudobných profesionáloch: „Po odchode z vlasti mi pomohla veľmi známa česká kapela Lucie,“ hovorí Kaťa Hapočka

 

Olga Iermak

Olga Iermak má šestnásťročné skúsenosti s kompletným, takzvaným 360-stupňovým manažmentom v rámci hudobného priemyslu, ktorý zahŕňa live entertainment, manažovanie kapiel, organizovanie koncertov a ďalších producentských úloh.

Na Ukrajine bola promotérkou jedného z najväčších festivalov na svete Sziget a manažérkou litovského electro-fashion dua Beissoul & Einius; organizovala hudobné ceny na Ukrajine a propagovala víťazstvá Ukrajincov v rámci ceny EÚ – Мusic Мoves Еurope Аwards; realizovala promo kampane viac ako 50 umelcom na Ukrajine aj v zahraničí, organizovala ich sólové a festivalové koncerty v Londýne, Berlíne, Varšave a iných mestách Európy.

Na začiatku svojej kariéry sa Olga zaoberala hudobnou žurnalistikou a PR pre skupinu Haydamaky, ktorá bola v tom čase najznámejšou ukrajinskou kapelou na medzinárodnej scéne.

Študovala umelecký manažment u Gabby Chelmickej, ktorá bola osobným manažérom Robbieho Williamsa počas desiatich najdôležitejších rokov jeho kariéry.

V predvečer ruskej invázie na Ukrajinu pripravovala Olga ako kreatívna koproducentka spustenie nového hudobného projektu zaoberajúceho sa analytikou, stratégiou, brandingom a HR. Teraz sa tím tohto projektu rozišiel do celého sveta a projekt bol zastavený na neurčito.

Olga Iermak sa nachádza mimo Ukrajiny a na našom webe bude prinášať aktuálne rozhovory s hudobníkmi a profesionálmi z ukrajinskej hudobnej scény.

text: Olga Iermak
foto: archív Anastasia Vaganova
preklad z ukrajinčiny: Peter Medviď