Luboshio z Demonic-eyed: Činely nad hlavou, gitary za ušami. Piaty album je vrcholom našej pentalógie.

„Naše ostatné albumy akoby boli prípravou na tento. S každým albumom chcem spraviť krok vyššie a piaty je zo všetkých najvyššie,“ hodnotí Ľuboš „Luboshio“ Kubiš, spevák a gitarista, záverečný album pentalógie zvolenskej skupiny Demonic-eyed. Pred rokmi si kapela stanovila ambiciózny cieľ vydať päť albumov za päť rokov. Demonic-eyed 5 napokon vyšiel 31.októbra, dva roky po štvorke. Fakticky sa cieľ síce splniť nepodarilo, no viac ako rýchlosť, s akou kapela tvorí nové skladby, zaujme kvalita ich tvorby. Nejde o narýchlo pozliepané pesničky, ale o diela, z ktorých srší zodpovedný prístup a radosť z hudby. Naživo sa o tom budete môcť presvedčiť 16.novembra na bratislavskej Pink Whale, kde Demonic-eyed vystúpia v rámci akcie Thrashing Madness.

Je Demonic-eyed 5 ten záver, ktorý si si predstavoval pred rokmi, keď si prišiel s nápadom spraviť pentalógiu?

Ono to malo svoj vývoj. Predtým som mal kapelu Mäso, prestali sme hrať a išlo to do stratena, ale ja som mal stále chuť hrať. Päť rokov som čakal, či sa nejako nepreberieme, a potom som si povedal, že idem ďalej. Prvý album Demonic-eyed som robil skôr ako skúšku, či mi to po rokoch pôjde. Bol som v očakávaní, čo z toho bude. Keď som chytil do rúk elektrickú gitaru a začal tvoriť riffy, videl som, že to tam stále je. Nápad na pentalógiu prišiel až pri druhom albume. Ten sme spravili hneď o rok, a vtedy som pochopil, že nám to ide od ruky. Napadlo mi, že by sme mohli skúsiť niečo, čo ešte nikto nespravil. Nechcem tým povedať, že naša hudba je extrémne výnimočná. Hráme v podstate dosť jednoduchú hudbu od podlahy robenú pre fanúšikov na koncerty, aby si mohli zamoshovať, zapogovať, ale snažíme sa to nej vkladať aj určitú umeleckosť. No a keď nám to šlo tak od ruky, povedal som, že poďme sa niečím zapísať. Každý hudobník by mal spraviť niečo vlastné, čím prispeje. Niečo, čím nikto iný pred ním neprispel. Aj keď sa možno zdá, že spraviť päť albumov je len nejaké číslo, čo je na jednej strane pravda, každý ten album je v niečom iný. Má svoj vývoj, nie je to tá istá obohratá pesnička. Aspoň pre mňa a mojich spoluhráčov to tak nie je. Zároveň je to niečo, čím som prispel. Pre mňa je podstatné robiť veci inak ako sa bežne robia. O tom je muzikantská invencia.

Naplnil si teda svoje očakávania?

Formálne určite, keďže albumov je päť, ale ako muzikant som neskončil. Ďalej sa veziem na tejto vlne. Už mám hotové aj nové riffy a rozmýšľam, ako budem pokračovať ďalej. Pre mňa je to ako nekonečný kruh. Točím sa vo víre a kým je vír v pohybe a niečo mi dáva, čerpám z neho. Akonáhle sa bude spomaľovať a zastavovať, zastavím sa aj ja. Nedá sa povedať, že som dosiahol koniec cesty, skôr je to uzatvorenie jednej kapitoly môjho umeleckého cieľa. Pôvodne to malo byť päť albumov za päť rokov. Nakoniec je to päť albumov za šesť rokov. Spôsobili to rôzne situácie – dlhšie sa mixovalo a dlhšie sa masterovalo. Keď už je do toho zapojených viac ľudí, stáva sa, že nie všetci majú čas presne vtedy, keď potrebuješ. Musíš na nich čakať a keď práve nečakáš, rozmýšľaš, či to, čo máš, je dosť kvalitné a či radšej ešte nepočkať nech to má kvalitu. Nakoniec sa päťka trochu omeškala, ale nemyslím si, že je to problém. Mňa osobne to netrápi, s týmto albumom som úplne spokojný. Mám pocit, že je to zvukovo, aranžérsky aj textovo náš najlepší album. Je to vyvrcholenie štyroch predchádzajúcich albumov. Akoby tie ostatné boli prípravou na tento. Vnímam ich ako také stupienky. Nechcem povedať, že sú slabšie. Ja chcem len pri každom albume spraviť krok vyššie. Preto si myslím, že piaty album je najvyššie zo všetkých. Zhodli sme sa na tom aj v skupine. Samozrejme, pre každého hudobníka je posledný album ten najlepší. Či je to tak budú musieť zhodnotiť naši fanúšikovia, kamaráti alebo publicisti ako ty, Rudy, Valhalla.sk, MetalExpress, Jablká ďaleko od stromu a ostatné, ktoré nás podporujú.

Ak by si tvrdil, že päťka nie je lepšia ako predchádzajúce albumy, niečo by nebolo v poriadku.

Jasné. Prvý rok, možno dva kapela stojí za svojím albumom, ale keď sa ukáže, že nevyšiel z tieňa toho predchádzajúceho, vie to po čase priznať aj samotná kapela. Aj za nás to zhodnotí čas. Ťažko sa teraz hodnotí. Keď počúvam ten vyzretý zvuk, vyzreté aranžmány, mám naozaj pocit, že je to vyvrcholenie pentalógie. Dalo by sa povedať, že Adam Mičinec udal tón na štvrtom aj piatom albume. Sú to zvukovo iné, našľapané nahrávky a päťka je urobená ešte brilantnejšie ako štvorka. Súvisí to aj s tým, že on je relatívne mladý chalan, snaží sa vylepšovať to, čo vie. Päťku oproti štvorke podľa mňa vylepšil a ja som bol nadšený, keď som počul prvé mixy.

Ľuboš „Luboshio“ Kubiš. Foto – Ploky

Z nového albumu sa naozaj na človeka tá hudba doslova až valí.

A o tom to je. Toto albumu dodá dobrý producent. Adama by som nazval až zvukovým majstrom, nielen producentom. Zvuk presne rozložil tak, aby kopák s rytmičákom boli dominantné, ale gitary nezanikli. Ak si dáte slúchadlá, tak počujete gitary niekde za ušami, kopáky aj rytmičák v strede, činely nad hlavou a nebije sa to. Dá sa to nazvať aj panorámou – niečo je vpravo, niečo vľavo, niečo viac vpravo, niečo viac vľavo, niečo hore, niečo dole,… Samozrejme pesničky nech zhodnotia druhí, ale dobrý zvuk je niečo, čo vie kapele dať len zvukový majster. Uvidí sa, či aspoň jedna, dve, tri skladby z tohto albumu chytia ľudí za srdce, lebo vďaka dobrému zvuku si všimnú zaujímavý prechod na bicie, farbu hlasu, gitarový postup alebo melódiu. V tomto je zvuk naozaj dôležitý, ale za zvukom sa musí ešte niečo skrývať. Ja nie som len hudobník, ale aj poslucháč. Počúvam aj inú hudbu a niekedy zhodnotím, že zvuk je dobrý, ale hudba je nakoniec pre mňa prázdna. Na druhej strane sa viem vcítiť do kože hudobníkov a nie všetko vždy vyjde tak, ako má. Aj hudobníci majú horšie dni. Ja si cením každý album, ktorý vyjde.

Ako prebiehalo skladanie materiálu na piaty album?

Ja ako gitarista robím riffy. Nahrám si ich doma na počítači, kde mám také domáce štúdio, a potom sa ich snažím nejako usporiadať. Keď už mám riffy nejako usporiadané, spravím námatkovo bicie, to sa dneska už dá v rôznych programoch, a pošlem to Vladovi. Vlado si to vypočuje, dorobí niečo, nacvičí si to a spolu skúšame. Takto spravíme skladby do takmer konečnej podoby, a vtedy sa pripája basgitarista Mišo. S Mišom si dávame zvlášť sedenia a dohadujeme si, aké party bude hrať. Pri veľa riffoch je dobré, keď basa hrá to isté, čo gitara, ale Mišo je svojský basák už len tým, že hrá prstami a tam sa žiada, aby basa hrala niečo iné. Dáme si sedenia, niečo vymyslí on, niečo ja. Dáme dokopy pesničku, a potom príde spev. Málokedy sa nám stáva, že máme text skôr ako skladbu. Myslím, že to tak robí veľa metalových skupín. Tentoraz to nie je len o mojich textoch, ale prispel aj Domino a moja kamarátka Rachel Herrmannová. Žije v Greifswalde v Nemecku. Dalo by sa povedať, že je to taká lingvistka. Vie po anglicky, nemecky, v Izraeli študovala hebrejčinu. Študovala aj v Budapešti a v Nemecku dokonca učí nemčinu. Je naozaj dobrá. Ona nám napísala tri texty v angličtine. Jej texty nie sú prvoplánové. Ja mám tri základné frázy a okolo nich sa točím. Ona sa snaží dostať do hĺbky. Viem trochu po anglicky, ale takto by som to nevedel napísať. Ona pozná slovné obraty, vie pracovať s metaforami a na to ti nestačí základná angličtina. Niečo podobné vedela aj Paťa Valentínová, ktorá nám robila anglické texty na prvých štyroch albumoch. Paťa už nemohla, tak som hľadal niekoho iného a Rachel mi prišla do rany. Je to moja kamoška ešte z gymnaziálnych čias zo Zvolena, poznáme sa veľmi dlho. Bola tu na návšteve, stretli sme sa, dali sa do reči o muzike, spomenula, že robila jednej kapele text a ja som sa spýtal, či by aj nám skúsila spraviť text a bolo.

Aké zadanie od vás dostala, aby to sedelo aj k vašej hudbe a vedeli ste sa s tým stotožniť?

Ja som človek, ktorý stále rozmýšľa nad hudbou. Bicie aj gitary mi hrajú v hlave a mám v sebe asi takú aranžérskosť. Stále rozmýšľam nad tým, čo by sa dalo spraviť, čo ako pospájať a kde by sa čo malo spievať a hrať. Počas toho, ako som skladal riffy na piaty album, som prišiel na to, že chcem spraviť album, ktorý sa bude zaoberať vzorcom, podľa ktorého naša spoločnosť momentálne žije. Samozrejme, je tam všetko – covid, vojna, medziľudské vzťahy. Dával som si to takto do priehradok a prvý text, ktorý dodala Rachel – Believe Me– bol na môj popud. Povedal som jej, aby tam zhrnula všetko, čo sa teraz odohráva v spoločnosti. Nech je to natlačené do jedného plného silného textu. Ona to spravila super. Potom som jej povedal, že by som potreboval ešte dva texty. Máme slovenské texty, ale chcel som aj niekoľko anglických, lebo máme aj zahraničných fanúšikov. Vychádzala pri nich z prvého textu, ale nie sú o tom istom. Vybrala si niečo, čo nadväzuje. Je umelecká duša, zamerala sa na sedem hlavných hriechov a zvolila si dva. Vybrala si obžerstvo a lakomstvo. The Foodgasm je o posadnutosti jedlom a Greed je o nenásytnosti. Spieva sa tam, že som videl dve vrany ako sa bijú o jablko, ktoré ani nemalo jadierka. Ľudia nie sú ochotní niečo nechať tak, ale vždy idú až do poslednej kvapky. V niektorých sférach si myslia, že musia vyčerpať všetko, aby sa im to platilo. Je to aj o politike, o tom, že politika sa berie ako šanca zarobiť, čo je úplné popretie slova politika. Oba texty hovoria o našej spoločnosti. Sme konzumná spoločnosť. Stačí sa pozrieť na to, koľko jedla sa vyhadzuje a koľko toho zjeme. Možno by sme ani nemuseli toľko jesť.

Posielate Rachel aj hotovú hudbu, aby vedela, aké majú byť strofy a refrény?

Napíšem jej, že máme slohu, ktorá má štyri riadky a v jednom riadku má byť sedem až deväť slabík alebo sedem až dvanásť, aby to nebolo ako detská riekanka. Ja osobne nemám rád texty, ktoré majú vo všetkých riadkoch rovnaký počet slabík. Aj pre speváka je lepšie, keď každý riadok frázuje inak. Text je členitejší a viac ho to baví. Celé je to umeleckejšie a spevák sa dokáže viac realizovať. Napíšem teda Rachel, koľko slôh potrebujeme, koľko tam má byť slabík a že chceme, aby bol refrén úderný. Napríklad, že tam budú dvoj-trojslovné verše a slová by mali mať tak dve-tri slabiky. A potom máme bridge, kde budeme potrebovať dve skandovacie vety.

Skladba Nájeb ako žiadny iný je takou vašou ódou na hudbu. Ja mám zafixované, že skupiny robia skladby o hudbe, keď im už dochádza inšpirácia. Čo bolo vašou motiváciou spraviť takúto skladbu?

Tá skladba je o nás, ako o muzikantoch, o tom, ako hráme, ako znejú gitary, ako basa buble, ako dunia dvojkopáky, čo pri tom prežívame a aké máme zimomriavky, keď hráme našu hudbu. Vtedy pre nás neexistuje nič iné. Je to óda na hudbu, ktorú milujeme a nehovorím to len za seba, ale za všetkých hudobníkov. Pre nás je naša hudba tá najlepšia, pretože my ju hráme, nás ju baví hrať a hráme ju s radosťou. Rád počúvam hudbu, pustím si Slayer, Testimony, Catastrofy alebo Hrobára zo Štiavnice, ale keď hudbu hrám, je to intímny vzťah. Táto skladba je o tom, čo metalový muzikant prežíva. Je to introspekcia a realistický pohľad na naše pocity pri hraní. Sme šťastní, tak prečo ten pocit nepremietnuť do skladby a nesprostredkovať ho ľuďom? Veď je to dobrý pocit.

Je zrejmé, že pre vás texty nie sú nutné zlo, o čom svedčí aj fakt, že idete s kožou na trh aj v slovenčine. Ako ste dospeli k rozhodnutiu, že budete mať skladby aj v slovenčine?

Aj v angličtine sa dá spraviť dobrý text, len ho musí spraviť človek, ktorý má umelecké schopnosti a dobre ovláda jazyk. Darmo sa niekto bude snažiť spraviť dobrý text v angličtine, keď nevie po anglicky. Skončí to gramatickými chybami a nezmyselnými slovnými spojeniami, ktoré mu možno znejú zrozumiteľne, ale nie je to tak. Naše prvé dva albumy boli v angličtine. Ja som robil riffy a texty som väčšinou nechal na Paťu. Človeku to ale potom začne chýbať, chce si zaspievať v rodnom jazyku. Ja som predtým spieval v slovenčine a povedal som si, že do frasa, musím spraviť nejaké skladby aj po slovensky. Potom som rozmýšľal, akým témam sa budem venovať. Vybral som si témy, o ktorých čítam v knihách, ktoré zachytím medzi ľuďmi, ktoré ma naozaj zaujímajú. A niekedy text zo mňa jednoducho vyjde. Pamätám si, že text Vymetené hlavy na mňa vyletel, keď bol vrchol covidu, karanténa, všetci boli chorí. Boli Vianoce, ja som bol doma, mal som teplotu, bolo mi zle a na chvíľu som si pustil telku. To som nemal spraviť, pretože som videl, čo niektorí dokážu, a už to išlo: Vymetené hlavy, naozaj tí praví na bezmentálny random. Fašisti a komunisti, politickí komparzisti, zatajení radikáli,… Vtedy ten text zo mňa vyletel. Týmto textom som započal spoločensko-problematické témy, ktoré sme najviac rozvinuli na piatom albume. Napríklad Nostromo, Javelin aj Samotár. Samotár je introspektívnejší text, napísal ho Domino. Venuje sa človeku, ktorý dokáže byť sám a nepotrebuje za každú cenu dosiahnuť nejaký spoločenský status, len preto, aby niečo znamenal.

Ktorú skladbu z nového albumu by si vyzdvihol?

Nostromo má zaujímavý príbeh. Keď táto skladba vznikala, mali sme úvodný riff s vybrnkávačkou a ja som rozmýšľal, že potrebujeme intro a tá vybrnkávačka bola také dobré intro. Poslal som to Vladovi, že toto bude intro a k tomu jeden riff a on mi napísal: „Neblázni! Sprav z toho normálnu skladbu, lebo je škoda, ak by to bolo len intro.“ Teraz tam to intro je akoby naznačené, ale potom už ide riadna skladba. Textovo zjednocuje celý album, odráža sa v nej už spomínaná matrica našej spoločnosti a pnutia, ktoré vychádzajú na povrch, keď sa dostávame do krízových situácii. Je poňatá skôr zo strany subjektívneho prežívania jednotlivca, na rozdiel od Believe Me, ktorá sa venuje objektívnemu pohľadu. Krízy v nás vyvolávajú unáhlenia a často nesprávne vyhodnotenia reality, nechávame sa unášať tokmi informácií a príliš ľahko a dôverčivo si ich osvojujeme. Často je to aj o našej komfortnosti veriť veciam, ktoré nám vyhovujú a súhlasia s naším ponímaním reality. Chápanie pravdy sa stáva bojom o svoj názor, nasleduje spochybnenie všetkého a končí to úplným uvoľnením chaosu, ktorý by sme naopak mali skúšať skrotiť.

Dominik sa oficiálne stal štvrtým členom až s piatym štúdiovým albumom, ale vystupuje s vami už dlhšie. Čo bránilo jeho skoršiemu zaradeniu do zostavy?

Nebránilo tomu nič. Realita bola taká, že my sme boli trojica a on mal inú kapelu s Vladom a Paťom, volajú sa Dadcare. Ale potom rok nemohli hrať, Domino zostal sám a nemal kde spievať, tak som povedal poď, budeš spievať s nami. Takto to začalo.  Nacvičili sme jednu-dve skladby, šlo nám to dobre, povedali sme si, že ideme ďalej, budeme spolu spievať a postupne sa dostal aj do starých skladieb. Nie je to tak, že keď príde do kapely spevák, o týždeň vie zaspievať celý repertoár skupiny. To si treba nacvičiť. Ani ja by som to nedokázal, keby som prišiel do novej kapely. On sa to postupne naučil, a teraz s nami spieva celý koncert. Striedame sa. Keď sme začali robiť nové skladby a bolo jasné, že zostane, vyhlásili sme ho za radového člena. Nebolo to ale len o tom, že my sme si povedali, že bude náš radový člen, ale aj o ňom. My sme demokratická kapela, bolo to aj jeho rozhodnutie, či chce, nielen naše. My sme ho vždy chceli. Malo to prirodzený vývoj, a tak je to najlepšie.

Album vám vyšiel aj na kazete. Ty osobne máš aký vzťah ku kazetám?

Nie som zberateľ v pravom slovazmysle, ale rád ich počúvam a aj doma si ich občas pustím. Dýcha to smradom starých čias a mojej mladosti. Vyrastal som v 90.rokoch a dennodenne sme prehrávali kazety. Keď vidím kapelu, ktorá sa mi páči a má kazetu, kúpim si ju. Radšej si na koncerte kúpim kazetu ako CD alebo vinyl. Mám doma vinyly aj gramec, ale kazeta je môjmu srdcu bližšia.

Demonic-eyed hrali pred rokom naživo v Headbanger_FM v Rádiu FM. Aký efekt to vo výsledku malo na vašu skupinu?  

Akurát včera robil Rudy (rozhovor prebiehal 12.novembra, Rudi Rus, je moderátor metalovej dvojhodinovky Headbanger_FM, pozn.red.) prierez slovenskou scénou v Headbanger_FM. Dostali sme dobrý priestor, zahral tri naše nové pesničky. Väčšinou púšťa jednu či dve, takže ja som šťastný. V rámci našej scény má Rudy zo slovenských médií asi najlepší dosah. Je to aj tým, že to robí poctivo, dobre a najdlhšie. Keď sme u neho hrali naživo, trošku nám narástla aj počúvanosť na Spotify a YouTube. Síce pre nás tieto čísla nie sú smerodajné, my ako muzikanti chceme hrať naživo, ale realita je taká, že sa pozerá aj na čísla. Je pravda, že Rudyho meno a to, že kapelu zavolá do svojej relácie, jej dáva určité renomé, a tým pádom narastá aj jej sledovanosť na sociálnych sieťach. Pre nás bolo určite krokom vpred hrať u neho, a samozrejme vždy, keď zahrá našu skladbu teším sa, že odznela v éteri. O tom hudba je – aby ju počulo čo najviac ľudí. Každý hudobník chce, aby sa jeho hudba počúvala. Samozrejme, že viem, že metal je undergroundový žáner a ten dosah je hlavne na našu metalovú komunitu, ale snažím sa, aby naše posolstvo počulo čo najviac ľudí. Cením si každého človeka, ktorý niečím prispeje do tejto našej scény. Či už je to novinár alebo muzikant, zvukár, producent, manažér koncertu, predavač v bufete na koncerte,… Každý niečím prispievame a ja som rád za možnosť baviť sa s ľuďmi o hudbe a ešte viac ma teší, ak niekoho zaujíma moja hudba.

Ty sa zaujímaš aj o domácu scénu a počúvaš, čo nové vychádza. Čo ťa tento rok zaujalo?

Album, ktorý je podľa mňa dobrý, vydali Ceremony of Silence. Aj ich prvý album bol výborný a ten druhý – Hálios – je tiež výborný. Vydali ho u amerického vydavateľstva Willowtip Records, čo je dosť významné vydavateľstvo. Počul som aj nový Čad a zvuk majú parádny. Strašne sa mi páči, ako hrá Tornád na bicie. Je to riadne dobrý bubeník. Jeho by som ako muzikanta naozaj vyzdvihol. Páčia sa mi aj Košičania Wastage a Zvolenčania Brain Dealers tiež nenahrali zlý album. Top je ale pre mňa Ceremony of Silence. Aj keď som skôr thrashmetalista a hardcoreák, páči sa mi aj death metal. Oni idú skôr do takého až disonantného death metalu s príchuťou blacku a robia to tak akurát. Je to proste pekné, dobre zahraté, má to dobrú produkciu a je to originálna hudba.

S Demonic-eyed máš za sebou skúsenosť vydávať jeden album za druhým, ale vieš aj aké je to, dať tomu viac času. Ako to do budúcna ovplyvní tvoj prístup k tvorbe?

Ťažko povedať takto dopredu. Je dobré plánovať si život a myslieť na budúcnosť a je dobré žiť aj autenticky. Ak by som žil len podľa nejakého plánu, tiež by to nebolo dobre. Ja som mal plán a nakoniec sa o rok oneskoril. Neberiem ako tragédiu, keď mi niečo nevyjde. Ako budeme pokračovať záleží, či budú nápady na nové skladby, či ostatní hudobníci budú ochotní držať sa tempa. Nie je nič horšie ako naháňať niekoho s bičom, že niečo musíme a musíme a musíme spraviť. Jednoducho, robme to tak, aby nám to robilo radosť. My nie sme profesionálna kapela, ktorá sa hudbou živí. My môžeme hudbu robiť tak, ako nás to baví a môžeme počkať. S piatimi albumami nám to vyšlo. Pomohol nám aj covid, lebo sme nehrali koncerty. Teraz cítim, že sa koncertovanie rozbehlo. Nehráme síce každý víkend, ale desať až dvadsať koncertov ročne odohráme a tým máme vyplnené víkendy. Zároveň sa treba aj pripraviť na koncert, nielen na nahrávanie, a vtedy musíme deliť čas medzi viac aktivít. Koncert treba odohrať v nejakej kvalite, nemôžeme to odfláknuť a povedať si, že nejako to dáme. Chceme, aby si ľudia koncert užili a aby sme zneli dobre, a tým pádom energiu delíme medzi nacvičovanie nových skladieb a pilovanie koncertného repertoáru. Tým sa spomaľuje skladanie nových pesničiek, čo je úplne logické. Uvidíme, ako budeme stíhať, možno vydáme nejaké EP. Nemusí to byť hneď album. Mne sa EP páčia. A možno spravíme splitko. Nehovorím, že sa to stane, ale preberieme to v kapele a keď bude vhodná konštelácia a niekto vhodný sa pritrafí, tak to možno spravíme a bude to opäť niečo nové v našej diskografii.

Text: Barbora Stuchlíková
Foto: Mirka Sliacka (titulná)