Rozhovory

Katarína Knechtová – moja muzika: „Keď bola v škole chvíľka voľna, hneď som ‚vypínala svet‘ a zapínala walkman.“

Katarína Knechtová patrí k etablovaným speváčkam a autorkám na našej a českej hudobnej scéne. Svoju hudobnú cestu začínala v roku 1996 v skupine IMT Smile. V auguste 1997 založila skupinu Peha a od júla 2008 je na sólovej dráhe.

So skupinou IMT Smile nahrala album Klik-klak, s Pehou vydala albumy Niečo sa chystá (1999), Krajinou (2001), Experiment (2003) a Deň medzi nedeľou a pondelkom (2005). Na sólo dráhe vydala doteraz albumy Zodiak (2008), Tajomstvá (2012), Prežijú len milenci (2015) a Svety (2020). Za zatiaľ posledný album Svety sa dostala do prvej trojky nominácií na cenu Anděl roka 2020.

V roku 2012 vydala aj neprávom nedocenený album dievčenskej skupiny The Cubes, ktorú založila so sestrami Petrou a Janou Humeňanskými. Za svoju tvorbu získala množstvo prestížnych hudobných a spoločenských ocenení. Zatiaľ posledným je Slovenka roka.

V novej špeciálnej rubrike Moja muzika nám porozprávala o tom, čo počúvala a počúva a ako hudbu robila a robí. 

Katarína Knechtová. foto: Patrik Minár

Kotúčaky a bubnovanie

Vyrastala som v rodinnom dome a tam sme mali kotúčaky, ktoré sa púšťali každé ráno. Môj krstný otec počúval reggae a v ďalšej miestnosti mal môj otec, ktorý hral vtedy v kapele, takú provizórnu skúšobňu, kde bol basový aparát aj mikrofón. V inej časti domu bol krásny starožitný klavír, ktorý sa mi veľmi páčil, a na ktorý som si chodila brnkať. Ako dieťa ma fascinovali všetky hudobné nástroje a v hračkárstve som vždy chcela nejaký z nich, aby som mala doma všetky. Elektrickú gitaru s “no počkaj zajacom”, saxofón, husličky aj bubny. Ja som sa s nimi veľmi rada hrala a babka mi vravela, že som stále a na všetkom bubnovala. Hlavne v kuchyni, na takom gumenom obruse to znelo dobre. Búchala som rukami, ale hlavne vidličkami a nožíkmi a vraj bol ten obrus stále deravý od môjho bubnovania. Bola som obklopená hudobnými nástrojmi už od mala a stále u nás hrala nejaká hudba. Oco zbieral LP platne. Veľa sa počúvali slovenskí interpreti. Meky Žbirka, Modus, Marika Gombitová, ale aj Bee Gees, Led Zeppelin, Beatles a ďalší…to bola muzika, ktorá okolo mňa znela v detstve.

Prvé vlastné skladby

Pamätám si, že sa mi vždy veľmi páčili pesničky od Beatles. Otec ich so mnou často hrával na gitare a spolu sme ich spievali. Ale aj mnoho iných. Keďže otec videl, že ma hudba baví, prihlásil ma na klavír. Chodila som na ZUŠku a popri tom som si postupne doma začala aj skladať vlastné pesničky. Na gitare ma pár akordov naučil otec a ostatné som už skúšala sama. Išlo to celkom dobre, lebo sa mi to všetko logicky prepojilo s teóriou a praxou z klavíra. Skúšala som hrať “podľa ucha”, lebo vtedy ešte nebolo toľko možností, nájsť si ku všetkému akordy, či kľúč “ako na to”. Musela som veľa využívať fantáziu a skúšať, ako to funguje a postupne systémom pokus-omyl-pokus-úspech som tvorila svoje prvé skladby. 

Prešovčatá

Ja som bola dieťa, ktoré chce všetko skúšať, tak som sa všade sama prihlásila. Chodila som chvíľu na hokej, na karate…a potom som sa prihlásila na konkurz do vtedy veľmi známeho a slávneho speváckeho súboru Prešovčatá. Oco mi o nich veľa rozprával a kupoval ich platne, takže som poznala takmer všetky ich pesničky naspamäť. Lákalo ma aj to, že veľa cestujú a vystupujú, tak keď som zistila, že je konkurz, išla som tam, ale prišla som neskoro. Ale šéf súboru Berci Herstek tam ešte bol, zaspievala som mu nejakú ľudovku a on ma zobral. Zaradil ma medzi chlapcov, tak som tam len tak “hmkala”. Vydržala som tam asi rok a absolvovala som s nimi aj pekný projekt o našich ľudových zvykoch, ktorý sa hral v prešovskom divadle. 

Grunge rovno do uší

V tínedžerskom období ma veľmi chytil grunge. Milovala som Nirvanu, Pearl Jam a všetky tie americké kapely, čo hrali tvrdú a nekompromisnú hudbu. Ale stále som počúvala aj staré veci Led Zeppelin, Janis Joplin, Beatles a ďalších. Oslovovali ma aj speváčky so zaujímavým hlasom, ako napríklad Dolores O’Riordan z Cranberries. Bolo toho naozaj veľa. Teraz si hneď na všetko nespomeniem, ale pamätám si, že som hudbu vtedy počúvala takmer nepretržite. U2, Lenny Kravitz, Sting a ďalší mi hrali stále. Otec mi vtedy kúpil walkman. Fungovalo to tak, že som so slúchadlami na ušiach zaspávala a ráno som si ich hneď nasadila a dala dole až v škole, a keď bola chvíľka voľna, hneď som “vypínala svet” a zapínala walkman. Dá sa povedať, že veľkú časť deväťdesiatych rokov som prežila s walkmanom na ušiach. A dostala som sa do IMT Smile.

Vlastné pesničky, vlastná kapela, vlastná kariéra

Vždy ma lákalo, písať si vlastné pesničky. V tom, aby som to skúšala ďalej, určite pomohlo aj to, že Ivan Tásler robil svoje skladby, ktoré mali úspech. Začala som sa pohybovať medzi kreatívnymi ľuďmi a treba povedať, že som nikdy nehrala v kapele, ktorá robila prevzaté veci. Vždy sme chceli robiť vlastnú, pôvodnú hudbu. To bola najväčšia inšpirácia. Myslím, že keby som nezačala skladať, tak dnes už asi nespievam, lebo by ma určite nebavilo spievať len tak hocičo, čo nemôžem nijak ovplyvniť. Tým nechcem nikoho, kto to robí, nejak znevažovať, ale pre mňa by to proste nebolo ono. Ja musím do hudby dávať aj svoje pocity a predstavy. Začala som písať hlavne v Pehe, lebo v IMT bol hlavný autor Ivan (Tásler), aj keď som sa na niektorých pesničkách podieľala. 

Dobrý Festival

Katarína Knechtová vystúpila s IMT Smile po rokoch napríklad aj na Dobrom Festivale v Prešove. foto: Peter Ivan

Magický pocit

Pamätám si, že môj prvý silný pocit z vlastnej hudby je spojený s prešovským rádiom Flash, kde zahrali skladbu Balada z albumu Klik-klak. Bolo to niekedy večer a keď som počula svoj hlas z rádia, bolo to tak silné, že som sa až rozplakala. Ďalší takýto moment súvisí so skladbou Spomaľ. Bola to moja prvá skladba, ktorá sa stala obrovským hitom a poznal ju takmer každý. Bol to pre mňa úplne magický pocit a potvrdilo sa mi, že malo zmysel, venovať sa tomu naplno. 

Chémia a produkcia

K všetkému, čo som počúvala časom pribudla elektronická hudba. Začala som počúvať Briana Ena, Depeche Mode, Massive Attack, Prodigy a ďalších. A hovorím tomu chémia. Myslím, že aj tieto vplyvy sa postupne dostali do mojej hudby. Teraz som naladená na tanečnú vlnu a zvláštnym spôsobom svoje pesničky v štúdiu “lámem cez kolená”. Vznikajú v rôznych verziách. Jedna skladba môže byť balada a zároveň tanečná pesnička. Ten dvojtvar ma celkom baví. Nová skladba Verím je presne taká. V Čechách si do rádií vybrali baladu a na Slovensku tanečnú verziu. Som zvedavá, ako to bude fungovať a čo to prinesie. Verím, že jej posolstvo zaujme ľudí v obidvoch verziách. Žijeme ťažké časy a tá trocha nádeje a potreba radovať sa aj z maličkostí, ktoré nám každý deň prináša, je teraz veľmi dôležitá.

Albumy

S albumami je to u mňa trochu zvláštne. Ja robím na etapy také kolekcie nových skladieb a nápadov. Keď mám niečo, o čom si myslím, že stojí za nahratie, idem do štúdia a nahrám to. Potom si to odložím a neskôr sa k tomu s odstupom vrátim. Takže album je u mňa vždy vyústením niečoho, čo už dávno existuje, len potrebuje čas, aby vo mne dozrelo a aby som s tým bola spokojná. Teda teraz na nový album potrebujem ešte taký rok minimálne. Ako autor sa vždy snažím posúvať, ale každý, kto píše skladby a má ich už za sebou viac, sa dostane do určitej nevedomej šablóny a je z neho autor určitého typu skladieb, čo sa dá nazvať aj rukopis. A keď do neho chcem vniesť niečo zvláštne, nové a zaujímavé, potrebujem nad tým stráviť viac času. Už to nie je tak, že príde kapela do štúdia, nahrá album a za pár týždňov sa vydá. Teraz už pracujem inak. Dlhšie sa s tým hrám, prípadne hľadám niekoho, kto by sa na moje skladby dokázal pozriet s nadhľadom a spracovať ich inak a dať im nový tvar, prípadne nejakú ďalšiu pridanú hodnotu. A to vôbec nie je jednoduché. 

Texty

Texty sú pre mňa veľmi dôležité, pretože ja už s každou mojou skladbou zostanem až do konca života a bolo by hrozné, keby som sa nedokázala stotožniť s textom. Nedokážem spievať o niečom, čomu neverím, alebo čomu nerozumiem, alebo o tom, čo ma nejakým spôsobom neodráža. Som rada, že som natrafila na textárov, ktorí to dokážu napísať tak, že toto nemusím riešiť. Vlado Krausz ma už za tie roky pozná ako”vlastné topánky”. Medzi nami to funguje tak, že mu nahodím tému a on, keďže už má textárske remeslo “v malíčku”, ju dokáže spracovať tak, že mi to vždy dokonale sadne. Mám rada texty, ktoré nie sú tou klasickou slovenskou lyrikou. Musí to mať štruktúru básne, ale zároveň by to malo byť zrozumiteľné pre každého a každý by si v tom mal nájsť “to svoje”. Vlado to vie a preto sa nám dobre spolupracuje. Samozrejme, že nie vždy to vyjde “na prvú dobrú”, ale my spolu nebojujeme a nikdy ho netlačím niekam, kde by bol mimo svoju komfortnú zónu. Vieme sa aj rešpektovať a keď to nefunguje, radšej to necháme tak. Rasťo Kopina je zas veľmi obrazový a napísal pre mňa niekoľko krásnych textov. A z času na čas si niečo napíšem aj sama. 

Katarína Knechtová. foto: Patrik Minár

Najväčší zázrak

Neviem si predstaviť, že by som spievala cudzie pesničky. Pokiaľ si skladbu nevytvorím sama, neviem sa s tým stotožniť a nedokážem to spievať. Je to niečo podobné, ako keby mi niekto obliekol niečo, v čom sa necítim dobre. Preto stále tvorím a ten proces ma veľmi baví. Príde mi to ako jeden z najväčších zázrakov v živote, že sa zrazu akoby niekde napojíš a počuješ tie melódie. Je to veľmi oslobodzujúci a pekný pocit, ktorého sa nechcem vzdať. 

Nesplnené priania

Takých je veľa. Napríklad by som chcela naspievať duet s Erosom Ramazzottim, prípadne zahrať si na nejakom skutočne veľkom svetovom festivale, alebo spolupracovať s producentom, ktorý by ma niekam posunul, ako to kedysi urobil Christian Eigner…našlo by sa toho ešte veľmi veľa, ale stále verím, že sa mi niečo z toho sa aj podarí…

Vinyl

Mám doma celkom slušnú zbierku CDčiek. Doma sme mali veľa LPčiek, na ktorých boli okrem hudby aj staré slovenské rozprávky nahovorené slovenskými hereckými legendami, ktoré teraz “skonfiškovali” deti z našej rodiny a stále ich počúvajú a páčia sa im presne tak, ako kedysi mne. Ostatné mám odložené a keď dokončím rekonštrukciu bytu, určite sa k ním vrátim a nájdem doma pekné miesto pre celú zbierku. Ja sama ešte na vinyle nie som, preto rozmýšľam nad tým, že by sme na Vianoce 2022  mohli vydať špeciálnu vinylovú výberovku z mojich skladieb. Asi to bude aj dvojalbum. Veľmi sa na to teším.

Počúvanie s porozumením

Teraz hudbu veľmi nepočúvam. Som akosi viac citlivá na hluk a po tých všetkých koncertoch a nahrávaní v štúdiu potrebujem ticho, prípadne hovorené slovo. Ale napriek tomu si vždy nájdem čas na to, aby som si vypočula, čo sa aktuálne vo svete hudby deje. Snažím sa zachytiť všetky signifikatné albumy a skladby, ktoré hýbu svetom. Teraz sú to napríklad: The Weeknd, Dua Lipa, Justin Bieber, Post Malone, Harry Styles. Vždy keď objavím niečo, čo je komerčne úspešné, ale zároveň spravené dobre a zaujímavo, rada to počúvam, takzvane s porozumením. Nie ako kulisu, ale tak, že si pozorne všímam produkciu a všetko, čo s nahrávkou súvisí. Okrem toho sa mi veľmi páči Labrinth, čo je anglický umelec Timothy Lee McKenzie, ktorý robí hudbu k seriálom a aj vlastné skladby. 

Plány

Mám rozpracované ďalšie skladby, chcem osloviť aj nejakých producentov, už mám aj predstavu koho, ale to zatiaľ nechcem prezrádzať. Uvidíme, ako to dopadne. Koncertný projekt, ktorý mám už dlhšie vymyslený, si zatiaľ odložím na lepšie časy. Myslím, že tak o dva roky bude mať zmysel sa tomu venovať….ono mám pocit, že v dnešnej dobe si robiť nejaké veľké a konkrétne koncertné plány, je trochu sci-fi a tak radšej hovorím, že sú to moje hudobné sny, ktoré sa mi, verím, podarí postupne zrealizovať.

text: Rado Mešša
titulná foto: facebook.com/katarinaknechtovaofficial

VSTUPENKY

Prečítajte si

Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.