Juraj Griglák pre Stromoradie: S Poogiem Bellom hráme taký ping pong

Juraj Griglák odohral v prešovskom hudobnom klube Stromoradie svoj tretí koncert. Tento týždeň sa sem vrátil ako člen projektu Altar Quartets a v zostave s Martinom Valihorom, Nikolajom Nikitinom a Ľubošom Šrámkom odohrali program postavený na stále aktuálnej platni November. Zaujímalo ma  na čom teraz Juraj pracuje a hoci v “Stromku” ešte nehral so svojím sólovým programom, verím, že je to len otázka času.

“Pripravujem svoj ďalší autorský album In the direction, preto ma čaká skladanie a nahrávanie. Niektoré skladby už mám, ale niektoré musím dokončiť,” začal svoje rozprávanie pred koncertom jeden z najvýraznejších slovenských basistov. Niektoré dokonca mali možnosť počuť návštevníci jeho júnového koncertu. 

V januári plánuje odohrať v New Yorku koncerty v kvartete s Eugenom Vizvárym, saxofonistom Chrisom Hemingwayom a jeho pozvanie prijal tiež Poogie Bell, s ktorým spolupracuje od roku 2012. V septembri zas navštívi dráždiansky festival Drum and Bass, kde bubeníci a basgitaristi vedú worshopy. Nebude to jeho prvá účasť na Nemeckom festivale a spred troch rokov má odtiaľ veselý zážitok s Paulom Turnerom. 

“Ešte deň pred tým som si na youtube pozeral jeho videá. Som jeho veľký fanúšik a bol som tam, keď prichádzala jeho limuzína. Nechcel som zdržovať a predpokladal som, že sa možno stretneme na druhý deň na festivale. Išiel som teda nesmelo okolo a počujem ako niekto kričí “Juraj, si to ty?”. Bol to Paul (Turner). “Som tvoj veľký fanúšik, sledujem ťa roky na youtube.” Skoro som odpadol. Hovorím mu, veď ja som tvoj fanúšik.”

Ping pong s Poogie Bellom

Poogie Bell je element, ktorý Juraja Grigláka so sebou berie do sveta mimo naše hudobné teritórium. Po tom, ako ho Juraj oslovil na spoluprácu na svojom albume, potreboval Poogie Bell basgitaristu v 2012 na svoje turné po Európe a spomenul si na nášho muzikanta. “Odvtedy spolupracujeme a buď ma zavolá on na svoje turné alebo ja jeho na svoje koncerty u nás. Hráme spolu taký ping pong. Škoda, že to korona prerušila, dúfam, že sa to obnoví, ale sme stále v kontakte.” Dokonca bubeníkovi nahral nejaké veci na pripravovaný album. S našim Jurajom Griglákom na ňom budú hosťovať ďalší veľkí basgitaristi ako Marcus Miller, Will Lee, David Dyson, či Victor Wooten. A to je úctyhodné.

Eugen Vizváry, Juraj Griglák a Poogie Bell v Blue Note Jazz and Music Club, Nové Mesto nad Váhom (2018)

Rovnocenná liga so zahraničnými muzikantmi

Slovenskí jazzisti majú v zahraničí skvelé renomé a sú vývozným artiklom. Verejne o tom rozprával pred pár dňami Patches Stewart na jazzovom festivale v Liptovskom Mikuláši. „Priznal, že vôbec nevedel ako títo slovanskí muzikanti hrajú, že je z nich uchvátení, sú rovnocenná liga.“ Feelingom sme pre nich exotickí. „Každý hrá podľa toho, čo má zažité, každý ináč cíti muziku a im sa páči, že túto exotiku prinášame do žánru.“ Reč je o vnášaní prvkov slovenského folklóru, ale aj „naše rytmické cítenie, melodika, to všetko čo do seba nasávame, to dávame von,“ objasňuje Patchesove slová Juraj Griglák.

Vzdušnejší a farebnejší

Naposledy som sa v Prešove rozprával s Jurajom v 2019 o jeho vtedy čerstvom albume From the bottom. Hudobne ide od podlahy, a samozrejme od basgitary. Ako teda uvažuje v prípade novinky In the direction?

„Nalepšia vec, čo mám, je dobrá zostava v kapele. Eugen Vizváry je klasik, veľa teraz hrám s Davidom Hodekom (bicie). Chlapec hrá fantasticky, ale bojím sa, že čoskoro bude preč, pretože už dostáva ponuky napríklad od muzikantov, ktorí hrajú s Herbiem Hancockom. Vždy mu volajú, nech dôjde zajtra. „Ale ja som v Komárne“ a oni si myslia, že je v L.A.“

Juraj pre svoju koncertnú zostavu objavil dvadsaťosemročného trúbkara Michala Cálika. Naposledy spolu hrali v júni a mladík sa osvedčil. Pochádza zo Žiliny, ale žije v Brne. „Veľmi dobre nám to zapadá spolu a v tejto zostave teraz spolu budeme aj hrávať. V septembri nás čaká koncert na jazzovom festivale v Berlíne. Tam ideme celá táto partia.“

Po hudobnej stránke bude novinka podľa slov basgitaristu viac vzdušnejšia a viac sa pohrajú s farbami a efektmi. „Je to hlavne postavené na mojich spoluhráčoch, ktorí to vedia fantasticky dotvoriť. David Hodek ide tým smerom ako Chris Dave, prináša tie farby, Michal Cálik používa aj rôzne efekty na trúbku a Eugen? To už ani nehovorím, ten má teraz jeden analógový synťák, fantasticky to hrá.“ Novinka bude teda postavená aj na zvukoch.

Mladí muzikanti dnes majú skvelé možnosti štúdia

V júli zas Juraj viedol worskhop basgitary a kontrabasu na Letnej Jazzovej Dielni, ktorú už tradične organizuje Slovenská jazzová spoločnosť. Ako to vidí s mladými talentmi zo Slovenska? „Stále pribúdajú. Kvalita je v menšine, ale to je tak na svete. Veľa našich mladých študuje vonku, aj môj syn Dano, ktorý hrá vynikajúco na basgitare, chodí na školu Codarts v Rotterdame. Celá mladá generácia je rozlietaná po svete.“

Mladým muzikantom sa otvorilo zahraničie. Keď to ešte nebolo zvykom v našej malej krajine, vycestoval za štúdiom do Bostonu Griglákov spoluháč Martin Valihora. „Hrám aj s mladým bubeníkom Mattia Müllerom a taktiež ide študovať na Berkley. Ďalšie školy sú v Rakúsku, v Grazi je jazzová škola. Mladí muzikanti dnes majú aj ten akademický rozmer, čo nám v mladosti chýbalo.“

Juraj Griglák to u seba vníma ako niečo, čo by v skoršom veku uvítal, ak by mal možnosť študovať na takýchto školách. Priznáva, že mladí majú navrch, že sa môžu rozvíjať aj akademickou cestou. A ako si tú svoju hľadal on sám?

„My sme sa najprv učili na základe nahrávok, volalo sa to sťahovanie. Kopírovali sme podľa uší z nahrávok, z kaziet a platní a potom sme to analyzovali. Veľmi dobrá metóda, od ktorej by som neupustil, aj keby som mal akademické možnosti. Dokonca aj teraz učia na školách študentov, že si majú sťahovať veci, ale majú k tomu navyše aj teóriu a to je do plusu.“

text: Edo Kopček
foto: Dominik Petro