Je pre nás veľkou poctou, že štyria šuflikanti z Bratislavy sa dostali až do rádia v Seattli, hovoria The Ills. V piatok krstia nový album v Pink Whale.

Svojho času sa o The Ills hovorilo ako o najžiadanejšej slovenskej skupine za našimi hranicami. Pandémia, zmeny v zostave a päťročné čakanie na nový album však spôsobili, že sa skupina na dlhší čas stratila z radaru. Nový štúdiový album „Life Is Random“ ukazuje, že by bola škoda na The Ills zabudnúť. The Ills je totiž ukážka čírej hudby oslobodenej od lacného imidžu, prvoplánových refrénov a ľúbivých textov.

V súvislosti s bratislavskou štvoricou sa najčastejšie spomína post rock a shoegaze. Žánrové zaradenie je však v tomto prípade úplne bezpredmetné. Pri počúvaní „Life Is Random“ si nebudete nadšene pochvaľovať, aký výborný post rock počúvate. Pohltia vás vlastné, možno dávno zabudnuté, spomienky, zážitky a emócie, ktoré z vás album vytiahne ako skúsený psychológ. A tie sa do žánrovej škatuľky schovať nedajú.

„Na albume sú všetky emócie, ktorými sme žili,“ hovorí bubeník a zakladajúci člen kapely Ľuboš Hodás. „Bola to emocionálna horská dráha – COVID, vojna, eufória z uvoľnenia opatrení,… Všetko sa pretavilo do albumu. Preto sa v ňom striedajú pochmúrnejšie pasáže s veselšími. Presne také obdobie sme mali.“

Okrem udalostí, ktoré hýbali svetom, mala nemalý vplyv na nový album The Ills  zásadná zmena v zostave. Gitarista Martin „Iso“ Krajčír bol pri zrode skupiny, prichádzal s väčšinou nápadov a ak je možné pri inštrumentálnej skupine hovoriť o frontmanovi, v The Ills mal k tomuto titulu najbližšie. Chuť robiť elektronickú hudbu naplno však bola väčšia, a tak jeho kariéra pokračuje pod pseudonymom Isobutane.

„Bolo to husté obdobie – odchod veľmi výrazného člena kapely, COVID, nemožnosť stretávať sa, štyri steny, Netflix, pretlaky doma,… Neboli sme si úplne istí, či budeme vedieť niečo vytvoriť v trojici. Iso prinášal veľkú tvorivú energiu,“ hovorí gitarista Miroslav Luky.

The Ills napokon našli cestu, ako fungovať ďalej. Nová situácia spôsobila, že v úlohe hlavného skladateľa sa na „Life Is Random“ ocitol práve Miroslav. „‚Undopanpali‘ bola prvá skladba, ktorú som doniesol do skúšobne po všetkých tých pauzách. Pre mňa znamená návrat ku kapele. Tá skladba mi vždy pripomenie, že je dobre, že sme sa na to nevykašlali.“

Pri skladaní sa Miro nechal unášať vlastnými emóciami. „Keď ma nejaká situácia nahnevala, chytil som gitaru a zahral hutnejšiu alebo melancholickejšiu časť. V skúšobni sme sa potom o tom s chalanmi rozprávali, boli sme radi, že sme konečne spolu, a vtedy sa objavili pozitívnejšie myšlienky. Zrazu mi spod prstov vyšla pozitívna melódia a zistili sme, že sa dá spojiť aj s tou negatívnou, s ktorou som prišiel z domu.“

„Tým, že Miro doniesol veľa nápadov, hlavne v prvých štyroch skladbách je viac jeho hudobných preferencií,“ dopĺňa Ľubo. „Iso bol vždy trochu tvrdší a rád hral metalové pasáže. Miro to má inak, tým pádom sa album hudobne trochu posunul, no zároveň s basgitaristom Peťom sme to tlačili naspäť k tvrdosti. Teraz máme možno viac jazzových a jemnejších vyhrávok. Celé je to rytmickejšie a nie je to také dlhé a ťahavé, ako sa v inštrumentálnej hudbe stáva. Ľudia hovoria, že je to síce iné, ale stále je to The Ills.“

Novou tvárou v skupine je druhý gitarista Jakub Szatinsky. Hoci ide o výborného gitaristu, ktorého si do zostavy vybrala skupina s vyše pätnásťročnou históriou, piatimi štúdiovým albumami na konte, odohratými koncertmi na veľkých európskych festivaloch, realitou je, že The Ills je pre Jakuba prvá skúsenosť s hraním v skupine. Keďže sa skupina nikam neponáhľala a nebola pod tlakom vydať nový album, mohla si dovoliť tento ťah. Ľubo upozorňuje aj na ďalší dôležitý faktor: „Radšej mať neskúseného gitaristu, ktorý je dobrý človek a kamoš, ako mať totálneho profíka, s ktorým si nerozumieme. Kapela nás neživí, nie je to naša práca, je to naše hobby. Nechceme robiť hobby s niekým, koho nemáme radi.“

S novým členom The Ills čelili novým situáciám. „Jakub je výborný gitarista, má výborné nápady, ale je iné, keď si človek hrá sám doma a keď bojuje v kapele s ďalšími troma egami,“ približuje Ľubo. „Skladanie je o tom, že každý chce pretlačiť niečo svoje a pretláčame sa, kým nemáme výsledok, s ktorým sme všetci spokojní. Tým, že Kubo toto ešte nezažil a nebol na to zvyknutý, na začiatku sa držal v úzadí. Na posledné dve pesničky mal už veľký vplyv. V nich sa ukázalo, čo a ako dokáže tvoriť.“

Skupina vôbec netají, že zvykanie si na novú zostavu chcelo svoj čas. „Z môjho pohľadu to bola veľká zmena,“ priznáva Miro. „Iso je extrémne kompatibilný hudobník. Hralo sa mi s ním veľmi dobre a chémia bola výborná, takže po jeho odchode to bolo ťažké. Našťastie sa nám podarilo zohnať Kuba, aj keď nábeh bol trochu ťažší. Ja som sa ešte nevedel preniesť cez to, že sme prišli o Isa, a už som si mal zvykať na nového gitaristu. Na začiatku som bol v rozpakoch. My traja pôvodní členovia sme boli veľmi zohratí a ten štvrtý si mohol myslieť, že je piate koleso na voze. Možno sa mu na začiatku zdalo, že nezapadol, ale všetko sme preklenuli. Jakub sa usadil, spravil s nami nový album a je to super.“

Vďaka rastúcemu vplyvu nového gitaristu sa do hudby na „Life Is Random“ dostalo viac progrockových pasáží. Už známou črtou hudby The Ills je zasa istá bipolárnosť, ktorá zostáva zachovaná aj na novinke. Necítiť ju len v striedaní veselších a melancholickejších pasáží, ale prejavuje sa aj medzi hudbou a názvami skladieb. Hneď úvodná „November Brain“ na jednej strane premieta obrazy plné zúfalstva, bezmocnosti aj beznádeje, no pri názve sa pohrala s jedným z najväčších hitov Guns N‘ Roses „November Rain“. Slovná hračka sa osvedčila aj v záverečnej „Cointreauversion“. V názve netreba hľadať nič vznešené. Ako inšpirácia poslúžil známy drink B-52.  „Keď má niekto narodeniny alebo niečo oslavujeme, objednávame si B-52,“ vysvetľuje Miro. „Niektorí ho robia s absintom, ale náš kamarát čašník Matúš ho zvykne robiť aj s Cointreau, tak sme to vyskúšali a bolo to dobré. Preto sme poslednú skladbu nazvali ‚Cointreauversion‘.“ Hudobne ide o jednu z najprepracovanejších skladieb na albume. „Kompozične je absolútne úžasná,“ hovorí Ľubo. „Je v nej jedna pasáž, na ktorú sme veľmi pyšní. Už keď sme ju zahrali prvýkrát, všetci sme sa na seba pozreli, že čo sme to práve vymysleli. Vždy, keď ju hráme, spomeniem si, že toto je tá pasáž, na ktorú sme veľmi pyšní.“

Nový album nahrávali The Ills opäť v bratislavskom štúdiu Pulp. Tentoraz však nevyužili len technické možnosti štúdia, ako to bolo v minulosti, ale aj skúsenosti Jakuba Hríbika. „Poprosil som Kuba, či by sa na albume nepodieľal aj producentsky“, hovorí Miro. „Chceli sme využiť jeho obrovské vedomosti a skúsenosti ohľadom zvuku a pretaviť ich do našej hudby. Je to extrémne výborný človek. Som veľmi rád, že nahrávanie nám trvalo tak dlho, lebo ten čas nám aj našej hudbe len prospel. Predtým sme boli zvyknutí za dva týždne všetko nahrať a zmixovať.“

Jakub Hríbik spoločne s Jakubom Spiszakom mali výrazný vplyv na konečný zvuk albumu. Bez nich by „Life Is Random“ znel oveľa jednoduchšie. „Chalani nám nezasahovali do kompozícií, ale dávali nám tipy a triky, aký zvuk použiť, ako udrieť na činely, ako posunúť kopák,… Tým, že sme materiál skladali štyri roky, kompozične sme si za ním stáli,“ dopĺňa Ľubo.

„Posunuli zvuk na úplne iný level,“ potvrdzuje Miro. „Náš basgitarista Peťo je veľmi pyšný na zvuk basgitary. Ja osobne som tiež rád, že ju počuť ako rovnocenný nástroj voči bicím a ostatným dvom gitarám. Na ostatných albumoch bolo počuť basgitaru, ale teraz je taká sebavedomejšia.“

Prvým singlom z albumu sa stala skladba „I Was Riding My Bike To Work When I Realized I Have No Job“ a dostalo sa jej veľkej pocty. Premiéru mala na americkej stanici KEXP. Stanica od svojich počiatkov podporuje alternatívnu scénu a významnú rolu v USA hrala na prelome 80.a 90.rokov, kedy sa stala prvou stanicou, ktorá začala hrávať neznáme skupiny ako Nirvana alebo Soundgarden.

Moderátor stanice Kevin Cole registruje The Ills už od roku 2016, kedy ich videl na showcaseovom festivale v Ľubľane. „Stretli sme sa s ním aj po koncerte,“ opisuje prvý kontakt Miro. „Prišiel za nami a hovoril nám, že to bola úžasná šou, plná energie. Ja som si myslel, že to bol len týpek z nejakého rádia, ktorý nám prišiel pogratulovať. Až potom sme zistili, že je to veľká ryba.“

The Ills Kevina natoľko zaujali, že ich zahral v rádiu už po vydaní albumu „Ornamental Or Mental“. Nasledujúce roky zostal v kontakte s manažérkou kapely Táňou Lehockou a pravidelne sa informoval o novinkách z ich tábora. „Pre nás je veľkou poctou, že štyria šuflikanti z Bratislavy sa dostali až do rádia v Seattli. Na svete – vrátane Slovenska – je milión oveľa lepších kapiel, ako sme my, o to väčšia pocta to je,“ priznáva Miro.

Že nový album The Ills zarezonoval v zámorí dokazujú štatistiky počúvanosti. Kapele pribúdajú poslucháči zo zahraničia. „Je pravda, že nám prišli aj nejaké objednávky zo Seattlu, takže istý efekt to má,“ potvrdzuje Ľubo. „Nehovoríme o veľkých číslach,“ dopĺňa Miro. „Stále sme miniatúrna kapela. Oveľa väčší dopad to má na naše duše ako peňaženky.“

V čase, keď sa The Ills z objektívnych príčin zdanlivo odmlčali, mali veľmi dobre rozbehnutú kariéru v zahraničí, nemalou mierou sa o to pričinila práve manažérka a organizátorka festivalu Sharpe Táňa Lehocká. Skupine sa podarilo dvakrát vystupovať na showecaseovom festivale Eurosonic aj Icelandic Airwaves. „Išlo to postupne. Najskôr Slovensko, Česko, potom sa podarila Budapešť a keď sme boli na západe Čiech, tak Táňa vyskúšala napísať do nemeckých klubov, a tak sa to postupne rozrástlo. Ona je v tom absolútne skvelá a kontakty sa jej rozširujú. Táňa vždy vedela, koho kam zavolať a presvedčiť ľudí na festivaloch, na akú kapelu sa majú prísť pozrieť,“ hovorí Ľubo. Miro súhlasí: „Jej zásluhou sa podarilo dohodnúť veľa koncertov v zahraničí a našou zásluhou sa nám podarilo v tom zahraničí uspieť. Bolo dokonca obdobie, kedy sme oveľa viac koncertovali v zahraničí ako na Slovensku.“

Teraz, po takmer päťročnej odmlke budú The Ills oživovať svoje kontakty. „Nejaké povedomie zostalo, za čo sme veľmi radi, takže nebudeme začínať od nuly. My sme sa aj počas odmlky stretávali s tým, že ľudia sa pýtali, čo je s kapelou, či bude nejaký koncert. Musím priznať, že sme boli lajdáci, čo sa týka sociálnych sietí. Neinformovali sme ľudí, tak, ako by sme mali, takže aj my môžeme za to, že to zakapalo. Ale chystáme na jeseň turné po Slovensku a Česku,“ hovorí Miro.

Ďalšou výzvou pre skupinu je oslovenie mladšej generácie. Najväčšiu slávu zažili The Ills takmer pred desiatimi rokmi, kedy ich hudba najviac rezonovala medzi fanúšikmi, ktorí postupne starli s kapelou. „Tým, že sme päť rokov nič nevydali a aj málo sme koncertovali, ani neviem, či ešte máme meno medzi mladou generáciou. Na naše koncerty chodia poväčšine ľudia nad tridsať rokov,“ dopĺňa Ľubo.

The Ills. Foto: Katarína Bubeníková

Hoci The Ills so svojou hudbou prebrázdili celú Európu, nemajú hviezdne maniére. „Ak je organizácia sympatická, nemáme problém hrať v hocijakých garážových pofidérnych kluboch“, potvrdzuje Miro, „Či príde päťsto ľudí, dvadsať alebo dvaja, je to absolútne jedno. Sme nastavení tak, že hráme našu hudbu pre ľudí a oni si za to, že si zaplatili vstupné, zaslúžia plnohodnotný zážitok aj keby boli len dvaja.“

Najbližšie sa skupina predstaví 17.mája v Bratislave v Pink Whale, kde bude krstiť album „Life Is Random“ v spoločnosti Dominika Proka a skupiny Nerev. Len pred pár dňami zasiahol priestory Pink Whale požiar a spočiatku nebolo jasné, či klub bude v stave hostiť tento koncert. Našťastie, po dôkladnej kontrole sa potvrdilo, že Pink Whale bude schopná prevádzky a práve koncertom The Ills opäť otvorí svoje brány fanúšikom kvalitnej gitarovej hudby.

A čo očakávať od koncertu The Ills? „Vždy sa snažíme zo seba vydať maximum, Snažíme sa hrať skladby, ktoré sa nám páčia a evokujú nám nejaké pocity. Dúfame, že podobné pocity budú zažívať aj poslucháči,“ hovorí Miro. Podobne to vidí aj Ľubo „Snažíme sa ľudom dať energiu a chceme, aby komunikácia s publikom bola srdečná, ľudská a vtipná. Niekedy sa rozoberajú aj vážne témy, ale to robíme kvôli kontrastu. Ak je hudba ťaživá, tak chceme, aby sa ľudia dostali z pochmúrnej nálady a rozprávame hlúposti, aby sme odľahčili atmosféru. My sme vlastne veselí ľudia hrajúci smutnú hudbu.“

text: Barbora Stuchlíková
foto: Katarína Bubeníková