IMT Smile – hudba, ktorá baví, prežije!

Kapela IMT Smile je slovenská hudobná stálica, ktorá svojich fanúšikov vždy niečím milým prekvapí. Aké prekvapenie chystáte pre svojich fanúšikov v roku 2009?

V máji chystáme šnúru. Bude to špeciálne turné s tanečníkmi zo Slovenského divadla tanca pod vedením Jána Ďurovčíka. Je to niečo, s čím sme sa na Slovensku ešte nestretli, keďže sa spojí hudobná skupina s tanečnou skupinou. Dá sa povedať, že pôjde o moderný rockový balet.

Príprava na každé turné je určite náročná. Ako sa na koncerty pripravuješ ty osobne a ako kapela?
Kapela sa pravdepodobne nepripravuje nijak, zatiaľ. Chlapci sa momentálne len rozprávajú o tom, čo bude, a ktoré skladby zahráme. A ja zas telefonujem, stretávam sa s ľuďmi, telefonujem, niekedy spím a tak. (smiech)

Kto zostavuje playlist, ktorý potom máme možnosť počuť na vašich koncertoch? Odohráte na pripravovanom turné len nové skladby?
Nie. Playlist vytvára vždy Ivan alebo takmer vždy. Skladby pre tohtoročné turné už máme vybraté. Zahráme nové skladby, ale budú to len hity. Nepoviem presný počet skladieb, ale bude to akoby prierez všetkých hitov skupiny IMT Smile, na ktoré budú všetci tí tanečníci tancovať. To znamená, že zahráme všetky nové aj staré hity.

Máte vydaných sedem albumov. Pociťuješ nejaký zásadný rozdiel, keď porovnáš váš debut Klik Klak s aktuálnou nahrávkou Hlava má sedem otvorov? A ako sa menila a vyvíjala tvorba IMT Smile?

Tak ako sme my všetci v kapele starli, takto sme zasahovali do našich albumov a tak sa aj menili. Keď sme boli mladší, rozmýšľali sme ináč a pozerali sa na to, čo hráme a ako to hráme. Počúvali sme inú hudbu, ktorá bola vo všeobecnosti odlišná na celom svete. To celé, ako aj životný štýl, ktorý sa mení, ovplyvňuje samozrejme aj nás a nemôžem sa na to pozrieť iba tak, že sme prešli nejakým vývojom a ten vývoj poznačil tieto nahrávky.

Čo si myslíš Miro o slovenskej hudobnej scéne? Stagnuje, vyvíja sa, respektíve v akom stave sa nachádza? Predsa len si na scéne nejaký ten trinásty či štrnásty rok.

Myslím si, že sa vždy vyvíja nejakým svojim spôsobom. Teraz to nie je nejako extrémne vyspelé a myslím si, že chýbajú silné mená, silní autori, silní interpreti. Interpretov máme dnes na Slovensku veľa, ale nemyslím si, že sú takí, ako bol kedysi Elán. Možno je to tým, že Elán bol len jeden na scéne. Bola tu Tublatanka, bol tu Team. To sú mená, ktoré sú tu dodnes. Neviem čím to je. Niektoré ich skladby sú hitmi dodnes a noví interpreti alebo autori už netvoria také hity, ktoré by boli na dlho. Tie hity sa skracujú. Niekto napíše hit a ten tu je rok, dva roky, ale po piatich rokoch to už nikto nechce hrať. Elán sa hrá tridsať rokov. Možno by bolo vhodné zamyslieť sa nad tým, či je to dobré alebo nie, ťažko odhadnúť. Myslím, že na Slovensku chýba skladateľ, ktorého hity sa budú hrať tridsať rokov a ja som už niekoľko krát povedal, aj verejne…myslím si, že Ivan je zatiaľ ten jediný, po ktorom tu tie pesničky ostanú nadlho.

A zamýšľal si sa nad tým, prečo je u nás taká absencia takýchto skladateľských osobností?

Je to spôsobené asi všetkým. Vývojom, dobou, rýchlosťou. Asi to nevyriešim. Alebo je to zámer niekoho, neviem.

To znamená, že hudba je v dnešnej dobe na okraji spoločnosti?

Vieš, hudba bola vždy na okraji spoločnosti. Hudba je pre zábavu, hudobníci sú šašovia, vždy boli. Chvíľu sme si mysleli, že umenie bude umením, ale umenie je zakaždým len pre zábavu. Z toho vyplýva, že iné ako nezábavné umenie pravdepodobne neprežije, vôbec, a nikdy neprežilo – v žiadnej dobe, v žiadnej spoločnosti. Umenie, ktoré nezabávalo, neexistovalo. Čiže umelci, ktorí robili len sami pre seba, aj takto zomreli a vo väčšine prípadoch sme sa o nich ani nedozvedeli. Nie je možné, že Mozart robil sám pre seba, lebo Mozart skladal len pre peniaze a pre ľudí a robil hudbu len pre zábavu a len pre to, aby si krásne žil. To znamená, že tí skladatelia, ktorých skladby dodnes ostali, a ktorých dnes uznávame ako naj-top a ako najtalentovanejších skladateľov všetkých čias, tak tí robili pre zábavu iných. Bola to zábavná muzika. Nebola to vážna hudba, ktorú tvorili zavretí v izbe tváriac sa, že to bude nejaké umenie.

Ľudia dnes nevedia veľmi to, že sa okrem klasickej hudby venovali aj hudbe ľudovej, zábavovej.

Ono to nie je úplne tak ako hovoríš, lebo napr. konkrétne, keď som spomenul Mozarta, on sa nevenoval ľudovej hudbe, pretože ten rozdiel medzi ľudovou hudbou, zábavovou a vážnou hudbou, bol kedysi oveľa menší. Vezmi si, že Mozart používa ľudové motívy, Smetana používa ľudové motívy, na zábavu. Klasické ľudové motívy ľudových pesničiek, ľudová kultúra alebo ľudové piesne hovoria o národoch, o tom, ako sa zabávali. Tak aj dnes, kedy je írska hudba charakteristická niečím, pretože sú v nej írske motívy, ako keby som obrazne povedal, že sú v nej írske ľudové piesne. Aj keď to nie sú ľudové piesne ako také. Írska melodika je charakteristická, lebo je iná, tak ako je slovenská melodika charakteristická niečím iným. Možno práve preto sa slovenská populárna hudba nevie presadiť vonku, v Anglicku, Nemecku, pretože je príliš slovenská. Na prvé počutie je možné rozoznať, že je to slovenská melodika, aj keby to bolo po anglicky, po japonsky alebo akokoľvek. My by sme mali byť na ňu hrdí a snažiť sa ju dostať ďalej, ale zatiaľ sa to nikomu nepodarilo.

Čo sa týka vašich textov. Spievate výlučne po slovensky. Ako vznikajú vaše texty, resp. skladby? Spravíte najprv hudobný základ a potom do toho vsúvate texty alebo ste to skúšali aj naopak?

Všelijako. Raz tak, raz tak. Vlado (Krausz) napíše text, niekedy Lukáš Duchovič, ako teraz na poslednom albume, ale niektoré napísal Ivan, napríklad text k skladbe Mám krásny sen si Ivan napísal sám.

Akú hudbu počúvaš a na akej hudbe si vyrastal?

My sme vyrastali na všeličom možnom. Mám pocit, že sme počúvali veľa rôznej muziky. Všelijaké anglické rock´n´rollové skupiny, americké skupiny aj spevákov, Rolling Stones, Beatles… Ako decko som poznal Osvobozené divadlo Vericha Voskovca, čo veľa ľudí asi nepozná. Šlitra Suchého som poznal už ako malý chlapec. Vyrastal som na rôznej muzike a dnes v aute počúvam často klasiku, divadlo, rozhlasové hry, mám veľmi rád Ježka, ale zároveň, keď sme včera išli autom, zapol som si Metallicu.

Zaujímaš sa aj o iné formy umenia?

Mám rád vizuálne umenia. Priznám sa, že nemám rád veľmi tanec, pretože pri tanci vidím pramálo umenia, aj keď zas na druhej strane, keď som videl tancovať Janových tanečníkov, tak som pochopil, že to nie je sranda, že je to masaker to, čo robia na scéne. Je to umenie a oddreli si kus života, aby vedeli urobiť veci, ktoré možno pôsobia jednoducho… počas jedného nášho spoločného vystúpenia sa hádzali o lakte, o kolená, proste o všetko a nevedel som pochopiť ako to robia.  Tiež mám veľmi rád film a pozerám veľmi veľa filmov. Mám rád divadlo. Keď si to zhrnieš, mám rád akoby dejové umenie.

Na základe čoho vyberáte single, ktoré potom máme možnosť počuť v étery?

Momentálne máme ďalší singel z albumu von, skladba Bez podmienky. Ten sa hráva v rádiách a uvažujeme nad tým, čo ďalej. V najbližšej dobe zrejme upravíme jednu skladbu z albumu a pustíme ju von ako náš ďalší singel.

Keď točíte videoklipy, kecáš do toho?

Vždy, do klipu vždy. Ináč by to nešlo.

Zaujal ťa niekto zo súčasných muzikantov? Nemusí to byť práve od nás, ale aj zo sveta.

Ja mám rád Amy (Winehouse). Všetky tie babenky, čo sú, majú niečo do seba. Hocijaký interpret, všetko možné.

Nájdeš si popri tvojich povinnostiach čas na to, že zájdeš na koncert inej kapely?

Nájdem si čas, ale niekedy sa stáva, že sa to nepodarí. Minule som chcel ísť na Aliciu (Keys), ale akosi to nevyšlo.

Čo pre teba znamená hudba?

Život. (smiech)