David Dorůžka bude lektorom gitary na Letnej jazzovej dielni. Ako hovorí, v jazze existuje mnoho pokladov, ktoré stoja za to, aby sme ich objavili. Zároveň sa bude venovať tomu, čo je v hudbe aktuálne. Prinášame rozhovor, v ktorom jeden z top gitaristov z Čiech rozpráva o svojich skúsenostiach s hudbou. V štrnástich začínal s koncertovaním v pražských jazzových kluboch, absolvoval trojročné štúdium na Berklee a skúseností má napriek svojmu nízkemu veku viac než dosť.
Vyrastali ste v rodine, kde bola vždy prítomná muzika. Váš starý otec bol hudobným publicistom, otec takisto, vy ste si vybrali inú stranu. Keď sa Vás doma pýtali, čím chcete byť, povedali ste, že spisovateľom.
Mal som sedem rokov a rád som čítal. A v našej rodine teda je určitá literárna tradícia. Môj starý otec (Lubomír Dorůžka, pozn.red.) prekladal z angličtiny, miloval anglickú a americkú literatúru. V päťdesiatych rokoch spoločne s Josefem Škvoreckým bol prvý, kto prekladal Ernesta Hemingwaya a Francisa Scotta Fitzgeralda a niekoľko ďalších kníh. V dobe hlbokého komunizmu, kedy sa o jazze ani nesmelo písať, on sa venoval literatúre, ktorá bola jeho ďalšou láskou popri jazzovej muzike. Keď som bol malý chlapec, prvé, čo by sa mi páčilo a čomu by som sa chcel venovať, bolo, že sa stanem spisovateľom. Keď som mal desať, rýchlo sa to zmenilo a začala ma zaujímať už len hudba a nič iné.
Prvá hudba, ktorú ste počúvali bol rock alebo český folk (Karel Kryl) a americký folk (Bob Dylan). Ako ste sa dostali k tomu, že ste od počúvania pesničkárov išli študovať jazz?
U nás doma to bolo tak, že všetci počúvali množstvo muziky a nikomu nezáležalo na tom, či je to folk, rock, jazz, klasická hudba alebo hudba z Indie či Afriky. To nikto neriešil. Záležalo iba na to, či je to dobrá hudba alebo nie. A keď nebola dobrá, nebol ani dôvod ju počúvať. Dodnes počúvam folk, mám veľmi rád túto hudbu.
Folk ma vtedy oslovil preto, že to bolo okolo novembra 1989, kedy sa všetko menilo, ľudia boli z toho nadšení a ja som to registroval. Do toho Karel Kryl a Jaroslav Hutka, dovtedy zakázaní pesničkári, zrazu sa ich pesničky hrali všade. Takisto išlo o texty. Neviem, či som vo veku deväť alebo desať rokov rozumel všetkému, ale cítl som, že je v nich nejaké posolstvo. Vtedy to pre m§a bolo veľmi dôležité a zároveň aj tá súvislosť onej hudby a tých udalostí.
Chcel som hrať na gitare, ktorú mi rodičia požičali. Neskôr mi kúpili akustickú gitaru, začal som chodiť na hodiny klasickej gitary, neskôr ma začala zaujímať rocková hudba, tak som chcel hrať na elektrickej gitare. Ako to chodí (u mnohých ľudí), rocková hudba ma prestávala baviť, chcel som ísť viac ku koreňom. V knihách som sa dočítal, že všetci moji obľúbení gitaristi ako Jimi Hendrix a Eric Clapton sa učili hrať blues, tak som začal aj ja počúvať elektrické blues – Muddyho Watersa, Willieho Dixona a podobné nahrávky. Potom som zistil, že pred tým existovalo akustické blues, tak som začal počúvať Roberta Johnsona a podobné veci. Časom mi už ani to nestačilo, tak som sa nejako začal zaujímať o jazz a zároveň ma v tej dobe začal dedko brávať na jazzové koncerty. V trinástich som videl prvý jazzový koncert, skupinu Oregon, to na mňa ohromne zapôsobilo. Potom som videl Pata Methenyho a už nebolo cesty späť.
Literatúra sa s Vami nesie aj vo Vašej tvorbe. V minulosti ste zhudobnili básne Emily Dickenson. Je to pre Vás ešte aktuálna téma, keďže sa po jej smrti objavilo viac ako dväťsto básní? A čo pre Vás znamená textová zložka v muzika a akým spôsobom vyhľadávate texty?
A tak nepíšem hudbu do šuplíka. V podstate vôbec, pretože nemám na to dôvod a nedáva mi to zmysel. Väčšinou píšem hudbu pre konkrétnych ľudí, muzikantov, s ktorými chcem hrať alebo práve hrám. Buď sú to moje projekty, ktoré si vymyslím a dám ich dohromady alebo sú to projekty, do ktorých ma niekto osloví. Čo sa týka hudby, ktorá má text, veľmi ma baví už dlhú dobu (od roku 2006) spolupráca s poľskou speváčkou Agou Zaryan. Hrám na jej troch albumoch a na štyroch albumoch som sa podieľal aj autorsky. Aga je skvelá speváčka a osoba, ktorá má ohromnú umeleckú víziu. Pravidelne ma oslovuje, či by som jej napísal nejakú hudbu pre niektorý jej projekt a potom to aj nahráme. Každý z jej albumov je úplne iný. Texty vyberá Aga. Ona sama texty nepíše, ale vyberá z poézie, ktorú chce z nejakého dôvodu zhudobniť. Vlani vyšiel jej ostaný album Sara, zhudobnená poézia Sary Teasdale. To je jedna poloha práce s textom.
Čo sa týka Emily Dickenson, album Silent Dawning naspievala Josephine Lindstrand zo Švédska, s ktorou som sa spoznal pár rokov pred tým, keď som sa zúčastnil turné European Jazz Youth Orchestra. Bol to big band, ktorý viedol Django Bates, účinkovali v ňom rôzni muzikanti a obišli sme za tri týždne polovicu Európy. Veľmi sa mi páčilo ako Josephine spieva, zoznámili sme sa, skúsili si niečo zahrať a pozval som ju na nejaké hrania. Takto vznikla tá platňa. Hľadal som poéziu priamo pre Josephine, a ktorá by sa hodila na zhudobnenie.
Väčšinou píšem melódie, ktoré nemajú veľa nôt, páči sa mi, keď je spev vzdušný. Emily Dickinson má pomerne kráte básne a skvele sa na to hodili. Zároveň musím priznať, že sa len zriedka ak vôbec vraciam k veciam, ktoré som už spravil. Môže to byť istým spôsobom lákavé, ale u mňa to tak nefunguje. V určitej hvíli alebo období to je živé, človek to spraví, ale potom je dobré sa posunúť niekam ďalej. Mám mnoho ďalších nápadov, ktoré chcem zhmotniť a nechce sa mi úplne vracať k niečomu, čo som robil, pretože je to už hotové a je to za mnou.
Čo pre vás znamená Oldřich Janota, aj s ním opakovane spolupracujete?
Oldřich Janota, to je meno, ktoré som poznal z detstva, pretože rodičia počúvali jeho hudbu. Za komunizmu bol veľkou ikonou undergroundu, ale časom som na to meno zabudol. Neskôr ma na neho upozornil môj kamarát a saxofonista Luboš Soukup, že počúva jeho hudbu. A ešte pred tým raz priniesol jeho skladbu Březový háj náš basák Jaromír Honza, ktorú sme nahrali na album Early music. Luboš sa priznal, že Janotu často počúva, a že ho to veľmi ovplyvnilo. S Janotom dokonca spravili spoločný projekt Civilizační mantry pre Český rozhlas. V tej dobe som si pustil niektoré Janotove nahrávky a tiež ma veľmi ovplyvnili. Zistil som, že hraje v Prahe, zašiel som na jeho koncert a dali sme sa do reči. Mal som pripravenú nahrávku jeho skladby Druhý břeh, ktorú som upravil pre naše trio. Vravel som mu, že sme ju zaradili do nášho repertoáru, poprosil ma, či by som mu ju poslal. Poslal som mu ju a o tri dni mi prišla esemeska, či by sme s ním išli hrať do Pardubíc. Bol to náš prvý spoločný koncert a tak začala naša spolupráca. Natočili sme album a dvojalbum. Tam som ale sideman. Je to čisto Oldřichov projekt a fungujeme spolu tri roky, odohráme pár koncertov mesačne.
Patríte k strednej generácii jazzových muzikantov, spolupracujete aj s mladou speváčkou Nikol Bókovou. Vidíte rozdiel v prístupe k hudbe medzi vašimi generáciami?
To rozhodne. S Nikol hrám nejaký čas a som tiež v pozícii sidemana, je to jej hudba. Výborne hrá klasickú hudbu a je vynikajúca klaviristka. Čo sa týka mladých muzikantov, pre mňa to bolo veľmi zaujímavé, keď prišiel jeden moment. Na pražskej jazzovej scéne som začal hrať vo svojich štrnástich, vtedy som hral s ľuďmi, ktorým bolo 22, 25, 30, 40 rokov a niekedy aj viac. Vždy som bol ten najmladší. Ako išiel čas, začal som hrávať s ľuďmi v mojom veku. Keď mi bolo okolo 35, začali ma volať na hrania ľudia, ktorí boli odo mňa mladší.
Prvý, kto mi takto zavolal, bol poľský bubeník Pjotr Budniak, ktorý má svoju Essential Group. Dohodol turné v Poľsku a naraz to boli chlapci odo mňa mladší o desať rokov. To bolo pekné (smiech). Nie žeby som si pripadal starý, ale ľudia, ktorý majú 20 alebo 25 rokov, hrajú inak. Možno nie sú vyhraní, nemajú toľko skúseností, ale majú určitú energiu, ktorú má človek v tom veku a neskôr ju už nemá. Neskôr má iný druh energie. Nepovedal by som, že niečo z toho je lepšie alebo horšie. Sú muzikanti ako Roy Haynes, ktorý má skoro sto rokov, stále bubnuje a hrá neuveriteľne. Dobrí muzikanti, ktorí majú niečo cez dvadsať, majú niečo, čo neskôr nebudú mať, ale získajú to, čo nemali pred tým. Pre mňa to boli skvelé zážitky, nebyť ten najmladší a vidieť to z iného pohľadu a v inom svetle. Veľmi rád hrám s mladšími muzikantmi. Aj celkovo je dnešná mladá generácia iná.
Rozdielov je mnoho. Je ďaleko viac muzikantov ako kedysi. Majú úplne iné možnosti prístupu k vzdelávaniu, k prameňom a živej hudbe. To všetko má svoje plusy aj mínusy. A, samozrejme, hudba, ktorú počúvajú a hrajú, znie inak. Rozhodne vnímam, že vývoj ide ďalej.
Čo je pre vás najdôležitejší prvok jazzu?
Jazz, world music, klasika, sú len slovné škatuľky, ktoré používame, aby sme sa dorozumeli. Hudbe je jedno, ako sa volá a človeku, keď ju hrá alebo počúva, je to v tej chvíli tiež jedno. Hudba sa vyvíja rôznymi smermi, stále sa rozvetvuje. Nepovedal by som, že jazz musí svingovať, alebo že musí byť do značnej miery postavený na rytme. Vznikol z afro-amerických koreňov, ktoré tam sú prítomné, ale aj to sa môže rôzne meniť. Cieľom jazzového hudobníka nie je vytvoriť umenie, ktoré bude dokonalé a pretvá mnoho storočí, ale má za cieš vytvoriť hudbu, ktorá vzniká tu a teraz, v tejto chvíli existuje a existovať prestáva akonáhle zaznie. Jazz je hudba daného momentu. A to je hlavný prvok, ktorým sa odlišuje od klasiky a európskej koncepcie umenia. Zároveň si myslím, že tento prvok je súčasťou mnohých starovekých kultúr, ktoré nemajú s jazzom žiaden súvis. Pre nás ako Európanov je dobré si pripomenúť, že hudba má rituálnu funkciu. Nie je to niečo, čo vytvoríme preto, aby sme sa zapísali do dejín a mnoho storočí na nás niekto spomínal, ale je to niečo, čo vznikne teraz a hneď je to preč. Máme to vnímať tu a teraz a všetko ostatné je v tej chvíli nepodstatné.
Na ostatnom albume Andromeda Mystery ste sa vydali cestou hľadania. Zaujímal vás proces výroby a technológií alebo ste mali iný zámer?
Nie je to postavené na technológii, tá tam nie je takmer žiadna, akurát hrám na elektrickej gitare s krabičkami, ktoré sú veľmi jednoduché. Len ich tam mám viac, ako kedy som použil pred tým. A sú tam staré elektronické klávesy zo sedemdesiatych rokov ako Fender Rhodes, Moog a Prophet. Hrám na elektirckej gitare, ale všetky moje predchádzajúce kapely mali akustickú gitaru s rytmikou, ale neboli na nich klávesy. Chcel som ísť viac cestou elektrického zvuku, ktorý je viacmenej retro. Zároveň som si s týmito starými nástrojmi chcel zahrať súčasnú hudbu. To bol hlavný impulz. Zároveň som sa v tej dobe vrátil ku rockovým kapelám, ktoré som kedysi počúval ako Led Zeppelin a ďalšie. Inšpiroval som sa zvukom 60-tych a 70-tych rokov a chcel som vyskúšať, či sa nám za pomoci týchto starýc nástrojov podarí vytvoriť moderný zvuk.
Prečo ste si vybrali gitaru?
To úplne neviem, ale hudba, ktorú som ako dieťa počúval, mala dominantnú gitaru, či už to bol folk alebo rock. V desiatich ma rodičia vzali do kina na film Rolling Stones Let’s spend the night together a to ma veľmi oslovilo. Keď som ho videl, povedal som si, že chcem hrať na gitare.
Štúdium na Berklee bola pre Vás logická voľba?
Vymyslel som si to nejako sám. Od štrnástich som hrával v pražských kluboch a po ’89-tom prišla do Prahy veľká komunita Američanov. Žilo tu asi 50 000 mladých Američanov, študentov. Dalo sa tu žiť veľmi lacno a nebol to pre nich úplne neznámy svet. V tejto komunite bol celý rad muzikantov, ktorí tu začali spolu hrať. A boli to výborní muzikanti. Ja som sa s nimi skamarátil a často sme spolu hrávali. Veľa som sa od nich naučil, keď som mal štrnásť, pätnášť, šestnásť rokov.
Uvedomil som si, že pokiaľ chcem hrať jazzovú muziku na skutočne vysokej úrovni, cítil som, že potrebujem ísť do Ameriky a učiť sa to tam. Berklee bola najznámejšia hudobná škola a zároveň najviac otvorená zahraničným študentom. Keď som mal sedemnásť, Berklee spravila v Čechách workshop pre českých študentov. Stalo sa to len raz, vtedy. Prihlásil som sa na týždenný workshop a na jeho konci som mal to šťastie, že som dostal štipendium. Musel som počkať dva roky do maturity, aby som mal ukončenú strednú školu.
Čo ste tam zažili? Bol to pre Vás kultúrny šok?
Trochu možno aj hej, ale viac-menej som vedel, čo od toho očakávať. Bolo tam ohromné množstvo podnetov, dalo mi to veľa zážitkov a naučil som sa veľa vecí. Okrem štúdia bolo možno viac dôležité, že som mohol hrať s množstvom úžasných študentov a mal som možnosť si zahrať s niektorými učiteľmi. Niektorí mi volali a dohadzovali koncerty. Za tie tri roky na Berkley som spoznal a naučil sa množstvo vecí.
Tento rok budete lektorom gitary na Letnej jazzovej dielni. Bude Váš workshop skôr o improvizácii?
Určite sa budeme do hĺbky zaoberať improvizáciou, s tým počítam, keďže je improvizácia to hlavné, čomu sa venujem. Keď učím, mám určité veci pripravené, ale zároveň sa snažím vychádzať z danej situácie a zistiť, čo zaujíma študentov, pretože nemá zmysel učiť niekoho to, o čo sa nezaujíma alebo sa učiť nechce. Zároveň sa snažím predať moje vlastné skúsenosti, pretože je dobré sa naučiť, čo človek nevie a mal by vedieť, a čo potrebuje na to, aby sa mohol presadiť ako hudobník. Budem sa preto snažiť odovzdať všetky svoje skúsenosti, ktoré som ako aktívny muzikant za tie roky na scéne získal. Pre mňa bolo dôležité, že sa našiel niekto, kto mi pomohol rozšíriť si obzory. Každý niečo vieme, každý z nás má rád nejakú hudbu, existuje veľa hudby, ktorú nepoznáme a je dobré o nej niečo vedieť, a že nám ju niekto predstaví, vysvetlí a ukáže, čo na tej hudbe, ktorú ešte nechápeme alebo jej nerozumieme, je na nej zaujímavé. Venujem sa novým veciam a tomu, čo je teraz aktuálne, ale aj celej jazzovej tradícii, ktorá má vyše sto rokov a obsahuje poklady, ktoré oplatí objaviť a študovať.
text: Edo Kopček
foto: daviddoruzka.com
Letná jazzová dielňa sa uskutoční 3.-7. júla 2023. Prihlášky posielajte na sjs@gti.sk
