Hudba je moja zbraň. Ako muzikant som dosiahol viac než politik, hovorí izraelský spevák Kobi Farhi z Orphaned Land

Izraelská kapela Orphaned Land je priekopníkom orientálneho metalu. Vo svojich textoch čerpá z bohatého kultúrneho a historického dedičstva Blízkeho východu. Za tridsať rokov svojej existencie vydali hudobníci šesť konceptuálnych štúdiových albumov, čo nie je veľa v porovnaní s inými kolegami, no najviac času si však vyžaduje hľadanie konceptu a štúdium dostupných prameňov. Kobi Farhi hlása vo svojich textoch mierové posolstvá, študuje ľudské správanie a reflektuje kultúrne, náboženské aj politické dianie svojho regiónu. Svojou hudbou Orphaned Land prekonávajú všetky geopolitické a náboženské bariéry a dokážu spájať fanúšikov bez ohľadu na národnosť a náboženskú príslušnosť.

Kdekoľvek na svete navštívite koncert Orphaned Land, stretnete v publiku fanúšikov v družnej atmosfére napriek tomu, že ich národy stoja na odlišných stranách konfliktov. Kapela získala viacero hudobných ocenení a tri ceny za mier, napríklad aj od tureckej vlády, ktorá s Izraelom nemá žiadne diplomatické vzťahy. Fanúšikovia svojho času rozbehli petíciu za nominovanie kapely na Nobelovú cenu za mier. V piatok 17. júna vystúpia na Dobrom Festivale v Prešove. Spevák Kobi Farhi sa pred nedávnom stal druhýkrát otcom, čo oddialilo aj náš rozhovor. 

Aké si mal detstvo?

Mal som veľmi pekné detstvo. Vyrastal som v malom, päťdesiattisícovom meste Jaffa, v ktorom sa miešajú rôzne kultúry a náboženstvá – židia, moslimovia aj kresťania. Malo to samozrejme veľký vplyv na mňa a na Orphaned Land. Mal som zaujímavé detstvo v mnohých ohľadoch. Zároveň to nebolo jednoduché, pretože som vyrastal v meste s vysokou kriminalitou. Multikultúrne, starobylé mesto s istou mierou kriminality, napriek tomu si myslím, že som mal pestré detstvo, ktoré ma inšpirovalo na celý život.

Kedy si sa dostal prvýkrát do kontaktu s hudbou?

Už ako dieťa som počul veľa hudby, ktorá vychádzala z kostolov a mešít, kde sa spievalo „Alláh akbar“, čím zvolávali moslimov k modlitbe. Celé mesto bolo plné rôznorodej hudby. Mohol si počúvať hudbu doma, ale tvoji susedia, ktorí pochádzali z odlišného prostredia, počúvali niečo úplne iné, bolo to vskutku eklektické. Židia, ktorí prišli do Jaffy, pochádzali predovšetkým z Balkánu. Aj ja mám balkánske korene. Som žid s koreňmi z Grécka, Bulharska aj Turecka. Táto balkánska hudba v spojení s arabskou hudbou vytvorila veľmi eklektickú zmes, ktorú som počúval už ako dieťa a mala na mňa veľký vplyv.

Mnohí muzikanti, ktorí patria medzi najvýznamnejších spomínajú vo svojich memoároch, že u nich doma znela hudba z rádia a televízie, ktorá sa im nepáčila. Aké to bolo v tvojom prípade a ako si zháňal hudbu, ktorá sa ti páči?

Bolo to rovnaké. Rádio a televízia ponúkali komerčnú hudbu. Nemal si šancu počuť blues alebo heavy metal, musel si to objaviť. K metalu som sa dostal náhodou. Keďsom mal šestnásť rokov, v novinách som našiel článok, ktorý rozprával o podozrení, že istý vojak spáchal samovraždu pod vplyvom textov kapely Iron Maiden. K článku bol priložený aj cover albumu Number of the beast. Okamžite ma to zaujalo. Aká hudba dokáže človeka ovplyvniť natoľko, že si siahne na život? Aká hudba dokáže niekoho natoľko zaujať? Pretože mňa populárna hudba nedokázala zasiahnuť v takejzásadnej miere. Pochopiteľne som bol na ňu zvedavý.

Na základe tohto článku som v Tel avive zašiel do hudobnín a kúpil si kazetu Iron Maiden Seventh Son of a Seventh Son. Táto kazeta zmenila môj život. Spomínam si na ich texty, ktoré som doma čítal v booklete. Nechcel som spáchať samovraždu, ale uvedomil som si, že som objavil nový svet, svet plný mystiky, niečo úžasné. Od tej chvíle sa môj život kompletne zmenil. Bola to skúsenosť, ktorá ti obráti život naruby. Také niečo nezažiješ len tak, vďaka hudbe, ktorú počuješ v rádiu alebo televízii. Mne sa to stalo na základe tejto nahrávky a článku v novinách.

Aké ste mali možnosti, keď ste chceli založiť kapelu? Mali ste vybavenie, nástroje? Dal sa niekde nahrať singel alebo album?

Naša krajina je plná vojen a vojenských konfliktov. Preto keď v Izraeli staviaš budovu, zároveň pod ňou postavíš bunker, kam sa susedia skryjú v prípade útoku. Ak sa ale nič nedeje, sú tieto miestnosti prázdne a vtedy ich muzikanti používajú na skúšanie a nahrávanie. Nestojí to žiadne peniaze, čo je skvelé, pretože sme nemali veľké vreckové. Nemali sme problém zohnať gitary, bicie alebo akékoľvek vybavenie. V tom čase bola naša scéna malá a bolo úžasné ako tínedžer hrať s kapelou a objavovať všetko, čo s tým súvisí. Sedávali sme v kryte celé hodiny, bol to najlepší spôsob, ako začať s hudbou. Pritom sme mohli robiť, čo chceme bez toho, aby sme rušili susedov.

Experimentovali ste s orientálnymi hudobnými nástrojmi alebo ste trvali na obsadení basa, bicie, gitary a spev?

Na začiatku to boli iba basa, bicie, skreslené gitary a growling. Robili sme typický death metal. Neskôr nám napadlo, že by sme mali používať aj lokálne elementy, ktoré sú typické pre náš región. Uvedomovali sme si, že nespravíme lepší death metal ako Švédi, alebo blackmetal ako Nóri. Sme z tohto regiónu, preto by sme mali používať motívy, ktoré sú typické pre nás. Bolo to rýchle rozhodnutie. Naša krajina ponúka veľa obsahu – politický, náboženský, je to veľmi komplexné miesto, prišlo nám ako dobrý nápad použiť túto pestrosť v našej hudbe. Začali sme používať orientálne nástroje, chodili sme nahrávať do mešity (sedeli sme tam v tričkách Slayer a nahrávali chorály). Boli sme ako investigatívci, ktorí sa snažili prísť na spôsob, ako vytvoriť nový metalový žáner. Bola to veľká skúsenosť a očividne sa nám to aj podarilo.

Na koľko bolo pre vás náročné reflektovať to, čo znamená Izrael, ktorý ponúka vzácne dedičstvo nielen historických a kultúrnych prameňov.

Nebolo to náročné. Celý čas sme cítili, že robíme niečo úplne nové. Nechceli sme znieť ako Sepultura, At the Gates alebo Death. Chceli sme znieť ako originálna kapela, ktorá tvorí metal. Je to o objavovaní, bádaní a odvahe sa do toho pustiť. Bolo to zaujímavé aj preto, lebo to nikto pred nami nespravil. Cítili sme, že robíme niečo veľmi zaujímavé a ľudia to prijali veľmi dobre. Pokiaľ použijeme modlitbu a náboženskú melódiu v heavy metale, veriaci si myslia, že propagujeme náboženskú hudbu, čo im príde sympatické. Každý reagoval veľmi dobre na to, čo robíme a vnímali sme, že to robíme veľmi prirodzene. Používame rôzne jazyky, niekedy je to arabčina, hoci nie som Arab, som s ňou spätý, keďže žijem v regióne, kde sa bežne používa. Museli sme sa veľa pýtať a učiť sa, ako spievať niektoré veci. Je výhodou, keď načerpáš veľa informácií, tie potom preberieš a spracuješ. Umelci to robia bežne.

Spevák Butchered z kapely Arallu spomínal v dokumente Global Metal, že sa inšpiruje príbehmi, ktoré sa tradujú z generácií na generácie. Používate aj vy takéto príbehy?

Určite. Zároveň používame texty, ktoré boli napísané pred stovkami rokov. Niektoré pred tísicmi. Zhudobnili sme napríklad biblický príbeh o povodni, ktorá pochádza zo židovskej biblie. Vždy používame elementy z našej kultúry, veci, ktoré sa objavujú v kresťanstve alebo moslimskej kultúre, je to tá istá biblia. Oživujeme básne, ktoré boli napísané pred tisíckami rokov. Dávame im nový život a aktuálny význam. Keď je tvoj národ dostatočne starý, stačí hľadať a zakaždým nájdeš skutočné poklady. Máme k dispozícii nesmierne veľké dedičstvo.

Kultúru tvojho regiónu študujú ľudia celý život a venujú sa jej na profesionálnej úrovni. Koľko času ti zaberie príprava skladby, prípadne celého albumu?

Bežne nám to zaberie veľmi veľa času, pretože robíme konceptuálne albumy. Zakaždým sa za prípravou skrýva veľa skúmania a je náročné zistiť, čo bude ďalšie. Niekedy nám trvá šesť rokov, kým spravíme nový album a stáva sa aj, že nenájdem spôsob, ako vyjadriť to, čo chcem povedať. Pokiaľ nenájdeme koncept, nerobíme album. Až keď ho nájdeme, skladáme album ako puzzle. Na začiatku musí byť koncept, ku ktorému vzniknú texty a hudba, ktoré rozpovedia celý príbeh. Bez toho moji spoluhráči neskladajú žiadnu hudbu. Je to náročný spôsob, ale takto fungujeme. Za tridsať rokov sme spravili šesť albumov. Nie je to veľa. Existujú kapely, ktoré vydávajú nový album každé dva roky. Bohužiaľ, nie sme jednou z tých kapiel.

Zároveň sa tohto aj veľa naučíš.

Spoznávam ľudí a ich správanie v najrôznejších podobách. Je to náročné, pretože ľudské bytosti sú komplikované. Na jednej strane sú úžasné, pretože vymýšľajú rôzne veci. Len ľudia vedia spraviť šalát z paradajok a ďalšej zeleniny. Zvieratá šaláty nerobia. Sme úžasní v tom, že kombinujeme veci. Ľudská myseľ vymyslela gitaru. Preto sme na jednej strane úžasní, ale na druhej strane sú ľudia najdeštruktívnejšie bytosti na svete. Mám veľmi rozporuplné pocity, keď sa zamýšľam na ľudstvom, našou históriou a tým, ako sa správame. Sme veľmi dobrí a zároveň veľmi zlí.

Ovplyňuje nenávisť, ktorá je prítomná vo vašej krajine, tvorbu Orphaned Land?

Samozrejme. Naša krajina je plná nenávisti. Je to nádherné miesto, zároveň je tu stále prítomné napätie medzi Arabmi a Židmi. Cítim, že tu nie je mierumilovný život. Sme pod veľkým tlakom. Aj preto si myslím, že hudba, ktorú robíme, môže vznikať len tu. Slová, ktoré píšeme, hudba, ktorú komponujeme, môže vznikať len v tomto regióne. Pre umelca je to raj, pretože sa tu deje neskutočné množstvo vecí. Ale z pochopiteľných príčin si želám pre svoje deti, aby mohli žiť v lepšej realite, pretože náš život je stále komplikovaný. Máme povinnú vojenskú službu. O túto malú časť zeme bojujú dve strany, z ktorej si každá myslí, že jej patrí. Všetko sa to deje v mene Boha, je to veľmi komplikované. Nielenže sa o tom ťažko píše, ale je náročné porozumieť ľudskému správaniu.

Vaše texty majú spoločného menovateľa, šíria pozitívnu energiu a mierumilovné odkazy. Všetko zaobalené do agresívnej hudby. Vyhovuje vám tento protiklad?

Robíme eklektickú hudbu. Od protestnej po mierumilovnú, od melodickej po veľmi brutálnu. Naša hudobná škále je veľmi široká. Dospel som do bodu, kedy som si uvedomil, že hudba je moja zbraň. Dosiahol som oveľa viac s našou hudbou a textami, než by som dosiahol ako politik. Politici nie sú univerzálni, starajú sa o konkrétne záujmy a vždy patria k niektorej stranu. Hudba naproti tomu je pre všetkých. Ty a tvoj nepriateľ môžete mať radi Metallicu, čo značí, že máte niečo spoločné. Vďaka hudbe ste rovnakí v aspoň jednej veci. Hudba je najlepší spôsob, ako to dosiahnuť. Na nespočetnom množstve našich koncertov  stretneš vo svete Izraelcov a Arabov v tom istom klube a nedôjde tam k žiadnym problémom. Deje sa to opakovane. To mi zakaždým dáva nádej, že robím niečo zmysluplné pre túto krajinu, tento región a samozrejme pre svoje deti. Vďaka tomu vidím, že existuje aj iná cesta a tá dáva nádej, že ľudia spolu dokážu vychádzať. Hudba mi to zakaždým dokazuje. 

V našej krajine navštevujeme metalové koncerty, pretože sa ideme zabaviť s priateľmi pri hudbe, ktorú máme radi. Predpokladám, že u vás je to aj o silných momentoch.

Aj v Izraeli chodia ľudia na metalové koncerty kvôli zábave, máme tu veľa kapiel, ktoré sa venujú aj iným témam. Naše koncerty sú vždy o nádeji. Nie sme hipíci, ktorí spievajú „kumbaya songs“. Metalisti sú ľudia, ktorí spolu vychádzajú najlepšie na svete. Keď prídeš na Wacken alebo inam, vidíš metalistov zo všetkých kútov sveta. Nezáleží, odkiaľ sú, pretože všetci patria do toho istého metalového kmeňa. Ľudia s lebkami a nápismi Death (smrť), Kill (zabiť) alebo Slayer na tričkách sú najmierumilovnejší ľudia, akých poznám. To je fakt. Aj preto je metalová hudba pre mňa najlepšia zbraň, ktorou môžem šíriť svoje myšlienky na Blízkom východe a v Izraeli. A má to úspech, pretože metal je multikultúrny. Pochopiteľne existujú aj výnimky, ale poväčšine je to, ako hovorím.

Spomenieš si na nejaký moment, ktorý to potvrdzuje pri pohľade z pódia?

V Istanbule sme hrali pre tisíc ľudí, keď bola vojna v Sýrii. Veľa Sýrčanov utieklo do Turecka. Ľudia nemohli cestovať do Izraela, aby videli náš koncert, preto prileteli za nami do Turecka.  Nájdeš to aj na Youtube. Pýtal som sa nášho bubeníka: “Stav sa, že máme v publiku fanúšikov zo Sýrie”. Treba si uvedomiť, že Sýrčania a Izraelci sú nepriatelia. Viedli spolu niekoľko vojen, medzi týmito krajinami neexistuje diplomacia, mierové dohody, neexistuje medzi nimi spojenie, neviem do Sýrie poslať poštu alebo niekomu zavolať. Keď som sa opýtal publika, kto sem prišiel zo Sýrie, dvesto ľudí zdvihlo ruky a jeden z nich zakričal “Milujeme vás”. Pýtal som sa ďalej a ukázalo sa, že za nami prišli ľudia z Iraku, Libanonu a Tuniska. Všetko krajiny, s ktorými Izrael bojoval. Všetci prileteli, aby videli náš koncert. Povedal som: „Priatelia, sme z Izraela, sme Židia, no myslím si, že sme jedna veľká rodina, sme bratia a sestry.“ Každý zdvihol ruky a fandil týmto slovám. Keď ľudia z Izraela uvideli to video v správach, boli kompletne šokovaní, pretože boli zvyknutí na niečo celkom iné. 

Keď sa konali Letné Olympijské Hry v 2016, libanonskí tím odmietol cestovať v rovnakom autobuse s izraleským. Bol z toho veľký škandál, o ktorom informovali všetky médiá. V ten istý deň sme hrali na Wackene. Prišli sme na pódium a predo mnou stáli vedľa seba ľudia, ktorí držali dve izraelské a dve libanonské vlajky. Mohli byť niekde inde, ale oni stále v strede pred pódiom vedľa seba, ukazujúc mi, že spoločne držia tieto vlajky. Kým na olympiáde prebiehal škandál, oni stáli na Wackene vedľa seba. Kým olympijský škandál bol všade na prvých stranách novín, otvárali ním hlavné správy v televíziách, každý o tom rozprával, náš príbeh, skutočne nádherný príbeh, sa dostal na pol strany na koniec novín. Aj to odzrkadľuje, ako médiá podávajú správy o vojnách a konfliktoch, namiesto toho, aby povedali príbeh o zázraku a zjednotení, ktorý sme zažili na vlastnej koži.

Fandia vám nielen ľudia z celého sveta, ale aj kolegovia z hudobnej branže. Steven Wilson vám produkoval album The Never Ending Way of ORWarriOR. Ste ešte v kontakte?

Steven (Wilson) trávil v Izraeli veľa času. Priniesol som mu kópiu nášho albumu Mabool: The Story of the Three Sons of Seven, ktorý sa mu veľmi páčil a uvedomil si, že neexistuje hudba, ktorá by takto znela. Rozhodol sa, že bude s nami spolupracovať. Stali sa z nás priatelia a vystúpil s nami aj na koncerte, ktorý sme vydali na DVD. Nahral s nami dve skladby a bola to veľká vec. Steven je hudobný boh a bola to obrovská príležitosť spolupracovať s ním. Mali sme šťastie, že sa nám to podarilo. Neviem, čím sme si to zaslúžili. V súčasnosti nie sme v kontakte, každý z nás je zaneprázdnený. Steven sa oženil, ja trávim čas so svojou rodinou. Ak jedného dňa na seba raz narazíme, určite si sadneme, dáme si víno a porozprávame sa. Každý sa teraz venujeme vlastným veciam a rodinám a to je úplne v poriadku. Veľmi ho uznávam.

Steve Hackett z Genesis ťa požiadal, aby si naspieval jeho skladbu West to East. Ako ti znejú orientom inšpirované skladby, ktoré napíšu muzikanti z iných regiónov?

Zakaždým sa mi veľmi páčia. Vážim si, že sa snažia vyjadriť svoje pocity.Hudba je globálny jazyk a každý ho môže používať vlastným spôsobom. Som šťastný, že to spravil aj Steve Hackett. Prvýkrát som neveril, že ma kontaktuje naozaj kontaktuje Steve. Chápeš, veď je to Steve Hackett z Genesis, je ešte väčší hudobný boh ako Steven Wilson. Hackettove gitary v Genesis sú nenahraditeľné. Po nahrávaní sa ma opýtal, či chcem, aby mi za to zaplatil, alebo by som chcel, aby nám nahral sólo na album. Pochopiteľne som si vybral sólo, pretože sólo je večné. Čo by som spravil s peniazmi? Kúpil by som si topánky, tričko, pizzu? Peniaze sú dôležité, ale sólo od Steva Hacketta je nesmrteľné. Bol to skvelý moment a veľký kompliment, keď ma oslovil, aby som naspieval skladbu o mieri a Blízkom východe. Jednoznačne je to príbeh, ktorý budem rozprávať svojim deťom. 

Pomohli Orphaned Land tieto spolupráce? 

Spolupráce ti vždy rozšíria fanúšikovskú základňu a ľudia, ktorí obdivujú človeka, s ktorým si spolupracoval, si minimálne vypočujú tvoju hudbu. Niektorých oslovíš, niektorých nie. Každopádne sú takéto spolupráce vždy veľkou pomocou aj pre kapelu a prinesú jej nových fanúšikov.

Našťastie sa konečne môžeme plne sústrediť na organizovanie koncertov bez obmedzení. Ako pandémia ovplyvnila Orphaned Land? 

Bola to veľká katastrofa. Nehrali sme mimo Izraela dva a pol roka. V júni vystúpime vo Švédsku a na Dobrom Festivale na Slovensku. Budú to naše prvé dva koncerty mimo Izrael po dva a pol roku. Finančne to bola katastrofa, ale pre mňa, ako otca, to bolo skvelé, pretože som mohol stráviť oveľa viac času doma so svojou rodinou. Ako kapela sme boli zvyknutí cestovať po svete a som šťastní, že táto éra je pravdepodobne za nami. Dúfam, že sa budeme môcť plne sústrediť na našu prácu. Pár vecí sa mi páčilo, pretože sa všetko spomalilo, mali sme čas premýšľať o rôznych veciach, ale som rád, že sa to skončilo. Takmer som aj zabudol, aké to je, byť na cestách s kapelou. Kapelu to spomalilo, ale už sa vraciame späť do hry. 

Robíte konceptuálne albumy. Marilion odohrali nedávno v Poľsku tri koncerty po sebe, každý deň jeden album. Ako zostavuješ setlist?

Keď hráme festivaly, bežne máme k dispozícii hodinový set. Vyberáme reprezentatívne skladby zo všetkých albumov. Snažíme sa zahrať “hity”, ktoré najlepšie fungujú naživo a ľudia ich poznajú. Nemáme luxus dvoj- trojhodinového koncertu, preto to musíme stlačiť do kratšej minutáže. 

Aké sú vaše najbližšie plány? Nejaká zaujímavá spolupráca, prípadne nový album?

Minulý rok sme oslávili 30. výročie vzniku kapely a odohrali koncert v Izraeli pre tritisíc ľudí. Vystúpili sme so šesťdesiatčlenným orchestrom. Nahrali sme to vo veľkej sieni slávy v Tel Avive, kde každý sedel na stoličkách. Bol to moment, ktorý zmenil život mnohým metalistom, pretože sa metal dostal do siene slávy.  A Orphaned Land to dokázali. Nahrali sme to na výročný album, teraz robíme na mixe, vrátane orchestra a bude to live album, ktorý vydáme koncom tohto alebo začiatkom budúceho roka. Je to najdôležitejšia vec, na ktorej ako kapela pracujeme.

text: Edo Kopček
foto: archív Orphaned Land