Prešovská kapela Temple už dávno nie je v hudbe žiadnym nováčikom. Hrajú spolu takmer desať rokov a milovníci prog-rock-metalu ich v Prešove veľmi dobre poznajú. Zatiaľ majú fanúšikovské zázemie najmä po kluboch, ambíciu ale dostať sa na veľké festivaly. Okúsili už aj chuť veľkého „stejdžu“, kde predviedli svoj, ako hovorí jeden z členov, „temple“ štýl. My vám priblížime, kto sú chalani z kapely Temple a prečo sa oplatí vypočuť si ich.
Ste kapela, ktorá začínala po garážach ako mladí neskúsení chlapci na strednej škole. Čo vás primälo k hudbe? Chceli ste si len oživiť voľný čas alebo s cieľom niekam to dosiahnuť?
Matúš: Prvé kontakty s hudbou a kapelou vznikali už za tínedžerských čias ako hobby popri hraniu futbalu či bejzbalu. Avšak žiaden hlbší zmysel sme za tým nehľadali. Viacerí z členov mali hudobný základ už z domu od rodičov. Postupne sme sa ale dostali do stavu, kedy sme vedeli, že toto je presne to, čo chceme v živote robiť.
Tomáš: Vyrastali sme spolu ako sídlisková partia, stretávali sa, hrávali futbal… Myslím, že logicky vznikla kapela ako ďalší stmeľujúci element, keďže sme všetci odmalička prechovávali lásku k hudbe. Určite je to jeden z tých lepších spôsobov trávenia voľného času.
Wiťťo: V každom prípade, mňa to bavilo. Nepremýšľal som nad tým, ale robil to z vnútorného presvedčenia. Napĺňalo ma to. Veľa sa nezmenilo a rovnaký postoj mám aj teraz.
Ako ste sa našli? Za roky sa ľudia v kapele iste menili. Akí členovia vlastne tvoria skupinu Temple teraz?
Matúš: Ja a Maťo sa poznáme už dlho. Dá sa povedať, že spolu hráme už pätnásť rokov. Stáli sme aj pri zrode Temple (spolu s Ondrejom v r.2002), kde sa do dnešných čias vymenilo asi pol tucta ľudí. V tejto ustálenej zostave fungujeme asi 3 roky, od roku 2009. Dundy – bubny, Wiťťo – keybord, Tomáš – spev, Martin – gitara, Matúš – basgitara a šiestym „skrytým“ členom je Tospi – technik a zvukár.
Akým štýlom hudby ste začínali a aké boli vaše prvé úspechy? Chceli ste sa vyprofilovať k jednému určitému štýlu alebo nie
Štýl kapely Temple sa za tých desať rokov fungovania nejako rapídne nezmenil. Stále sa snažíme tvoriť hudbu podľa určitej predstavy, ktorá pretrváva ešte z čias začiatkov kapely. Štýlovo by sa to dalo zaradiť k prog-rock-metalu, ale na pravdivé posúdenie je potrebné vypočuť si našu tvorbu. Niekedy je to skôr syntéza viacerých štýlov, resp. poslucháč v nej môže nájsť prvky rôznych štýlov.
Medzi prvé úspechy sa dá počítať účasť na Prvom prešovskom Liverpoole v Mestskej hale, aj keď je otázne či sa naše vystúpenie dá považovať za úspech (smiech). Každopádne, hranie pred päťtisícovým publikom bol pre nás veľký zážitok. My za úspech pokladáme určite aj to, že sa nám v novej zostave podarilo koncom roka 2009 dokončiť naše prvé EPčko. Bolo to skoro po roku nahrávania vo vlastnej réžii.
Tomáš: Štýlové vymedzenie je trošku komplikované. Mali sme pozitívne ohlasy od rôznych skupín ľudí a vekových kategórií. Hráme rock, ale ja by som to nazval ako taký osobný „Temple“ štýl. Takisto považujem za obrovský úspech ustálené obsadenie kapely.
Matúš: ….a vytvorenie skvelej atmosféry v skúšobni, čo uľahčuje proces tvorby muziky.
Nie ste typicky mainstreemová kapela. Nikdy ste neuvažovali o tom, že by ste spravili aj niečo, čo by šlo do rádií? Napríklad jemnú rockovú vec?
Uvažovali a dokonca aj spravili. Na jednu súťaž kapiel sme vytvorili dve slovenské pop – rockové skladby, vhodné aj do rádií. Nikdy sme sa im už ďalej nejako veľmi nevenovali. Až na jednu z nich, ktorú sem tam hráme na koncertoch pre ženské publikum (ako inak o láske) a dostala sa tiež na EPčko ako bonus track.
Tomáš: Pre undergroundové kapely je v dnešnej dobe v rádiách biedne málo priestoru. Ak by sme sa tam veľmi tlačili, už by sme tam boli. A bolo by to počuť aj na tvorbe…
Martin: …každý vie aká je dnes situácia v komerčných rádiách, preto nemá zmysel riešiť to…
Prihlásili ste sa do súťaže Pegas, čo je súťaž amatérskych kapiel. S čím ste do súťaže šli, keď ako sami hovoríte, viete že štýl ktorý hráte je ešte kvázi v plienkach na to, aby šiel do rádií a širokého okolia?
Martin: Šli sme tam v prvom rade za účelom prezentácie tvorby ľuďom, ktorí nás ešte nepočuli.
Matúš: Nikdy neviete kto vás na koncerte bude počuť a vytiahne vás hore. Treba ale povedať, že do Pegasa sme sa síce prihlásili, ale nerátali sme s tým, že nás vyberú hrať do finále. Tento štýl sa do rádií a širokého okolia asi skrátka nikdy nedostane…
Tomáš: Čím je väčšie publikum, tým je väčšia pravdepodobnosť, že sa nájde aspoň jeden nový človek, ktorému sa naša hudba bude páčiť. A musím dodať, že sa našiel. A nie jeden.
Skladáte si piesne a hudbu sami alebo vám s tým niekto pomáha? Kto sa podieľa na čom?
Martin: …no kto by nám s tým pomáhal? (smiech)
Tomáš: So základnou hudobnou koncepciou prichádza spravidla Martin a Witto, texty, až na výnimky, píšem ja. Skladby vznikajú syntézou v spoločnom procese tvorby všetkých členov.
Matúš: Hudbu tvoríme preto, lebo máme potrebu vyjadriť sa.
Tomáš: Hudba, ako každé umenie, je odrazom duše umelca (ostatní smiech). Mnohokrát je to iba transformácia pocitov a názorov do zvukovej a textovej podoby. A sem tam to má aj myšlienku… (Matúš: a „sakra“ hlbokú). Skrátka milujte, recyklujte, nepozerajte horory a vyhýbajte sa násiliu (smiech).
Neuvažovali ste nad tým, že by ste do kolektívu medzi seba vzali ženu- speváčku?
Náš bývalý bubeník Ondrej mal „řčení“: žena v kapele- bodrel v kapele (smiech). my si však myslíme, že to nie je o tom, či je hudobník muž alebo žena, ale o tom, čo dokáže. Existuje veľa kapiel, kde je žena líderka a funguje to.
Máte za sebou už mnoho vystúpení po festivaloch a kluboch. Kde by ste sa najradšej videli?
Najradšej by sme sa videli na veľkom turné po Slovensku a okolitých štátoch, s hotovým CD v ruke. Chceme aktívne hrať nielen po kluboch, ale aj festivaly. Chceme, aby nás ľudia počúvali a hlavne, aby sa im to páčilo.
Čo môžu od vás vaši fanúšikovia čakať? Kde vás momentálne môžu vidieť?
Momentálne, najbližších pár mesiacov nás môžu vidieť v skúšobni a v krčme na pive (úsmev). Už od začiatku roka pracujeme na našom debutovom CD. Tento mesiac máme v pláne prezentovať singel Heartbeat. Čakáme na finálny mastering zo Švédska.
Autor: Andrea Leitmannová, uverejnené v denníku Prešovský večerník
Foto: Jaroslav Sohe Suchár
