Speváčka, skladateľka a herečka Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove a divadla SkRAT v Bratislave Zdena Kvaskova vydala svoj druhý album Odmäk. Vznikal vo vlaku na trati Prešov – Bratislava a späť. Kolekcia deviatich skladieb prináša elektroniku v minimalistickom, mrazivom, melodickom prevedení a texty, ktoré nie sú prvoplánové.
➡️ Podcast Moja Muzika je súčasťou podcastov Denníka N. Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Podcast prinášame aj v editovanom prepise.
Aké predstavy si mala pôvodne o koncepte druhého albumu a prečo si tvorila vo vlaku?
Táto genéza bola nutnosťou, nepremýšľala som nad tým, kde budem pracovať. Tvorila som intuitívne vždy, keď som mohla. Keďže som posledné dva roky trávila veľa času vo vlaku, vznikal tam postupne aj album. Dokonca bolo obdobie, keď som pre pracovné povinnosti cestovala z východu na západ aj trikrát do týždňa. Tvorba prebiehala aj v domácom štúdiu v Prešove a Bratislave. Žijem v týchto dvoch mestách striedavo, aktuálne už asi viac v hlavnom meste.
Počas cesty do Bratislavy, čo predstavuje zhruba päť a pol hodiny vlakom, sa dá stihnúť veľa, poznám to osobne. Ako sa dokážeš v takýchto podmienkach sústrediť na produkciu?
Kúpila som si kvalitné slúchadlá, vďaka ktorým v podstate zabúdam, že som vo vlaku. Čo som vedela spraviť na cestách, spravila som. Nahrávanie, napríklad spevov a nástrojov som nechala na priestor, ktorý sa nepohybuje (smiech). Ale bolo tam možné pracovať na kostrách piesní, na paternoch bicích či postprodukcii atď.
V podcaste Moja Muzika si bola naposledy hostkou Barbory Petrášovej. Rozprávali ste sa o debutovom albume Papierový drak, ktorý si nahrala s kapelou. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že nový album Odmäk ťa vystihuje. Predstavuje teba, Zdenu Kvaskovu, tvoj spev a najmä texty, tvoju minimalistickú elektronickú hudbu. Kam zmizla kapela?
Kapela odišla prirodzene, lebo tak sa snažím žiť aj svoj život a na nič netlačiť. Možno odišla v správnom období, chtiac-nechtiac. Všetci sme zistili, že máme príliš veľa aktivít, aby sme sa dokázali pravidelne stretávať. Momentálne mi dosť vyhovuje, že tvorím hudbu sama, lebo sa jej venujem kedykoľvek a kdekoľvek. Po pandémii nastalo veľa zmien a v kapele sa nám to postupne začalo rozpadávať. Každý z nás mal nejaké svoje záujmy, čo je pochopiteľné aj normálne. Nechcela som si vyslovene presadzovať svoj názor, skôr som hľadala nejakú konzistentnosť v rámci hudobného výrazu a vyjadrenia. V kapele mal každý z nás na tvorbu svoj vlastný náhľad. Viac názorov spôsobovalo, že naša tvorba pôsobila roztrúsene a nedokázala nadobudnúť celistvý tvar, ale som spokojná, že sme Papierového draka vydali. Boli to výpovede, ktoré som chcela dať von. S odstupom času by som na ňom urobila veľa zmien, čo v podstate považujem za dobré, lebo sa snáď istým spôsobom vyvíjam. Každopádne zachytil konkrétne obdobie, ktoré sme spoločne nejako vnímali a cítili. Myslím, že náš rozpad bol prirodzeným vývojom. Chlapci z kapely si založili svoje rodiny a každý sa vybral svojím smerom.
Keď si odmyslíme nástrojové obsadenie z albumu Papierový drak a prirovnáme si ho k albumu Odmäk platí, že hudobná novinka nesie tvoju esenciu. Dokonca sa mi páči aj to, aký je album na kosť osekaný a možno aj vďaka tomu výrazne textovo intímny.
Predovšetkým som sa snažila hľadať nový jazyk, ktorý zo mňa prirodzene vyplynie. Výsledný zvuk veľmi ovplyvnilo to, že som začala tvoriť počítačovou tvorbou (v Abletone). Ako si už spomínal, piesne sú osekané na kosť. Veľa vecí som cizelovala, kým sa mi nezdalo, že som z nich vyhodila všetko nepotrebné. Najprv som sa pre Odmäk snažila získať spoluprácu s nejakým producentom, aby bol výsledok “svetový“ a opäť som sa niekam o nejaký level posunula. Časom som pochopila, že je to zbytočné, pretože môj vlastný jazyk sa mi začal javiť dostatočne svojským a špecifickým. Bolo by mi ľúto o neho prísť skrz človeka, ktorý mi piesne dramaturgicky prekope a dá im iný punc. Nechcela som sa vzdať svojej tvorivej slobody, preto som sa napokon rozhodla produkovať si Odmäk sama. Postupne som získavala odvahu a zisťovala, že si do tvorby nechcem nechať príliš hovoriť (smiech). Uvedomujem si, že to môže vyznieť všelijako, ale pre mňa je to, že sa môžem slobodne prejaviť veľmi dôležité. Čo neznamená, že nie som tímový hráč a nedokážem spolupracovať. Na albume som pracovala aj s Jarom Ďurčekom, a fungovalo to veľmi dobre, ale na to, aké jedlo vyjde z pomyselnej kuchyne si rada dozriem (smiech).
Za ústredný moment tvojej tvorby považujem textovú zložku, ktorá je naozaj silná a zaujímavá.
Už som viackrát niekde spomínala, že sa cítim ako pesničkár a vždy som bola. Aj keď tvorím momentálne elektronickú hudbu, ktorá nie je všeobecná pečať pesničkára, ale v rámci dramaturgie či výstavby piesne som stále pesničkár, ktorý si zakladá na texte. Neustále sa snažím, aby hudba vyjadrovala to, o čom hovorí aj text. To znamená snúbiť a prepájať jednotlivé prvky tak, aby spolu išli ruka v ruke. Po dlhom čase som si vypočula debutový album Papierový drak a uvedomila som si, že nejaký ten krok vpred sa udial. Tentokrát som sa snažila odpatetizovať spev a urobiť si väčší nadhľad nad textom, čo je dosť náročné. V prvom rade si to pripustiť, potom na tom pracovať. Netlačiť na poslucháča, zbytočne neeskalovať patetickosť v hudbe či texte, nechať ho v pokoji, aby sa v ňom niečo zrodilo a vytvorilo na základe toho čo počuje. Tejto citlivosti sa učím postupne. Ale myslím, že sa to pri Odmäku podarilo posunúť správnym smerom. Nakoniec tým, že som začala pracovať sama, je to omnoho intímnejšie.
Bez producenta si nechala svojej tvorbe voľný priebeh a zamýšľala sa nad témami, ktoré ťa upútali. V textoch zachytávaš námety ako materstvo, partnerstvo, osobné istoty, neistoty, pochybnosti či úvahy… Každá skladba je príbehová a niečo ukrýva. Z textov razí ženský rukopis, čo kvitujem. Pesnička Si tam? bola v roku 2022 prvým singlom z albumu a avizovala jeho vydanie, citujem: „Poslušné slečinky, viem čo mám robiť. Nematky čo sa nechcú meniť. Matky čo sa nemôžu meniť. Od jedných starostlivých rúk k tým ďalším…“ Zamýšľala si sa pri písaní textu nad vlastným materstvom, alebo všeobecne nad úlohou matky v spoločnosti?
Piesne sú o mojich zážitkoch, ale môžu reflektovať aj to čo zažívam skrz iných ľudí. Keď sa stávam pozorovateľom niečoho čo sa deje blízko mňa a zaujímam k týmto zážitkom určitý postoj. Ja sama nie som matkou, a vnášam tam pohľad z mojej strany, no zároveň aj reflexiu toho čo vidím. Potom to zachytávam na papier. Vždy hovorím, že je potrebné všetko si zapisovať, lebo nikdy nevieš, kde a kedy príde správna inšpirácia. Už druhú sezónu pracujem v divadle SkRAT, kde robím aj prepisy skúšok, čo je veľmi zaujímavá fáza výstavby divadelnej hry. A tak som raz hovorila Blahovi Uhlárovi (divadlo Stoka), že si najsilnejšie momenty zo skúšok nepamätám. Bolo to pre mňa objavné. Pamätám si z nich veľa momentov a pri mnohých som si hovorila, aké to bude úderné a ako dobre to bude fungovať. Akonáhle som obsah začala prepisovať, zistila som, že mnoho ešte údernejších vecí som si nepamätala vôbec. On mi na to povedal: „No vieš, vtedy zapracovalo to ozajstné podvedomie ktoré máš v sebe.“ Podobné je to aj s písaním textov, keď si niečo zaznamenávaš. Netušíš hneď, kam to smeruje, alebo o čo ide. V rozhovore s Marianou Jaremkovou na Rádiu Devín som opisovala, ako si robím záznamy, že si ich píšem vetu po vete, niekedy aj s odstupom týždňa, dvoch, mesiaca a podobne. Neskôr zisťujem, že vzájomne dávajú zmysel, nadväzujú na seba a sú v takom slede, že ich môžem rovno prepísať a použiť ako verš. Vždy ma prekvapí nielen ich súvis, ale tiež uvedomenie si, nad čím všetkým premýšľam.
Rozumiem správne, že medzi veršami môže existovať nadväznosť s časovým odstupom? Napríklad, napísala si: „Všetci sa na seba podobajú, sám sa na seba nepodobáš.“ Chvíľu teda nosíš podobnú myšlienku v hlave a tvoje podvedomie ti k nej okľukou prinesie ďalší verš?
Niekedy napíšem niekoľko veršov, a keď už viem, že mám tému, ktorej sa dlhšie venujem, potom mi napadnú ďalšie fragmenty, ktoré by sa k nim hodili. Vieš, čím máš viac materiálu, tvoja hlava je už angažovaná a ide po niečom cielene. Je pre mňa veľmi dôležité, čítať si opakovane svoje texty. Čím lepšie ich poznám, tým viac nápadov prichádza a dokážem aj škrtať. Ak mám byť úprimná, viem okresávať, ale platí to skôr pre hudbu. Texty nechávam plynule dozrievať, pribúdať.
Tvoj prístup k písaniu textov by som označil skôr za spisovateľský, súhlasíš?
Myslím, že každý spisovateľ má k písaniu iný prístup, ale áno, možno je ten môj až prozaický, ak narážaš na to. Vo veršoch si v istej fáze idem po téme. Každopádne sa snažím byť k sebe otvorená a načúvať si, lebo akonáhle sa začneš v niečom deformovať a tvoriť na objednávku, je to cítiť. Vnímavý poslucháč ťa skrátka odhalí. Nechcem sa pasovať do role odborníka, ale sama dokážem podobný kalkul vycítiť. Samozrejme, nie vždy, ale som naň citlivá. Je to jeden z dôvodov, prečo sa nesnažím manipulovať s percipientom. Prinesiem mu kožu na trh a potom len čakám, čo sa stane.
V texte Nie si to ty, píšeš: „Nie si to ty, ale pred chvíľou si bol. Odkiaľ si prišiel a hladil tak veľa, až si ma pomýlil.“ Váhala si v tej dobe nad niečím, prežívala si partnerskú krízu?
Počúvaj, ty veľmi veľa vyzvedáš (smiech).
Považuj to za undergroundový bulvár.
Každopádne, som sa stretla aj s kolíziami, ktoré boli popudom, alebo podnetom k vytvoreniu piesní, ktoré sú aj na tomto albume. Vždy je to tak, že musí prísť najprv impulz, ktorý ťa vyburcuje, či už ide o vlastné správanie, alebo o interakcie s inými ľuďmi. Kolízia je potrebná nielen v divadle, ale aj v tebe, ak chceš niečo písať. Mal by si byť niečím konfrontovaný, napríklad, realitou. No nie vždy sú to len príjemné veci a nepríjemné okolnosti podnecujú častokrát skôr k vzniku niečoho nového.
Tvoja tvorba môže pripomínať poetry slam. Povedal by som, že ide o voľné verše, priam až slobodné veršovanie. Keď píšeš uvažuješ aj nad básnickou formou?
Áno, hlavne ak ide o text piesne. Neprebieha to ako v škole, nezačnem si ich reálne vyrátavať, že ABCB… (smiech), skôr ide o podvedomý proces. Inak, rada používam slovo podvedome a aj teraz mi padlo vhod. Na druhej strane, obľubujem porušovanie podobných pravidiel. Texty sa nemusia neustále rýmovať a s jazykom narábam, áno skoro slamersky. Nástupy nie sú vtedy, keď to poslucháč očakáva, narúšam rýmovanie a celkovú prácu s jazykom. Som v tom trošku „punkáč“.
Album Odmäk vyšiel len prednedávnom a už vznikol mýtus spojený s piesňou Odbieham. Ide o tvoj text zhudobnený Ľubom Burgrom. Je to tvoja, alebo jeho pieseň?
Spoznali sme sa cez divadlo. Ľubo vedel, že sa venujem hudbe a píšem texty. Spočiatku mi posielal svoje nové nápady. Jeden text som mu napísala a poslala, pričom som nemala žiadne očakávania. Páčil sa mu a keďže je v hudbe dosť impulzívny, hneď vyskúšal či sa mu materiál hodí, naspieval ho a usúdil, že áno. Najprv teda vznikol text piesne „Čakajúci“, (ktorá odznela aj s piesňou „Odbieham“ v roku 2022 na albume Burgr &). Neskôr medzi inými mojimi textami objavil aj Odbieham, ktorý som vtedy plánovala zaradiť na svoj nový album. Napokon sme sa dohodli, že vzniknú dve piesne s rovnakým textom, ale každý si to spracuje hudobne po svojom. Mali sme pocit, že by mohlo ísť o originálny experiment, čo sa napokon aj potvrdilo. Bolo zaujímavé sledovať tieto dve odlišné individuálne interpretácie. Občas si naše piesne v rozhlase mýlia, lebo sme si obaja ponechali názov Odbieham. Stáva sa aj to, že v éteri ohlásia moju pieseň a pustia Burgrovu, alebo naopak.
Hlavne, aby ste to mali správne nahlásené na SOZA.
Snažili sme sa (smiech). Vraj nám ich označili číslami jeden a dva, tak verím, že v tom majú jasno.
Vrátim sa k skladbe Čakajúci. Je zaujímavé, že Ľubo Bugr mal nápad na hudbu dvadsať rokov v zásuvke a využil ju, až keď mu prišiel spomínaný text. V našom vlaňajšom rozhovore mi priznal, že stále hľadá nové spôsoby práce s textom. Preto sa mi páči, že našiel teba, ktorá si takisto zakladá na textoch. Obaja vnímate dôležitosť a silu ich myšlienok, možno aj výraznejšie ako väčšina textárov.
Ľubo má podobný prístup v rámci vnímania hudby, aspoň mám taký dojem. Aj preto som rada prijala spoluprácu na albume Burgr &. Podľa mňa je to výborný album a Ľubo si naň prizval veľa skvelých hudobníkov a osobností. Vyšlo to výborne, len mi je ľúto, že ostal v jemnom pozabudnutí, čo je veľká škoda. Na Slovensku sa stáva, že neraz vznikne množstvo kvalitnej hudby a následne bez toho, aby sa stihli albumy dostatočne odprezentovať, už sa na nich zabúda. Verím, že práve Burgr & sa ešte dočká svojej renesancie. Mne sa veľmi páčil tento album a to po hudobnej aj textovej stránke. Ešte sa vrátim k tomu, čo si hovoril o textoch, je pravda, že Ľubo vo svojej tvorbe dosť hľadá a experimentuje. Mám pocit, že nie je typ umelca, ktorý by zaspal na vavrínoch. Rád skúša nové veci, či už je to v hudbe, alebo v divadle.
V pravidelnom kontakte ste aj preto, že si herečkou divadla SkRAT, ktorého domovskou scénou je A4- priestor súčasnej kultúry (red. poznámka: A4- centrum nezávislej kultúry so sídlom v Bratislave), kde Ľubo Burgr pôsobí v podstate ako umelecký vedúci. Rozprávate sa v práci aj o hudbe a textoch?
Hm, vo všeobecnosti sa s nikým extrémne do hĺbky nerozprávam, o čom sú moje texty.
Skôr som myslel na remeselnú stránku tvorby textov.
Naša spolupráca bola zameraná skôr na jeho vtedajší album. Niekedy mu dám prečítať niečo, na čom aktuálne pracujem, lebo má úžasnú citlivosť pre text vo všeobecnosti, ako na hudobný tak aj na divadelný. Divadlo SkRAT je známe aj tým, že razí metódu kolektívnej tvorby, kde sú autormi priamo herci. Popri selekcii týchto textov je veľmi vnímavý a rozumie im, má veľký dar. Prirodzene dokáže vyhodnotiť, čo bude a nebude fungovať, kedy text osciluje k patetickosti a naopak, ale aj či ešte stojí za prepracovanie. V tom si myslím, že Ľubo je človek, ktorý vie poradiť veľmi dobre.
Vieš čo máte s Ľubom Burgrom skutočne spoločné? Obaja ste vyrastali na hudbe alternatívnej prešovskej skupiny Ali ibn Rachid.
Áno, on pri nej dospieval (smiech). A musím priznať, bola som veľkou fanúšičkou Ali ibn Rachid v podstate už od strednej školy. Na kapele ma zaujalo, že vedeli vždy snúbiť hudbu a text. Keď si človek pustí napr. pieseň Otto, konkrétne časť, kde sa spieva „…nechtíkom menčestráky škrabká…“, nepotrebuješ počuť ten text, lebo trópy na teba začnú útočiť okamžite už z toho ako hrá Dano Hurtuk na gitare. Nepotrebuješ vedieť, že vonku je horúco, a Otto sedí v zatvorenom aute a mamka išla na poštu, lebo ti to prezradí hudba samotná. Povedala som si, že keď raz možno vyrastiem do podoby autora, chcela by som to takto vedieť. Text a hudba by sa mali vzájomne dopĺňať, a zároveň by mali vedieť fungovať aj ako samostatné jednotky. Ali ibn Rachid to vždy vedeli takto spraviť.
Už teraz sa teším na tvoj ďalší hudobný počin a oceňujem, že si produkuješ hudbu sama. S albumom ti pomáhal gitarista Jaro Ďurček.
Jaro bol práve ten, ktorý ma motivoval k tvorbe na počítači. Zo začiatku som si veľmi neverila, že to sama naozaj dokážem dotiahnuť dokonca a nebyť jeho, tak to naozaj nikdy neskúsim. On bol ten, ktorý mi potrebnú techniku doniesol, rozložil, ukázal nejaké základy ako ju používať. Doteraz je jeho technická podpora pre mňa neodmysliteľná. Zároveň mi na album nahral aj gitary a synthy. Som rada, že spolu doposiaľ robíme, lebo dokáže vycítiť, čo potrebujem pre danú pieseň. Aby som nezabudla, mix a master na albume Odmäk robil Adam Matej. Som s ním veľmi spokojná, lebo výborne navnímal, ako by to malo celé vyzerať. Má netradičný prejav, z jeho prístupu rovnako cítiť jemný punk a nebojí sa experimentovať. Keď mi poslal prvý mix, bola som nadšená. Niežeby som nevedela odhaliť chyby, ale bolo to tak bezchybne spravené, že ho rada odporučím na hudobnú spoluprácu hocikomu inému.
Album všetkým vrelo odporúčam a budem sa opakovať, ale vážim si tvoju odvahu postarať sa nielen o jeho zvuk, ale zaoberať sa aj technickou stránkou produkcie. Jaro to naozaj správne vycítil. Dočkáme sa v budúcnosti aj albumu v rusínčine?
Verím, že raz to príde, no zároveň sa do toho nenútim. Pôvodne som si myslela, že zakomponujem nejaký text v rusínčine aj na aktuálny album, ale impulz neprišiel a ja som to nechcela znásilňovať, tak skrátka nebol. No nebránim sa tomu, tak je možné, že v budúcnosti budú aj rusínske texty.
Odmäk si sa rozhodla zhmotniť aj v podobe vinylovej platne. Oba albumy sú po vizuálnej stránke veľmi vkusné. Je pre teba dôležité, aby cover albumu pôsobil esteticky?
Áno, určite. Vyštudovala som odbor Výtvarná výchova- Estetika. Výtvarnej výchove som sa v minulosti aj aktívne venovala. Inak, aby som nezabudla, album mi vydalo vydavateľstvo Vlna Records. Peter Šulej si vypočul prvotný materiál, oslovil ho a bola som veľmi rada, že do toho išiel. Obálku urobila moja dlhoročná kamarátka Lena Gallovičová alias Lena Luga. Spracovala pre mňa námet, kde použila dielo umelca Michala Nagypála a graficky to zalomil Martin Toldy.
Svoju hudobnú novinku si koncertne uviedla počas osláv 20. výročia vzniku nezávislého kultúrneho centra A4. Prezradíš nám, ako vystúpenie dopadlo?
Som veľmi rada, že ma Slávo Krekovič zaradil do koncertnej zostavy. Vo výbere je špecialista a robí veľmi dobre svoju prácu, preto ma milo prekvapilo, že ho moja hudba natoľko oslovila a pozval ma. Po mne boli ďalšie tri koncerty. Úplne ma dostal Rainy Miller, bolo to neskutočné. A mne sa hralo veľmi dobre. Myslela som, že budem nervózna, lebo pôvodne so mnou mal vystupovať aj Jaro, ale ten sa pre pracovnú vyťaženosť nemohol zúčastniť. Aktuálne pôsobí ako zvukár v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, aj preto ma nemôže na koncertoch neustále sprevádzať. A keďže plánujem koncertovať aj naďalej s ním, tak uvidíme, ako to bude, ale budem musieť hľadať spôsob ako hrať. Vyzerá to tak, že budem musieť niekedy vystupovať aj sama, ako aj v prípade A4. Nakoniec som rada, že som prijala túto výzvu a dokonca som si to veľmi užívala.
text a podcast: Edo Kopček
zvuk podcastu: Dušan Papp
foto: archív Zdeny Kvaskovej