Je to neuveriteľné, ale napriek pohnutej dobe sa objavila správa, ktorá nie je hoax. V Bratislave vznikol nový hudobný klub Šafko. Dnes sa o ňom budeme rozprávať s Jurajom Cocherom, ktorý spoločne s DJom Yankom Kralom oživili legendárne priestory na Šafárikovom námestí č. 7.
V našom podcaste sa okrem iného dozviete:
*Kto je Juraj Cocher a čomu sa venoval pred tým, než otvoril vlastný hudobný klub
*Prečo vzniklo Šafko
*Ako vníma Asociáciu Hudobných Klubov Slovenska a Hudobnú Úniu Slovenska, ktoré vznikli v dôsledku pandémie koronavírusu
*Aký program bude Šafko prinášať
Všetky diely podcastu Moja Muzika nájdete na Spotify, Apple Podcasts, Google Podcasts a Anchor.fm. Zakliknite nám odber.
Každý podcast zverejňujeme aj ako samostatný článok na našom webe s editovaným prepisom.
Čo vás viedlo k tomu, aby ste otvorili hudobný klub? Buď máte veľa peňazí, alebo veľmi dobrý nápad.
Možnosť „a“ to nie je. Prišlo nám to ako dobrý nápad z viacerých strán. Jednak sa vedelo, že v Bratislave budú končiť bary a prevádzky, ktoré boli sústredené v priestoroch obchodného centra Dunaj, zároveň máme plno kamarátov, nezávislých promotérov, ktorí si prenajímajú priestory na svoje akcie. To je aj prípad Yanka Krala, ktorý by nemal, kde robiť svoje akcie. Rovnaký problém som mal aj ja.
V novembri sme si boli pozrieť kluby v Berlíne a nasať inšpiráciu, ako sa to robí poriadne v zahraničí. V tom čase nám prišla ponuka, aby sme v týchto priestoroch, ktoré sa dovtedy volali UHU Club, spravili podujatie. Keď sme nad tým premýšľali z každej strany, nedávalo nám veľmi zmysel, priniesť sem všetko potrebné kvôli jednej akcii, ale že by bolo zmysluplnejšie, natiahnúť to na viacero večerov, na niekoľko mesiacov. Keď sme sa tomuto priestoru začali naozaj venovať, pripravovať veci na akcie a rekonštruovať, už nám bolo jasné, že to nebude iba krátkodobý projekt. Tým pádom sme poriadne pristupovali aj k sfunkčneniu tohto priestoru. Veríme, že tento projekt potiahneme veľa rokov.
Na čo všetko slúžili tieto priestory, kým ste v nich otvorili Šafko?
Táto budova bola kedysi hotel, ktorý už veľmi dlho nefunguje. Na horných dvoch poschodiach sú kancelárie a v podzemí bola vždy „zábava“. V rámci hotela tu za socíku fungovala aj kuchyňa a práčovňa, po revolúcii tu fungovala legendárna diskotéka nie veľmi pochvalnej povesti. Potom to prebrali chlapci z Buddha baru a spravili tu Nu Spirit Club. Vydržali niekoľko rokov, prišli problémy s financovaním, na chvíľu to mala iná skupina, ktorá z toho spravila Spirit club, ale to, chvalabohu, rýchlo zakapalo, pretože sa iba chceli priživiť na samotnom názve.
Chalani, ktorí mali spomínaný Nu Spirit Club sa presťahovali do Luxorky, kde ďalej pokračovali v podobných priestoroch. Posledných asi sedem rokov tu bol klub, ktorý sa volal UHU, ale fungoval sporadicky, pretože veľmi dlho riešili rekonštrukciu, do čoho im vošiel kovid a reálne sa to nikdy nerozbehlo. Potom sme prišli my dvaja. Zavreli sme sa tu takmer na mesiac a vďaka všemožným kamarátom a dídžejom sme zistili, že oni sami majú rôzne „skills“ (zručnosti, pozn.red.) a celý priestor sme dali dohromady spoločnými silami.
Čo všetko ste museli spraviť pre to, aby ste priestor Šafka sfunkčnili a čo z tvojho pohľadu robí hudobný klub hudobným klubom a tým pádom ste to preniesli aj do samotnej rekonštrukcie?
Najväčší projekt bola elektrina, ktorú sme chceli mať na sto percent v poriadku, keďže mám precestovanú veľkú časť Európy a prešiel som si mnohými klubmi, či už ako návštevník, tour manažér alebo agent.
Výhodou bolo, že človek, ktorý tie priestory mal pred tým, spravil veľa práce ohľadom stien, stropu, vypieskoval krásnu starú tehlovú klenbu a spravil aj ďalšie veci. My sme sa preto mohli viac sústrediť na technickú časť a dizajn. Elektrinu a elektroinštalácie máme hotové a chceme dorobiť ešte niektoré malé veci. S dizajnom nám pomohol Andrej Šabo z ateliéru NOIZ, ktorý je môj švagor a tiež vystupuje ako dídžej v triu pod názvom EMONOIZBOYZ.
Keďže sa hýbem v hudbe spoločne s Yankom Kralom, obaja máme radi kvalitný zvuk. S tým nám pomohol Viktor Boronkay z Prievidze, ktorý sa s priestorom mega vyhral, priniesol nám úžasný aparát. Máme dve vnútorné pódiá a jedno menšie barové. Viktor to spravil na jednotku, pretože po otváračkách sme mali pochvalné reakcie nielen dídžejov, ale aj návštevníkov.
Zvuk v klube definuje kvalitu toho, čo v ňom robíš, a ako to ľudia vnímajú. Myslím si, že toto máme vychytané momentálne asi top v rámci Bratislavy a určite patríme medzi zvukovo najlepšie kluby na Slovensku.
Čo sa týka samotného programu, budete sa zameriavať primárne na elektronickú muziku?
Na začiatku to máme postavené na elektronike a dídžejoch, lebo je to technicky jednoduchšie, dokončujeme program na marec a riešime aj apríl, kedy chceme pomaličky pridávať prvé koncerty. Spraviť na úvod dídžejov bola pre nás jednoduchšia cesta, pretože s Yankom Kralom máme medzi nimi veľa kamarátov, s nimi si to chceme ustáliť prvých pár týždňov. Určite pôjdeme do koncertov, máme za sebou prvý kvíz a postupne budú nabiehať ďalšie akcie. Bude to pestré.
Naznačuješ, že sa nebudete venovať len muzike, ale aj iným tipom programov?
Určite sme otvorení aj takýmto veciam. Už sme u nás mali aj akciu, ktorú sme nerobili my, volá sa Noc architektúry, čo je dosť populárna akcia v Bratislave. Máme jasno v tom, aké veci u nás chceme, a aké nechceme. Tvorba programu je o každodennej robote.
Venuješ sa tiež bookingu zahraničných interpretov. Vidíš teda možnosti, ako to prepojiť aj s programom Šafka?
Na toto sa vyslovene teším. Zo začiatku som sa v klube venoval technickým veciam, keďže sme ho chceli naštartovať čo najskôr, tak som začal robiť aj na programe a už teraz sa teším, ako dokončíme rekonštrukčné práce a ja sa budem môcť venovať bookingu. Už som vopred oslovil zahraničných agentov, s ktorými spolupracujem roky. Chodia mi už aj prvé zoznamy – kto, kedy a ako vydáva nové nahrávky a bude neďaleko Bratislavy. V programe sa chceme profilovať tak, že minimálne dvakrát v mesiaci prinesieme väčšie meno v rámci kvalitného dídžejingu zo zahraničia. Vyslovene sa na to teším, pretože keď chodíme na konferencie a vidíme na nich mnoho zaujímavých vecí, vďaka tomu, že teraz máme vlastný priestor, ktorý si nemusíme prenajímať a máme vlastné bary, nie sme už odkázaní len na príjmy z lístkov, preto môžeme byť odvážnejší a priniesť k nám nové, aktuálne mená.
Jeden z dôležitých faktorov je samotná kapacita. Akú kapacitu má Šafko?
Hlavná sála je limitovaná na 300 ľudí, bar má asi 200 ľudí, čo sú naše základné čísla. Variabilita priestoru a kapacity je u nás aj v závislosti od toho, či spravíme koncert kapely alebo iný typ programu.
V Prešove si muzikanti dovolili otvoriť vlastný hudobný klub, prečo by si teda nemohol otvoriť hudobný klub booker v hlavnom meste. Išiel si do toho len z nadšenia, bola to náhoda, nebodaj splnený sen?
Myslím, že je jedno s druhým. Vlani v decembri som ukončil po 23 rokoch spoluprácu s kapelou Polemic a vedel som, že budem mať ďaleko viac času. Chcel som sa venovať niečomu osobnejšiemu a nechcel som sa pustiť do toho, že vezmem ďalších interpretov, ktorých budem manažovať a bookovať.
Premýšľal som nad tým, že sa budem venovať nejakej činnosti, ktorá súvisí s klubmi, prípadne, že sa ešte viac vrhnem do čokolády, čo je moja ďalšia láska, ale tým, že prišla táto ponuka, vedeli sme, že mnohé priestory v meste končia a ľudia sa chcú chodiť zabávať, nejako sme si s Jankom zrátali a povedali si, že ak nie my dvaja a teraz, a kde, keď nie tu? Na tento priestor mám veľmi dobré spomienky, kopec z nás si tu našlo manželky a zároveň je tu veľmi dobrá atmosféra.Vyslovene sa mi páčila myšlienka, že by sme to tu oživili a spomienky, aké máme my, by vďaka Šafku mohli postupom času nadobudnúť aj ďalší ľudia.
Bratislava je hlavné a zároveň najväčšie mesto. Práve veľkosť mesta je výhodou pre kluby, ktoré ľudia navštívia aj bez toho, aby vedeli, kto v ten večer hrá. Vnímaš túto výhodu?
Jednoznačne áno, tak ako si to povedal, tak to je. Nechcem ísť len po komerčných veciach, nechceme len diskotéku, ktorých je v Bratislave viacero, chceme to robiť tak, aby sme v programe mali kvalitu a držali laťku. Zároveň, aby sa takýto priestor uživil, musí mať mesto istý počet obyvateľov a kapacitu priestoru, ktorú by si dokázal v nejakej pravidelnosti zaplniť. Zvažovali sme, že budeme mať otvorené iba v piatky a soboty a potom sme sa dohodli, že otvoríme aj štvrtky. Chceme prinášať dobrý program a tým ľudí naučiť, že u nás nájdu kvalitu, ktorú máme, si myslím, nastavenú vysoko. Je to určite ľahšie vo väčšom meste, ako keby sme to robili v Prešove alebo niekde inde. Bratislava je v tomto určite najlepšia.
Ako vnímaš klubovú scénu na Slovensku? Dvihla sa úroveň klubov a kvalita priestorov?
Tak ako sa posunula technika, ako sa posunili komunikačné prostriedky, vznikli sociálne siete a pod., tak ide všetko, samozrejme, dopredu a je to absolútne nepochopiteľné. Keďže som začínal na prelome deväťdesiatych a nultých rokov, môžem potvrdiť, že tam ten progres je a veľmi to preveril kovid. To zdravé primárne ostalo a zároveň vznikli napríklad Hudobná Únia Slovenska a Asociácia Hudobných Klubov Slovenska, svoju asociáciu majú už aj festivaly a to sú veci, ktoré nám všetkým v kultúre pomáhajú, rovnako, ako to, že sa ľudia z týchto platforiem stretávajú, komunikujú nielen o problémoch na scéne, ale hlavne o víziách, kam sa chceme dostať. Preto som presvedčený, že sa hýbeme vpred z viacerých pohľadov.
Pochádzaš z generácie, ktorá už má niečo za sebou. Vieš si predstaviť, že by si v tejto dobe začínal s manažmentom a bookingom nejakej kapely?
Je tu stále veľký priestor pre takýchto ľudí, no na druhej strane je to zodpovedná a nie veľmi jednoduchá práca, ktorá nie je pre každého. Hovorím to aj na konferenciách a prednáškach, že manažovanie a booking kapiel nie je atómová veda, ale človek na to musí byť osobnostne pripravený a komunikačne zdatný a schopný. Takýto ľudia na Slovensku veľmi chýbajú, nehovoriac o kovide, kedy z kultúry odišlo veľa ľudí, ktorí si našli iné zamestnania a nevrátili sa späť. Ak ste mladý a máte chuť, poďte do toho, je to super, budete mať veľa zážitkov, ale je to aj veľa starostí a zodpovednosti. Na tomto trhu je určite miesto pre viacerých ľudí, aby to všetko fungovalo tak, ako má.
Naozaj si mal za jeden víkend zabookovaných 50 koncertov na Slovensku? Ako sa dá také niečo dosiahnúť?
Opravím ťa, nebolo to len na Slovensku, ale aj v Poľsku, Čechách a Maďarsku. Bookoval som kapely na festival Hodokvas, kde hrali zahraniční intepreti a časť domácich účinkujúcich. V Čechách to bol Trutnov festival, v Poľsku festival v Katoviciach a niečo sme mali aj v Maďarsku. Už v tej dobe sme sa snažili networkovať, robili sme nejaké konferencie a práve takýto network meeting sme mali v roku 2003 alebo 2004 v Nu Spirit Bare, ktorý stále funguje na Medenej v Bratislave. Vtedy sme sa stretli s ľuďmi z Maďarska, Poľska, Čiech, z Londýna, ja som bol za Slovensko a začali sme sa baviť o tom, ako prepájať našu prácu a posúvať si medzi sebou kapely. Doteraz sme s týmito ľuďmi kamaráti, stále sme v kontakte a aj teraz sa stretávame a spomíname dvadsať rokov dozadu, čo sme vtedy vymýšľali.
Ten povestný víkend sa podaril vďaka tomu, že som bookoval Hodokvas a mal som medzinárodné kontakty. Zároveň som sa v „okolici“ opýtal, že máme takú vec, bol o to záujem, tak sme s kapelou otočili aj štyri krajiny, s niektorými tri, či dva a iné hrali iba na Hodokvase. Bol to masaker, spravili sme to len raz, v tom roku, v takom veľkom meradle sa to už nezopakovalo, ale keď sme robili Hodokvas, tak sme sem dotiahli 30 až 40 interpretov a prípadne umiestnili aj na ďalšie akcie.
Ako ten víkend prebiehal?
Ja som bol, pochopiteľne, na Hodokvase. V sobotu o polnoci, keď dohral headliner, ma Jožko Murín naložil do auta a cestou na Trutnov festival, kam sme dorazili ráno, som sa konečne vyspal. Na Trutnov som sa snažil na nedeľu vždy dostať niektorých intepretov, ktorí na Hodokvase vystúpili v piatok alebo sobotu. Jeden rok sme sa z Trutnova, kde sa človek ľahko na niekoľko dní zasekne, ešte presunuli do Prahy na legendárny koncert Franza Ferdinanda v Roxy a tam sme to aj oslávili.
Dnes tu máme showcase festivaly, no v dobe, keď si začínal, čo si človek sám nevybavil, nenašiel kontakt, neprecestoval, to nemal. A to nebolo jednoduché. Bol to v začiatkoch akýsi divoký západ?
Skôr by som povedal, že divoký východ (smiech). Vtedy to fungovalo výrazne inak a celé to bolo o tom, že človek musel hľadať, čiže presný opak toho, čo je teraz. V súčasnosti je skôr problém, že mi chodí do emailovej schránky také kvantum pošty, keby som sa niečomu z toho venoval aspoň päť minút, že si to vypočujem a o tom prečítam, potreboval by som zamestnať troch ľudí, aby sa venovali len tomu.
Kedysi sme si hľadali všetko sami. Začínal som tak, že som mal mobilný telefón, počítač, ale ešte som nemal pripojenie na internet. A musel som si zaobstarať primárnu vec – fax. Nie email, ale fax, z takej som generácie. Úplne inak sa komunikovalo, navzájom sme si odporúčali kapely, posúvali sme si cédečká na koncertoch vo Švajčiarsku, kde som videl nejakú kapelu, spisovali sme si kontakty a veľa vecí fungovalo len cez telefón. Maily síce existovali, ale komunikácia bola o telefonovaní a faxovaní.
Vznikali rôzne výberovky aj žánrové, čo v tej dobe pomohlo napríklad Polemicu, ktorému vyšla skladba Baba-Ryba na výberovke United Colors Of Ska s kapelami z celého sveta, vďaka čomu sa o nás dozvedeli mnohí ľudia. Dostali sme sa cez to do iných record shopov, ktoré fungujú vonku, iné sme kontaktovali po svojej linke, ale hlavne sme k nám na Slovensko pozývali kapely, ktoré nás brávali von. Robili sme to priamym spôsobom, nie konferenčne.
Apocalypticu si do Prešova priniesol tak, že si jej poslal fax?
Keď sme robili Apocalypticu v prešovskom amfiteátri, tak už fungovali maily, ale ešte do roku 2010 sa často posielali potvrdené zmluvy práve faxom. Ale pamätám si, že sme v Prešove boli s Persiana Jones, strašne vtedy snežilo, išli sme cez obec Figa a títo Taliani sa dobre zabávali na tom názve.
V úvode nultých rokov sa na Slovensku zjavila kapela s názvom Zdob Si Zdub, ktorá sa na chvíľu stala veľmi slávnou. Ako môže booker spraviť kapelu slávnou, mal si v tom palce od začiatku až do konca?
Robil som viac vecí s Jarom Slávikom, ktorý mal kontakty na Forzu, Markízu a podobné inštitúcie ako človek z vydavateľstva. Odporúčil mi ich. Dostal som od neho výberovku vydavateľstva Warner Music, na ktorej bolo asi dvadsať kapiel a Jaro zastupoval Warner za východnú Európu. Táto výberovka bola určená pre promotérov, rádiá a podobne. Hneď ma zaujali. Jaro jazdil do Kyjeva a Moskvy, poznal sa s ich manažérom Igorom Dingom a navrhol nám, aby sme ich vzali na Hodokvas, ktorý bol presunutý z Modry do Pezinka. V tom roku sme na festival nemali veľa peňazí, ale riskli sme to a dali ich na plagáty najväčším písmom, dostali sme okolo toho dobré promo a zafungovalo to. Ich vystúpenie naživo bolo vymakané, ľudia sa z toho brutálne tešili, v tom čase veľmi fungovali veci, ktoré miešali folklór s rockom a ďalšími štýlmi, oni už vtedy do svojej tvorby miešali aj prvky elektroniky a zafungovalo im to.
Čo bude podľa teba fungovať najbližších 5 rokov v Bratislave v klube Šafko?
Rád by som priviezol viacero interpetov, ktorých vídavam na showcase festivaloch a spravíme aj to, čo sme robili posledné roky. V minulosti sme priniesli koncerty kapiel, ktoré vzišli zo showcaseových festivalov a stali sa väčšími menami, ako napríklad My Baby. Baví ma hľadať takéto kapely, pričom to nemám žánrovo nijako ohraničené. Zabaví ma rovnako punková smršť z Macedónska ako sofistikovaná elektronika z Londýna alebo Barcelony.
Sme čiastočne obmedzení veľkosťou pódia, ktoré je 3 x 3,5 metra, ale vieme ho rozšíriť, no na úkor kapacity. Vidíme tam preto skôr menšie live kapely, ktoré nezaberú viac priestoru, a pri zachovaní veľkosti pódia naopak vieme robiť aj väčšie dídžejské mená. Šafko ako klub preto bude prinášať program postavený na novších, menej známych kapelách až po známe mená dídžejskej scény.
Počas nášho rozhovoru si viackrát spomenul kovid. Aký mal z tvojho pohľadu dopad na kultúrne priestory? Niektoré to prežili, iné nie. Teraz je najväčšou témou a hrozbou zvyšovanie platieb za energie. Nemáte z toho obavy, keďže ste ešte len v úvode klubovej kariéry?
Kto sa bojí, nesmie do klubu. (smiech)
Jasné, že áno, ale snažíme sa znižovať spotrebu, sledujeme, čo a kedy máme pustené, čo, koľko a ako dlho musí ísť, a či sa všetko správne povypínalo. Tým, že máme otvorené štvrtky, piatky a soboty, „prístroje“ musia byť naplno zapnuté zhruba 3 krát 10 hodín týždenne. Nie sme prevádzka, ktorá je otvorená cez deň, kde si sadneš na kávu alebo na pivo. Pri kúrení aj ostatných veciach sme sa to snažili spraviť čo najrozumnejšie z ekonomického aj ekologického hľadiska. Keďže máme za sebou ešte len prvý mesiac fungovania, ešte len uvidíme, aká bude reálna spotreba. Robíme všetko preto, aby sme spotrebu udržali v rozumnej miere.
Ste najnovším a najčerstvejším prírastkom nielen na kultúrnej scéne, ale aj v rámci Asociácie Hudobných Klubov Slovenska. Prečo ste sa rozhodli, stať sa súčasťou AHKS?
Lebo vidím cez rôznych jej členov, s ktorými sa poznám dlhšie aj kratšie, čo robia a vidieť, že majú hmatateľné výsledky, aj v rámci spolupráce s Hudobnou Úniou Slovenska. Je veľmi dôležité, aby sme spolu komunikovali a vedeli naformulovať, čo očakávame nielen všeobecne, ale aj od štátu. A keď nás je viac, sme o to silnejší a vtedy sa aj všetko ľahšie rieši. Za AHKS aj HÚS sú výsledky a obe platformy robia podstatnú prácu pre nás všetkých, ktorí fungujeme v rámci nezriaďovanej kultúry.
AHKS sa na druhej strane hodí ďalší skúsený booker. Keď niekto zaujímavý vystúpi u teba, neznamená to, že musí ísť trasu Viedeň, Praha, Bratislava a odtiaľ späť za hranice.
Aj to, súhlasím.
Vieš si teda predstaviť, že u teba vystúpi zaujímavý interpret, ako to bolo napríklad v prípade Zdob Si Zdub a posunieš ho do ďalších slovenských hudobných klubov?
Viem, dokonca som už aj robil projekt na Fond na Podporu Umenia, ktorý bol veľmi dobre ohodnotený, prišiel im zaujímavý, ale nebol napokon podporený kvôli nedostatku finančných prostriedkov. Nebudem o tomto projekte hovoriť viac, pretože ho chceme opätovne podať.
Aj toto je jeden zo spôsobov, ako si môžeme v rámci klubov pomôcť. A pomôžeme tým aj slovenským umelcom, ktorých spojíme so zahraničnými, ktorí si namiesto jedného koncertu v Bratislave, zahrajú dve, tri, štyri koncerty na Slovensku a recipročne neskôr pomôžu našim kapelám v zahraničí.
text a podcast: Edo Kopček
nahrávanie, mix a master zvuku: Dušan Papp
foto: Yanko Kral
