Existujú projekty, ktoré vznikajú v režime absolútneho utajenia. A existujú projekty, ktoré sa nedostanú von zo šuplíka. Audiovizuálny projekt Letá dvoch dlhoročných kamarátov Mira Vícha a Alexandra Čerevku bol prekvapením hneď vo viacerých ohľadoch. Dobrá muzika s rukopisom, podmanivý vizuál a dostatok času na vznik sú len základnými atribútmi ich debutového diela Obzory, ktorý je nominovaný na Debut roka v rámci cien Radio_Head Awards.
V našom podcast sa dozviete:
Všetky diely podcastu Moja Muzika nájdete na Spotify, Apple Podcasts, Google Podcasts a Anchor.fm. Zakliknite nám odber.
Každý podcast zverejňujeme aj ako samostatný článok na našom webe s editovaným prepisom.
Väčšinou, keď vzniká nové hudobné dielo, existuje prinajmenšom užšie okolie, ktoré o ňom vie. V prípade teba a Mira nikto nevedel, že niečo také vôbec vzniká. Ľudia ťa poznajú ako PR manažéra vydavateľstva Slnko records, poznajú ťa cez Sharpe festival a ďalšie aktivity ako pracovníka z kultúrnej scény. Ako sa ti podarilo utajiť, že vzniká nové hudobné a vo vašom prípade aj audiovizuálne dielo?
Nepovedali sme si, že to ideme držať v prísnom utajení, ale naši najlepší kamaráti a najbližšia rodina, ktorí sú z odvetvia mimo hudby, o tom niečo vedeli. Aj preto sa to nemalo ako dostať von z našej bubliny, či už smerom k ľuďom okolo Sharpe fetivalu alebo Slnko Records. Už počas tvorby sme si vraveli, že by sme to mohli nevypúšťať von ako nejaký polotovar. Nie kvôli tomu, že to chceme udržať v tajnosti, skôr v zmysle, že by bolo lepšie, naozaj dotiahnuť Obzory do finálnej podoby. Niekedy sa stáva, že niekomu posunieš demo, na ktoré sa človek namotá, a to sa mu môže páčiť viac ako final master. Tomu sme sa chceli vyhnúť. Keď už sme boli v polovici procesu, rozhodli sme sa, že to nebudeme nikomu púšťať, dokončíme to a až potom to zverejníme. A čo sa s tým stane, ako budú reagovať ľudia, nad tým už nebudeme mať úplnú kontrolu, ale hocijaké reakcie prídu, tak budeme s tým uzrozumení. A aj sme.
Mali ste s Mirom pred Letami nejaké skladateľské pokusy alebo skúsenosti? Niekedy je dobré sa poradiť alebo osloviť nejakého mentora, niekoho, kto ti je blízky? Veľa muzikantov to tak robí, aby mali aspoň nejaký feedback.
Máš pravdu, sú takéto typy a hneď mi napadá Katka Máliková, ktorá poslala demá albumu Postalgia mne a aj iným ľuďom, a niekde potom nastala dramatická zmena v albume pri porovnaní s pôvodnými demo nahrávkami. Pre ňu je to asi nejaká forma feedbacku, ktorú potrebuje. My sme si to zariadili tým, že sme album tvorili zároveň aj s mojím bratom (Peter Aristone, pozn.red.), ktorý je skladateľ a producent a má vlastné štúdio v Prahe. Dosť sme spoločne diskutovali, ako to má finálne znieť.
Názory boli rôzne, ale to je štandardný kreatívny proces. Tiež nám pomohlo, že sa do nahrávania neplánovane zaangažovali ďalší hudobníci. Marek Slabý, ktorý teraz manažuje celkom známu kapelu Bert & Friend, sa sám ponúkol, že nahrá bicie. Jeho prínos bol naozaj veľký nielen v aranžérskej rovine, ale aj vôbec bol jeho feedback a vkus cenný, čím nám vo veľa veciach pomohol, posunúť sa ďalej. Mali sme dosť úzky okruh ľudí, s ktorými sme to zdieľali a mali aspoň nejakú spätnú väzbu. Zároveň si myslím, že nám to stačilo.
Kedy prišli prvé impulzy, že spravíte Obzory ?
Prvé impulzy prišli od Mira Vícha, môjho kamaráta, ktorý je filmár. Úplne prvotný nápad spojiť vizuál, teda film a hudbu, pochádza od neho. Dnes je to možno aj celkom prirodzené spojenie. A možno sme si ani neuvedomili, koľko práce to bude obnášať, pretože sme nakoniec spravili päťdesiatpäťminútový pesničkový album a k nemu rovnako dlhý film. Chce to veľa práce nielen na dokončenie, ale aj veľa sústredenia človeka, ktorý si to pozrie a vypočuje. Istotne viac času ako v prípade singla.
A kedy vám bolo jasné, že tento album dokončíte?
Po prvej nahrávacej session. Išli sme nahrávať k môjmu bratovi Petrovi. Mali sme pripravený celý skelet albumu a nápady na dvoch „španielkách“. Mali sme hotové texty aj kostru pesničiek. Vedeli sme, ako to má znieť a veľakrát sme vedeli, kam to chceme dostať, ale tým, že nie sme profesionálni hudobníci, netušili sme, ako dopadne prvá session štúdiu. Prekvapujúco dopadla nad naše očakávania. Vedel by som si predstaviť, že sa tam úplne rozpadneme, že to vôbec nebude fungovať.
Ale okolnosti alebo vesmír nám boli naklonené a prvá session prebehla bez problémov. Nahrali sme tri-štyri pesničky, síce nie do úplne finálnej podoby, ale už vtedy to znelo tak, že by sme sa nehanbili, vydať to medzi ľudí. Povzbudilo nás to v tom, že je reálne dokončiť celý album. Čo sa týka filmovej časti, veril som Mirovi (Vích, pozn. red.) ako skúsenému filmárovi.
Z tvojho profesionálneho pôsobenia na scéne (nielen ako hudobný PR manažér) dobre vieš, čo obnáša práca s nahrávkou po jej vydaní. Samotné vydanie je úvodným krokom, potom ju ale treda dostať k publiku. Ako si vzhľadom na všetky tvoje skúsenosti uvažoval nad tým, aby sa Letá dostali medzi ľudí?
Nebol som si úplne istý, či to nebude „schíza“, ale uvažoval som dokonca aj o tom, či to nie je konflikt záujmov, keď ako PR manažér využijem všetky svoje kontakty a skúsenosti, ktoré som za tých desať rokov nadobudol, pre vlastný album. Mal som z toho zmiešané pocity, ale potom som si povedal, že to zoberiem úplne jednoducho a nebudem robiť veľkú PR stratégiu, ako Letá dostať k ľuďom, ale pôjdem postupnými krokmi. Namiesto hromadného rozposielania emailov alebo newslettrov si vytipovávam ľudí, ktorým verím, vážim si ich vkus a bez nejakého veľkého očakávania im to posielam, aj cez mojich kamarátov. (Alex, ešte stále neoslovil všetkých, napriek tomu, že album vyšiel vlani v jeseni a tento týždeň sa dostal do finálnej nominácie Radio_Head Awards, pozn red.)
Ten úplne prvý krok je, že ideš cez svoju rodinu a kamarátov, čo je úplne prirodzené a potom sa to šíri ďalej. Album som posielal aj novinárom a dramaturgom. Myslím si, že nemôžeme hovoriť o veľkom feedbacku, ale mám pocit, že sa Letám dostalo pozitívnej odozvy. Objavili sa, napríklad, aj v Českej televízii, takže sa stali aj príjemné veci, s ktorými sme nerátali. Nestanovili sme si ciele, že sa musíme dostať do televízie alebo rádií, vôbec sme nad tým neuvažovali. Čokoľvek sa z pohľadu PR podarilo, bolo pre nás príjemným bonusom.
Samotný album vznikal tri roky, mali ste dostatok času, nikam ste sa nenáhlili, a ako si povedal, dokopy nešlo o nič. Nemali ste žiadne ciele. Za tri roky sa toho v živote človeka udeje veľa. Ste dvaja, takže krát dva sa príbehy museli premietnúť aj do vášho diela. Ktoré to boli?
Základný koncept týkajúci sa vizuálu a textov zostal nemenný, došlo iba k veľmi malým úpravám. Samozrejme, niektoré udalosti boli natoľko silné, či človek chce alebo nechce, tak sa to tam premietne. Náš spoločný kamarát spáchal samovraždu tesne pred tým, ako sme mali ísť nahrávať. Bolo to hrozné. V človeku to zanechá tak silnú emóciu, že sa to potom niekde premietne. V našom prípade do textov a pesničiek, ktoré sú o priateľstve. Aj samotný filmový príbeh je jednoduchý.
Na albume je aj príbeh rodiny, spievame o vyrovnávaní sa so životom, veľa našich pesničiek hovorí o vzťahoch, priateľstve, a keď sa človeku stane niečo zlé, tak hovoríme aj o tom, ako sa s tým dokáže vysporiadať.
Keď sa pozrieme na samotnú muziku, jednak si držíte svoj rukopis a signifikantne z albumu cítiť 90. roky. Pesničky vznikali na akustických gitarách, s ktorými ste išli na hory a tam ste tvorili. Mohol by tento album vzniknúť taký, aký je, povedzme, pred dvadsiatimi rokmi?
To by bolo zaujímavé, opýtať sa na to aj Mira. Ja som bol v osemnástich naladený viac gitarovejšie a metalovejšie, preto si myslím, že by to bola oveľa tvrdšia muzika ako teraz, asi som už zostarol (smiech). Dnes už takúto hudbu počúvam oveľa menej. Vtedy som miloval Soundgarden, progresívne, art rockové, ale aj metalové kapely. Či by som to utiahol aj schopnosťami, aby to neznelo divne? To je na zamyslenie. Určite by to znelo inak ako dnes, pretože som už inde nielen s ohľadom na to, čo počúvam. A teraz počúvam veľmi široký záber žánrov, od popu až po vážnu hudbu. Aj preto je na albume mix kadečoho.
Po textovej stránke?
Po textovej stránke by to bolo asi ešte temnejšie. Vtedy som chodil celý v čiernom a úplne som sa vyžíval v sebatrízniteľských textoch. Povedzme, že „cobainovské“ alebo grungeové sú dosť sebadeštrukčné, veď sme videli, kam to viedlo a veľa z tých spevákov už nie je medzi nami. Ale úplne som sa do toho ponoril, veľa som o tom aj čítal a je zvláštne, že napriek tomu, aké to je negatívne a temné, v niečom mi to robilo dobre.
Spomínal si, že by to bolo možno tvrdšie a energickejšie. Tvoj brat, známy pod umeleckým menom Peter Aristone odohral so svojou kapelou koncerty pred veľkými kapelami ako Chinaski, Lucie, IMT Smile, Pavlom Haberom a ďalšími, okrem iného nahral duet s Mel C zo Spice Girls. Keď teraz vytiahnem skladbu Pull togehter, neviem sa zbaviť dojmu, že práve Peter z tejto skladby spravil melancholický power song. A tie „power“ nástupy sú prítomné aj v iných skladbách.
Gitarový riff a štruktúra skladby Pull together je Mirov nápad, ale máš pravdu v tom, že Peter v štúdiu chytil elektrickú gitaru a tak to zahral. Pozerali sme, že „presne takto to bude“. Vycítil, že táto skladba má ísť týmto smerom.
Keď si na albume vypočuješ skladby ako Kingdoms, ktorá začína melancholicky na akustickej gitare, prejde do postrockového záveru, čo som z tej pesničky chcel dostať, opäť Peter, tým, aký je šikovný a vďaka tomu, ako veci počuje a cíti (vychádzame z podobnej hudby), paradoxne odhliadnúc od toho, akú hudbu robí, je svojím hudobným cítením inde. Vôbec sme nemali problém zladiť sa. Skôr sme veci videli podobne, on zas niektoré veci cítil popovejšie, tam sme sa museli trochu doladiť, ale nakoniec to dopadlo skvele.
Jedna z prvých vecí, ktorá mi napadla po vypočutí albumu, bola, že máte svoj rukopis. Má to svoju náladu, drží to ako celok a počas toho sa objavujú akési odbočky. Mali ste chuť na trochu pesničkárstva pri pesničke Levitating high?
Nebolo naším cieľom, robiť odbočky. Povedali sme si, že to ideme robiť najprirodzenejšie ako to cítime. Je len fajn, že to znie prirodzene a miestami zahne prekvapujúco možno aj pre nás a poslucháča v dobrom prekvapí.
Je možné, že Petra ako skladateľa inšpirovali vaše nápady?
Myslím, že úplne takáto situácia sa nestala. Ale bolo milé, že občas pochválil naše amatérske kompozície, ktoré mali podľa jeho slov super nápad z ideového hľadiska a rád sa k ním vracal s tým, že mu to prišlo fajn. Mňa tiež prekvapil Marek Slabý. Pred tým, než prišiel nahrávať bicie, sme mu vraveli, nech nerieši, aké bicie máme naprogramované, ale aby bubnoval podľa seba. Niekedy to zahral tak, že by mi vôbec nenapadlo, že by takto mohli znieť bicie a zrazu našu skladbu posunul niekam inam, na lepšiu úroveň. To boli dobré momenty.
Ľudia, ktorí s vami spolupracovali v štúdiu sú ťažkej váhy a trávia v štúdiu nozaj veľa času.
Áno, boli naozaj niekde inde ako my a jednak, keď si sa pýtal na to, či Peťo nebol prekvapený, tak nás aj chválil, ale niekedy si z nás robil srandu, že keď si dáme klik, tak rytmicky ubiehame dopredu alebo dozadu a tam sa ukázalo, že nie sme až takí vyhratí muzikanti. Nazval nás, že sme ohníkoví muzikanti, ktoríto vedia dobre zahrať pri ohni, ale keď pustí klik do odposluchov a máme držať pokope, tak je to problém. (smiech)
Každý nejako začínal. Prečo je pre teba tento album dôležitým míľnikom?
Myslím si, že sme radi, že sme dali dokopy niečo, s čím sme naozaj vnútorne spokojní. Pracovali sme na tom dosť dlho. Nebol to môj sen, spraviť album alebo byť umelcom. Chceli sme vydať niečo vlastné, svoju výpoveď a máme pocit, že sa nám to podarilo a sme spokojní. To je pre nás najdôležitejšie. Spravili niečo, čo tu po nás zostane. Možno sa na to budem o desať rokov pozerať inak a poviem si, že by som niečo na tom zmenil, ale teraz som s tým stotožnený.
Stále sa rozprávam s umelcami o ich tvorbe a veľakrát som počul vetu, že by som to pretočil a spravil inak. Tento pocit práve nemám, preto si myslím, že je to dobré. Pozerám na to tak, že je to dokončené, že to takto má byť a som veľmi rád, že sme to dali dokopy a teším sa, že tu po nás niečo zostalo.
Čo sa s tým bude diať ďalej, či to bude mať ďalších poslucháčov alebo nie, nech sa udeje čokoľvek, bude to dobre.
Musím sa úprimne priznať, že som pri prvom počutí netušil, kto na albume spieva.
Miro sa nakoniec rozhodol nespievať. Peťo mi niekde spieva vokály a stalo sa, že to ľudia nevedia rozoznať. Takisto niekde spieva hlavný vokál a dokonca aj jeden falzet.
Mal si pred tým nejaké skúsenosti so spevom?
Čisto len pri tomto. Neabsolvoval som žiadne školenia alebo hodiny spevu, som naprostý samouk. Mal som z toho rešpekt, lebo som nikdy pred tým nebol v štúdiu. Andrej Šeban mi svojho času hovoril, aké je pre neho náročné, spievať svoje veci v štúdiu. Dlho bol štúdiový hráč a zistil, že je to niečo úplne iné, spievať v štúdiu vlastné pesničky. Aj preto som mal rešpekt pred tým, že som nikdy nebol v štúdiu, a čo keď budem intonačne absolútne mimo a sa tam zosypem? Alebo, či to psychicky a mentálne zvládnem, aby to všetko do seba zapadlo. Našťastie sa to podarilo.
Letá uzreli svetlo sveta a dostali sa medzi ľudí. Aký to bol pocit?
Keďže mám s týmto skúsenosť z nehudobníckej strany, viem, že aj najzákladnejšie veci, ktoré je potrebné spraviť, aby album vyšiel, si vyžadujú veľa krokov. Bolo mi teda jasné, že začína nová etapa, ktorej treba dodať novú energiu. Aj som si vravel, že musím spraviť aspoň niečo ohľadom proma, že to nemôžem nechať len tak vyšumieť von.
Uvidíme vás hrať naživo, napríklad na showcase festivale Sharpe?
Popravde, asi nie. Miško Berezňák mi síce vravel, že by bol rád, ale nie sme v tom stave. Aj preto, že máme malé deti a sme rozlietaní. Marek Slabý je v Prahe, takisto aj môj brat, čelistka Iris lieta po celom svete a my dvaja s Mirom sme v Bratislave. Stálo by nás to veľa úsilia a bol by som veľmi nerád, keby Letá naživo nemali tú kvalitu ako nahrávka. Zatiaľ sa nechystáme hrať naživo. Nikdy nehovorím nikdy. Ale zatiaľ, nie.
S jedlom rastie chuť. Kedy bude pokračovanie?
To je tradičná otázka a na to tiež neviem odpovedať, či vôbec niečo bude. Letá sme robili s tým, že do nich dáme najviac toho, čo vieme a dokážeme spraviť čo najkrajšie. Vôbec sme preto neuvažovali, že by mohlo prísť nejaké pokračovanie. Miro mi nedávno hovoril, že si zbiera nové nápady a mňa to, popravde, tiež trochu nakoplo. Teraz oveľa častejšie hrám na gitare než v minulosti. Už to bolo také, že visela smutne na stene. Obzory ma v tomto povzbudili, ale nedávam si žiadne deadliny a ani nerozmýšľam na tým, čo bude ďalej.
text a podcast: Edo Kopček
nahrávanie, mix a master zvuku: Dušan Papp
foto: Natalia Wagnerova