Novinky

Vychádza kolekcia 8CD PAVEL BOBEK ELPÍČKA

Kolekcia albumov Pavla Bobka z archívov Pantonu a Supraphonu je tu! Najslávnejšia časť jeho sólovej tvorby – sedem albumov – vydaných od roku 1975 do polovice 90. rokov, plus bonusové CD so singlami a ďalšími zaujímavosťami z rokov 1969 – 1993. Priaznivci tu nájdu 104 piesní a temer 6 hodín skvelej hudby. Pred 40 rokmi totiž vyšlo prvé LP Pavla Bobka Veď mě dál, cesto má.

Box má podobu kartónovej škatuľky s replikami pôvodných obalov a s bookletom s informáciami a fotografiami, ktorého layout pripravilo Studio Najbrt. Fanúšikovia v kolekcii nájdu mnohé dlho nedostupné nahrávky, vrátane tých anglicky naspievaných, v remastrovacej zvukovej starostlivosti štúdia Sono. Poteší ich vyše stovka výborných skladieb s nezameniteľným frázovaním a jedinečným hlasom speváka s darom ozvláštniť každý ním spievaný text…

Bezpochyby bolo o čom spievať, keďže zväčša zahraničné predlohy dostávali od Jiřího Grossmanna, Vladimíra Poštulky, Michaela Janíka, Zdeňka Rytíře alebo Michaela Žantovského námety kvalitou často prinajmenšom porovnateľné s originálmi. Kris Kristofferson, Don McLean, Lou Reed, Kenny Rogers, bratia Gibbovci, Gordon Lightfoot, ale tiež Bruce Springsteen alebo Leonard Cohen tak získali príťažlivú podobu skúseného a elegantne starnúceho muža s českou tvárou.

Box obsahuje albumy:

Veď mě dál, cesto má (1975),

Profil (1981),

Zkus se životu dál smát (1981),

The Stranger (1982),

Stárnoucí mladík (1984),

Já přitom byl (1988),

Zvláštní věc (1993),

bonusové CD ESPÍČKA

GENERIC INTERVIEW – Marta Bobková

„Spieval veľa piesní vlastne celú dobu, stali sa z nich hity, vracal sa k nim i preto, že ľudia ich chceli počuť stále znovu…“

hovorí v rozhovore Marta Bobková pri spomienke na svojho manžela.

Po boku Pavla Bobka strávila 35 rokov. Zdieľala s ním úspechy i ťažké chvíle, najmä vtedy, keď ho neskôr niekoľkokrát zradilo zdravie, čo pre aktívneho populárneho speváka znamenalo veľkú prekážku. Pavel Bobek sa netajil tým, že v manželke a deťoch Kláre a Pavlovi, s ktorými žili v jeho rodnom břevnovskom dome, má veľkú oporu a istotu.

Boli ste niekedy pri tom, keď Pavel Bobek skúšal nové piesne?

Prekvapivo, hovoril, že sa hanbí, takže často skúšal sám. Ale keď som bola pri tom, pozorovala som, ako pracuje: ak šlo o prevzatú pieseň, nasadil si slúchadlá, pustil si originálnu verziu a zároveň spieval český text. Niekedy v ňom robil menšie úpravy, napríklad kvôli slabikám. Trošičku text prispôsoboval, aby sa mu „hodil do úst“. Vždy sa ale dohodol s autormi. Väčšinou sa mu to, vraj potom v štúdiu podarilo nahrať

takmer na prvý pokus. Nebrúsil techniku spevu, nepil žĺtka, aby mal lepší hlas, radšej si dal pohár vína. Pieseň si jednoducho nacvičil doma a potom ju ľahko naspieval.

Ako si hľadal piesne? Čakal, kto mu čo ponúkne, alebo bol v tomto smere sám aktívny?

Väčšinou si ich hľadal sám. Najskôr najmä tak, že počúval zahraničné rádiá. Často mu niečo navrhol brat Václav, ktorý žije v Mníchove, zaujíma sa o hudbu a má v nej prehľad. Čas od času dal Pavlovi nejaký tip, dal alebo mu poslal album… Napríklad pesničku Mé září, ktorú potom s textom Roberta Křesťana Pavel naspieval s Katkou Garcíou. Ale Pavel si vyhľadával a zbieral albumy i sám. Máme doma množstvo starých elpéčok, lebo kamkoľvek sme vycestovali, jedna z prvých jeho ciest vždy viedla do hudobnín.

Je známe, že mal svojich obľúbených amerických spevákov. V začiatkoch kariéry vlastne i suploval nedostatok originálnych nahrávok u nás tým, že spieval ich české verzie…

Áno, miloval americkú hudbu, Johnnyho Casha, Dona McLeana, Kennyho Rodgersa a veľa ďalších, ale našiel si pesničky i u nás menej známych interpretov (napríklad pieseň Starý sedlář pôvodne spieval Peter Allen). Pavel bol ale citlivý na to, že by robil coververzie. Trval síce na tom, že obsah pesničky chce zachovať, ale nerobil doslovný preklad pôvodného textu. Niečo do skladby vložil textár, niečo Pavel…

Často o sebe vravel, že je konzervatívny (vždy napríklad vystupoval v saku), a to sa odrážalo i vo vernosti textárom, nezdá sa, že by ich príliš menil…

Textárov mal väčšinou stálych. Patrili k nim Michael Žantovský, Vladimír Poštulka, Zdeněk Rytíř, Michael Janík a ešte pár ďalších. Málokedy si vybral niečo iné, čo mu niekto poslal. To, čo mu nebolo úplne blízke, väčšinou zdvorilo odmietol. Výnimkou bola poetka Věra Provazníková, ktorej text raz naspieval.

Kariéra Pavla Bobka trvala niekoľko desaťročí a dala by sa rozdeliť na éru jeho pôsobenia v Divadle Semafor, následne na spoluprácu s Milošem a Lídou Nopovými, a po zdravotnej prestávke i s Malina Bandem. Ako sa po ťažkej chorobe vracal k spevu?

Bola to veľká zásluha Luboše Maliny. Presvedčil ho, aby sa po chorobe, kedy ho zrádzal hlas, vrátil k spevu. Pavel bol pochopiteľne neistý, nedúfal, že by sa mohol vrátiť ku koncertovaniu, ale na druhú stranu si nevedel predstaviť život bez toho. Luboš k nám chodil s gitarou, skúšal s ním a motivoval ho, aby to znovu skúsil – a podarilo sa, urobili spolu ešte krásne nahrávky i albumy. Pavel sa vrátil i ku koncertovaniu. Iste – mal nejaké obmedzenia, musel si piesne položiť nižšie, pre istotu mal texty na pulte, ale jeho verné publikum ho veľmi podporovalo. Myslím, že oceňovalo, že im dáva všetku svoju silu.

Keď sa dívate na dlhý zoznam piesní, ktoré Pavel Bobek spieval a nahral, pripomínajú vám niektoré nejakú konkrétnu situáciu?

Určite, každá má svoj príbeh, ja si napríklad spomínam, ako som za Pavlem chodila do Semaforu. Raz v Šimkovej relácii spieval pesničku Pozítří se ožením – a to bola presne pravda. Pozajtra sme sa brali. Krásna bola pieseň Já ti zpívám – Pavel ju venoval našej dcére Kláre, text napísal Michael Žantovský a hudbu Karel Zich – oni mali tiež práve svoje prvé deti, všetci traja čerstvo prežívali rodičovstvo.

Jednou piesňou zas poslal pozdrav ženám, ktoré v živote stretol. Pesnička Všem dívkám, co jsem měl kdy rád sa mu veľmi páčila, je to pánske dueto a Pavel si myslel, že je ako stvorená pre Karla Gotta. Oslovil ho, jemu sa zapáčila a naspievali ju. Album bol naozaj venovaný tým ženám, ktoré mal rád – boli tam dokonca aj ich fotky.

Spieval veľa piesní vlastne celú dobu, stali sa z nich hity, vracal sa k nim i preto, že ľudia ich chceli počuť stále znovu. Ale jedna pre neho bola určite i osobne symbolická: Můj rodný dům. Vždy vravel, že ho tam priviezli rovno z pôrodnice a že sa z neho nikdy neodsťahuje. V našom břevnovskom dome mal korene, a viem, že keby sa mal odtiaľ presťahovať trebárs len do vedľajšej ulice, asi by ho to zničilo. Domáce prostredie a rodina pre neho boli veľmi dôležité.

Zdroj foto: SOUL FOR SHOW / SUPRAPHON 2015

You may also like

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

More in:Novinky