Rok 2005 – Taylor, v tej dobe ešte folková speváčka, podpisuje zmluvu s Big Machine Records. O trinásť rokov neskôr v 2018 už ako jedna z najznámejších pop-hviezd dekády mení vydavateľstvo a podpisuje zmluvu s Republic Records (súčasť Universal Music Group). V jej novej zmluve si dáva zvlášť záležať na vlastnení práv k originálu nahrávok.
V článku sa dočítaš aj:
Taylor som si do tohto článku vybral zámerne – je totiž jedným z najväčších hráčov v hudobnom priemysle posledných rokov. V roku 2019 kúpil práva na jej šesť albumov nahraných v Big Machine Records Scooter Braun za odhadovaných 300 miliónov dolárov (a následne ich v roku 2020 predal investičnému fondu – Shamrock Capital, ktorý založil Disney).
Ešte pred prechodom do Republic Records padla ponuka od Big Machine Records na novú zmluvu spolu s vysporiadaním jej práv na predošlé nahrávky, v podstate za každý nový album získa práva na jeden „starý“. Túto ponuku zmietla zo stola. Ako pre Rolling Stone povedal aj producent Allen Kovac (manažér Mötley Crüe a Blondie) – „Čo tým chce Taylor Swift povedať? Že nahrá ďalších šesť albumov a potom si to rozdelíme? Alebo chce svoje nahrávky späť iba preto, že je Taylor Swift? Prečo by mal niekto, kto do nej investoval v pätnástich, dať nahrávky práve jej? Veď ani Beatles nevlastnia svoje práva na svoje albumy.“
Áno, z istého uhla pohľadu je hudba biznis ako každý iný, tak prečo sa nedohodnúť s Big Machine Records a takto si od nich „vykúpiť“ svoje práva na albumy?
Taylor Swift povedala pre Good Morning America: „Podľa pôvodného kontrakt môžem od novembra 2020 znova nahrať všetky albumy vydané pod Big Machine Records. To aj plánujem, pretože si myslím, že každý umelec si zaslúži vlastniť svoju prácu“.
Plán je teda jasný, ale bude to fungovať? Zatiaľ je vonku jej „nový“ album Fearless, pôvodne vydaný v roku 2008. Pár verzií na porovnanie môžete nájsť tu:
| Pôvodná verzia | „Nová“ verzia |
Zatiaľ má Taylor Swift našliapnuté na úspech, tak ako sa vo svojej recenzii albumu Fearless (Taylor’s Version) vyjadrila Kitty Empire z Guardianu : „Čo však skutočne vyniká, sú vokály. Nemôže reprodukovať svoje chutnejšie, menej šikovné dospievajúce ja. Svoje tóny teraz posádza oveľa konzervatívnejšie. Fearless (Taylor’s Version) je umelecký projekt, ktorý sa realizuje čiastočne náhodne, ale zároveň ako strategický krok, ktorým sa hudobný priemysel bude istý čas zaoberať.“
Jej slová potvrdzujú aj dáta – znovu vydaný albumu Fearless (Taylor’s Version) sa hneď prvý týždeň umiestnil na prvom mieste v Billboard Top 200 s celkovým predajom 291 000 albumov iba v Spojených štátoch. Tento predaj z neho spravil najlepší „nový“ album roka 2021. Pri porovnaní s uvedením originálnej verzie albumu, ktorá sa taktiež umiestnila hneď prvý týždeň na prvom mieste pri predaji viac ako 592 000 kópií, to je solídne číslo a treba brať do úvahy aj to, že bol uvedený na trh počas vianočnej sezóny.
Až do roku 1960 nebolo bežné, zmluvne obmedzovať umelcov pri znovu nahrávaní ich hudby. Všetko sa ale zmenilo pri miliónovom odchode Everly Brothers z Cadence Records pod vydavateľstvo Warner Bros. Pri vydaní ich „Very Best of“ albumu bolo viacero hitov nahraných nanovo. Tento prístup ušetril vtedy novému vydavateľstvu ako aj Everly Brothers slušnú sumu na licenčných poplatkoch. Od tohto momentu si väčšina vydavateľstiev stanovuje prísne a niekoľkoročné obmedzenia na mechanické práva pre svojich umelcov.
O niečo podobné sa pokúšali Def Leppard pri ich spore s Universal Media Group v roku 2012. Nespokojnosť z prístupu vydavateľstva zhrnul frontman Joe Elliott “Postavili sme im ich sushi bar v penthouse, nech je to kdekoľvek, a oni sa k nám správali ako ku * vy. Môžeme sa buď stiahnuť ako malé deti alebo sa môžeme postaviť a nakopať ich. A to je presne to, čo robíme.“ Zároveň priznali, že nebude jednoduché, nahrať najväčšie hity, ktoré už v tom čase mali 20-25 rokov.
Nakoniec Def Leppard znovu nahrali iba niekoľko skladieb vrátane najväčších hitov Pur some sugar on me a Rock of Ages, ktoré sami zo žartu označovali za „falzifikáty“. Istý čas boli dostupné aj na iTunes, avšak nedosiahli výraznejšiu počúvanosť a Def Leppard nakoniec upustili od pôvodného plánu. Ich stratégia im ale priniesla silnejšiu vyjednávaciu pozíciu pri dohodovaní novej zmluvy. Universal musel akceptovať viacero podmienok a následne boli „falzifikáty“ skupinou stiahnuté z obehu.
Porovnanie Pour Some Sugar On Me vo verzii 1987 a 2013
Ešte nikdy v histórii sa hviezda veľkosti Taylor Swift nerozhodla znova nahrať celý svoj hudobný katalóg, aby sa takto dostala späť ku právam na originály svojich nahrávok a albumov.
Samozrejme ako pri všetkom, aj tu môžeme nájsť viacero uhlov pohľadu a desiatky názorov, čo bude nasledovať. Na zhrnutie sa ale ponúkajú dva scenáre:
Neúspech – výhra pre pôvodné vydavateľstvo – ako už niekoľko krát v histórii, nanovo vydané albumy nedosiahnu badateľný úspech. Upadnú do zabudnutia. Ako povedal Allen Kovac ktorý bol aj pri opätovnom nahratí Blondie, už aj hrateľnosť a distribúcia na úrovni 20% sa môže považovať za úspech. Ale bude takýto „úspech“ stačiť Taylor a ďalším umelcom, ktorí sa rozhodnú vybrať rovnakou cestou?
Úspech – výhra pre umelca – znova vydané albumy prinesú podobný úspech ako originálne verzie. Takto prakticky znehodnotia celý pôvodný katalóg vydaný pod Big Machine Records. Čo by ale takýto precedens znamenal pre budúcnosť fungovania hudobného a kreatívneho biznisu všeobecne? Budú aj so zreteľom na možnosť podobného vývoja, hudobné vydavateľstva investovať do nádejných umelcov? Alebo vsádzať na istotu a ešte viac roztvárať nožnice finančnej nerovnosti etablovaných hviezd a nezávislej kultúry?
Práve pre spomenuté scenáre a ich potenciálny vplyv na budúcnosť kreatívneho priemyslu bude veľmi zaujímavé a dôležité sledovať prípadný úspech alebo neúspech v Taylorinom boji. Alebo je to znovu iba jej premyslený marketing?
[Best_Wordpress_Gallery id=“1″ gal_title=“Taylor Swift a Def Leppard“]
