Opäť môžeme objaviť Ursiniho Pevninu detstva a ísť podľa Nových máp ticha

Vydavateľstvo Opus vydalo opäť najvýznamnejšie albumy Deža Ursinyho. Stojí za tým neutíchajúci záujem fanúšikov aj snaha priblížiť prelomové albumy, ktoré zásadne prepisovali smerovanie (česko)slovenskej hudby. Svetlo sveta tak uzreli reedície albumov Pevnina detstva (1978) a Nové mapy ticha (1979).

Po úspechoch s Beatmen a Soulmen a víťazstve na 1. Československom beatovom festivale nahral Dežo Ursiny svoj prvý album Provisorium v Prahe. Okrem jeho verného klávesáka Jara Filipa mu s ním vypomohla rytmika zo skupiny Flamengo – Vladimír „Guma“ Kulhánek na base a Erno Šedivý na bicích. Album vyšiel v roku 1972 a Dežo Ursiny na ňom spieva anglicky. Ako sám v rozhovore pre Melodiu v roku 1982 priznal: „Po Provisoriu mi bolo jasné, že s anglicky spievanou pôvodnou tvorbou nikde nepochodím. Pre mňa ako speváka bola angličtina nezáväzná, dokonca som občas ani sám nevedel, čo presne spievam, ale to mi poskytovalo veľkú voľnosť. Tušil som, že so slovenčinou to bude oveľa, oveľa ťažšie.“ S angličtinou však nemal problém ani tak Dežo Ursiny, ako politická vrchnosť. Na stole teda ležala nová výzva – začať spievať po slovensky. Ale čie texty?

Mnohoročný tandem Ursiny – Štrpka

Dežo Ursiny bol náruživým čitateľom a vyberavým človekom. Prvá voľba padla na Dušana Mitanu. Urobili spolu však „iba“ miniatúru Vtáci, ktorá otvára album Pevnina detstva. Sám Mitana Ursinymu odporučil jedného z Osamelých bežcov Ivana Štrpku. Ten si to sprvoti nedokázal vôbec predstaviť, nielen preto, že písal voľným veršom. Nakoniec sa z prvotného nechcenia zrodil mnohoročný tandem Ursiny – Štrpka, ktorý si rozumel, aj keď si nerozumel. „Netvrdím, že som všetko v Ivanových textoch chápal,“ priznal v rozhovore pre Populár Dežo Ursiny, „ale fakt je, že pasáže ako ,Dážď, nahý dážď‘, ,s každým pohybom sa rodím…‘ či ,a svet je stále doďaleka nový‘ boli pre mňa vzrušujúce.“ A tento pocit je cítiť na celom albume Pevnina detstva. A nielen na ňom.

Ursinyho skladby z tohto obdobia nemajú štruktúru popových piesní, hľadaním slohy a refrénu by človek iba márnil čas. Ursiny sa teda nesnaží text „natlačiť“ do hudobnej formy. Naopak, jeho hudba dôrazne sleduje text. Ursiny vynikajúco frázuje, čo je dôsledkom vnútorného prežitia každého slova.

Kovboj a sentimantalita

Na Pevnine detstva je cítiť mladícku energiu a trochu elitárstvo, ktorým Ursiny v raných časoch trpel. Fedor Frešo vo svojej priamočiarej a „bezservítkovej“ knižnej výpovedi Sideman spomína: „V podstate Dežo presadzoval teóriu našej nadradenosti voči publiku, že sa ľuďom nesmieme pchať do zadku. A žiadne usmievanie. Naučil sa pozerať na ľudí podmračeným pohľadom kovboja.“

Tento vnútorný postoj brzdil Ursinyho ešte v jednej zásadnej veci, ktorú osvetlil Jaro Filip v knihe Mariana Jaslovského Pevniny a vrchy: „Keď sa schyľovalo k nejakej peknej melódii, vždy ju zlomil, akoby sa jej bál. Kde už by hrozilo, že by mohlo niečo chytiť za srdiečko, uskočil preč. Neskôr sa už dokázal uvoľniť a odovzdať sa melódii – prečo by nemala byť pekná a hoci aj sentimentálna? Poznáme však dva druhy sentimentu: vydierajúci, uslintaný a chlipný, a druhý pramení z hĺbky duše. Nakoniec pochopil, že jednoduchosť výrazu je to pravé.“ Tento posun a ústup možno oveľa zreteľnejšie cítiť už na ďalšom albume Nové mapy ticha.

Od Gondwany po Pevninu

Album Pevnina detstva, ktorý sa mal pôvodne volať podľa mýtického prakontinentu, ktorý nosíme v sebe, Gondwana však nemal od prvej chvíle ustlané na ružiach. Cenzori ho zakázali práve kvôli jeho názvu, ktorý mohol znamenať aj nejakú imperialistickú krajinu. Nakoniec sa vďaka Ľubomírovi Feldekovi podarilo album úspešne nahrať, musel však zmeniť názov.

Rock bez gitary

Pevnina detstva sa otvára už zmieneným introm Vtáci a pokračuje „veľkoplošnou“ osemnásťminútovou skladbou Ostrov. Sme v časoch najväčšej slávy Pink Floyd, ktorý Ursiny miloval, a ďalších kapiel, ktoré si na albumoch vystačili s dvomi dvadsaťminútovými skladbami. Najdlhšia a najkratšia skladba albumu teda vyplnili prvú stanu vinylovej verzie. Aj ďalšie skladby Privretými očami, Nové dieťa a Jedného dňa majú dlhšiu ako trojminútovú metráž, ktorá by kopírovala požiadavky radio editov.

Niektoré skladby sa držia pevnej štruktúry, iné menia nálady, v žiadnej z nich však nepočuť umelé a násilné spojenie. Keď sa zmení nálada textu, ruka v ruke sa s ňou mení aj rytmus, hudobný motív aj jeho hudobné spracovanie. V skladbách možno nájsť inšpiráciu momentálnymi trendami, akými boli rôzne džezové fúzie, hlavne však jazzrock, avšak ursinyovsky špecifický, ktorý sa strieda s impresionistickými, lyrickými či „filmovými“ náladami.

Ursiny bol človek vyberavý, ale taktiež človek, ktorý si vedel geniálne vybrať. Bolo tomu tak aj v prípade muzikantov, ktorých si na nahrávanie albumu pozval: na klávesy hral dvorný Dežov muzikant Jaro Filip, na basu Anton Jaro, na bicie Cyril Zeleňák. O dychové nástroje sa postarali Dušan Húščava a Juraj Lehotský či sláčikový orchester vedený Milanom Tedlom. Je zaujímavé, že celý tento artrockový, progresive rockový, jazzrockový či bigbítový (čert ber všetky škatuľky) je nahraný bez sólovej gitary. Po tej Ursiny nesiahol aj kvôli tomu, že mal pocit vlastnej hráčskej nedostatočnosti. To sa však už na ďalšom albume ukázalo ako veľká mýlka.

Hudba vzniká v hlave

Marian Jaslovský vo svojej už zmienenej knihe zhodnotil tento album takto: „Ursiny dokázal, že hudba u neho nevzniká na hmatníku gitary alebo na klávesoch, ale v hlave. Že nástroje sú iba prostriedkom výpovede. Tento album odhalil ešte jednu devízu speváka Ursinyho: zmysel pre maximálne precízne frázovanie a absolútne čistú výslovnosť. Splynutie s textom bolo naozaj dokonalé.“ Publicista a hudobník Ondřej Konrád pripúšťa, že „po hudobnej stránke Pevnina detstva príliš neprekročila hranice vytýčené Provisoriom, inými slovami nie je to iná hudba.“ Jedným dychom však dodáva: „Je to Ursiny, taký charakteristický, ako bol vždycky. (…) Ursiny dokáže mlčať, aj keď by mohol len prežúvať. Keď potom prehovorí, povie toho veľa a hovorí to krásne.“

Daněk, gitara a Burčiak

Za ďalším albumom Nové mapy ticha stojí okrem iného aj stretnutie Deža Ursinyho s Pavlom Daněkom, to, že Ursinymu chýbalo živé hranie či fakt, že jeho tvorbu nehrali v rádiách. Dežo Ursiny mal navyše celoživotný pocit, že nevie poriadne hrať na gitare. Dokonca prišiel za Andrejom Šebanom, či by nemal čas učiť na gitare jedného žiaka, ktorým bol sám Dežo. A Andrej mu opáčil, že by to malo byť naopak, pretože Dežo je najlepší. Kvôli jeho feelingu a schopnosti zahrať grif presne tam, kam patrí. Daněk v Ursinym po desiatich rokoch prebudil záujem o gitaru, dal dokopy kapelu a stal sa jej kapelníkom. Kapela dostala „nepreložiteľný“ názov Burčiak.

Nové mapy ticha

Kostru kapely pri nahrávaní albumu Nové mapy ticha tvorili basgitarista Pavel Daněk, klávesista Jaro Filip, na bicích hral Ctibor Hlinenský. Medzi hosťami boli opäť Dušan Huščava i sláčiková skupina Milana Tedlu, Martin Karvaš, ale aj Marián Varga. Počas dvadsaťdňového nahrávania uzrelo svetlo sveta osem nových piesní. Niektoré, ako napríklad titulná skladba Nové mapy ticha a A na to myslím boli určené už na predchádzajúci album Pevniny detstva. Skladba Víťaz, ktorej text vznikol akýmsi dadaistickým spojením viacerých autorov, mala pôvodne zaznieť v Trančíkovom filme s rovnomenným názvom. 

Prebúdzanie pesničkára a skromný Marián Varga

Album už obsahuje kratšie piesne, a aj takmer desaťminútová skladba Domestic Flight či Na malej stanici majú logickejšie členenie. Ursiny vnútorne pookrial a prestal sa báť chytľavejších, zapamätateľnejších, prípadne hitoidných motívov. Začal sa prebúdzať aj ako vynikajúci pesničkár, čo sa neskôr prejaví napríklad v muzikáli Neberte nám princeznú. V skladbách A na to myslím a Zelené jablko exceluje hosťujúci Marián Varga. Varga, ktorý je zvyknutý „hrať prvé husle“, práve v týchto skladbách ukazuje, že oplýva aj schopnosťou sprievodného hráča, ktorý zostáva skromne v pozadí.

Voda, jablko, vietor, vták, strom

Nové mapy ticha nie sú novými len pre Ursinyho. Aj Štrpka zaznamenal posun k jednoduchosti. „Štrpkove texty zhutneli a spriezračneli. Skôr ako intelektuálne sebareflexie a hľadačstvo nachádzajú číry pocit. Štrpka opustil kontinentálnu mierku a zaostril na detail, akcentujúc zmyslové pôžitky, ktoré si s talentom sebe vlastným vyberal väčšinou v priam rustikálnom prostredí; voda, jablko, vietor, vták, strom sú jednoznačné symboly. Veľkomestské prostredie nechávajú tvorcovia ďaleko za sebou, aby „potichu, s očami dokorán  vykročili „do krajiny bez ciest  a našli „sviežosť, novú sviežosť,“ píše Marian Jaslovský. 

Hudba pre tých pod pódiom

Tento viditeľný posun zhodnotil vo vyššie spomínanom rozhovore pre Melodiu z roka 1982 Dežo Ursiny takto: „Chceli sme byť komunikatívnejší, adresnejší, tak voči poslucháčom, ako i sami k sebe. Nie je to žiadne plus, keď robím niečo, čo vyznáva desať intelektuálov a stopäťdesiat snobov, a nikoho ďalšieho to nezaujíma.“ Posledné zvyšky intelektuálstva a elitárstva odlietajú preč. Hudba sa robí nielen pre tých, ktorí stoja na pódiu. Ale – hlavne – pre tých pod ním.

Na siedme počutie

Po tomto albume hudobné časopisy písali, že Dežo Ursiny predbehol dobu o dvadsať rokov. Keďže si jeho tvorba nachádza fanúšikov aj dnes, zdá sa, že ju predbehol o päťdesiat rokov. Ursinyho hudba nie je „na prvé počutie“. Možno až na siedme. Ale tých, ktorých očarí, už nepustí. Tým, ktorí stále váhajú, či majú podstúpiť cestu Pevninou detstva podľa nových máp ticha, radí Ondřej Konrád: „Keď si platňu pustíte viac ako raz a máte pred sebou list so Štrpkovými textami, zvláštny svet hudby a slov tohto albumu na vás silno zapôsobí…“ 

text: Jozef Husovský
foto: dezoursiny.rocks