Na úspech si museli počkať. Boys Don’t Cry od The CURE má 42 rokov

Existujú skladby, ktoré hneď po vydaní „vystrelia“ a časom buď zapadnú, alebo sa zaradia do zlatého fondu. Ale sú aj také, ktoré v čase vydania nezaznamenajú väčší úspech a ich výnimočnosť a dôležitosť potvrdí až čas.

Boys Don’t Cry od The Cure patrí určite do tej druhej kategórie. Vyšla ako samostatný singel 15. júna 1979, mesiac a pár dní po vydaní ich albumového debutu Three Imaginary Boys. Napriek silnej podpore novovzniknutého labelu Fiction, ktorý Chris Parry založil v roku 1978 hlavne kvôli The Cure, sa singel nepodarilo presadiť do mainstreamu.

Doboví recenzenti vtedy tvrdili, že sa jej živelnosť zo živého hrania nepodarilo preniesť do štúdiovej verzie. Na indie scéne to bolo trochu lepšie. Tam skladba bodovala aj vďaka podpore slávneho DJa BBC Radio1 Johna Peela. Práve v jeho show ju 4.12.1978 odohrali prvýkrát live.

Chris Parry jej však stále veril a preto podľa nej pomenoval upravený a doplnený prvý album (označovaný aj ako výber), ktorý vyšiel 5.2.1980 pre trh mimo Veľkej Británie. Robert Smith bol neúspechom skladby Boys Don’t Cry v tom čase dosť sklamaný, čo poznamenalo aj vtedajší vývoj kapely. Na konci roku 1979 sa počas turné so Siouxie And The Banshees názorové rozdiely na ďalšie hudobné smerovanie kapely medzi Robertom Smithom a basákom Michaelom Dempseym vyhrotili natoľko, že Dempsey zo skupiny odišiel.

Na začiatku osemdesiatych rokov hrali skladbu Boys Don’t Cry na koncertoch pomerne málo (v rokoch 82-83 takmer vôbec). Zmena nastala v druhej polovici osemdesiatych, v čase, keď sa pripravoval výber hitov The Cure – Standing On The Beach, ktorý oslavoval dekádu fungovania kapely. Vznikla nová nahrávka skladby Boys Don’t Cry (New Voice-New Mix) s premixovaným zvukom a novým, vyzretejším spevom Roberta Smitha. Spolu s videoklipom režiséra Tima Popea výberovku propagovala, ale na albume vyšla pôvodná singlová nahrávka.

Nová verzia skladby zabodovala a v rebríčkoch sa dostala do UK TOP 30. Do hitparád sa dostala aj v Austrálii, Nemecku, Francúzsku, Španielsku. V roku 1999 inšpirovala film Boys Don’t Cry s Hillary Swank a objavila sa aj v mnohých ďalších filmoch.

V roku 2019, keď skladba oslavovala štyridsiatku sa Robert Smith po koncerte na festivale v Glastonbury pred novinármi zamyslel, že Boys Don’t Cry dobre fungovala popri tých dúhových vlajkách a všetkom ostatnom aj toľko rokov po jej vzniku. To vyvolalo rôzne špekulácie a senzáciechtivé titulky. Ale nech si to teraz, alebo aj inokedy ktokoľvek spája s čímkoľvek, čo sa mu deje v jeho osobnom živote, isté je, že skladba vznikla ako protest proti mýtu mužskej nezraniteľnosti. 

„Keď som vyrastal, vyvíjali na nás tlak, aby sme sa prispôsobili určitým normám. Ako anglickí chlapci sme v tom čase boli povzbudzovaní, aby sme nijak neprejavovali svoje emócie. Už ako mladší som si nemohol pomôcť a musel som ukázať svoje emócie. A nikdy mi to nepripadalo trápne. Bez emócií by som nemohol pokračovať. Bez nich by som asi bol dosť nudný spevák,“ povedal pre časopis Rolling Stone Robert Smith.

Ďalší z troch spoluautorov skladby, bubeník Lol Tolhurst ho v jednom z rozhovorov doplnil: „Naše piesne sú z našich životov. Je to niečo ako denník. Veľa z vecí, ktoré sme prežili, nás znepokojovalo. A tak sme sa ich rozhodli hudobne „namaľovať“. A urobiť to s nadhľadom. Keď máš slzy na krajíčku, tak sa máš smiať, lebo chlapci predsa neplačú…“

Síce to chvíľu trvalo, ale skladba Boys Don’t Cry si našla zaslúžené pevné miesto v hudobnej histórii, u fanúšikov a aj v koncertnom sete skupiny. Takmer tridsať rokov ňou končia skoro všetky koncerty. Aj napriek všetkým peripetiám dôstojne reprezentuje nezameniteľnú, neprehliadnuteľnú a neprepočuteľnú hudobnú legendu The Cure. A vďaka svojej výnimočnosti ešte určite veľakrát rozvášni emócie a zasiahne do života aj ďalším generáciám. 

foto: The Cure, Rock’n’Roll Hall of Fame 2019