By Na benefičný koncert Opri sa o mňa priniesli interpreti „Pekný deň“
V netradičnom termíne, ale o to s väčšou radosťou, v nedeľu 6. septembra 2020 usporiadalo Občianske združenie Milan Štefánik 9. ročník benefičného koncertu Opri sa o mňa pre deti so zdravotným postihnutím. Miesto konania – krásne priestory historickej budovy PKO Čierny Orol v Prešove. Pre „inak obdarené“ deti a dospelých bol pripravený bohatý program a sprievodné aktivity. S aktuálnymi epidemiologickými opatreniami súvisel i vstup len pre pozvaných hostí.
Ale poďme pekne po poriadku. Najprv pripraviť všetko potrebné. Pri dverách stojan s dezinfekčným prostriedkom. Vo foajé vpravo priestor pre farebné tričká. Ktoré si vyberiete? Oranžové, červené, či zelené? Nech je to tu pekne farebné. Vľavo občerstvenie. Chutné kroisanty, pizza či malinovky. Ešte priestor na tvorenie. Maľovanie na tričká, polystyrén. Výroba šperkov z dreva. Enkaustika – maľovanie horúcim voskom. Maľovanie na ruky. Pestrá ponuka. Vstup do hlavnej sály. Na pódiu aparatúry, nástroje. Zavesiť banery. Pripraviť stoličky pre divákov. Rozdeliť úlohy dobrovoľníkom. Hotovo. Práve včas. Veď prví hostia už prichádzajú.
Posledná zvukovka a ide sa na ostro. Zumba s Jankou z Vranova. Latino rytmy, ale i najnovší slovenský hit Mám ťa rád, rozhýbali tancu chtivé publikum. „Prišli sme, aby sme našou Zumbou, našim tancom, potešili tých, ktorí to možno majú trošku ťažšie, ako my.“ Jeden, jeden, dva. Poď a otoč sa. Hore ruky daj. Teraz zamávaj. Zakričme si „héééj“. No a teraz stoj. Je tu hra na sochy. Kto sa hýbe? Ideme ďalej … „Sme radi, že sme tu mohli byť, že sme ich potešili, že sme sa zapotili so Zumbou. Dúfame, že o rok tu budeme znova.“ I prítomní sa na Janku a jej kočky určite tešia. Veď pozvanie na toto podujatie prijali už niekoľkokrát po sebe a vždy priniesli veselú náladu, super tance.
Po tanci si treba trocha oddýchnuť. Na pódium prichádza moderátorka podujatia, Katka Brychtová. A nie je sama. Milan Štefánik spolu s ňou a spoluorganizátorkou podujatia Gabrielou Bačovou v krátkosti zopakujú opatrenia, ktorými sa dnes treba riadiť. „Keď som sem išla, tak som rozmýšľala, že či dokážeme zabezpečiť to, aby bolo všetko bezpečné. Musím povedať, že som veľmi milo prekvapená, preto že naozaj všetci máme rúška.“ A nielen to. Dezinfekčná hliadka v neprehliadnuteľných červených tričkách dezinfikovala stoly, stoličky, ruky.
Čo by to bolo za benefičný koncert, keby nebola odovzdávka obrazu. Motív veselých korytnačiek od dnes bude zdobiť stenu ďalšieho zariadenia pre „inak obdarených“.
A to už Katka pozýva na pódium prvú kapelu. Tásler Pufo band. Starší páni s mladíckymi srdiečkami. Necestovali ďaleko, veď pochádzajú priamo z Prešova. O to srdečnejšie prišli zahrať a zaspievať „domácemu“ publiku. „Nie sme prvý krát na takomto podujatí a máme radosť, keď sa deti tešia.“ I keď najradšej spievajú po slovensky, pôvodné vlastné skladby pretkali so známejšími svetovými piesňami. Bluesovo jazzové tóny, krásne gitarové sóla. Melodický rock. Bicie i klávesy. Autobus, Uzlík snov, Pozerám sa späť, Rieka detstva, Blues pod vankúš. A ešte Budem ťa stále čakať. A my veríme, že prímu znova pozvanie a čakáme ich na ďalšom podobnom koncerte.
Krátku prestávku na výmenu nástrojov treba vyplniť. Katka Brychtová z pódia vyzýva deti: „kto chce prísť niečo zaspievať, zarecitovať?“ Deti sa hneď nájdu. Pekná báseň a ešte jedna pesnička v podaní Martinky z detského domova. Odmena v podobe veľkého potlesku je zaslúžená.
Všetko pripravené. Môže sa začať šou v podaní skupiny Maduar. Napriek náročnému sobotňajšiemu večeru – veľký koncert s hosťami, si urobili čas a prišli. „Sme radi, že sme mohli dôjsť. Keď človek príde na takúto akciu, tak si tak pripomenie, že je to super a najdôležitejšie je zdravie.“ Tento krát prišli bratia Ladislav a Juraj bez Ivanky Bagovej. Na parkete svojim dancefloorom rozprúdili pravý tanečný disco ošiaľ. Spev dopĺňali nápaditými choreografiami, ktorým neodolali ani dobrovoľníci a pripojili sa tancom vo vstupnej hale. Svoje piesne Náš čas, Anjel, Do It, Hafanana, Latino obohatili o mix slovenských hitov Po schodoch, Reklama na ticho, či O Maňo. Spolupráca publika bola perfektná i pri piesni I Feel Good. Hore ruky, tlesknúť. A čo hovoria bratia Matyinkovci na transparenty? „Je to taká milá nostalgická spomienka, premostenie do roku 1994, kedy sme dostávali do fanklubu práve takéto nápisy. A zároveň je to hodnotnejšie. Je v tom vložené také to srdce. O to väčšiu hodnotu to pre nás má.“
Čo iné by malo po týchto slovách nasledovať, ako ocenenie za transparenty, mávadla. Rýchlo všetky pod pódium. Nech môžu chlapci z Maduaru vybrať. Zodpovedná úloha. Farebné i s obrázkami. Maľované, ozdobené. Darčeky dostanú všetci, ktorí sa snažili.
Krátka výmena na pódiu. Rýchlo sa občerstviť. Na scénu vstupujú rockoví chalani. Finále v podaní skupiny Gladiátor. Na hudobnej scéne účinkujú už od roku 1989. Zaspomínať si teda mohli i pani vychovávateľky z detských domovov, mamky „inak obdarených“. Neopakovateľný hlas Mika. Dôrazné bubny. Basgitarové sóla. Klávesy. Valí sa jeden hit za druhým. Nemôžem dýchať, Neviem ťa nájsť, Hlavu maj hore, Medulianka. Rockový tresk prebranej piesne Satisfaction. A čo by to bolo za koncert Gladiátora bez piesní Keď sa láska podarí, Môj svet. Veď nakoniec sme si spravili z tejto nedele Pekný deň. „My máme strašne radi tie koncerty. Celkom iná energia ide z toho. Mám z toho úplne iný, taký lepší pocit.“ Čo hovoria členovia kapely na obmedzenia a opatrenia, ktoré po celý čas koncertu bolo potrebné dodržiavať? „Všetci fungovali dobre. I napriek tým rúškam si skákali, spievali. Takže sme o nič neprišli. Ani detičky, ani my. Všetko dobre dopadlo. Atmosféra bola skvelá.“
Koniec sa nezadržateľne blíži. Ešte veľký potlesk. Posledná klaňačka. Fotka. Poďakovanie. „Toľko dobrej nálady som už doteraz dostala od detí, od ľudí okolo, že sa z toho teším a neľutujem,“ i to boli slová Katky Brychtovej po poslednom cvaknutí fotoaparátu.
Na záver ešte veľké ďakujem. Ďakujeme organizátorovi, sponzorom, dobrovoľníkom. Ďakujeme za disciplinovanosť, dodržiavanie nariadení všetkým prítomným.
A ako povedal Miko Hladký „Ja si myslím, že lepšiu nedeľu sme ani stráviť nemohli.“
Text: Júlia Platková
Foto: Peter Ivan a Milan Maršalka
Video: Igor Kolesár
