J. Husovský o Raindown: Podstatné veci sú očiam neviditeľné

Praha – Prešovská kapela Raindown zaujala albumom Inkognito z viacerých uhlov pohľadu a jedným z nich je aj poctivá textárska práca Jozefa Husovského s Mimou Roguľovou. Jedenásť skladieb ponúka plastický obraz ľudskej duše, ktorú konfrontuje život všetkými svojimi podobami. Podstatným faktom je, že prepojenie lyriky a hudobnej poetiky pôsobí harmonicky, čo pod nohami poslucháča kreuje pevnú pôdu. Napriek tomu, že má platňa viaczmyselný názov, autor tejto myšlienky má pri jej definovaní jasnú interpretačnú líniu. „Keď som navrhol názov Inkognito, motivovalo ma vedomie, že skvelý album, ktorý za sebou nemá nadnárodného garanta, sa do rádií jednoducho nedostane. Exupéryho ošúchaný, ale o to pravdivejší výrok však hovorí, že podstatné veci sú očiam neviditeľné. Žijeme jednoducho v dobe, kedy nám nielen podstatné, ale aj dobré veci pretekajú cez prsty rýchlosťou Usaina Bolta. V titulnej piesni albumu vysvetľujem, že Inkognito je niekto, kto existuje, len ho treba nájsť a dať mu vlastné meno. Pre mňa to znamená, obľúbiť si ho,“ vysvetľoval J. Husovský.

J. Husovský spolupracoval predovšetkým so spevákom a gitaristom Petrom Debnárom. Ich umelecká symbióza vychádzala z desiatok hodín vzájomnej komunikácie, v rámci ktorej sa nevyhýbali žiadnym témam. Autor ôsmich textov na albume Inkognito priznal, že písať dokáže aj bez toho, aby poznal pocity hudobníkov, no model s Raindown má z jeho pohľadu pridanú hodnotu produkujúcu nezanedbateľné úroky. „Vždy je lepšie, keď často spolu komunikujeme, a to nielen o textoch, ale o všetkom možnom. V takomto prípade dostáva textár príležitosť spoznať „background“ speváka, či kapely, a to sa nám s Petrom, dúfam, podarilo. Texty pre Petra však nie sú presným kopírovaním jeho životných zážitkov. Jeho životné rozpoloženia mi poskytli maliarske plátno, no žiadny z textov nie je absolútne presným „zrýmovaním“ nejakého konkrétneho príbehu. Keby som mal iba vtesnať danú tému do „krížovky“ piesňových fráz a nemohol by som do toho vložiť aspoň trochu seba, nerobil by som to,“ priznal J. Husovský, ktorý má najosobnejší vzťah k skladbe Rozprávka.

Ambíciu zasahovať do hudobnej dramaturgie J. Husovský nemal a preto feeling skladieb nechal v plnej kompetencii kapely. Na druhej strane ocenil prístup P. Debnára, ktorý rešpektoval väzbu jeho veršov a bez konzultácie do nich nezasahoval. „Škoda, že takéto povedomie nemajú aj niektorí ďalší speváci. S „čistým svedomím“ upravia celé verše bez predošlej diskusie s textárom, ktorý sa o tom dozvie až z bukletu. Ak som nejakým spôsobom zasiahol do hudobnej dramaturgie, potom zrejme iba tým, že som prefrázoval niektoré kvázi anglické pôvodné frázy, lebo slovenčina naozaj nemá slovo s piatimi dlhými slabikami za sebou,“ dodal J. Husovský.

Album Inkognito ponúka jedenásť skladieb, v ktorých intímne spovede prepájajú rockové linky kombinované v hraniciach od vášne po melanchóliu. Tretia platňa Raindown je zaujímavá aj personálnym obsadením. Chémia medzi členmi kapely a hosťami M. Husovským, M. Szirmaiom, J. Pastričákom či D. Špinerom zladila ich reakcie v nahrávacom štúdiu do nadčasovej mozaiky, ktorá sa v prípade výrazných muzikantských individualít bude môcť vždy oprieť o nevyčerpateľný zdroj inšpirácie. „Album Inkognito na mňa pôsobí veľmi, veľmi dobre. Pre mňa je to jeden z najlepších albumov vydaných na Slovensku v roku 2010. Škoda len, že sa hudba zmenila na biznis, a preto si ho všimne menej ľudí, ako by mohlo,“ zdôraznil J. Husovský.

text: Imrich Makó
foto: archív