Najväčšou vášňou bubeníka Petra Bittnera sú bicie nástroje, ktoré má doma priamo v obývačke, disponuje rozsiahlou zbierkou paličiek bubeníkov z leého sveta, s ktorými sa stretol osobne a 15. apríla organizuje piaty ročník bubeníckeho festivalu Drumfest Slovakia, ktorý každoročne navštívi niekoľko stoviek bubeníkov.
Hviezdou pripravovaného ročníka Drumfestu bude Eric Moore, ktorý vystúpi v Pezinku na obed pred tým, než sa večer posadí za svoje bicie v kapele Erosa Ramazzotiho na bratislavskom koncerte. Ako je možné, že sa ti darí prinášať do Pezinka ťažké bubenícke váhy?
Mám dlhoročný long list, z ktorého si vyberám a mám jasno, ktorých ľudí by som chcel mať na Drumfest Slovakia. Všetko závisí od ich možností a podmienok. Vždy kontrolujem ich dostupnosť v danom termíne, preto na niektorých čakám roky. Napríklad Benny Greb, ktorý bol headlinerom prvého ročníka. Chodil som roky na jeho bubenícke kliniky po Európe a nakoniec to vyšlo – boli sme súčasťou jeho turné New York, Tel Aviv, Pezinok.
Tento rok to bude už piaty ročník festivalu. Som rád, že sa podaril dohodnúť Eric Moore. Bude to špecialita – headliner zahrá o dvanástej naobed. Viacerí bubeníci mi na minulých ročníkoch vraveli, že nemôžu prísť ako návštevníci na festival, keďže hrajú svoje koncerty. Tak teraz je to vymyslené tak, že o 12:00 hodine môžu byť v Pezinku, stihnú Erica a potom aj svoje hranie. Samozrejme festival nie je len o jednom headlinerovi, každý účinkujúci prináša vlastný, originálny pohľad na hru na bicie nástroje. Tento rok to budú Richard Spaven z Veľkej Británie, Josef Cigánek z Českej republiky, Máriusz Mocarski z Poľska a samozrejme domáci hráč Marián Ševčík.
Premýšľam nad tým, aké publikum chodí na tento festival. Je to 300 či 400 bubeníkov?
V minulosti som chodil po rôznych bubeníckych akciách v Európe. Chýbalo mi také niečo na Slovensku, tak som v 2017 zorganizoval prvý ročník Drumfestu. Priznám sa, že som neočakával davy, ale účasť na premiérovom ročníku ma príjemne prekvapila. Publikum tvoria, samozrejme, prevažne bubeníci nielen zo Slovenska. Festival je určený všetkým, ktorí majú radi rytmickú hudbu a chcú zažiť niečo zaujímavé.
Viem, aké dôležité je pre hráčov stretnúť sa, vymeniť si skúsenosti, vidieť a zažiť naživo špičkových umelcov – nielen cez Youtube a cez videá, ale mať reálny zážitok. Veľmi ma teší, že sa na festivale objavujú rodiny s malými deťmi, ktoré majú záujem o bicie. Aj preto som vymyslel DRUM KIDS na našej fb stránke DRUMFEST SLOVAKIA, kam nám deti posielajú svoje videá. Nie je to žiadna súťaž, je to naozaj iba prehliadka, kde chceme vidieť ich lásku k bubnom. Samozrejme, niektorých vyberieme a tí dostanú nejakú odmenu. Na festival chodia profi hráči, bubeníci rôznych levelov ako aj nadšenci, ktorým učarovali bubny. Bubeník je väčšinou ten človek v pozadí. Týmto festivalom chcem ukázať, ako sú bubeníci dôležití pre kapelu a hudbu celkovo.
Čo ako bubeník môžem na akcii zažiť okrem toho, že sa osobne stretnem s profesionlmi a hráčmi na vysokej úrovni?
My to máme rozdelené tak, že vo veľkej sále bývajú performance bubeníckych majstrov a v malej sále bývajú workshopy. Väčšinou sa môžu ľudia priamo pýtať samotných vystupujúcich. Samozrejme je tam aj výstava partnerov festivalu. Sú tam parádne bubny, niekedy raritné sady, na ktoré si môžu zahrať, môžu debatovať o nástrojoch, vymieňať si skúsenosti. Je to miesto, kde sa môžu nadviazať nové kamarátstva, spolupráce. Osobný prístup je to, čo ma na tom baví, musí to byť celé robené s láskou a ja to inak ani neviem. Celé to je jedna veľká bubenícka rodina.
Tá analógová skúsenosť, že prídem, vidím, vyskúšam.
Naživo je vždy naživo. Výhodou je, že si zahráš si na takých sadách, o ktorých sa ti len sníva. Dobrý nástroj inšpiruje a možno práve tu na mieste si taký nájdeš.
Traduje sa, že mladí muzikanti chodia ako návštevníci na koncerty kapiel, kde väčšinou majú šancu stretnúť sa s tými muzikantmi osobne. Zároveň to ale nevyužijú na nejaký rozhovor. Stáva sa to aj na Drumfeste?
Niekedy je rešpekt na mieste. Každý človek je, samozrejme, iný, každý to má inak nastavené. Niekto si „len“ rád vypočuje koncert, niekomu stačí fotka a niekto rád debatuje. Na Drumfest Slovakia sme otvorení všetkým možnostiam. Komunikácia, hlavne v rámci workshopov, je u nás veľmi čulá.
Existujú v prípade bubnov trendy, podobne ako v hudobných žánroch?
Tak, ako vo všetkom, vývoj neustále napreduje. Existujú rôzne trendy, veľa sa recykluje, na scénu prichádzajú nové zvuky, fúzie. Hrá sa na hybridné elektronicko-akustické sady. Sociálne siete prinieslo nové možnosti, ako zaujať publikum. Stále je však, aspoň pre mňa, najdôležitejšia hudba. Veľký rešpekt všetkým kreatívnym hráčom, ktorí sa snažia o svoj vlastný rukopis.
Prečo sa dieťa alebo tínedžer rozhodne hrať na bicie?
Podľa mňa človek smeruje k bubnovaniu akosi intuitívne. Veľa ľudí si myslí, že je to ľahké, a že ten nástroj by asi dal, ale časom zistí, že to nie je také jednoduché. Tak, ako pri všetkom, chce to veľa práce, trpezlivosť a chuť. Naša generácia chcela mať kapelu, pre nás bolo dôležité, hrať spoločne s kamarátmi, zažívať spoločné vibrácie. Dnes v online dobe sú aj iné cesty a možnosti. Každý si môže vybrať, čo a ako chce.
20. výročie oslávila aj kapela Feelme, v ktorej hráš na bubny. Povedal by si, že táto kapela dokáže fungovať tak dlho aj vzhľadom na to, že bude hrať len filmové témy?
Mám rád veci, ktoré sú iné. V roku 2002 som si to celé vymyslel a vtedy to nikto takto nerobil. Muzikanti, ktorých som poznal, krútili hlavou – inštrumentálna kapela a energické verzie filmových tém, čo to je? Našiel som ľudí (Tomáš a Laco Vyberal), chceli ísť do toho a odrazu sme strašne veľa hrávali. Pre mňa je kapela o tom, že hráš spolu veľa v skúšobni, koncertuješ a máš zážitky. Výhodou tohto projektu bolo a je, že každý koncert môže byť niečím iný. Je tam priestor na improvizáciu, celé hranie sa dá variovať. Druhá vec je, že filmové témy, ktoré hráme, sú naozaj silné. Je v nich veľká hudobná inšpirácia. Vždy je to o tom, s akými ľuďmi hrám, kto, ako uchopí tému, tak potom aj vyznie song. V zostave sa počas rokov vystriedalo viacero hudobníkov – Johny Štefeček, Stanley Kovár, Richard Soso Molnár, Peťo Škreňo, Viktor Hidvéghy, Matúš Moško, Barbora Comendant. V súčasnosti sú členmi Feelme gitarista Lukáš Komenda a basgitarista Miki Michelčík, s ktorými sa tešíme na každé hranie.
Za tie roky sme zažili krásne zážitky – spoločný koncert s Apocalypticou, Glennom Hughesom z Deep Purple, otvárali sme Medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch, hrali s The 69 Eyes, na jednom pódiu so Skindred, viac ako 300 vystúpení – množstvo rôznych festivalov, klubov u nás, Čechy, Maďarsko, Rakúsko. Pre mňa je každé spoločné hranie sviatok, kde dám do toho všetko.
Ako dopadol prvý koncert kapely Feelme, keďže si spomínal, že ľudia regovali rozpačito?
Nechápali. Vtedy sme boli všetci mladší, tak sme to do nich napálili, ľuďom sa to páčilo, bolo to energické, malo to drive, verili sme tomu. My sme vznikli v januári 2002, prvý koncert bol pár mesiacov na to. Bol tam taký pretlak nápadov, často sme spolu hrávali. Už v auguste sme hrali v Modre na Hodokvase v kine, kde sme mali samostatný koncert. Okrem toho nám organizátori povedali, veď zahrajte do nemého filmu a my, že dobre. Upír Nosferatu, veď to dáme. Zrazu sa ten film zdal dosť dlhý, keď sme boli na pódiu a mali do neho improvizovať. Vytiahli sme všetko, čo sme vedeli – zvuky, jammovačka. A na konci celé kino začalo dupať, hučať a nám tiež z toho stáli chlpy lebo to sme ešte nikdy predtým nerobili a bol to silný zážitok. No, trúfli sme si vtedy dosť. Neskôr sme koncerty oživovali tanečníčkami JazzRomm, ktorí si pripravili choreografie na pár pesničiek, mímom Adriánom Kobetičom, mali sme rôzne projekcie, kamery na hlavách. Skrátka, snažíme sa, aby to bolo čo najzaujímavejšie.
Hudba je tvoj život.
Áno. Bubny mám priamo doma v obývačke, okrem skúšok Feelme sa tam dejú časté jammovačky z rôznymi ľuďmi. Veľkú radosť mám z energie, ktorá vychádza z nášho spoločného hrania s ďalším vynikajúcimi hudobníkmi pod názvom Sunday Agternoon Trio (Vladimír Minda – gitara a Viktor Hidvéghy – basa), Čistá improvizácia nás unáša do úplne iných dimenzií. Keďže toho času nie je až toľko – na hranie nám zostávajú nedele, preto aj ten názov. Koncom minulého roka sme si v Pezinku užili spoločné vystúpenie s hudobnou legendou Jiřím Stivínom.
Rád navštevujem koncerty, baví ma ten moment chvíle tu a teraz. Bubny sú moja celoživotná láska. Som rád, že sa mi darí stretávať sa s najväčšími svetovými bubeníckymi osobnosťami, zažiť s nimi rôzne nezabudnuteľné chvíle na masterclassoch, bubeníckych klinikách, koncertoch rôznych žánrov. Každé stretnutie, rozhovory s nimi sú pre mňa veľkou inšpiráciou. Doma sa mi za tie roky vytvorila rozsiahla zbierka bubeníckych paličiek a artefaktov – zhmotnené spomienky na jednotlivé stretnutia.
No a okrem hudby je môj život rodina a priatelia. Vďaka za toleranciu pri tých mojich bláznovstvách.
Okrem samotného hrania sa dlhé roky podieľaš na organizácii rôznych kultúrnych podujatí.
To tak nejak spolu súvisí. Spolu s kamarátmi Rasťom Kuttnerom, Lajom Slimákom a ďalšími sme v rámci nášho občianskeho združenia P.R.D. (Pezinské rozprávkové divadlo) v minulosti pripravovali v Pezinku Medzinárodný divadelný festival Cibulák, Etnofestival, Alternatíva_PK. Spolupracoval som na realizácii festivalov Hodokvas, Grape, Alternatíva v Drevone. V Pezinku sme organizovali aj spomienkové večery na Jara Filipa (jarofilip@spomienka.pk) , spolu s Paľom Švarcom v Rock bare u Švarca sme dali dokopy hudobný projekt klubových koncertov Musicmania u Švarca a mnoho iných aktivít. Aktuálne sú to festival Drumfest Slovakia a projekt Modranská železnica. A vlastne, ešte veľmi rád pomáham Braňovi Jobusovi na festivale festivalov – Vrbovské vetry.
Žiješ v Modre, kde si oživil myšlienku železnice, ktorá bola v minulosti naprojektovaná, ale nakoniec mesto obišla. Spájajú sa s ňou rôzne legendy. Bude táto Modranská železnica „premávať“ aj v tomto roku?
MODRA hlavná stanica bola slávnostne otvorená v apríli minulého roku. Zohnal som starý nákladný vagón z roku 1892, koľaje, množstvo železničiarskych artefaktov, pripravili sme špeciálne víno do vlaku – vypiť bez meškania! Frankovka modrá z MODRA hlavná stanica, staré retro cestovné lístky, staničnú lampáreň, kde sa môžete nerušene sťažovať a Modranská železnica začala fungovať.
Kultúrny vlak „priviezol“ do Modry množstvo zaujímavých umelcov ako Braňo Jobus, Karpatské Chrbáty, Funny Fellows, Divadlo PIKI, O.B.D., Ildikó Kali, Pavol Šima-Juriček, Milan Prekop, Michal Kaščák, Peter „Bonzo“ Radványi, Bukasový masív, Ján „Ponka“ Duban, Frikou, Feelme. Vagón stojí na Dolnej ulici, smer Zberný dvor. Počas minulého roka sa podarili štyri zastávky vlaku. Okrem kultúry dostali svoj priestor aj typické znaky nášho mesta – keramika a víno. Toto všetko, čo som spomínal a ešte omnoho viac, sa podarilo vďaka prepojeniu a úžasnej spolupráci množstva subjektov, ochotných ľudí a tímu „modranských železničiarov“ – kamarátov/tiek s podobným zmyslom pre recesiu. Samozrejme vďaka patrí aj všetkých cestujúcich, ktorí dorazili a dorazia na stanicu.
Modra Hlavná stanica otovrí 30. apríla svoju druhú sezónu. Čo ste si pripravili?
Aj tentokrát to bude pestrý program. Akcia bude v nedeľu, keďže na druhý deň máme voľno. Vystúpi domáci DFS Magdalénka so špeciálnym programom ľudových piesní. Olejomaľbu v plenéri, možno aj s menšou výstavou, budete môcť vidieť v podaní Michal Mach fineart naživo. Známy fotograf Martin Črep predstaví svoju najnovšiu knihu o slovenských železniciach Koľaje (veď, kde inde by ju mal prezentovať?).
Z vagóna bude počuť aj hudobné improvizácie v podaní Sunday Afternoon Trio (Minda, Hidvéghy, Bittner). Svoje osobité pesničky privezie hudobníčka, speváčka, herečka a cestovateľka Dorota Nvotová. „Chcem s ňou ísť vláčikom na výlet do Modry…“ tak sa spieva v známej pesničke od skupiny Elán. Zároveň 30. apríla môžete byť svedkami historickej udalosti. V Modre z vlaku vystúpi člen tejto kapely Jano Baláž, ktorý spolu s ďalším gitaristom Jurajom Zaujcom zahrajú a zaspievajú pieseň Vymyslená.
Naše šarmantné sprievodkyne vás privítajú v železničiarskych uniformách, čaká tu na vás výstava železničiarskych artefaktov, ktoré si môžete ohmatať, pripomenieme si aj zápis z roku 1837 o tom, prečo sa v Modre nerealizovala výstavba železnice, pripravené budú aj aktivity pre deti. Všetky informácie môžete nájsť na facebookovej stránke Modranská železnica či na instagrame.
Okrem toho všetkého si spoluautor viacerých publikácií PEZINOK – BIGBEATOWN (Bittner, Boriš , Štrba – 2001), KONCERTY MLADOSTI ´76 – ´77 PEZINOK (Boriš, Bittner, Štrba – 2007). Tvoj najnovší počin je kniha PEZINOK – MUSICTOWN, dá sa ešte zohnať?
Pár kúskov majú ešte v Artforum Pezinok. PEZINOK MUSICTOWN nadväzuje na spomínané predchádzajúce knihy. Cez koronu prišiel čas, dať ju dokopy spolu s pánom fotografom Jánom Štrbom, hudobníkmi a organizátormi kultúrnych podujatí z Pezinka a ďalšími fotografmi. O grafiku sa postaral Stano Jendek a o jazykovú korektúru Stanislava Ondrovičová. Kniha má rozmery veľkej LP platne, 116 strán. Je rozdelená na kapitoly udalosti, miesta na hranie, hudobníci a skupiny, ďalšie hudobné scény. Ponúka prehľad hudobného diania za ostatných 20 rokov v Pezinku. Celý proces jej vzniku bol pre mňa veľmi zaujímavý, vrátili sa mi mnohé spomienky na bohatý kultúrny život v meste a podobné reakcie mám aj od čitateľov.
Keď si v knihe PEZINOK – MUSICTOWN listovali muzikanti, ktorí v nej aj sú, boli milo prekvapení z toho, že z ich koncertu existuje fotka a začalo sa príjmné a často vtipné spomínanie na daný večer. Fotografie majú stále veľkú silu.
V dnešnej dobe je samozrejmé, že máš telefón a cvakneš si hocikedy a hocičo, prípadne natočíš video, tých vecí a vnemov je až príliš. Roky dozadu nebolo veľa fotografov, ktorí by fotili kultúrne akcie. Preto som rád, že sme z archívu Jána Štrbu a ďalších fotografov zostavil komplexný prehľad hudobného života v Pezinku. S výberom fotografií sme mali veľa práce, počet strán jednoducho nepustí. Ale ako hovoríš, krásne na tom je, že za každou fotkou sú príbehy, spomienky na nádherné umelecké a iné zážitky ľudí, ktorí pri tom boli.
Ako ťa poznám, isto nad niečím aktuálne premýšľaš. Čo to bude najbližšie?
To sa čoskoro dozvieš…
text: Edo Kopček
foto: Matej Indy Soviš
