Bludy po tridsiatich rokoch s novým štúdiovým albumom: Nie sme takí intelektuáli, aby sme hľadali ešte hlbší zmysel v našej hudbe

Hudobní odborníci odporúčajú neponáhľať sa s vydaním debutového albumu. Najskôr si treba nájsť vlastný zvuk, vybudovať identitu, cez single a EP-čká testovať, čo funguje a koncertovať. A keď máte dostatok kvalitného materiálu, počkať na správny moment a vydať album. Česká skupina Bludy si povedala, že ten správny moment prišiel po tridsiatich rokoch. Ich debutový album Znovu nie je výsledkom unáhleného rozhodnutia. Je to dielo zrelých hudobníkov, ktorí vedia, čo chcú dosiahnuť a za tie roky sú na seba nároční. V rozhovore s manželskou dvojicou Dobiášovských a jediným nerodinným členom skupiny, slovenským hudobníkom Romanom Liškom (Fishartcollection, Dysanchely), sme prebrali tridsaťročnú cestu kapely za debutovým albumom aj rodinno-nerodinnú dynamiku v skupine. Akú má skupina dynamiku naživo môžete zistiť už 24.apríla v Trnave o deň neskôr v Bratislave. Na oboch koncertoch vystúpia spoločne s The Wilderness a Esazlesa.

Bludy tvoria manželia Jana a Petr, Petrov brat Honza a ty, Roman. Aké je to byť v skupine jediný, kto nepatrí do rodiny Dobiášovských?

Roman: Si začala z ostra (smiech). Je to ako manželstvo – má svoj vývoj a treba na ňom pracovať. Na začiatku je eufória, samé to nejako drží pokope a po čase sa musíš starať, aby vzťah fungoval ďalej. Ale cítim sa dobre.

Cítiš slobodu povedať svoje predstavy, keď proti tebe stojí rodinná opozícia?

Petr: Na to skúsim odpovedať ja. Myslím, že pre Romana je to dosť ťažké. My bývame v jednom dome a Roman za nami musí dochádzať a znášať naše nálady, ktoré si chtiac-nechtiac prenášame z nášho spolunažívania aj do kapely.

Jana: Má to ťažké. Sme traja na jedného, ale snažím sa to vybalansovať.

Roman: Nepovedal by som, že to mám ťažké. Už som odvážnejší, pretože som to začal brať vážnejšie. Vždy som fungoval v metalových kapelách ako sú Dysanchely alebo Fishartcollection. Tvrdá hudba je moja srdcovka, ale počúvam všetko, a keď som sa presťahoval do Česka, Bludy boli pre mňa taký pokus. A celkom ma to začalo baviť. Dochádzanie je úplná pohoda. Za Fishartcollection dochádzam do Trnavy 360 kilometrov (smiech).

Zdá sa ale, že príchodom Romana, fanúšika tvrdej hudby, Bludy zmäkli. Je to tak?

Roman: Práve naopak, teraz trochu pritvrdili. Staršie skladby boli viac rockové, potom vznikli mäkšie veci a teraz mi to príde ako dobrý mix. Je to na dobrej ceste.

Petr: Je to aj tým, že starneme. Už nemáme taký drive, ako kedysi a možno nás už ani nebaví hrať tak nahlas.

Jana: To kecá (smiech). Máme radosť z úderných pesničiek, ale samozrejme, že v skladbách je aj melanchólia, ktorá vychádza z toho, že sme už starší a vyspelejší. Nehráme dokola to isté, aj keď Roman má niekedy pocit, že áno (smiech). Naše skladby sú založené na jednoduchosti.

Petr: Roman chce hrať pesničky stále rýchlejšie.

Aké črty vašej osobnosti sa odrážajú v kapele Bludy, prípadne v iných projektoch, kde pôsobíte?

Jana: My to máme celkom jednoduché, lebo nemáme iné projekty. Teda aspoň ja nemám. Chalani si na istý čas odskočili do grunge a hrali Nirvana revival. Splnili si sen a zistili, aké jednoduché je hrať niečo, čo ľudia poznajú. Ja to takto nemám. Tridsať rokov žijem s Bludmi. Čo sa týka osobnosti, som energický človek, ale nemyslím si, že by som sa to vyslovene snažila pchať do skupiny. Naša hudba stojí na gitare. Svoju osobnosť vkladám skôr do vystúpenia.

Petr: Ja som celý život introvert a mám radšej skupiny, ktoré nie sú úplne o showmanstve. Mám rád skupiny, ktoré sa nevnucujú a sú viac do pohody. To je asi aj moja osobnosť.

Jana: Petr pôsobí ako lakmusový papierik. Honza a Roman sú osobnosti, ktoré majú určitý názor na vec. Petr to tmelí a ja pendlujem medzi nimi. Doma si vydiskutujeme, čo nás v kapele trápi a čo nás baví a nebaví. Máme to asi najjednoduchšie, keďže si to vyjasníme doma a na skúšky a koncerty už ideme s čistým štítom.

Roman: Keď porovnám Bludy a Fishartcollection, sú to natoľko rozdielne kapely, že práve to ma na tom najviac baví. Vyrastal som na grunge, rocku a punku. Keď som mal okolo dvadsať, dostal som sa k metalu a už ma to nepustilo. S ostatnými v kapele máme zaujímavé diskusie. Ja mám rád veci, ktoré oni absolútne nechápu. Čím som starší, tým viac sa mi páčia kapely, ktoré sa vymykajú klasickej štruktúre. To je možno bližšie Fishartcollection. S Bludmi som našiel iný spôsob prístupu k hudbe. Na skúškach improvizujeme a vznikajú z toho rôzne veci. S Fishartcollection si každý doma niečo pripraví a na skúške sa veci ladia už len málinko. Bludy sú iné v tom, ako si vysvetľujú hudbu a vedia, čo chcú a čo sa im nepáči. Je to hudobná istota, ktorá má svoje záchytné body. Fishartcollection je neriadená strela.

Prečítajte si tiež

Hľadá sa nový člen! Fishartcollection chcú posunúť svoju hudbu ďalej

Keď už spomíname grunge a Nirvana revival, bol Kurt Cobain geniálny hudobník?

Petr: Ja som v tom vyrástol. 90.roky boli pre mňa neuveriteľné. Človek bol mladý a toto bol náš životný štýl. Viem, že na Nirvanu sú rôzne názory, napríklad, že je to zapredaná komercia, ale ja som zaujatý a poviem, že to bolo geniálne. Presne to trafili. Boli v správny čas na správnom mieste.  U nás to bolo silné ešte tým, že po prevrate sa naraz všetko uvoľnilo a zrazu sme počúvali hudbu, ktorá tu dovtedy nebola. Nirvana revival sme mali s basákom, ktorý bol zhodou okolností nachvíľu naším basákom v Bludoch. Bol neuveriteľne autentický. Veľa ľudí nám hovorilo, že im išiel mráz po chrbte, keď spieval.

Bludy sú na scéne už tridsať rokov, no debutový album Znovu vám vyšiel až teraz. Aká bola vaša tridsaťročná cesta za týmto albumom?

Jana: Začalo to Petrom a Honzou, ktorí si bubnovali v pivnici, a potom sa k nim pridal kamarát Míla Kopal. Keď som sa dala dokopy s Petrom, najskôr som ich len počúvala spoza dverí. Na prvom koncerte spieval Petr. Ja ani neviem, ako som sa ocitla v situácii, že začnem spievať a zrazu som bola s nimi v tej malej pivnici o rozmeroch jeden a pol krát jeden a pol metra. Doma sme si nahrávali demá a kamarát mal malé štúdio, kde sme nahrali CD a vydali ho vo vlastnom náklade. Bez toho, aby sme o tom vedeli, Honza CD poslal do jednej súťaže. To bolo v roku 2003. Potom na to aj zabudol a raz prišiel na skúšku a povedal nám, že sme postúpili do semifinále. Zrazu sme sa dostali na veľké pódium na festivale Benátska noc a vyhrali sme celú súťaž Jim Beam Music 2003. Bol to pre nás šok, pretože sme boli úplní outsideri. Nikto nás nepoznal, dovtedy sme ani neodohrali veľa koncertov. Druhá vec je, že my ani veľmi nie sme schopní dohodnúť si koncerty, preto tu teraz máme Romana, ktorý je v tom výborný. Vďaka nemu sa dostávame na miesta, o ktorým sme pred dvadsiatim rokmi ani nesnívali. Z výhry v tejto súťaži sme veľa nevyťažili. Ja som otehotnela, a tak sme si zasa tvorili doma. Náš prvý ozajstný štúdiový album je až album Znovu, aj keď sme si predtým niečo v štúdiu vyskúšali. Roman je taký náš PR manažér, ktorý nás ťahá dopredu. My sme mu za to veľmi vďační, aj keď mu možno niekedy prídeme ako nevďační (smiech). Vďaka nemu sme sa dostali na vyšší level.

Je to pre vás špeciálny pocit vydať štúdiový album?

Petr: Asi nie.

Jana: Bol to pekný pocit byť v nahrávacom štúdiu, pretože pre nás to nie je bežné. Bolo to niečo nové, iné, čo nezažije každý a takto k tomu aj pristupujem. Je to niečo, čo mi nikto nikdy nevezme. Aj keby už nič iné nemalo prísť, som za tento album vďačná. Som rada aj za všetky demá, ktoré sme nahrali v garáži. Vždy sme si to užili a nikdy sme neboli v strese. Tridsať rokov ubehlo ako voda. Mala som dvadsať, keď som prišla do kapely a vôbec mi to tak nepríde. Je to strašidelné, ale to je vývoj a som veľmi vďačná, že sme zostali a že nás hudba stále rovnako baví. Hudba je pre nás o tom, že sa spolu stretneme, zahráme si a vytvoríme niečo nové. Dávame na pocit. Okrem Petra, ktorý chodil na základnú umeleckú školu na klavír, nikto z nás nemá umelecké vzdelanie. Sme samoukovia a pre mňa je neskutočné, že sme boli schopní vydržať až takto dlho. Pre mňa je dôležité, že nás to baví.

Bludy. Foto – archív Bludy

Roman mi dávnejšie spomínal, že tak, ako je na Slovensku pojem štúdio Pulp a Jakub Hríbik, v Česku je to Amák a jeho štúdio Golden Hive. Aké bolo nahrávanie s Amákom?

Jana: Amák pôsobil v skupine Sunshine a pre nás to bol zjav na českej scéne. Niekoľkokrát sme ich videli naživo. Boli pre nás ikonou, nie v zmysle, že by sme chceli hrať ako oni, ale veľmi sa nám páčil ich prístup. Keď sme sa rozhodovali, kde nahrať album, Amák bol pre nás ikona a sme veľmi radi, že sme mohli nahrávať u neho. Nie sme zvyknutí byť v profesionálnych štúdiách.

Petr: On to naozaj vie. Práca s ním odsýpa. Cítiť, že má skúsenosti so štúdiovou prácou. Bol na workshopoch v New Yorku, bol u Albiniho (hudobník, producent a zvukový inžinier Steve Albini. Produkoval albumy pre skupiny ako Nirvana, Pixies, Neurosis a ďalších. – pozn. red.). Naozaj vie, čo robí. Je aj úžasný zvukár. Vo finále nám do toho absolútne nekecal. Priviezli sme si naše nástroje, náš zvuk, pochopil nás a nekafral nám do toho. Do ničoho nás ani netlačil, aj keď nám poradil nejaké drobnosti. Možno je to aj našou náturou. Pre nás to bola skvelá skúsenosť. Doma sme sa bavili, že nabudúce by sme sa do toho chceli trochu viac oprieť. Teraz nás trochu uspokojilo, že robíme s Amákom.

Jana: Amák nám povedal svoj názor, ale nie agresívne, nehádal sa s nami. My sme to prijali, lebo sme si hovorili, že on vie, o čom hovorí. Nešli sme do konfliktu. Či to bolo dobre alebo nie, nad tým môžeme už len polemizovať. Viem, že niektoré veci by som teraz robila inak. Možno by som chcela viac popracovať na svojich partoch. Ale v tej chvíli som to tak necítila. Po bitke je každý generál.

Petr: To je podľa mňa klasická choroba kapiel. Čokoľvek nahrajú, aj tak by to neskôr spravili inak. Ale to nejde. Jednoducho v nejaký moment to musíš uzavrieť a brať to tak, ako to je.

Jana: U nás je to špecifické v tom, že za tých tridsať rokov sme nikdy neboli spokojní s tým, čo z nás vypadlo. To je možno tiež jeden s našich rysov. Obzrieme sa späť a sebakriticky sa pozeráme na našu tvorbu. Potom nás to trápi a ešte to rozoberáme. Nevieme si povedať, že hotovo a ideme ďalej. Vždy, keď niečo spravíme, spätne si povieme, že mohlo to byť aj lepšie. Aj teraz sme dlho hľadali najlepší zvuk a možno to nás pribrzdilo dostať sa do profi štúdia skôr.

Roman: Ja som strašne rád, že si to povedala ty. Presne toto som chcel povedať. Bludy sú kapela, ktorá to má takto nastavené vo svojej výbave. Aj keby sme nahrávali v Abbey Road, tak nebudeme spokojní, čo nie je negatívna vlastnosť. Sebakritika je dobrá. Je dobré nebyť vždy spokojný s tým, čo človek vytvorí. Niektoré veci človek v daný moment nevidí. Neviem, či by nám vyhovovala spolupráca s producentom, ktorý by nás tlačil nejakým smerom. Skôr možno nie. Ešte sa vrátim k Amákovi. Keď sme sa s ním bavili, tak okrem zábavných historiek, ktoré nám hovoril, rozprával, že niektoré kapely musel usmerňovať. Myslím si, že mu asi nejakým spôsobom bolo sympatické, čo robíme a dával tomu autenticitu. Asi do toho nechcel úplne zasahovať.

Jana: Ja si napríklad myslím, že spolupráca s producentom je pre nás ďalší krok. Človek zvonku by bol fajn. Nemyslím kvôli hudbe, ale skôr kvôli spevu. Ja by som to ocenila. Hoci by to bolo ťažké, posunulo by ma to ďalej. Aj keď nerada počúvam kritiku, viem si ju zobrať k srdcu a niečo s tým spraviť.

Hovorí sa, že album je odrazom obdobia, v ktorom vznikal. Dá sa nejako zarámcovať, aké ste mali obdobie, keď vznikal tento album?

Jana: Skladby nevznikli behom roku. Zistila som, že nejaká skladba je aj desať rokov stará. Pieseň Netopýří letci vznikala v roku 2016. Ja si občas k pesničkám píšem dátumy. Táto skladba mala niekoľko verzií a do tohoto štádia dospela v niekedy v roku 2024. Iné piesne boli zložené krátko pred nahrávaním. Nám ale trvá fakt dlho, kým dáme dokopy niečo, s čím sme spokojní. Pesnička Po bouři vznikla, keď som bola smutná, ale nemyslím si, že sa do našich pesničiek prepisuje naša aktuálna nálada.

Petr: Nikdy som nad tým takto nerozmýšľal. Udiali sa nejaké rodinné odchody a tých päť rokov dozadu bolo v tomto ohľade ťažších, ale nemyslím si že to ovplyvnilo našu tvorbu. Pre mňa je hudba relax a zábava. Asi to viem oddeliť.

Jana: Nie sme takí intelektuáli, aby sme hľadali ešte hlbší zmysel v našej hudbe. Nás hudba proste baví, chceme to robiť tak, ako to robíme, ale nepremýšľame o tom extrémne. Robíme to pocitovo. Ide o to, ako nám to klapne v skúšobni a ako na to nabaľujeme.

Roman: Nechcem, aby to vyznelo blbo, ale my to fakt nemáme, tak, že by v tom mala byť nejaká hĺbka. Skôr je to o emóciách, než o tom vysvetľovať, čo je za tým. Každá skladba má nejakú emóciu, ktorá môže s niečím súvisieť bez toho, aby sme o tom v tej chvíli vedeli. Pre mňa bolo tých desať rokov plných zmien. Keď sme spolu začali hrávať, žil som v Jičíne. Potom som sa presťahoval do Prahy a medzitým sa rozviedol. Uvažoval som ako skĺbiť kapelu s tým, že žijem inde. Ale nebolo to také strašné. Jičín je moja srdcovka.

Pri ktorej pesničke ste mali pocit, že to klaplo veľmi rýchlo?

Jana: Neonovej sen. Vznikla ako posledná pred nahrávaním a prišla veľmi rýchlo. Od začiatku sa veľmi nezmenila. Dorábali sme len nejaké aranžmány. Bolo to ako na začiatku našej kariéry, keď sa nápady z nás sypali. Neonovej sen má v sebe drive okamihu, ktorý máme veľmi radi. Keď do toho Roman pridal basgitaru, už bolo všetko presne, ako to má byť.

Roman: S odstupom času som si našiel cestu, ako pracovať so skladbami. Priznám to na rovinu, na začiatku som bol nešťastný, keď tuto kolegovia odo mňa chceli, nech zahrám dva-tri tóny. Mne prišlo, že kvôli pár tónom ani nemusím hrať. Z Fishartcollection som bol zvyknutý, že sa tam stále niečo deje. Hovoril som si, že nemôžem hrať úplne to isté čo gitara, to nedáva zmysel. Ale postupe som do hudby dostával svoje veci a pomalými krokmi a postupne sme si na to zvykli. Samozrejme, držím sa v nejakých limitoch, nechcem si z toho robiť sólový album, ale už som tam dostal svoj vzorec.

Keď mi Roman poslal váš album, priznávam, že som nemala žiadne veľké očakávania. O to viac ma prekvapilo, že už od prvých sekúnd si získal moju pozornosť a musím uznať, že sa vám podaril. A basgitara je fakt výborná.

Jana: Teší ma, keď si nás dá niekto do uší a povie: „Aha, to nie je zlé!“

Petr: Ja tiež ďakujem. Za tie roky mám naučený nejaký vzorec a viem, čo chcem počúvať. Neviem, ako by som reagoval, keby mi dal niekto novú nahrávku. Idem si dokola staré veci. Ale samozrejme, som otvorený aj novej hudbe a dúfam, že viem poznať, čo ma baví a čo nie.

Na Slovensku vás čakajú dva koncerty – 24.júna v Trnave a hneď na druhý deň v Bratislave. V oboch prípadoch hráte so skupinami Esazlesa a The Wilderness. Ako sa zrodila táto koncertná zostava?

Roman: S The Wilderness a Denisom (Denis Bango pôsobiaci tiež pod pseudonymom Fvck_Kvlt – pozn.red.) sa poznáme už dlho. Mali sme spoločnú skúšobňu. Pri Esazlesa som využil kontakty z metalovej scény. Párkrát sme si písali kvôli koncertom s Fishartcollection, ale nikdy nám to nevyšlo. Príde mi to ako dobrá kombinácia. Myslím, že ten koncert bude pekne gradovať. Každý si tam nájde svoje. Začíname my a potom The Wilderness a Esazlesa. Jediný problém bolo nájsť termín s Denisom. Keďže ako Fvck_Kvlt je už hviezda, nebolo to jednoduché, ale nakoniec sa to podarilo.

Čo plánujete ďalej?

Jana: Chcela by som stále pokračovať v hraní. Niekedy si hovoríme, či už na to nie sme moc starí, ale keď vidíme a počujeme Kim Gordon, tak sa tým veľmi netrápime.

Petr: Čím sme starší, tým viac riešime, ako byť produktívni. Už to nemôžeme robiť ako mladí chalani, ktorí sa stretnú, niečo popijú, zahulia si, celý víkend sú v skúšobni a blbnú. To sa už nedá, lebo toľko času už nemáme. Musíme si nájsť rýchly a efektívny systém a teraz ho práve hľadáme.

Text: Barbora Stuchlíková
Foto: archív Bludy