UG Rozhovory

Underdose: Hádku nikdy nevyhráš slovami

17.10.2025

Koncom minulého roka, celkom nenápadne, vydala skupina Underdose album TILT. Nahrávka sa dá opísať ako koncentrát zásadných životných zmien. Natoľko zásadných, že ani nemusel byť. A predsa vznikol a obsiahol ďalší rozmer – veľkú obetu a odhodlanie.

TILT prináša nielen hudobný zážitok, ale aj inšpiruje. Minimálne v snahe nájsť pre tvorbu tejto skupiny vhodnú nálepku. Väčšina recenzentov napokon skončila pri dlhom výpočte žánrov, čím len potvrdila slová Milana Tomku a Milana Jančiho (pôsobiaceho pod pseudonymom Jason Krueger) o nezaraditeľnosti hudby Underdose. Rozhovor s hlavnými aktérmi príbehu sme absolvovali na dvakrát. Výsledok prvého pokusu – online rozhovoru – sme napokon nezverejnili. Cítili sme, že to vieme spraviť aj lepšie. Zázemie pre druhý rozhovor, či skôr rozprávanie, nám robil Ondrejský cintorín. A toto rozprávanie vám teraz prinášame.

Mimochodom, už 21.oktróbra zahrajú Underdose v Bratislave na Pink Whale spolu s Grékmi Mother of Millions. Príležitosť vidieť ich naživo neprichádza často, tak netreba váhať.

Najskôr ma zorientujte vo vašej diskografii. Ak dobre pozerám, TILT je váš prvý štúdiový album a predchádzali mu dve EP-čká.

Jason: Prvá nahrávka – Dose of Mud – je splitko so skupinou Mudhole. Oni mali šesť skladieb, my sme mali šesť skladieb. Ani jednej skupine by to nevydalo na samostatný album, tak sme to dali dokopy a vydali ako split. Another World nebol album?

Milan: Nie, to bolo tiež EP. Päťpesničkové.

Jason: Ani TILT by nebol album, keby tam nebola posledná skladba Impending.

Milan: Ale bol. Ja som ho od začiatku bral ako album. Mal koncepciu. Už keď som počúval demá a vypočul som si ich od začiatku do konca, mal som albumový zážitok.

Jason: To je pravda. Myšlienkové pochody za tými skladbami boli ucelenejšie a kohéznejšie, ako na predošlých nahrávkach, kde to bol len zhluk skladieb. Je za tým niečo viac, čo to celé spája.

Máte nejako zadefinované, čo skladba musí spĺňať, aby bola hodná albumu a nie EP?

Jason: Takto nad tým neuvažujeme.

Milan: Keď som TILT počúval ako celok, evokoval vo mne album a nemusel som teda nad tým rozmýšľať.

Jason: Teraz máme rozpracované štyri nové skladby. Kedysi sme mali s Miňom, Marcom a Marekom Kováčom (ex-Jób) bočný projekt, kde som sa viac realizoval a filtroval. Mali sme rozrobené dve veci, ale nejako nám spadla reťaz, a tak som si povedal, že nebudem nechávať tie skladby hniť v šuflíku a spravím ich s Underdose. Pridali sme k nim ďalšie dve a už z toho začína byť celkom kohézna jednotka. Dve skladby sú po slovensky, čo je pre Underdose novum.

Veľa hudobníkov zakladá vedľajšie projekty práve preto, že nová hudba im nesedí do ich domovskej skupiny. Vy teda Underdose nijako nerámcujete?

Milan: Počas našich jamov počuješ všetko možné. Keď prišiel do kapely Marco, začalo to naberať rozmery à la Depeche Mode. (smiech) Minule sme spomínali, že máme problém nájsť si cieľovú skupinu, a je to práve tým, že miešame dokopy veľa vecí a nedávame si mantinely.

Jason: Presne tak. Nové skladby, na ktorých pracujeme, sú aj v úplne inom ladení ako náš aktuálny album.

Spomínali ste, že sa v nich objavia aj slovenské texty. Ako sa vám píše v slovenčine?

Milan: Tie texty asi bude robiť Miňo. Ja sa na to necítim, skôr sa toho bojím.

Jason: Na to, že slovenčina je náš materinský jazyk, je oveľa ťažšie písať v nej. Je to rigidný jazyk, má časovanie, skloňovanie a milión iných vecí, ktoré v angličtine nie sú. Ak však vieš použiť fonetiku jazyka ako svoju devízu, napríklad ako to spravili Rammstein, keď si z nemčiny zobrali jej rhotickosť a gotickosť, môže to vypáliť veľmi dobre. Dá sa to aj v slovenčine, keď sa vyhráš s jej rytmickou skladbou a rozumne použiješ zvuky, ktoré sú pre ňu špecifické. Bočný projekt vznikol preto, že som zúfalo potreboval zmenu od Underdose a jednou zo zmien bolo spievanie po slovensky. Bolo to pre mňa osvieženie. Zrazu som sa na texty pozeral úplne inak. Bola to väčšia výzva.

Milan: Aj riffy inak prichádzali.

Jason: Presne! Hudba má zrazu inú rytmiku. Jeden text som písal ako formu terapie, keď som o polnoci ležal v nemocnici na samotke. Bola búrka, čumel som do stropu a rozmýšľal nad svojou budúcnosťou. Práve mi diagnostikovali nevyliečiteľnú neurodegeneratívnu chorobu, ktorá mi od základov zmenila život. Tieto emócie som zo seba nevedel dať von po anglicky. Muselo to jednoducho ísť po slovensky. Išlo to z môjho absolútneho vnútra. Viem rozmýšľať v angličtine a neprekladám svoje myšlienky, ale v tejto situácii by som cítil určitý filter, ktorý by mi bránil dať to zo seba von úplne autenticky.

Underdose. Foto – Werdza

Prečo nemáte radi basgitaru?

Jason: Prečo si to myslíš?

Na albume mi príde málo výrazná a odvážna.

Jason: To je pravda. Rád by som jej dal viac priestoru, ale sme päťnástrojová kapela, kde jeden nástroj ťažko vynikne. Náš basgitarista Misiz je typ muzikanta, ktorý nepotrebuje silou mocou vynikať. Keby sme boli trio, basgitara by mala oveľa viac priestoru vyniknúť, ale v päťčlennej skupine je to už problém.

Milan: Chudák, má čo robiť, aby niekde niečo vymyslel. My s Miňom všade dávame svoje gitarové party a keď prišiel Marco, začali sme pridávať synthové party. Už nezostalo veľa priestoru na basgitaru. Možno sa k tomu v budúcnosti postavíme inak.

Jason: Mám pocit, že nové veci pojal odvážnejšie.

Milan: Lebo má priestor.

Jason: Viac sa do toho oprel. Predsa len, ako kapela sme už opäť niekde inde. Prešiel opäť zo štyroch na päť strún, čo mu tiež otvára nové možnosti, a v nových skladbách je to počuť.

Vaša hudba znie dosť komplexne. Pri každom vypočutí si človek všimne niečo iné. Koľko stôp na seba vrstvíte?

Jason: Myslím, že vo Fake Eyelashes máme minimálne tri-štyri gitary naraz. Baky (Martin Bakoš, pozn.red.), u ktorého sme nahrávali, nás v tomto smere musel krotiť. Mali sme toho vymysleného veľa – dve rytmické linky, do toho sólo, do toho ďalšie doplnky, atmosféra,… Naozaj nás musel krotiť, aby to nakoniec nejako vyznelo. Vo viacerých skladbách sme niektoré stopy úplne škrtli alebo sme ich nahradili niečím iným, menej dominantným a viac kohéznym, lepšie doplňujúcim skladbu ako celok.

Milan: Mňa donútil party zmeniť a zjednodušiť. Veľa som špekuloval a vymýšľal arytmické veci, čo by asi nikto ani nepochopil. Bolo toho už príliš. Späť k tvojej otázke – ak sa nepozeráme len na gitary, tak najviac stôp je asi v HumAnimals.

Jason: Keď zarátaš každé puknutie zelerovej stonky a každý pošúchaný štrk, najviac ich je vo Swansongu.

Z nášho predchádzajúceho rozprávania som vycítila, že vy nie ste skupina, ktorá si nechá len tak hovoriť do toho, ako máte robiť hudbu. Čo na vás funguje, keď sa Bakymu podarilo odhovoriť vás od niektorých vecí?

Jason: Práve čítam knihu o zásadách efektívnej komunikácie a zaujalo ma v nej tvrdenie, že nikdy nevyhráš hádku slovami. Vždy musíš vyhrať konflikt činom. A to je presne to, keď ti niekto pustí skladbu bez niečoho a ty zistíš, že to znie oveľa lepšie. Nejde o slová, ide o to, počuť rozdiel. A samozrejme, je to aj o zvukárovi a jeho osobnosti – či má silnú egocentricko-autoritatívnu osobnosť a povie ti, že takto to bude, alebo ti ukáže inú cestu a nechá ťa na to prísť viac-menej samého. Ukáže ti, že má pravdu a nebude o tom len rozprávať.

Milan: Na mňa išiel Baky celkom opatrne. Pýtal sa ma, či som si určite istý, že niečo chcem zahrať tak a tak. Poznáme sa dlho.

Jason:. Keby sa ku mne správal silne autoritatívne, nepresvedčil by ma.

Milan: A v konečnom dôsledku, nešlo o nás. Vždy išlo o skladbu.

Ale predpokladám že aj tak nie je ľahké hneď na prvýkrát potlačiť emóciu vzdoru, keď ide o niečo, nad čím ste sami dlho sedeli a niekto vám hovorí: „Skúsme to inak.“

Jason: Vieš koľko mi trvalo sa to naučiť? Tridsaťsedem rokov.

Milan: Vo vnútri s tým mám vždy problém, ale naučil som sa v sebe dusiť prvé reakcie a rozmýšľať nad tým, čo sa mi niekto snaží povedať. Na albume je niekoľko skladieb, kde sa v textoch venujem svojej sebareflexii.

Jason: Je to úplne prirodzená vlastnosť a práve v tom, že si to uvedomuješ a vieš to ovládnuť, spočíva veľkosť človeka. Aj v kapele máme situácie, kedy ego trochu prekáža benefitu skupiny. Nejde o to, koho je v skladbe počuť najviac, ale čo skladba potrebuje.

Ryan Parrish z Darkest Hour spomínal, že ťažko znášal akúkoľvek kritiku na ich album Undoing Ruin z roku 2005. Vtedy napísal veľmi osobné texty a kritiku vnímal ako útok priamo na svoju osobu a svoje prežívanie. Ako vy znášate kritiku?

Jason: Na texty nedostávame spätnú väzbu, čo je škoda. Pokiaľ nespievame v slovenčine, ľudia nevenujú veľa pozornosti našim textom. Alebo nám nie je rozumieť. (smiech)

Na ktorý text na albume ste najpyšnejší?

Jason: To je ako vybrať si najobľúbenejšie dieťa. Je to ťažké. Budem hovoriť za svoje skladby. Každá jedna je pre mňa dôležitá a mám ich rád z rôznych dôvodov. HumAnimals je protivojnová skladba o prvej svetovej vojne. Som na ňu hrdý z formálneho hľadiska. Je to koláž zápiskov francúzskych vojakov zo západného frontu, medzi nimiliteráti ako Péguy či Apollinaire. Zobral som to ako kreatívnu výzvu. V živote som nebojoval, nebol som v zákope, nežrali ma potkany zaživa ani sa vedľa mňa nerozkladali mŕtvoly kamarátov. Nehrám sa na to, že som bojoval vo vojne, a tak tom si text dovolil urobiť takto – povyberal som úryvky, ktoré vo mne zarezonovali najviac. V skladbe je aj recitál – moja snaha zachytiť atmosféru človeka, ktorý to reálne prežil (v tomto prípade Jean Giono). Pracovať s dielami iných autorov a dávať ich dokopy bolo na písaní tohto textu krásne.

Som veľký fanúšik hororov a milujem body horror – David Cronenberg, Lucio Fulci, Tom Savini, 80.roky, praktické efekty, filmy ako Páter Thomas, The Fly a podobne. A táto láska je najlepšie cítiť v texte ku Swansongu. Keď som robil túto skladbu, mal som víziu, aby evokovala telesný rozklad, perverznú záležitosť, kedy sa človek pozerá na svoje vlastné mŕtve telo, ako hnije a snaží sa so svojou mŕtvolou komunikovať a zistiť, či bol dobrým človekom. Vtedy som sa celkom vyhaluzil pri texte aj hudbe. Nahrali sme k tomu aj rôzne telesné zvuky, tzv. foley – pukanie kostí a podobne, čo som nikdy predtým nerobil. Kľačal som pri mikrofóne a lámal som zelerové stonky, šúchal mokrý štrk a pukal papriky do mikrofónu. Bol to jeden z momentov, keď sme s Bakym v štúdiu experimentovali a niekam sa posúvali. Veľmi nás to bavilo a hrali sme sa ako malé deti.

Serendipity je zase najintímnejšia vec, akú som zo seba dostal. Z predchádzajúceho vzťahu mám dvoch synov. Z dôvodov čisto ľudských a neľudských nie som v ich životoch prítomný tak intenzívne, ako by sme si všetci traja zaslúžili. Je to jedna z najťažších vecí, s ktorými som sa vo svojom živote musel vyrovnať, a vždy, keď tú pieseň spievam, a keď na jej konci kričím mená svojich synov, je to pre mňa katarzný zážitok. Táto skladba bude pre mňa navždy formou terapie.

Fake Eyelashes sme dali dokopy s Miňom. Je o vyrovnávaní sa s toxickým vzťahom a o tom, ako začať znova fungovať. Toxický vzťah vie človeka poznačiť. Páči sa mi, ako sme sa s Miňom dokázali v texte pekne zladiť. On spravil polovicu, ja polovicu a keď sme to dali dokopy, nemuseli sme skoro nič meniť. Je to krásny kohézny text.

Miňo: Každý do tej skladby vniesol svoje skúsenosti. Riešil som svoje minulé vzťahy, ale spravil som si aj retrospektívu samého seba a rozmýšľal som, ako napraviť chyby. Nie je to len o toxickom vzťahu s inou osobou, ale aj o toxickom vzťahu so sebou samým.

V skladbe Intrinsic Scope som sa venoval všeobecným témam. Napríklad, ako malé deti dokážu v človeku zažať trochu svetla v živote a vedia ho motivovať robiť veci, ktoré si myslel, že už neodkážeš.

Najpyšnejší som asi na skladbu Senseless Blackness. Hudba aj text vznikli v jeden večer na skúške. Ja som začal hrať len jeden riff. V momente vo mne rezonovali tóny a postupne to šlo ďalej, až sa to rozvinulo v jamovanie. Začal som kričať nejaké slová a finálny text nie je veľmi odlišný od toho, čo som vtedy zo seba vypúšťal. Okolo tých slov a pocitov som dokončil doma text. Kontrasty v nej hrajú veľkú úlohu. Snažil som sa uvedomiť si veľa vecí a osvojiť si temno. Temno môže byť inšpiráciou a cestou k lepšiemu.

Jason: Ako sa menej nenávidieť?

Miňo: Ako ľúbiť svoju nenávisť.

To rovno môžeme použiť ako titulok.

Jason: Nedávno som mal perfektnú debatu so Žákhelesom. Je to môj bývalý kolega, ktorý zahodil korporátnu identitu a teraz žije svoj hiphopový sen v Prahe. Je brutálne rozhľadený v hudbe. Nedávno vydal skladbu s Berlin Manson. Paradox je, že sme dva roky vedľa seba sedeli v práci, a aj keď sme sa rozprávali, nemali sme takú dobrú debatu ako potom, čo dal výpoveď. Jeho názor veľmi rešpektujem, lebo vie ísť do hĺbky. Bavili sme sa, že niekto môže robiť aj dobrú hudbu, ale keď máš pocit, že sa ju snaží predávať strašne sofistikovane a nadnášať ju do roviny, že je to viac než len hudba, môže to v niektorých ľuďoch vyvolať odpor. Prečo sa to hrá na niečo viac, ako to je? Je to dobrá hudba, ale prečo sa snaží mať sociálno-kultúrny dosah? To my v našej hudbe absolútne neriešime. Nesnažíme sa prehovárať ľuďom do duše. Naše texty nie sú o tom.

Milan: Ja by som to ani nevedel.

Jason: Ani ja by som nevedel napísať text, ktorý by hovoril o tom, aké je to tu zlé a mŕtve, a že revolúcia je mŕtva. Tá moja stále žije. Nechcem tým povedať, že taká hudba by bola zlá, práve naopak. Ale niekedy mi skôr prekáža spôsob, akým sa prezentuje.

Čo vám o dvadsať rokov napadne, keď budete spomínať na TILT?

Jason: To, čím som prechádzal, keď sa tento album nahrával. Boli to tri roky formatívnych zážitkov – narodenie dieťaťa, diagnostika nevyliečiteľnej choroby a smrť otca. To všetko je na tomto albume. Neviem, či to dokáže ešte niečo tromfnúť. TILT pre mňa symbolizuje nový život. Na základe všetkého, čo som prežil, som iný človek, ako keď sme začali nahrávať. Tento album je ako tarotová karta smrti. Sama o sebe neznamená smrť samotnú, ale zmenu – koniec starého a začiatok niečoho nového. Zhodenie starej kože.

Milan: Mne napadne stres, ale aj radosť, že veci začal napredovať. Keď sme počuli prvé veci, mal som radosť, že to celé malo zmysel. Keď to odosobníme, v tom čase začala vojna na Ukrajine, prišla pandémia, boli sme zatvorení v krajoch,… Bolo to turbulentné obdobie. Nevedel som sa ani dostať do Bratislavy na skúšku.

Z čoho pramenil ten stres? Neboli ste pod nahrávacou spoločnosťou. Nemali ste deadline.

Jason: Miňo chcel pôvodne už v prvom roku prezentovať CD u Rudiho v Headbangeri (metalová relácia na Rádiu_FM, pozn.red.). Trvalo nám to ešte ďalšie dva roky. (smiech)

Milan: Môj pôvodný plán bol úplne iný. Objednal som u Bakyho štúdio a o dva mesiace sme išli nahrávať. Nášmu bubeníkovi sa malo narodiť dieťa, a nevedel som, koľko času bude mať potom. Bral som to tak, že teraz alebo nikdy. Chcel som ísť kratšou cestou – všetko nahrať naživo, hneď ísť mixovať a mať to hotové čo najrýchlejšie. Potom sme však zistili, že niektoré veci treba nahrať nanovo, začali sme robiť zmeny a vtedy som upustil od pôvodného plánu všetko rýchlo dokončiť. Radšej to spravme poriadne. Hoci sme nemali deadline, v hlave som nejaký deadline mal. Nahrávanie sme plánovali medzi životom a s Bakym sme tiež potrebovali dohodnúť konkrétne termíny, lebo u neho nahrávali aj iné skupiny. Veľmi mi na tomto albume záležalo, takže som mal vnútorný stres.

Jason: Keby nebolo Miňa, ktorý prevzal iniciatívu a tlačil to celé ďalej, keď mne spadla reťaz, tento album by nebol. Chápem prečo hovorí, že cítil stres. Všetko stálo na jeho pleciach. Bola to veľká obeta.

Milan: Nevystresovalo ma to naraz, ale postupne. Nechcel som, aby to skončilo ako naša prechádzajúca kapela, s ktorou sme nikdy nedokončili naše EP.

Nakoniec sa vám podarilo odprezentovať album v Headbangeri, aj keď o niekoľko rokov neskôr, ako bol pôvodný plán. Aký efekt malo vaše účinkovanie v tejto relácii?

Jason: Napríklad taký, že sa mi po dlhej dobe ozval kamoš, u ktorého som kedysi brigádoval v krčme. Povedal, že toto je úplne iné, ako naše napaľované CD-čká nahrané v skúšobni, ktoré som mu vtedy púšťal. (smiech) Cítil u nás obrovský posun a gratuloval nám, aj keď nevedel, či je práve on naša cieľová skupina. To, že sa ozval, z neho spravilo našu cieľovku. Som rád, že sme sa v relácii rozhodli nehrať naživo. Nechcel som sa stresovať.

Milan: Nás piatich by ťažko nazvučili. To by sme tam museli stráviť celý deň.

Keď sme sa rozprávali prvýkrát, nemali ste veľa koncertných plánov. Nedávno ste však v Bratislave hrali s americkou skupinou meth., teraz budete opäť v Bratislave s Grékmi Mother of Millions. Čo ste od nášho rozhovoru spravili inak?

Jason: Každý, kto sa pokúša o niečo podobné ako my, mi určite dá za pravdu, že pre neznámu undergroundovú skupinu nie je jednoduché dohodnúť si koncerty a hrať hocikde a hocikedy. Treba do toho investovať veľa času a mať kontakty. Od nášho rozhovoru som si povedal, že možno netreba nič siliť a radšej budem dbať na kvalitu ako na kvantitu. Mal som pocit, že na to už tak tlačím, až som si začal znepríjemňovať hudbu a kapelu, a to nechcem. Nech je tých koncertov aj menej, ale nech stoja za to. To ale neznamená, že keby nám teraz niekto zavolal, povieme nie. (smiech) Tento rok sa chceme dostať do povedomia organizátorom a ak to nevyjde, budeme sa pripomínať neskôr. Skutočný progres a sila je v tom nezlomiť sa pri prvom náznaku odporu. Nikto ti nič nedĺži. Treba začať od seba a poučiť sa z toho, čo ťa naučil prvotný odpor. Prichádzam k úvahám, že možno nemusíme hľadať asociácie s metalistami, ale spájať sa aj s kapelami z iných žánrových vôd.

Milan: Bola by to pestrá paleta.

Jason: Pre nemetalové publikum môže byť celkom zábavné pozrieť si niečo, čo je trochu tvrdšie. Možno sa zabavia viac ako niekto, kto tam bude stáť so zalomenými rukami a čakať na thrashmetalové sóla.

Dark Funeral hovoria, že radi hrajú na akciách, kde nezapadajú. Cítia sa, akoby hrali v teritóriu nepriateľa a to im dáva extra energiu. Skin zo Skunk Anansie má zasa potrebu vymazať svojím koncertom fanúšikom z hlavy spomienku na akúkoľvek inú kapelu, ktorá s nimi hrala. Ako vy pristupujete ku koncertom?

Jason: Mám pocit, že s predchádzajúcimi kapelami sme si odskákali dosť koncertov v teritóriu nepriateľa. Povedal by som, že sme niekde uprostred. Nebránime sa teritóriu nepriateľa, berieme to ako výzvu, no na druhej strane, ak hráme s viacerými kapelami, nepotrebujeme sa porovnávať, kto spraví lepší koncert. Som tam za seba a svoju skupinu a koncert odohrám najlepšie, ako viem. Neviem odfláknuť koncert.

Milan: (smiech)

Jason: Ktorý koncert som odflákol? (smiech) Myslíš ten, na ktorom som zaspal (počas hrania, pozn. red.)? Pointa je, že dobrovoľne sa nesabotuješ, aj keď si frustrovaný. Aj frustrácia sa dá pretaviť do energie na pódiu. Ale nehovorím, že chcem byť lepší ako iná skupina, o to v hudbe nejde.

Milan: Ja to tiež tak beriem. Keď príde náš čas, chceme ho využiť pre nás.

Jason: Ale mohli by ste ho chlapci využívať lepšie a viac sa hýbať na pódiu.

Milan: Mám 41. Ale dobre, porozmýšľam nad tým.

Jason: Často ale máme problém, že nemáme miesto hýbať sa. Jediné miesto, kde som sa vedel hýbať, bol Randal. Je tam veľké pódium a majú dobré technické zázemie. Viem sa pohnúť, viem vyskočiť a hodiť sa niekam do priestoru.

Milan: Ja som mal minule možnosť hýbať sa, keď ty si spieval.

Jason: A to je ďalšia vec. My sme si s Miňom celkom naložili. Možno si to ľudia ani neuvedomujú, ale napríklad ja mám 80x40cm pedalboard (platforma na gitarové pedálové efekty, pozn.red.), kde musím všetko prácne stláčať, čiže reálne koordinovať ruky, nohy a do toho ešte spievať. To mi neumožňuje veľmi sa hýbať, aj keby som chcel. Viem si užiť len určité časti skladby, keď nemusím robiť tri veci naraz. Ale vždy do toho ideme naplno. Je jedno, či hráme pre desať alebo dvesto ľudí.

Pred pár mesiacmi som sa vás pýtala, že ak by ste si mali sami dať dokopy lineup a zorganizovať koncert, s kým by to bolo. Povedali ste Žákheles a Darkness Positive. Jason, ty konkrétne si odpoveď zakončil slovami: „Miňo, toto musíme urobiť!“. Ako teda idú prípravy?

Jason: Dobre, že hovoríš! Naozaj chcem apelovať na Darkness Positive a Žákhelesa a ešte aj Sofiu Nøt (IAmNøt), aby sme spolu dali koncert. IAmNøt bude robiť after party. (smiech) Bavil som sa o tom s kamošmi, ktorí poznajú tieto kapely a vraj by to vôbec nebol taký blbý nápad. Ako prvému skúsim napísať Žákhelesovi. Darkness Positive počúvame a chodíme na ich koncerty. Kedysi sme mali naraz pesničky v Demovnici (relácia na Rádiu_FM venujúca sa slovenským autorom, ktorí ešte nevydali album cez vydavateľstvo, pozn.red.). Teraz sú už úplne inde. Hrajú jazz rock, ktorý vedia vyvážiť solídnou vrstvou popu, funku, hip hopu a hravých slovenských textov. Je to pekný mix počúvateľnosti a ústretovosti voči poslucháčovi a zároveň nekompromisnej špekulatívnej hry na nástrojoch.

Nápad z roviny vtipu sa presúva do roviny prečo nie?