Po večeroch utekala cez okno od rodičov za hudbou a komunitou. Cyrille Aimée teraz príde na Slovensko

Žiť prítomnosťou a nebáť sa skúšať nové veci. To je motto, ktorým sa Cyrille Aimée riadi celý život. Keď mala trinásť, nasadla na bicykel k štyrom neznámym Rómom. Netušila, že práve týmto krokom naštartovala svoju hudobnú kariéru. V nasledujúcich rokoch prišlo ocenenie na festivale Montreux Jazz, nominácia na Grammy, aj uznanie od legendárneho muzikálového skladateľa Stevena Sondheima. Jej meno nájdete na pätnástich albumoch. Ten aktuálny À Fleur de Peau vyšiel tento rok a Cyrille ho príde predstaviť aj na Slovensko. Už 9.októbra vystúpi v Novom Meste nad Váhom v klube Blue Note.

Meno Cyrille sa najčastejšie spája s džezom, no Tibor Zelenay, organizátor jej slovenského koncertu, pripúšťa, že džezová škatuľka môže v niektorých prípadoch ľudí odradiť. „Keď nepoznáme interpreta, sme niekedy leniví pustiť si jeho hudbu, no verím, že ak si ľudia pustia hudbu Cyrille, povedia si, že toto chcú vidieť naživo. Jej hudba je nezaraditeľná. Miešajú sa v nej rôzne vplyvy. Je príjemná, na džez až komerčná a počúvateľná aj pre ľudí, ktorí tento žáner ani nemajú radi. Môže zaujať aj tých, ktorí majú radi world music alebo pop.“

Hudba z džungle

Hoci Cyrille Aimée spolupracovala na množstve albumov, až ten pätnásty À  Fleur de Peau je jej prvým autorským. Dovtedy totiž interpretovala skladby iných. „Kariéru som postavila na interpretovaní skladieb, ktoré už dávno prešli skúškou času, čo je do istej miery bezpečné, pretože sú to skladby, ktoré majú všetci radi,“ vysvetľuje Cyrille. Tento fakt v nej prebudil obavy, či má vôbec na to, zložiť vlastný album. Prevládlo však odhodlanie splniť si sen. „Vždy som chcela vydať vlastné skladby. Je to pre mňa niečo osobné a intímne, akoby som zverejnila svoj denník.“

V rámci rozmanitej diskografie Cyrille Aimée je naozaj možné jej nový album označiť za jednoznačne najprístupnejší a najintímnejší. Výnimočnou je napríklad skladba Historia De Amor, minimalistická pieseň postavená na dvoch akordoch plná lásky k prírode – vyznanie džungli, ktorá tak významne ovplyvnila album. „Veľmi rada chodím do džungle. Zreteľnejšie v nej počujem svet. V hlave mám vtedy oveľa menej zmätku a môžem tak vnímať všetky zvuky a pretransformovať ich do skladieb.“

Práve prechádzky džungľou boli najväčšou inšpiráciou pre jej sólový album. Pred šiestimi rokmi prišiel prvý nápad. „Išla som na kamarátovu svadbu a tesne pred odchodom na Kostariku som zistila, že som tehotná,“ priznáva Cyrille.„Prechádzala som sa džungľou a na pleciach mala ťažké rozhodnutie. Čo spravím, keď sa vrátim domov? Potratila som. Bolo to veľmi emotívne obdobie, ale dnes už o ňom dokážem rozprávať. Tak vznikla skladba Inside and Out. Spievam v nej, že raz postavím dom, ktorý bude stabilný, a ja sa do neho budem vracať, potrebujem len čas. Teraz, o šesť rokov neskôr, žijem väčšinu roka v džungli na Kostarike v dome, ktorý som postavila.“

Krátko po potrate napísala ďalšiu intímnu pieseň Again again. „Napísala som ju v čase veľkej depresie. Bola som po potrate a ťažkom rozchode. Myslím, že je to najsmutnejšia skladba, akú som kedy napísala.“

À Fleur de Peau však nie je len odrazom nedávneho obdobia v živote Cyrille Aimée. Je výsledkom rozmanitých životných skúseností a zážitkov, ktoré zbierala už od detstva a vďaka ktorým je nemožné ju žánrovo skrotiť. Miesia sa v ňom latinskoamerické vplyvy, cigánsky džez aj príjemné pesničkárstvo.

Salsa a bicykel

Cyrille sa narodila v dvojtisícovom francúzskom mestečku Samois-sur-Seine. Jej matka pochádza z Dominikánskej republiky, a tak sa rytmy salsy, merengue a bachaty stali každodennou súčasťou jej detstva.

Netrvalo dlho a ku karibským rytmom sa pridala rómska hudba. Samois-sur-Seine je na hudobnej mape známe ako miesto, kde svoje posledné roky života strávil legendárny džezový hudobník Jean Reinhardt, známy pod svojou cigánskou prezývkou Django Reinhardt. Na jeho počesť sa v meste koná jeden z najväčších festivalov rómskej hudby. Takmer štyridsať rokov po Djangovej smrti sa malá Cyrille náhodou ocitla v komunite jeho rodiny.

Bola práve v puberte a preháňala sa na svojom bicykli lokálnymi cestami, keď ju zastavila jedna Cigánka. „‘Požičaj mi svoj bicykel‘, povedala mi,“ spomína Cyrille. „Ja som súhlasila a ona zrazu zavolala svojich troch bratrancov a všetci skočili na môj bicykel. Povedali mi, nech si k nim priskočím a ja som šla. Postupne sme sa spriatelili.“ Až neskôr Cyrille zistila, že sú medzi nimi príbuzní samotného Djanga. Jej rodičia neboli nadšení, v akej komunite sa ich trinásťročná dcéra pohybuje, no napokon sa s tým zmierili „Najskôr mi neverili,“ dopĺňa. „Mala som domáce väzenie, a tak som utekala cez okno svojej izby, aby som sa s nimi mohla stretnúť. Neskôr si moji rodičia uvedomili, že ma nezastavia. Zamilovala som si cigánsku komunitu a ich hudbu.“

Medzi novými priateľmi našla Cyrille chlapca, ktorý hrával na gitare. Dohodli sa, že ona ho bude učiť čítať a on ju bude na oplátku učiť hrať na gitare. Tak sa postupne naučila skladby z ich repertoáru, ktoré si spoločne spievali. V komunite rýchlo rozoznali Cyrillin talent. Keďže vedela po anglicky, poprosili ju, aby sa naučila skladbu, ktorú hrával aj Django Reinhardt, Sweet Sue.  Vďaka čomu Cyrille zažila svoje prvé verejné vystúpenie.

„Pršalo a my sme sa nezmestili do karavanu,“ hovorí. „Išli sme teda do autobusu, ktorý parkoval vedľa. Stretla sa tam celá rodina, dážď bubnoval na strechu a ja som spievala Sweet Sue. Prvýkrát som spievala pred ľuďmi a veľmi sa mi to páčilo. Vidieť ako sa všetci usmievajú a sú šťastní bolo skvelé. Odvtedy ma volali Sweet Sue.“

V rómskej komunite sa Cyrille naučila, že hudba je život a žiť treba v prítomnosti. Nikto nevedel, čo bude o týždeň a rovnako pristupovali aj k hudbe. Keďže nemali žiadne hudobné vzdelanie a nepoznali noty, ich hudba bola čisto len o inštinkte a improvizácii. „Život je veľkou školou, ale musíme tomu byť otvorení,“ vysvetľuje Cyrille. „Cestovanie, stretávanie nových ľudí, experimentovanie, ocitanie sa v nových situáciách – to všetko ma naučilo, a stále učí, veľmi veľa. Nie je to o tom, čo všetko vieme, ale čo všetko z toho vieme použiť. Nemá zmysel sedieť na mieste a zhromažďovať vedomosti, aby sme si jedného dňa povedali, že už toho vieme veľa a už sme pripravení. Nie. Stačí vedieť aj málo, ale ak sme pripravení aj to málo použiť, nič nám v tom nebráni.“

Radšej nepochopená speváčka ako celebrita

Keď mala Cyrille osemnásť, prihlásila sa do talentovej šou Star Academy, ktorá imituje hudobnú školu. Súťažiaci bývajú na internáte a počas týždňa sa pod dohľadom učiteľov zdokonaľujú v rôznych technikách a žánroch. Na konci každého týždňa v priamom prenose pred očami hviezdnych hostí a niekedy aj v sprievode hviezdnych hudobníkov predvádzajú, čo sa naučili. Cyrille postúpila medzi šestnásť najlepších, dobrovoľne sa však rozhodla šou opustiť. „Keď som si uvedomila, že v zmluve je uvedené, že musím spievať skladby, ktoré mi určia, rozhodla som sa odísť,“ objasňuje. „Moja láska a vášeň pre skladby, ktoré som chcela spievať, boli silnejšie. Pre osemnásťročné dievča nie je jednoduché takto odmietnuť šancu na slávu, ale snažím sa neľutovať žiadne rozhodnutie v mojom živote a toto rozhodne neľutujem.“

Nasledovali roky hľadania radosti z hudby, ktorú zažila v rómskej komunite. Istý čas pôsobila v Dominikánskej republike, kde bola jedinou džezovou speváčkou. Na Dominikáncov bola však príliš francúzska. Skúsila šťastie aj v New Yorku, no napokon sa našla až v New Orleans.

Cyrille hovorí: „New York je vzrušujúce, ale strašidelné mesto. Načerpala som v ňom veľa energie, ale zároveň aj život v ňom ma stál veľa energie. Život tu prináša veľa starostí,“ pokračuje. „Nájom je vysoký, vzdialenosti sú veľké a ja som začala postupne zabúdať, prečo to všetko robím. Veď to nemalo byť len o tom zarobiť si, aby som prežila. Do New Orleans som sa zamilovala za tri dni. Našla som tam hudbu prítomnosti, ktorú som spoznala v cigánskej komunite. Hudba je tu súčasťou každodenného života.“

V súčasnosti trávi Cyrille väčšiu časť roka vo svojom novom domove na Kostarike. Hovorí však, že domov má všade – či už vo Francúzsku, v New Yorku, v New Orleans alebo na Kostarike. Nosí si ho totiž v srdci.

Návrat na Slovensko po dvoch rokoch

Cyrille Aimée si svoju slovenskú premiéru odbila v roku 2022 na Bratislavských jazzových dňoch, kam ju zavolal Peter Lipa. Publikum bolo z jej vystúpenia nadšené a s pozitívnym pocitom odchádzala aj Cyrille. Ak si dnes zájdete na jej oficiálne stránky, uvíta vás fotografia práve z jej vystúpenia na bratislavskom festivale.

Tiborovi Zelenayovi sa v minulosti podarilo do Nového Mesta nad Váhom pritiahnuť aj ďalšie významné meno scény – džezového klavíristu a skladateľa Emmeta Cohena. Emmet si svojho času pozval do štúdia práve Cyrille a výsledok ich hudobného spojenia očaril Tibora natoľko, že od tohto momentu sa pokúšal dostať na pódium svojho klubu aj Cyrille. Vďaka dobrým referenciám na klub od Emmeta sa to napokon podarilo.

Organizátor zároveň verí, že Cyrille dajú šancu aj ľudia, ktorí bežne nepočúvajú džez. „Hudba má naživo úplne inú energiu ako z albumu. Viacerí bývajú prekvapení, že žáner, ktorý nepreferujú, sa im naživo veľmi páči. V prípade Cyrille sú prvky rytmiky aj melodiky zrozumiteľné aj pre tých, čo džez nepočúvajú.“

Intimitu a komornosť jej vystúpenia si návštevníci budú môcť vychutnať v novomestskom klube Blue Note už 9.októbra. Cyrille Aimée na pódiu doplnia Hila Kulik (piano), Ferg Ireland (basgitara) a Pedro Segundo (bicie). Koncert je na sedenie. Vstupenky zakúpite na Tootoot.fm.

text: Barbora Stuchlíková (s použitím zdrojov Spectrum Culture, All About Jazz, Denis Chang YouTube Channel, JazzWax, OffBeat Magazine, JazzArts Charlotte)
foto: Drew Bordeaux (titulná)