Moja muzika: Kopinovci z Nocadeň – Za všetko môže U2

Košická skupina Nocadeň oslavuje 25 rokov svojho úspešného fungovania na (nielen) slovenskej hudobnej scéne. O tom, aké boli a čo všetko sa stalo, čo počúvali a prežívali počas nich a pred nimi, hovoria hlavne Rasťo Kopina a sem-tam aj Robo Kopina. 

ABBA, ELVIS, OLDA ŘÍHA a tak ďalej….

Rasťo: Celkom živo si vybavujem niekoľko zážitkov z detstva. Prvým bol celý ten rituál, keď nám rodičia púšťali platne. Jednou z  prvých, čo si pamätám, je The Album od Abby. Potom platňa Elvisa Presleyho, a až potom prišiel album, ktorý som si sám vybral. Bol som s otcom v Priori, a tam ma zaujal obal kapely Katapult. Ten ich prvý album, ktorý je raritný aj v tom, že je to živák. Keď som to počúval, mal som možno nejaké 3 alebo 4 roky a  rovno som si predstavoval, že som na tom koncerte. Predstavoval som si, že som spevák, že som Olda Říha… a vtedy prišiel ten nápad, že to je cesta, ktorou by som chcel ísť, a že by som sa chcel venovať hudbe. Že toto je asi to, čo ma bude najviac baviť.

Bubeník za doučovanie z matematiky

Rasťo: Ja som ako prvý začal brať tú hudbu vážnejšie, a potom som na to strhol aj brata. Tým, že rodičia videli, že hudba je niečo, čo nás spája, tak otec vymyslel koncept, že by sme mohli mať kapelu. Keď sme boli úplne mladučkí, ja som mohol mať 12 rokov, tak už sme mali prvé kapely za sebou, začali sme s tým veľmi skoro. V prvej kapele,  v ktorej sme hrali (to je také zvláštne až neuveriteľné spojenie), sme sa stretli s bratmi Kavuličovcami, ktorých otec bol nastavený podobne ako náš – viedol svojich synov k hudbe a chcel vytvoriť detský orchester. Tak sa potom stalo, že kapelu sme zakladali my a v nej sme sa stretli aj s našim bubeníkom Petrom. On chodil na ľudovú školu umenia na bicie. Bol to taký čerstvý odbor, dovtedy veľa možností kde nájsť bubeníka nebolo. Náš otec, ako manažér, obchádzal ľudové školy umenia, a tam naňho natrafil. Dohodol sa s jeho otcom, ktorý Peťovi povolil s nami hrať pod tou podmienkou, že ho náš otec bude doučovať z matematiky, pretože nebol úplne dobrý žiak. Tak sa dostal ku hraniu v kapele. 

Štart na krídlach pionierskej lastovičky

Rasťo: Už vtedy sme hrali aj vlastné veci. S bratom sme zhudobňovali, básne, ktoré boli  len v literárnej podobe, a my sme na nich robili hudbu Tie detské kapely mali rýchly začiatok a aj rýchly koniec. Vyvrcholilo to v roku 1989, keď sme sa objavili v poslednom vydaní pionierskej lastovičky. Bolo odvysielané 18. novembra 1989. Mali sme tam dve naše autorské pesničky. Ja som si na základnej škole ešte užil aj takú malú slávu, že ma pustili v rade na obed dopredu lebo som bol v televízii. Vtedy to bola veľká vec a kto sa objavil v telke, bol hneď hviezda. Tým, že Peťo bol vždy rebel a chcel hrať  tvrdšiu hudbu. Mali s Peťom Bičom založiť nejakú kapelu, ale nakoniec z toho nič nebolo. Preto to na isté obdobie nejak zamrzlo. Brácho mal pár pokusov hrať v nejakých kapelách. Ja som začal mutovať a tak som musel to obdobie nejak prečkať. Ale stále sme si doma písali pesničky. Po mojom nástupe na konzervatórium začalo byť  kapelových možností viac. Medzi mojich spolužiakov patrili Miro Tásler, Peťo Bič, Tomi Okres. S Peťom a Mirom sme krátko hrali v spoločnej kapele – volala sa Orfam. Ale stále som chcel hrať pesničky, ktoré sme s bratom skladali, preto sme hľadali možnosť ako založiť tú skutočne našu kapelu. Bol aj pokus s Tomim Okresom. On na bicie, brácho na gitaru a ja som spieval. Bolo to také celkom progresívne. Potom sme našli Borisa, ktorý hral v kapele s Mariánom Čurkom. Mal ale podmienku, že do kapely príde len s Mariánom, ale Tomimu sa to nepáčilo. V kapele, kde sú klávesy nechcel hrať a zas sme prišli o bubeníka a zas to celé stroskotalo. Po období tápania, keď sme už prestávali veriť, že nájdeme spoluhráčov, ktorí by hudbu cítili tak, ako my, prišiel  rozhodujúci moment – koncert U2 vo Wembley.

Noacdeň. Foto – Katarína Orešanská

Za všetko môže U2 

Rasťo: Sila toho zážitku bola taká veľká, že keď sme sa vrátili domov, sme vedeli, že musíme urobiť kapelu, ktorá bude v rádiách, bude vydávať albumy, hrať na koncertoch… Boli sme tak naštartovaní, že nás nič nemohlo zastaviť. Zavolal som Peťovi, ktorý mi povedal, že už v kapele nechce byť a nechce sa venovať hudbe. Presvedčil som ho, nech tomu dá aspoň šancu. Boris bol samozrejme prvá voľba. Marián sa odsťahoval do Bratislavy a už nemal podmienku, že tam musí prísť aj s Mariánom. Tak sme zas mali kapelu. Ale ešte predtým sa naše cesty spojili opäť s Mirom Táslerom. Prvé trojpesničkové demo sme nahrali v zostave Martin Migaš – bicie, Miro Tásler – basová gitara, brácho hral gitaru, doprovodnú gitaru hral Ivan Tásler a ja som spieval. To bolo v čase, keď už IMT Smile fungovalo, mali za sebou prvý album a bolo tam také pnutie a Maťo aj odchádzal, aj neodchádzal. Na začiatku ma Miro Tásler zoznámil s ľuďmi z brandže. To prvé zoznamovanie s vydavateľstvami som mohol absolvovať len vďaka nemu. Oficiálne prvý singel Budím sa sám sme vydávali ešte ako nezávislá kapela. Na základe jeho úspechu prišla ponuka od BMG a podpísali sme zmluvu na prvé dva albumy. 

120 minút rozhodlo

Rasťo: Tým, že sme vyrastali v Košiciach, sa k nám neprefiltrovalo až toľko zahraničnej hudby. Boli sme fanúšikmi domácej tvorby. Počúvali sme Mekyho Žbirku, Petra Naďa, Roba Grigorova, Vaša Patejdla a postupne ako sme objavovali čaro zahraničnej hudby, tak potom tam prichádzali zlomové kapely. Prvou vážnou kapelou, ktorej som bol a do dnes som veľký fanúšik, je INXS. Keď som videl Michaela Hutchenca ako frontmana, to bolo niečo, čo mi určilo aj ďalší smer. Ten jeho prejav ma úplne fascinoval. 

Robo: Zásadným momentom bolo to, že naše bytové spoločenstvo sa rozhodlo, že nám na blok nainštaluje satelit. Pri sledovaní MTV sme zistili, že nepoznáme strašne veľa vecí. Začali sme ich spoznávať  a cez obľúbené programy sa nám objavilo toľko kapiel, až sme si hovorili, že toto nie je možné. Relácia 120 minút, v ktorej sme prišli do kontaktu s nezávislou gitarovou hudbou, dosť zásadne ovplyvnila aj naše hudobné smerovanie. Chceli sme byť gitarovou kapelou viac ako čokoľvek iné. 

Nocadeň

Rasťo: Pred prvou skúškou, ktorá je začiatkom skupiny Nocadeň, sme mali napísané pesničky asi na dva albumy. Bol to fakt silný pretlak. Dokonca Letíš padáš bola tuším aj na jednom z prvých demáčov, ale nakoniec sa objavila až na treťom albume. Mali sme pesničky, ktoré už boli aj roztočené a predtým než sme podpísali zmluvu s BMG sme už mali už natočené Steny. Tým, že sme boli amatéri v rámci skúseností so štúdiovým nahrávkami, tak sme dosť lovili. Steny boli asi piata verzia, ktorá sa nám už konečne podarila. Tú sme potom dali aj na platňu. Tuším, že nejaké 3 – 4 veci sme mali už predtým natočené, keď sme podpísali zmluvu. Takže tie pesničky sa už objavili na debutovom albume. 

Písanie pesničiek

Rasťo: Mal som 16 rokov a na slovenčine sme mali napísať krátku báseň. Nevenoval som tomu až toľko času a cez prestávku som niečo napísal. Slovenčinárovi sa to veľmi páčilo a uverejnil ju v školskom časopise, čo mi dodalo autorské a textárske sebavedomie. Odvtedy som začal písať pesničky sám. Jediná skladba, ktorá sa zachovala z obdobia keď sme zhudobňovali  básne iných je skladba Chvíľu, ktorá sa objavila na druhom albume. Je to jediná pesnička, ku ktorej som nenapísal text. Na začiatku bola akustická gitara a môj hlas. Zatvorili sme sa do izby a teraz by sme povedali, že sme jamovali. Vtedy sme nevedeli, že to volá jamovanie. ☺ Brat hral nejaký motív, ja som do toho začal spievať, popritom som zachytil slová, ktoré dávali nejakú myšlienku. Prvé pesničky vznikali na akustickej gitare. Potom sme s tým nápadom prišli na skúšku a tam sme to už ako kapela aranžovali. Postupom času, ako sa menili technológie sa menil aj spôsob písania pesničiek. 

Robo: K tomu prvému obdobiu poviem to, že boli sme neskutočne drzí, keďže sme boli schopní naplno skladať. Bývali sme na siedmom poschodí a náš kamarát, ktorý býval na piatom nám vedel presne povedať slová k pesničkám. Ale nám bolo fakt jedno, koľko je hodín, pretože keď sme mali chuť večer o desiatej skladať pesničky, tak sme to robili a nebrali sme absolútne ohľad na našich susedov, ktorým chem aj týmto spôsobom poďakovať, že s nami mali obrovskú trpezlivosť. 

Prvá liga

Rasťo: To, čo sa dialo na začiatku je veľkou mierou spôsobené tým, že sme boli totálne naivní. Nepochybovali sme o tom, že sa udeje to, čo sa udialo. Mali sme silné odhodlanie, ale aj to, že sme nerozmýšľali nad tým, že by mohli prichádzať aj prekážky. Až časom nás to začalo prefackávať.

Robo: Prvé problémy, ktoré v tom období vznikli boli tie, že ono sa to celé ešte len rozbiehalo na slovenskej scéne. Nebolo to také jednoduché. Teraz si niekto povie budeme hrať na festivaloch, budeme hrať v kluboch. Lenže vtedy neboli kluby, neboli festivaly. Ak, tak bol jeden veľký rodinný festival na kúpalisku. Vtedy to bolo v plienkach a teraz si to ľudia ani nevedia predstaviť, aké to bolo. Neboli rôzne mestské akcie 

Rasťo: Prajné bolo to, že bol hlad po domácej tvorbe, rádiá ju vtedy hojne podporovali, samozrejme, že niečo prežilo, niečo neprežilo. Boli tu aj hudobné programy v televíziách a aj hudobné televízie, čo je teraz už nepredstaviteľná vec. A albumy sa dobre predávali. 

Nocadeň. Foto – Katarína Orešanská

Nocidzień

Rasťo: Poľsko – to je úplne dielo náhody. Po jednom z našich prvých koncertov, keď sme mali len prvú nahrávku Budím sa sám, prišli za nami dvaja poľskí študenti, ktorí boli zhodou okolností vtedy na výlete. Koncert ich očaril  a chceli odo mňa nejaký náš album. Hovoril som im, že album zatiaľ nemáme, máme len prvý singel, ktorý im môžem poslať. Na obal od tamburíny napísali adresu, my sme to poslali a oni to začali hrať vo svojom študentskom internátnom rádiu, kde to vyhralo hitparádu. Na základe toho nám dali kontakt na dramaturgov a na ľudí, o ktorých si mysleli, že by ich naša hudba mohla osloviť. My sme napálené single rozposlali a prišlo nám veľa odpovedí. Medzi nimi bol aj veľmi uznávaný hudobný publicista a moderátor, ktorý mal svoj program na treťom okruhu poľského rádia, kde sa hrávala nezávislá hudba. On nás začal často hrať. To sa nepodarilo ani mnohým poľským kapelám, aby ich Pavel Kostrzeva zaradil do vysielania. Vtedy náš už začali brať v Poľsku vážne, že je to kapela, ktorá asi stojí za to. Potom tu bolo ešte rádio Manhattan, ktoré hralo čisto nezávislú hudbu a bol tam veľký fanúšik gitarovej hudby. Ten keď to počul, tak si povedal, že by to chcel vidieť aj naživo, a zorganizoval nám prvý koncert v Lodži, kde sme predskakovali veľmi slávnej kapele Myslovitz. Pozval tam aj zástupcov poľskej pobočky BMG, kde sme vydávali prvý album. Udialo sa veľa vecí. Prišli sme tam zahrať prvý koncert, povedali, že nás tam chcú, že nám vydajú album, a že sa s tým pokúsia niečo urobiť. Nešli do toho s tým, aby to bolo v poľštine, chceli, aby to bolo autentické. Takže naše pokusy o poľské verzie, boli viac-menej z našej snahy sa im ešte viac priblížiť. 

Robo: Keď sme boli na brigáde v Anglicku, na jahodách, vôbec sme netušili, že sa nám zíde to, že tam bolo veľa Poliakov. Poľština sa nám tam stala druhým rodným jazykom. Za tých pár mesiacov sme to úplne nasali, a potom sme mali veľkú výhodu, že keď sme prišli na promo do Poľska, tak sme sa s novinármi mohli rozprávať v poľštine. Rozumeli sme im, vedeli sme sa dohovoriť a pre nich to bolo jednoduchšie. 

Rasťo: Tým pádom sme sa im veľmi vedeli priblížiť a oni ako vydavateľstvo s nami vedeli pracovať. Vedeli nás ponúknuť do televízie, do rozhlasu, kde sme vedeli dať celkom pochopiteľný rozhovor. Obchádzali sme rádia, televízie, boli sme predstavení na veľkom veľtrhu, ako prísľub poľskej scény. To je niečo, čo keď teraz hovorím, sa mi zdá ako totálne neuveriteľná vec, že sa niečo takéto mohlo stať po tak, z nášho pohľadu obyčajnom koncerte.

Pauza poľská a aj slovenská

Rasťo: Spôsobilo to to, že tak, ako sa rádiá začali viac sieťovať a nezávislosť, aj priestor pre moderátora, sa začali strácať, bolo stále ťažšie a ťažšie dostať sa do vysielania. Plus sa začalo diať to, že ak sme mali nejakého spojenca, ktorý nám pomáhal, po tom, ako sa dostal do veľkého komerčného rádia, si už nemohol dovoliť hrať podľa seba. A aj tí ľudia, ktorí nás mali na starosti v rámci BMG si urobili vlastné firmy, ktoré sa už nemohli venovať takému experimentu Ale tá spolupráca potom pokračovala tak, že naše skladby zastrešovala publisherska firma, vďaka ktorej vznikla napríklad coververzia piesne Nestrieľajte do labutí. Je to človek, ktorý pracoval pre BMG a urobil si svoje vlastné nakladateľstvo, a takto s nami stále spolupracoval a nejakým spôsobom sme kooperovali.  Na Slovensku sme to pocítili pri treťom albume Katarzia. Zrazu aj tá krivka záujmu začala klesať, a vtedy sme prvýkrát zažili takú väčšiu krízu, kedy sme nevedeli čo ďalej. Do toho prišla SuperStar, a všetko sa zase začalo nejak inak miešať, a aj nám to celkom trvalo, kým sme sa spamätali z toho preplesku. 

Krízový textár

Rasťo: V tom období sme hľadali spôsob ako ďalej. Po albume Katarzia sme skončili v BMG. Mali sme prichystaný nasledujúci album Nestrieľajte do labutí, ale po jednom z našich koncertom sme mali celkom vážnu autonehodu, kvôli ktorej sme museli celé nahrávanie odložiť. Ja som sa písaním textov dostával z  krízy, ktorú som mal. Napísal som s ľahkosťou Za tebou pre Pehu… Vtedy prišiel príjemný zlom v našej kariére, keď sa z pesničky Za tebou stal obrovský hit a na to pekne nadviazala spolupráca s Universal Music  a vyšiel nádherný album Nestrieľajte do labutí. 

Úspech, Ikony a zase pauza…

Rasťo: Bola až 7 ročná. Prichádzali na trh nové technológie. Záujem o hudbu znova trochu klesal, plus už prichádzal internet, my sme sa potrebovali opäť trochu spamätať. Stratili sme sa aj z éteru a tým pádom sme pre časť ľudí prestali existovať. Ostali nám verní fanúšikovia, ktorí nás tlačili k tomu, aby sme urobili niečo nové. Nemali sme chuť robiť ďalší album, tak sme každý rok dali von aspoň singel. Až  v roku 2013 – 2014 som inicioval, že sa musíme vrátiť k tomu klasickému spôsobu, ktorý nám sedí. Nie iba single, ale musíme urobiť album. Myslím, že tá moja tvrdohlavosť bola veľmi správna a namieste, pretože sa nám podarilo natočiť album Pozemskí astronauti, ktorý nás znova katapultoval.

Anděl s rúškom

Rasťo: Potom prišiel covid, ktorý nás všetkých veľmi pribrzdil a to je asi nejaké naše prekliatie, že vždy keď máme pocit, že to už pôjde len hore, príde nejaký zlom, keď zas musíme ako ten Fénix vstať z popola a odznova to budovať. Ale možno je to dobré v tom, že nás to prinúti urobiť stále nové skvelé pesničky. Ale čo sa týka nášho vnútorného pokoja, tak nám to veľmi nepridáva, lebo najhoršie je stále sa presviedčať o tom, že to má zmysel. Čím je človek starší, tým je to ťažšie. Rok 2019 bol ideálny. Rozbiehalo sa to, chystalo sa turné na rok 2020, lístky sa super predávali, už sme si hovorili, že sa tešíme, a zrazu sme sa dotešili. 

Robo: Dokonca aj tú cenu, ktorú sme získali, sme si nemohli užiť tak, ako si to chce človek užiť. Získali sme Anděla, ale nemohli sme si užiť celý ten ceremoniál okolo toho. To, že sme ho dostali na hraničnom priechode, mohlo byť aspoň začiatkom niečoho ďalšieho…ale nebolo…

Vinyly

Rasťo: Ešte stále sme v období rekapitulácie. Prišli sme na chuť vinylovým reedíciám. Vyšli už tri LP. V pláne je ešte LP Ikony, ktorou uzavrieme etapu minulých albumov na vinyle, Tým, že špeciálne pre vinyl robíme nový mastering, snažíme sa zakamuflovať to, že to na vinyle nikdy predtým nevyšlo. Boli sme si každý jeden z albumov vypočuť na fakt špičkovom aparáte. A môžem povedať, že áno, má význam robiť vinyly podctivo. Každý detail, ktorý sme tam nahrali, krásne vynikne. Aj pre nás je to zážitok počúvať tie pesničky z vinylov. Je fajn, že tá doba pre hudobných fajnšmekrov prišla, a môžu si vychutnávať veci, ktoré by pôvodne na vinyloch nikdy nevyšli. 

Budúcnosť

Chystáme rekapitulačný koncert, kde zahráme pesničky z celej našej kariéry, myslím, že nevynecháme ani jeden z albumov. Zahráme určite veci, ktoré bežne už nehrávame. Určite zaznie Budím sa sám, náš prvý singel, ktorý to naštartoval. Predpokladám, že sa mi podarí dotiahnuť aj zaujímavého hosťa, ktorého ešte nemôžem prezradiť, ale mám ho v hlave. A do roku 2024 by som si prial, aby nám vyšiel nový album.

text: Rado Mešša
foto na titulke: Martina Mlčúchová