Miko z Gladiatoru po koncerte v Music a Cafe: Našli sme si svoj štýl. Thrash metal nás naštartoval

„Treba ešte priniesť stoličky.“ „Už nemáme.“ „Tak musíme zohnať lavice.“ Takéto „problémy“ sa riešili v piatok podvečer v nitrianskom hudobnom klube Music a Cafe pár hodín pred koncertom skupiny Gladiator.

I keď bol zrovna piatok trinásteho, našťastie nepršalo, a kapela tak mohla hrať pod holým nebom a pre oveľa väčšie publikum. A to bolo obrovské. Už v predpredaji sa lístky míňali ako teplé rožky a podobne je tomu zakaždým, keď táto partia príde zahrať pre svojich domácich fanúšikov.

Drahomír Jacko, majiteľ hudobného klubu Music a Cafe so svojím tímom. Drahoš robí kultúru v Nitre viac ako 20 rokov.

S príchodom večera sa terasa klubu čoraz viac napĺňala a ľudia netrpezlivo pokukávali na pódium. Netrvalo dlho, napochodovali naň Maroš Hladký, Juraj „Georgio“ Babulic, Tomáš „Lívo“ Vereš, Peter „Slamka“ Slamečka a v neposlednom rade Miloš „Miko“ Hladký a na obecenstvo vychrlili nával svojich hitov. 

Medzi ne zamiešali aj pár nerádiových pesničiek, no i tie neboli ľuďom neznáme. Celý koncert na plné hrdlá spievali skladbu za skladbou spolu s kapelou. Ich texty naspamäť ovládala väčšina prítomných. To sa potvrdilo aj vtedy, keď na pár sekúnd vypadol Mikovi mikrofón a spev znel ďalej – z publika. 

Niet sa čomu diviť. Predsa len, Gladiator je už neodmysliteľnou súčasťou našej hudobnej scény. Minulý rok oslávili muzikanti 30. výročie a veria, že ich ešte prinajmenšom ďalších 30 čaká. 

Okrem budúcnosti sme Mika a Georgia trošku „donútili“ spomenúť si aj na svoje začiatky, kedy sa ako thrash metalová kapela ako prví zo Slovenska dostali do celosvetového vysielania hudobnej televízie MTV. V rozhovore vyzradili i to, kedy a ako prišlo k k zmene na štýl, ktorým sú známi teraz i to, kedy vyje nový album.

Gladiator majú doma v Nitre aj po 32 rokoch plno.

Po roku ste opäť hrali v hudobnom klube Music a Cafe, ktorý sa za posledné roky stal akoby vaším kamenným koncertným miestom v Nitre. 

Miko: V Nitre sme za posledné roky odohrali veľa koncertov, často hrávame aj na námestí v rámci veľkých mestských akcií. Počas pandémie, keď ľudia mohli chodiť na koncerty len v obmedzených počtoch, sme si Music a Cafe obľúbili a stal sa pre nás príjemným, dobrým nitrianskym podnikom, kde sa radi vraciame.

Aké je to hrať pre domáce publikum?

Miko: Keď hráme v Nitre, pripravujem sa na to aj týždeň. Na koncert vždy príde veľa našich známych, takže niekedy sa necítim byť na koncerte, ale skôr na veľkej záhradnej párty, kde poznáme všetkých. Strašne nás teší, keď nás prídu pozrieť či už kamaráti, alebo bývalí študenti zo školy. Nitriansky koncert je pre nás naozaj špecifický.

Program hudobného klubu Music a Cafe v Nitre na august 2021.

Berie ich aj mladá generácia

Minulý rok ste ako kapela oslávili 30. výročie. Aký je to pocit byť toľko rokov na scéne? 

Georgio: Je to super, veľmi rýchlo to ubehlo. Ešte len nedávno sme oslavovali 20 rokov a zrazu ubehlo ďalších desať. Je perfektné, že sme stále v jednom kole. Nie je to tak, že by sme si dali päťročnú pauzu od hrania. Každý rok máme kopu koncertov, vydávame albumy a sme strašne radi, že našu kapelu vníma aj nová generácia ľudí.

Miko: Tiež sa teším, že Gladiator takto krásne funguje už 30 rokov. Naozaj je za nami veľa skvelých zážitkov. Veľa sme sa nasmiali, veľa toho prežili, stretli kopec perfektných ľudí a hlavne sme urobili mnoho dobrých albumov, za ktorými si stojíme. Verím však, sme ešte len na polceste a pred nami je ešte veľa vecí. 

K výročiu ste vydali album, ktorý je akýmsi zhrnutím celej vašej tvorby od prvých skladieb až po tie najnovšie. Chcela by som sa ale zamerať na vašu rannú tvorbu, spomínate si ešte na vaše začiatky? Vtedy to bolo o trochu inej hudbe, ako robíte teraz.

Georgio: Spomíname si na to radi. Bolo to určite iné. Náš vstup na scénu bol veľmi divoký a rýchly. V podstate hneď, ako sme spravili prvé demo a odohrali pár koncertov, prišla ponuka nahrať album. Dá sa povedať, že sme ešte nevedeli poriadne hrať a už sme šli nahrávať. Potom prišiel úspech s MTV a potom to išlo ako v sne, ktorý sme si vysnívali o našej hudobnej kariére. Nerozmýšľali sme pritom, či na scéne vydržíme päť rokov alebo tridsať. Ale sme radi za všetko, čo sme prežili počas tých troch desaťročí, a nič by sme na tom nemenili.

Vzhľadom na váš súčasný štýl je zaujímavé, že ste začali práve thrash metalom.

Miko: To už je veľmi dávna história, na to si už ani nepamätáme. (smiech)

Ale aj to vás preslávilo.

Miko: Ale určite. Boli sme tínedžeri, prúdila v nás mladá krv. Zbláznili sme sa do toho, hrozne nás to bavilo. Myslím si, že to v nás naštartovalo zanietenie k hraniu. Potom sme prešli na štýl, ktorý nás tiež bavil.

To bol taký grunge…

Miko: Áno, v tom štýle bol nahraný aj album Legal Drug. Chceli sme vtedy zmenu, po ktorej nasledovala ďalšia, a to boli slovenské pesničky. Vtedy sme začali naberať vlastnú formu.

Kedy vlastne nastal ten zlom, že ste z čisto anglických textov prešli na slovenské?

Miko: To bolo vlastne v roku 1996 pri albume Legal Drug. Celý album bol po anglicky s výnimkou jednej pesničky, ktorá sa aj volala „Slovenská“. Milým prekvapením pre nás bolo, keď sa z nej stal hit, dokonca bola ocenená aj ako skladba roka. To, že sa nám také niečo podarilo, nás nakoplo a povedali sme si: „poďme spraviť slovenský celý album.“ A so slovenským textom už prišiel aj nový „sound“.

Nebáli ste sa toho, že zmenou štýlu prídete o časť fanúšikov, napríklad aj tých v zahraničí, keďže vás hrávali napríklad na už spomínanej MTV?

Georgio: Nejako sme nad tým neuvažovali, skrátka sme robili, čo nás baví a ostatné veci sa tak nejako vyvrbili. Každá zmena, čo sme spravili, akoby vždy slávila úspech. Čiže i keď nás opustilo to metalové publikum z 90. rokov, prišlo to rockové slovenské, a to bolo omnoho viac ľudí. Koniec koncov, od roku 1998, kedy sme začali hrať slovenské pesničky, sa už nezmenilo nič, či už štýl, alebo obsadenie kapely. 

Ste jedna z mála kapiel, ktorá hrá dlhé roky v tej istej zostave. Ako ste to dokázali?

Miko: Rozumieme si, sme dobrí kamaráti, zohraní. Za celý čas sa zachovalo také to zdravé jadro, teda ja, Maroš, Dušan a Giorgio. A Peťo s Lívom k nám perfektne prischli. Už je to vlastne dvadsať rokov, čo by som ani nepovedal, strašne rýchlo to letí. No naozaj sme dobrá partia.

Na koncertoch teraz začínate vyťahovať aj staršie či menej známe piesne.

Miko: Väčšinou to robievame na turné. Keďže na ňom hrávame dlhšie koncerty, môžeme si dovoliť zahrať aj skladby z predošlých, aj starších albumov. Keď to ide, snažíme sa hrať aj pesničky, ktoré bežne na koncertoch nehrávame a takisto ich každoročne obmieňame. To isté robíme aj na festivaloch, aby to nebolo stále o tom istom s tým, že musíme samozrejme zahrať aj tie, ktoré majú ľudia najradšej, lebo kvôli nim prišli. No vždy sa snažíme o to, aby bol program jednoliaty a aby sa ľudia zabavili.

Pozrite si galériu z koncertu Gladiatoru v Music a Cafe Nitra

Čo sa týka budúcnosti, pracujete už na nových veciach, albume?

Georgio: Posledný album sme vydali minulý rok k našej tridsiatke. Na ňom bola aj naša posledná pesnička „Nechcem o teba prísť“ a sme veľmi radi, že mala u fanúšikov úspech. Teraz chceme dohrať koncertné leto a potom by sme už chceli začať tvoriť nový album, ktorý by mohol vyjsť v budúcom roku.

Viacerí ľudia, napríklad aj v mojom okolí, sa zhodujú na tom, že aj keď spravíte novú pesničku, ktorá síce znie inak ako vaše ostatné, no už po prvých tónoch človek vie, že to je Gladiator. Zachová si nový album tento charakter alebo plánujete nejaké inovácie? 

Miko: Už dlhé roky máme taký svoj zvuk a asi ostaneme pri tom, lebo to, čo robíme, sa ľuďom páči a páči sa to aj nám. A myslím si, že táto zhoda je dôležitá. Je dôležité, aby tí ľudia, ktorí nás majú radi, vedeli, čo od nás očakávať.

Georgio: Pri skladaní piesní nešpekulujeme nad tým, že by mali znieť inak. Podľa mňa je dobré, že sa v nich dá nájsť istá podobnosť, lebo skrátka máme svoj štýl ako napríklad U2 či Rolling Stones, ktoré už majú svoju stopu.

Gladiator má veľkú základňu verných fanúšikov.

Takže v piesňach ostane ten „tvrdší základ“ s romantickým nádychom.

Miko: Neviem, či romantický, ale je to hlavne o pesničkách. Ide nám o to, aby boli dobré a o živote.

Georgio: Na albumoch sú aj pesničky o živote, na druhej strane ale rádiá väčšinou siahajú po tých o láske, teda osvedčenej veci, ktorá bude mať u ľudí úspech. My to ale nerobíme cielene tak, že musíme nahrať pesničky o láske, proste to ide prirodzene.

Tak láska asi patrí k životu.

Georgio: To úplne najviac.

text a foto: Dominika Cunevova