S basákom skupiny Hex Tomášom Dohňanským, ktorého všetci volajú Yxo, som sa porozprával o hudbe, ktorú počúva a ktorú s kolegami z kapely robili a robia. Prečítajte si príbeh ich muziky a muziky, ktorá bola a stále je okolo nich.
Na začiatku boli rozprávky, Beethoven a Meky Žbirka
Asi úplne prvú hudbu, čo si pamätám, boli rozprávkové pesničky. My sme mali doma gramofón. Vtedy sa dali kúpiť Opusácke rozprávkové platne, ale aj iné československé platne. Pamätám si, že sme mali doma Mekyho Žbirku. To ma vtedy bavilo. Jednoduché, ale dobré pesničky so spevnými textami. A okrem toho si môj otec vždy v nedeľu po obede púšťal vážnu hudbu. Beethoven, Rachmaninov a podobné veci, k tomu dym z jeho fajky, to sú silné spomienky z nášho bytu v Ružinove. K tomu všetko, čo sme videli vtedy v telke a počuli z rádia.
Smer určovali Viedeň a kamaráti
Ja som sa narodil a vyrastal v Bratislave. Už na základnej škole sme začali vnímať popmusic. Výhodou bolo, že sme ju mohli sledovať cez rakúske rádio a televíziu. Na ORF sme pozerali Die Grosse Zehn, kde sa prezentovali všetky aktuálne hviezdy, ktoré sme spoznávali spolu s tým, čo sa hralo na Ö3. A už tu fungovalo aj to podhubie. Boli depešáci, metalisti, punkáči alebo nezávislá scéna. Boli hudobné burzy, kde sa predávali platne, ktoré ľudia nosili zo západu. Okrem toho sa vo veľkom predávali aj plagáty z Brava, Popcornu a všeličo iné. Vtedy sme sa cez Ďuďovho otca, ktorý chodil pomerne často do zahraničia, dostali k Duran Duran, The Powerstation, Arcadia, Depeche Mode, The Cure a k výberovkám so svetovými hitmi. S nimi sme sa postupne dostali na strednú školu.
Prípravy na kapelu
Ďuďo, s ktorým sme spolu osem rokov chodili na základnú školu, chodil už od prvej triedy na klavír. Jeho rodičia veľmi dbali na to, aby sa dôkladne venoval nielen hre, ale aj teórii. Na konci základky sme už boli doslova posadnutí hudbou. Tak sme si povedali, že aj my si založíme kapelu. Zdalo sa nám, že to musí byť jednoduchá vec. Ďuďo tým, že chodil na klavír, už vedel opakovať melódie, ktoré sme mali radi. Ja som si vtedy, v roku 1988, požičal od Ďuďovho bratranca Slimáka basgitaru. Vtedy sa mi zdalo, že to bude najjednoduchší nástroj, lebo má iba štyri struny. Začal som hrať doma cez kotúčový magnetofón B4 a trénoval som spolu s nahrávkami z Ö3. Kapela bola na svete, aj keď sme vtedy ešte nerobili vlastné pesničky a len sa stretávali a rozprávali o hudbe. Veľa sme sa fotili a snívali sme o tom, aká budeme slávna kapela (smiech). Málo sme hrali, ale mali sme už aj technika. Maťo Uher bol kamarát a rádiotechnik, tak nám to všetko pájkoval a zapájal. Mali sme aj farebnú hudbu.
Hex
Rok 1988 bol vtedy veľmi rýchly. Pamätám si, že sme vtedy u Ďuďa v obývačke nahrali prvé demo, kde bol kláves, išli automatické bubny. Do toho sme nahrali basu, gitary, synťáky a vzniklo asi 5-6 pesničkové demo. To sa začalo šíriť po Bratislave a nabralo to také obrátky, že už v lete 1989 sme išli s bubeníkom Petrom Slameňom a s klávesákom Jožkom Juričkom na Ďuďovu rodičovskú chatu skúšať. Na jeseň k nám pribudol Fefe, ktorého doniesol Peťo Slameň. Celý čas, aj počas revolúcie sme cvičili. Dali sme dokopy koncertný program, ktorý sme vo februári 1990 v DK Ovsište odpremiérovali spolu so skupinami Kosa z nosa a Komorné kvarteto. Bolo vypredané a bol to fantastický štart. Ľudia nás už poznali cez to demo. Napriek tomu, že sme predtým nikde nehrali, boli sme už v Bratislave celkom slávni. Hovorilo sa o nás, že to sú tí chalani, čo majú skladby ako The Cure. Sveťo Korbeľ zo Slobodky nám po pár koncertoch dal názov The Cure za päť korún.
The Cure za päť korún
The Cure bolo pre nás určite rozhodujúce. Asi v tom 88om prišiel Ďuďo z nejakého tábora v Nemecku a doniesol na kazete album Head on the Door. Keď sme to počuli, dali sme bokom všetky durany a depeše a išli sme v tom naplno. K tomu sa k nám dostali The Mission, Sisters of Mercy, Pixies a ďalšie. Úplne sme na tom uleteli a začali sme robiť skladby v tom duchu. Mali sme vtedy flanger na basu aj gitaru, minimalistické bicie a texty, ktoré Ďuďo spieval takou hatlaninou, ktorá pripomínala angličtinu. Bolo to zaujímavé obdobie. Nevedeli sme vôbec dobre hrať, ale urputne sme sa o to snažili. Ľudia to brali a z toho prišla aj nová energia. Začalo sa veľa hrať. A absolvovali sme aj koncerty mimo Bratislavu.
Krátke nohavice
Začali sme robiť skladby so slovenskými textami. Písali ich Fefe, Martin Sarvaš a Ivan Kelement. Mali sme veľa mladíckej energie, veľké nasadenie, ktoré s hráčskou nedokonalosťou dávali skladbám punkový nádych. Prvú platňu Ježiš Kristus nosí krátke nohavice sme nahrávali v štúdiu Slovenskej televízie s Ivanom Minárikom a s Danom Habovštiakom. Ako manažér tomu velil Servo (Martin Sarvaš). On nám vybavil aj kontrakt s vydavateľstvom, ktoré v nás videlo novú nádej pre slovenskú hudbu. My sme sa však stále cítili ako nezávislá kapela. V tom čase ešte veľa muzikantov stále chodilo do pivárne Mamut. My sme tam ako najmladší sledovali našich starších kolegov z Tublatanky, Isabelle, Slobodky a iných, ako sa v záhrade bavia o hudbe a popri tom sa z Fun rádia, ktoré tam hralo, ozvala naša skladba Madleine, tak sme sa tešili a boli sme na seba pyšní.
Abrakadabra
Náš vydavateľ Monitor chcel od nás po prvom albume hneď na ďalší rok nový album. Ale my sme vtedy nemali dosť nových pesničiek. Prvý album vyšiel na jeseň 1992 a oni chceli v ’93 ďalší album. Serva vtedy napadlo, že oslovíme pána doktora Maloviča, ktorý okrem toho, že je dobrý doktor na pohybové ústrojenstvo, má aj veľký hudobný prehľad. On nám urobil taký širší výber skladieb, ktoré by sme mohli nahrať a urobiť album coververzií. Nakoniec je na albume osem coververzií. Album sa volá Abrakadabra podľa pesničky Prúdov, ktorá ale na albume nie je. Sú to skvelé skladby. Na začiatku deväťdesiatych rokov postupne vychádzali zakázané a polozabudnuté bigbítové nahrávky, ktoré nás veľmi chytili. Zvoňte zvonky od Prúdov sme si zamilovali. Zároveň nás Servo s tými legendami zoznámil a hrali sme spolu. S Paľom Hammelom a Mariánom Vargom sme spolu robili promo. My našej platni a oni platni Labutie piesne. Byť s týmito bardami v priamom kontakte bolo pre nás niečo neskutočné a veľmi sme si to užívali. Cez nich sme sa dostali k staršej hudbe a začali sme počúvať Doors. Album Abrakadabra sme celý nahrali a zmixovali za sedem dní.
Ultrapop
Už počas práce na coveroch sme postupne robili nové pesničky. Zmenili sme vydavateľa. Tretia platňa Hex vyšla v roku 1994 v BMG Ariola a spoluprodukoval ju Laco Lučenič. Ďuďo bol v tom čase na vysokej škole múzických umení, odbor kompozícia a je to na albume počuť. Oveľa viac sme sa začali venovať aranžovaniu skladieb. V tom čase sa však u nás dostal do popredia dancefloor a kapely ako my išli rýchlo na okraj mainstreamového záujmu. Vydavateľ nás v 95om “pustil” a nám sa vtedy trochu zrútil svet a uvažovali sme aj o tom, že to necháme tak. Vtedy bolo veľmi dôležité mať nadnárodného vydavateľa. Bol to doslova honór. Vtedy oni na to dávali peniaze, platili klipy, reklamy…Mysleli sme si, že to už budeme robiť len ako koníček, ale o rok neskôr sme si zaplatili vtedy najmodernejšie štúdio Ebony a nahrali tam skladbu Vetroň. Sami sme ju “vypustili do sveta” a stal sa z nej veľký hit. Začali sme zas viac hrávať a robiť ďalšie pesničky. V rozhovore s Daliborom Hladíkom, uznávaným hudobným publicistom sme prezradili, že nový album sa bude volať Ultrapop. Pri autorizácii rozhovoru sme si povedali, že ešte radšej názov albumu nebudeme prezrádzať. Keby sme to vtedy nedali preč z toho rozhovoru, tak dnes máme dôkaz, že sme ten názov mali skôr, než vydali Depeche Mode album Ultra a U2 album Pop. My sme ten názov vymysleli preto, že sa nám tie skladby zdali ultra popové.
Mesiac v štúdiu a ponorka
Po Ultrapope, ktorý sa stal Albumom roka za rok 1997, sme začali robiť ďalšie pesničky, z ktorých vznikol album Supermarket a na pulty sa dostal v roku 1999. Krstil nám ho slovenský kozmonaut Ivan Bella. Na tento album sme mali veľký priestor v štúdiu a najväčší rozpočet. Dnes sa mi zdá, že niektoré veci sme možno trochu až prekomplikovali. Bolo to náročné, a keď sme album odovzdali, museli sme si dať od seba krátku pauzu, lebo na nás prichádzala ponorka. Boli sme mesiac v kuse v štúdiu, denne aj dvanásť hodín, a to už zaútočí aj na veľmi dobrých kamarátov.
Ďalší prestup
Na prelome storočí fungovala veľmi dobre firma Universal s Petrom Riavom a vtedy tam bol aj Jožo Stopka. Dali nám dobré podmienky a po dvoch albumoch sme sa rozlúčili s firmou Bonton a začali pracovať s Universalom. Tam nám vyšli dva albumy Víkend (2002) a Nikdy nebolo lepšie (2006). Stále sme si udržali, že nám nikto nič nediktoval. Aj veľkí vydavatelia to nechali vždy na nás. Niekedy to bolo pre dobro veci a z času na čas sme sa v danej chvíli nerozhodli úplne správne, ale taký je život. Vyšiel ešte jeden živý album (Cesta z mesta – Žákovic open live, CD & DVD, 2007) z koncertu a potom sa zase postupne dialo menej a menej a zas sme išli trochu dole s koncertami.
Vlastný label
V roku 2010 sme vydali album Ty a ja už pod vlastnou značkou Clockwise a cesta z kopca pokračovala. Album až tak nezarezonoval. Prišiel však rok 2013 a s ním pesnička Keď sme sami, ktorá nás opäť vytiahla hore. Koncom roka sme vydali aj na vinyle výberovku, ktorá sa volá Všetko najlepšie 2013 – 1992 (Best Of). Vtedy sme sa rozhodli, že už je čas vyzliecť tie krátke nohavice a popísané tričká a začali sme na koncerty nosiť obleky. Vzniklo nové logo, ktoré vytvoril Peťo Hrevuš a začali sme sa venovať aj marketingu, ale tak, aby to vychádzalo z nás a nerobili sme žiadny kalkul. Začalo to opäť dobre fungovať a popri tom sme chystali nový album.
Keď sme sami
Keď sme sami bola dva alebo tri roky po sebe najhranejšou skladbou v rádiách, boli sme na dvoch akustických turné. Z jedného z nich vyšiel aj živák Keď sme sami acoustic tour (live in Stará tržnica) (2015). Vtedy sme si povedali, že by sme nový album mohli nahrať v najlepšom štúdiu v okolí, v štúdiu Sono v Nouzove za Prahou. Mali sme na neho dobré referencie. Rozhodli sme sa, že budeme nahrávať dovtedy, kým nebude so všetkým stopercentná spokojnosť. Chodili sme tam na týždňové turnusy a dokopy sme tam strávili 33 dní, čo bol náš rekord v dĺžke pobytu v štúdiu. Výsledok z toho vyšiel v roku 2017 na albume Tebe. Je na ňom aj skladba Srdce, ktorá sa neskôr spojila s Ďuďovým odchodom a aj skladba Dievčatá, ktorú sme ponúkli do seriálu Oteckovia, vďaka ktorej sme sa s novým textom stali známy aj u najmladšieho publika, aké sme kedy mali. Je to krásne zaranžovaný album s dobrým zvukom a dnes už bohužiaľ musíme povedať, že aj jeden z posledných Ďuďových činov.
Hex opäť na vinyle
Prvá platňa ešte vyšla na vinyle, potom už boli len cédečká, ďalší vinyl bola až výberovka Všetko najlepšie a album Tebe. Tento rok nám postupne na vinyloch v reedícii vyšli všetky albumy od prvého až po Supermarket a na budúci rok vyjdú albumy Víkend a Nikdy nebolo lepšie. Je to fajn, lebo ja milujem vinyly. Za posledných osem, alebo aj viac rokov som tomu znova prepadol, lebo je to naozaj lepší a príjemnejší zvuk ako CD alebo digitál. Tie MP3ky samozrejme počúvam v aute, počujeme ich z rádií, ale keď mám trošku času, tak si doma rád pustím gramofón. Keďže mám malé dieťa, tak sa mi až tak veľmi nedarí si k tomu sadnúť a len počúvať. Spolu počúvame hudbu, ale aj rozprávky. Mám to rád. Je to moja láska.
Obľúbené vinyly
Nedávno som si pustil Red Hot Chili Peppers – Blood Sugar Sex Magik a dcéra si pri tom veselo tancovala. Mám doma všetky moje obľúbené grungeové kapely Soundgarden, Nirvanu, Pearl Jam, Faith No More, ale aj Stinga, Davida Bowieho, Oasis, Pulp, záznam z festivalu Woodstock, Ramones, Bad Religion, Sex Pistols, Manic Street Preachers… je toho naozaj veľa. Mám rád aj kapely Jungle, Zero 7…a samozrejme mám skoro všetky Durany, Depeche Mode, sólové platne Davea Gahana so Soulsavers…Novú hudbu až tak veľmi nepočúvam. Samozrejme, ale keď Arctic Monkeys nahrajú novú platňu, tak ma zaujíma, ako to znie. Ak sú to novinky, tak väčšinou od mojich obľúbencov. Napríklad ostatná platňa Stinga sa mi páči. Sledujem aj domácu scénu a je super, že aj u nás už vychadzajú veci na vinyloch. Či už novinky, alebo aj reedície. Veľmi mám rád to, čo robí IMT Smile, Para, Billy Barman, Medial Banana, Le Payaco a ďalší. Všetci robia hudbu poctivo a to sa dobre počúva. Ďalej Bad Karma Boy a kopec ďalšej slovenskej hudby, ktorú si rád vypočujem z vinylu. Na cédečka som už takmer zabudol.
Prvý album bez Ďuďa
Rozmýšľali sme, že náš nový album okrem vinylu a streamov asi vydáme aj na cédečku. Chystáme ho už pomerne dlho. Paradoxne nám v tom pomohla korona, lebo sme mali viac času si to “oťukať”. Ďuďo chýba, ale možno nie veľa ľudí vie, že takmer polovicu našich úspešných skladieb napísal Fefe. Ďuďo bol autor, ale hlavne aranžér a ideový vodca v rámci výsledného zvuku. Pri nahrávaní albumu Tebe strávili najviac času v štúdiu Ďuďo s Fefem, ktorý to líderstvo v štúdiu po Ďuďovi tak nejak automaticky prevzal. Začal sa venovať predpríprave, urobil si domáce štúdio a myslím, že sa toho veľmi dobre zhostil. Tým, že sme stratili jedného z dvoch hlavných autorov, sme sa aj my ostatní trochu osmelili a ponúkli sme nápady alebo hotové skladby. Čiže je to už viac tímová práca. Pristupujeme k tomu s veľkým rešpektom, nechceme podliezť laťku kvality a preto sme ešte stále v procese. Už na tom robíme nejaké dva roky a máme pocit, že to smerovanie je dobré. Ďuďove DNA je v nás hlboko a máme pocit, že je stále s nami. Fefe mi povedal, že keď na tom robí, vždy myslí na Ďuďa a zvažuje, ako by to asi urobil on a čo by na to povedal. Máme ho u nás v štúdiu na veľkej fotke a stále na nás dáva pozor. A my nesieme jeho odkaz ďalej.
Šarkan
Hex bol vždy viac o kamarátstve ako o nejakom hudobnom ekvilibrizme. Je to tak, ako keby k nám do auta pristúpil náš kamarát a začal s nami spievať skladby, ktoré už boli vymyslené. Dnes sa už s nami spolupodieľa na novom albume. Je to náš rovesník a aj preto k nám dobre zapadol. Dobre sa nám spolu hrá a na koncertoch a aj v štúdiu je medzi nami dobrá energia.
Plány
Máme naplánované živé hrania, v Bratislave sme pridali ďalší Vianočný koncert v Štúdiu L+S a prioritou je dokončiť album. Keď ho dokončíme, začneme plánovať ďalšie veci. Teraz intenzívne mixujeme a prvý singel a album budú na svete v prvej polovici roka 2023.
Tento text vznikol s podporou SOZA – Slovenský Ochranný Zväz Autorský.
text: Rado Mešša
foto: archív Yxa Dohňanského