Kontrabasista, skladateľ a aranžér Štefan „Pišta“ Bartuš patrí medzi najvýraznejšie postavy na slovenskej jazzovej scéne. Počas svojej kariéry spolupracoval s plejádou významných umelcov na Slovensku aj v zahraničí a robí Slovensku dobré meno v zahraničí. Ide o nesmierne aktívneho hudobníka, skladateľa, aranžéra, lídra a sidemana. Rozprával som sa s ním o jeho hudobníckych začiatkoch a študijnom období, o tom, ako sa mu darí vyžiť z hrania umeleckého žánru, a o mnohých ďalších veciach.
Pochádzaš z hudobníckej rodiny takže sa ťa nebudem pýtať, ako si sa dostal hudbe, lebo vieme, že v rodinách sa hudba traduje z generácie na generáciu. Zaujíma ma však, prečo si sa rozhodol venovať primárne jazzu a stať sa jazzovým kontrabasistom. Študoval si klasickú hudbu na konzervatóriu aj na VŠMU v BA. Určite hráš aj maďarsko-rómsku ľudovú hudbu.. ako a čím „predčil“ jazz aj vyššie spomínané žánre?
Môj prvý kontakt s jazzom bol skrz počúvanie nahrávky legendárneho gypsy-jazzového huslistu Stephana Grappelliho, ktorú mi pustil môj otec na VHS. Veľmi ma zaujal ten zvuk a jeho famózna interpretácia/improvizácia. Na základnej umeleckej škole som študoval klavír.
Pre kontrabas som sa rozhodol asi v 13. – 14 rokoch, po silnom zážitku, keď som v maďarskej televízii počul trio Oscara Petersona. Na kontrabas s ním hral legendárny N. H .O. Pedersen. Bol to natoľko silný moment, že som sa rozhodol, že budem jazzový kontrabasista. V danom období som už improvizoval na klavíri. „Stiahol“ (pretranskriboval) som sólo klaviristu z kapely Shakatak. Konkrétne išlo o ich autorskú skladbu „Invitation“. Na VHS som mal live verziu. Skrz túto tému som spoznal blues.
V časoch štúdia na konzervatóriu v Banskej Bystrici som hrával v mnohých ľudových hudobných súboroch cigánsku, slovenskú, maďarskú a občas aj rumunskú ľudovú hudbu. Jazz ma však zaujal najviac kvôli možnosti slobody prejavu a improvizácii. S vynikajúcim klaviristom Klaudiom Kováčom sme
sa vzájomne inšpirovali a objavovali tento žáner.
V dnešnej dobe existujú v zahraničí mnohé vynikajúce školy, ktoré sa zameriavajú na interpretáciu jazzu a jazzovú kompozíciu. Okrem toho máme internet – platené aj neplatené materiály od videí cez noty, masterclassy, workshopy a možnosť súkromných online hodín s velikánmi svetovej úrovne. V časoch keď si začínal ty, asi nič z toho nefungovalo v takej veľkej miere ako dnes. Ako si sa učil hrať, interpretovať a komponovať?
Na spoznanie/ovládanie nástroja je takmer nevyhnutné študovať vážnu hudbu. Preto som sa jej stále venoval a neustále sa jej venujem. V danom období sme mali len zopár kaziet alebo platní, ktoré sme si požičiavali – väčšinou boli privezené zo západu. Veľa informácií o jazze som dostával od Klaudia Kováča, ktorý je o dva roky starší odo mňa. On ich mal od jeho bratranca, taktiež fenomenálneho klaviristu Ondreja Krajňáka, ktorý študoval klavír na jazzovej akadémii v Budapešti.
Neskôr v 5. – 6. ročníku štúdia na konzervatóriu sme na škole študovali vedľajší odbor Jazzovej interpretácie s kontrabasistom Robertom Raganom a Mariánom Chupáčom. Tí nám ukázali ďalšie nahrávky a interpretov. Dovtedy som totiž poznal len Oscara Petersona a Chicka Coreu.
Moje prvé kompozičné pokusy som mal taktiež na konzervatóriu v Banskej Bystrici, kde prišiel z Petrohradu skladateľ Jevgenij Iršai (pod jeho vedením som skomponoval skladbu pre jazzové kvarteto a sláčikové kvarteto). Ja som tu hral na záverečnom koncerte na klavíri. Aktívne som začal hrať jazz až v
dixielandovej lučenskej kapele. Mal som asi 19 rokov, keď som sa stal jej stálym členom (dovtedy som v tejto kapele pôsobil ako sporadický alternant). Hral som tu pomerne dlho a veľa som sa naučil, či už o interpretácii tohto žánru alebo z aranžérskeho hľadiska. Hrali sme aj iné žánre, ako napríklad gospel – s Janou Kocianovou, funk s Bercom Baloghom, zopárkrát aj s Petrom Lipom alebo aj s černošskou speváčkou Lydiah Wairimu.
V podstate som jazzový samouk a určite bola táto cesta o veľa ťažšia ako je to v súčasnosti. Tým pádom si myslím, že sme boli v porovnaní s mladšími generáciami v značnej nevýhode.
Spolupracoval si s celou špičkou domácej jazzovej scény, ale pokiaľ viem, vydal si zatiaľ iba jeden autorský album „Collectivity“, ktorý je vynikajúci. Plánuješ vydať ďalšie CD zložené z autorskej hudby?
Spolupracoval som so všetkými domácimi jazzovými hudobníkmi (až tak veľa ich nie je). Mal som však tú česť spolupracovať aj so špičkovými európskymi hudobníkmi a tiež s niekoľkými legendami tohto žánru – Benny Golson, Bill Evans, Peter Erskine, Rick Margitza, čo si veľmi vážim. Autorský album mám jeden, ale určitým spôsobom sú dva, pretože na album „Inou Krajinou“ som na folklórne motívy skomponoval hudbu. Námet mala Nina Berglová, ktorá napísala texty a jednu pieseň.
Na albume Connectivity sú moje aj Alanove kompozície a zopár jazzových štandardov. Ako „co leader“ participujem na ďalších dvoch albumoch. Svoj ďalší autorský album budem riešiť v blízkej budúcnosti. Kompozícií, ktoré môžem použiť, mám totiž veľmi veľa.
Nedávno ste vydali CD „Connectivity“ s tvojim synom, výborným klaviristom, Alanom. Následne vyšiel Alanov sólo klavírny album “Solology“. Môžeme sa tešiť na krst a live koncerty? Povedz nám viac o koncepte týchto albumov.<
Prvý album je založený na klasickom koncepte akustického klavírneho tria. Nachádzajú sa tam naše autorské skladby a jazzové štandardy. Či sa nám podarí zorganizovať jeho krst a turné, je ešte otázne. Priebežne ho už ale prezentujeme na rôznych koncertoch a na jar chystáme ďalšie spolu s newyorským saxofonistom Timom Armacostom, ktorý bol nominovaný cenu Grammy.
Album „Solology“ bol motivovaný tvorbou velikánov, akými sú Keith Jarrett, Herbie Hancock, Chick Corea či Kenny Kirkland. Alan tu zúročuje svoje štúdiá klasickej hudby s jazzovou improvizáciou. Album prináša poslucháčom desať autorských skladieb, ktoré sú ovplyvnené autorovou životnou skúsenosťou a z nej plynúcou životnou filozofiou, ktorou je pokoj a mier vo svete.
Jeho krst spojený s koncertom sa uskutoční 22. februára 2023 v Bratislave v Slovenskom rozhlase. V ten deň Alan oslávi svoje 22. narodeniny. Garantom a zároveň krstným otcom albumu sa stane slovenský jazzový saxofonista Nikolaj Nikitin.
Už niekoľko rokov žiješ a aktívne pôsobíš v rakúskom Neusiedler am see. Ako vnímaš rakúsku hudobnú, jazzovú scénu a tú na Slovensku z hľadiska možnosti uplatnenia pre (jazzového) hudobníka?
Pokiaľ viem, tak neučíš na žiadnej škole a ani súkromne. Ako sa ti darí toľko rokov uživiť seba a rodinu s hraním výhradne umeleckého žánru?
Uvedomujem si, že si v podstate môžem gratulovať, pretože prežiť 24 rokov z jazzu je určitým spôsobom šialenstvo takmer nemožné. Som však živý dôkaz toho, že je to predsa možné. Ide o akési poslanie, misiu, o obetu z lásky k hudbe a silné presvedčenie. Verím tomu, že Boh stál neustále pri mne a dal mi
príležitosť zarobiť a prežiť.
Boli však aj obdobia keď som učil – jeden rok na CKBA (Cirkevné konzervatórium v Bratislave), kde som učil niekoľko žiakov hru na kontrabase a pôsobil aj ako klavírny korepetitor pre spevákov a hercov. Asi tri roky som učil na music Jam Lab vo Viedni a zopárkrát som bol na angažmáne na dva mesiace na americkej výletnej lodi. Z umeleckého hľadiska som však mal šťastie, pretože som hral jazz s bubeníkom od Stana Kentona – Jayom Cummingsom a trubkárom Endrem Ricom (aktuálne pôsobí v Count Basie
Orchestra). Okrem nich som hral aj s ďalšími vynikajúcimi americkými hudobníkmi, čo bolo pre môj hudobný vývoj veľmi prospešné. Zároveň to bolo spojenie príjemného s užitočným.
Ako si zvládol obdobie pandémie a lockdownov? Čo ti vzalo a čo dalo? Aký máš názor na súčasnú „online dobu“, ktorú žijeme vďaka rozvoju technológie a internetu. Odohral si aj niekoľko livestreamových koncertov. Bol to zvláštny pocit hrať do kamery bez potlesku živého publika? Aké sú tvoje aktuálne projekty, plány a vízie na ktoré sa poslucháči môžu tešiť?
Počas pandémie som vyprodukoval a skomponoval hudbu na takmer dva albumy. Veľmi veľa času som strávil v štúdiu. Pracoval som na rozsiahlom projekte pre americkú firmu. Produkujeme sample môjho kontrabasového zvuku. Výsledok bude až po jednom – dvoch rokoch. V štúdiu trávim denne 8 hodín. V období, keď nebolo možné koncertovať, som bol podporený štátom, takže sme mohli prežiť a nemusel som ísť pracovať manuálne.
Online koncerty bez publika nie sú tým pravým orechovým. Vyjadrím to cez výrok, ktorý som vymyslel – „Hudba ktorú tvoríme, je tvarovateľný hudobný proces, plynúci v čase. Špeciálny proces sa svojou originalitou skladby v mnohých podobách stáva kreatívnym a zároveň neopakovateľným umeleckým dielom. Má charakter jedinečného okamihu v závislosti od interpretačnej interakcie medzi členmi telesa. Je to nádherný proces odovzdávania odkazu, prostredníctvom symbiózy zvukov. Pozorné publikum, ktoré „odkaz“ prijme, je pre muzikanta najväčším zadosťučinením a posúva proces a vývoj hudby ďalej. Našim poslaním je šíriť kultúru – prostredníctvom hudby.“ bez feedbacku publika sa spomínaný hudobný vývoj/proces nikam neposunie. Ako si spomínal, je to zvláštne.
text: Dávid Oláh
foto: archív Štefan Bartuš