Viete si predstaviť, aké je to hrať úplne prvé klubové turné v susednej krajine a kluby zaradom vypredávať? Pre českého pesničkára Pokáča sa to stalo realitou. Po pražskej O2 Aréne sa mu podarilo vypredať aj klubové koncerty na Slovensku. V prešovskom Stromoradí hneď dva po sebe v jeden deň, čo predstavuje 400 ľudí spievajúcich chytľavé humorno-ironické pesničky s folkovým podtónom.
Pokáčovo prvé slovenské turné prešlo niekoľkými mestami. Prešovský koncert, ktorý v zozname svietil ako predposledný, sa vypredal v priebehu pár dní. Spevák s manažmentom klubu Stromoradie teda prišli s myšlienkou prihodiť ešte jeden koncert, o sedemnástej hodine. Aj ten sa vypredal. Malí aj veľkí Prešovčania si užili skvelý podvčer a večer, spievali pesničky staršie aj tie z najnovšieho albumu Antarktída a stotožňovali sa s humornými prípoviedkami z každodenného života.
Tí, ktorí ťa poznajú, vedia o koho ide, keď sa povie meno Pokáč. Ako by si sa predstavil tým, ktorí ťa nepoznajú?
Jedným slovom by som sa asi definoval ako pesničkár – píšem pesničky, a potom ich hrám na gitaru a spievam k tomu…aspoň sa o to pokúšam. Občas na koncerty prídu nejakí ľudia, to je fajn, a je to lepšie, ako keď nikto nepríde… Rád používam humor, sarkazmus, iróniu. Humor a „nadsázka“ sú veci, ktoré ma charakterizujú.
Folk je hudobný žáner, ktorý má v Čechách veľkú tradíciu. Z pohľadu nás, Slovákov, ide o ozaj rýdzo českú záležitosť. Prečo si sa vybral na cestu folku?
Úplne by som si netrúfal tvrdiť, že ide čisto o folk. Tradične folkové je to v tom, že vystupujem len s gitarou. Je veľa muzikantov, ktorí robia podobnú muziku, neskôr sa obklopia kapelou, čo ma veľmi neláka. Stále to vnímam ako taký veľký táborák, okolo ktorého sedia všetci tí ľudia a spievajú. Na to žiadnu kapelu nepotrebujem. Akurát táto muzika ma baví…ani neviem prečo. Je to také jednoduché. Ako malého ma rodičia zobrali na koncert Jarka Nohavicu, čo ma úplne uhranulo. Jeden človek s gitarou utiahne dve hodiny baviť tisíce ľudí. Tak som si povedal, že to tiež skúsim.
Mal si nejaké vzory z detstva, ktoré ťa priviedli k hudobnej tvorbe?
Na gitaru som začal hrať v 15 – 16 rokoch. Mojimi vzormi boli Jarek Nohavica, Xindl X. Zo zahraničných napríklad Jack Johnson alebo Ed Sheeran. Veľa ľudí začína hrať na nástroj skôr. Ja som hral na klavír od 6 do 13 rokov, to ma ale nebavilo. Tak som sa začal učiť hrať na gitare a to mi už ostalo.
Na konte máš tri autorské albumy, najnovší album Antarktída vyšiel vlani. Máš vo svojej tvorbe pesničku, ktorá ťa charakterizuje, ktorá približuje tvoju osobnosť?
Vybrať jednu pesničku je ťažké. V lese obsahuje v podstate všetko, čo často používam. Najzákladnejšia je pre mňa pesnička Mám doma kočku. Tá je so mnou dosť spojená, aj väčšinu merchu máme s mačkou, ktorá sa stala symbolom mojej tvorby.
Tvoje pesničky sú inšpirované bežným životom a situáciami, ktoré sa ľuďom denne prihodia. Ide o nevyčerpateľnú tému, no je niečo, o čom by si nepísal?
Keď píšem rýchlovky na aktuálne témy (Pokáčovi rychlovky na rádiu Frekvence 1 – pozn. red.), tak sa veľmi nepúšťam do toho, keď napríklad niekto umrie. Pesnička Hořkosladká komedie je o žartovaní na tému smrti všeobecne, ale nepíšem o tom, keď umrie niekto konkrétny. To ma neláka a nebaví.
Keďže máš dve malé deti, vnímaš, že svojou tvorbou môžeš ovplyvniť spoločnosť, v ktorej budú neskôr žiť?
Rozhodne áno. Nejakých poslucháčov už mám a som si vedomý toho, že keď niečo napíšem, veľa ľudí si to vypočuje a môžu si z toho niečo vziať. Ale nesnažím sa kázať. Napríklad v rape sa objavujú témy ako drogy a alkohol, čo je super. Mám pesničku, ktorá sa volá Kouření je hnusný zvyk. Ako hovorím, nie je to o tom, že by som chcel niekomu niečo kázať, je to len poukázanie na to, že fajčenie je podľa mňa úplne zbytočná vec a je škoda s tým začínať, pretože je to cool, keď to cool nie je.
Máš za sebou viacero spoluprác s českými interpretmi. Je medzi nimi nejaká, ktorá bola tvoja vysnívaná a splnila sa, alebo ešte stále o nejakej snívaš?
Vysnívanou, ktorá sa splnila, bol určite Jarek Nohavica. Pred pár týždňami sme vydali pesničku akoby „z pokojíčku“, ale aj tak je to pre mňa rozhodne splnený sen (pesnička Vzpomínáš, co říkal John – pozn. red.). Aj s Luciou Bílou sme robili song, čo je tiež úlet. A z českých interpretov by som chcel urobiť pesničku ešte napríklad s Prago Union.
A zo slovenských interpretov máš niekoho, s kým by si chcel spolupracovať?
Horkýže Slíže. Ich používame, keď deti doma kričia. Moja žena nahlas pustí Horkýže Slíže a funguje to ako jediná možnosť. Prehlučí ich to a zároveň získa ich pozornosť.
Na tvoje koncerty chodia často aj deti. Registruješ moment, kedy sa to začalo, a zmenilo to tvoj prístup ku koncertom a tvorbe?
Myslím, že sa to spustilo pesničkou Mám doma kočku, ktorá je jedna z tých začiatkov, takže to prišlo úplne prirodzene, že na moje koncerty chodí viac detí, ako napríklad na iných interpretov. Nejde ale o vyložene detské publikum, je to publikum od 5 do 95 rokov. Deti chcú často zahrať Mám doma kočku alebo aj nejaké futbalové pesničky. Môj prístup sa zmenil v tom, že nevyhľadávam sprosté slová, nesnažím sa ich dávať do textov. Je to aj kvôli deťom, ale aj kvôli ľuďom, ktorí chodia na koncerty. Ed Sheeran v dávnejšom rozhovore spomínal, že mu taxikár povedal, že jeho pesničky doma nepočúva, pretože sú v nich sprosté slová, a doma sú deti. Ale ja to už tak ani necítim. Nepotrebujem dať do pesničky nutne sprosté slovo len preto, že chcem, a že by sa tam hodilo.
Nedávno si vydal zbierku krátkych riekaniek pre deti. Vieš si predstaviť, že by sa aj tvoja hudobná tvorba stretla s tvorbou pre deti?
Vydať detskú nahrávku, alebo detský album, mám určite v pláne. Myslím si, že to raz vyjde aj preto, že deti počúvajú už moju normálnu tvorbu. Detská tvorba by sa medzi nich mohla dostať ešte viac. Takže určite áno. Myslím si, že kvalitnej hudby pre deti je málo, tiež doma nemáme deťom čo púšťať. Je to dokola Ivan Mládek alebo Jarek Nohavica, čo sú už staré pesničky. Chcelo by to niečo nové.
Toto je tvoje prvé slovenské turné, si prvýkrát intenzívnejšie medzi Slovákmi, v slovenskom prostredí. Predstavuje to pre teba kultúrny šok?
Musím povedať, že zatiaľ ak šok, tak pozitívny. Ľudia sú tu srdeční, na koncertoch tlieskajú, spievajú a baví ich to. U nás už koncertujem pár rokov a koncertujem dosť často, ľudia už na koncertoch boli viackrát a po ôsmykrát už na to napríklad nepôjdu. Zatiaľ čo tu je to v každom meste ešte po prvýkrát, a ľudia sú z toho nadšení, čo je fajn. Ale musím povedať, že aj pre české kapely je ťažké nejako sa „presadiť“ na Slovensku. Zatiaľ čo napríklad na Marka Ztracenýho prídu tri Edeny (Eden aréna s kapacitou 19 370 sediacich divákov – pozn. red.), neviem či by to tak bolo aj na Slovensku. Veľa kapiel, ktoré sú u nás veľké, by si tu vylámalo zuby. Preto som rád, že sa turné darí, a že máme plné sály.
Väčšiu časť slovenského turné už máš za sebou. Všimol si si nejaké charakteristické črty Slovákov, ktoré by si vedel využiť aj vo svojej tvorbe v prípade, že by si písal pieseň o Slovensku?
Ja si myslím, že Slováci sú všeobecne dosť podobní Čechom, nie je to nič výrazne charakterovo iné. Ľudia sú tu srdeční, milí a nadšení, ale to sú asi aj u nás. Dnes som bol akurát u holičky, a tam som hovoril, že sú tu srdeční ľudia, a reakcia bola „fakt?!“, pretože sa jej to úplne nezdalo. Takže možno sú to iba tí ľudia, čo chodia na koncerty, ale tí sú veľmi fajn, minimálne tí, s ktorými máme možnosť sa stretnúť.
Keď si predstavíš, že by si sa mal postaviť na stage pred všetkých Slovákov, pred svojich fanúšikov, starších aj mladších, pred tie deti, a vedel by si, že to, čo im povieš, by sa na 100 % splnilo – čo by to bolo?
Asi to, aby sme sa nenechali rozdeliť. Nepestujme nenávisť, ktorej je na svete dosť, majme sa radi a buďme tolerantní k ostatným.
Kto Pokáčovo slovenské turné nestihol, môže si atmosféru jeho koncertov zažiť aspoň cez obrazovku. Do Vianoc je naplánované vydanie špeciálneho živáku z O2 Arény, kde si na jeden zo svojich najväčších koncertov pozval niekoľko zaujímavých a zvučných českých mien. Ak mu to deti a rodinné povinnosti dovolia, možno sa môžeme v budúcom roku tešiť na nový album. Pokáč nás však uistil, že sa chystá mnoho zaujímavých vecí, pre ktoré sa oplatí sledovať jeho profily na sociálnych sieťach.
Tento rozhovor vznikol s podporou SOZA.
text: Petra Hartmannová
foto: Bafoviny
