Pedagóg, jazzový klavirista, skladateľ a aranžér František Báleš dlhé roky pôsobí ako aktívny hráč na našej hudobnej scéne. Tento rok vydal album „Sonety“, v ktorom zhudobnil Hviezdoslavove básne do podoby jazzových piesní. CD má pozitívne ohlasy nielen od kritikov a hudobníkov, ale aj od publika. Dokazuje to aj fakt, že František Báleš a jeho ansámbel je s albumom „Sonety“, nominovaný na tohtoročné ocenenie Radio_Head Awards. Porozprávali sme sa o tomto projekte, aj o iných plánoch jeho lídra.
Ako vznikla myšlienka zhudobniť básne?
V roku 2018 bolo 100. výročie vzniku prvej Československej republiky. V tom období som oslovil kolegov z oblasti jazzovej hudby (V. Máčaja, J. Šušaníka a E. Rothensteina), za účelom spolupráce na projekte Básne Múzické. Vzniklo zoskupenie, pre ktoré som napísal jazzové piesne na texty básní významných českých a slovenských básnikov – Smreka, Dilonga, Kostru, Hviezdoslava, Rúfusa, Skácela, Hrubína a Saiferta.
Ako dieťa som sa s českým jazykom stretával počas spoločného štátu najmä cez televízne a rozhlasové relácie. V tom čase (80. roky 20. storočia) pomerne často znela poézia oboch jazykov v podobe interpretácie vynikajúcich recitátorov. Fascinoval ma zvuk, rytmus, melódia, ktorú z básní dokázali „vykúzliť“ mená ako Záborský, Jamrich, Jedľovský, Vinklář, Lukavský, Adamíra, a ďalší.
Neskôr som si postupne vybudoval vzťah k poézii aj ako čitateľ. Tak s odstupom rokov vznikol koncertný program zhudobnených básní v jazzovej podobe, so zámerom „zatraktívnenia“ tohto druhu literatúry v priestore mladých ľudí, ale aj širšej verejnosti. Tento program som naštudoval aj s mojimi študentmi z Cirkevného Konzervatória v Bratislave. Do repertoáru tohto študentského ansámblu som zaradil aj básne od P. G. Hlbinu, ktoré sa v zhudobnenej podobe nachádzajú v Jednotnom Katolíckom Spevníku, samozrejme v jazzovom aranžmáne.
Akú ste mali spätnú väzbu od poslucháčov na spomínaných koncertoch?
Poslucháčom sa myšlienka spojenia poézie a jazzovej hudby páčila. Odohrali sme niekoľko koncertov po Slovensku, z toho tri so študentskou zostavou v divadelných priestoroch. V tom období som mal predstavu, že si piesne nielen skomponujem, ale aj odohrám a odspievam. Spočiatku som si neuvedomoval, že ma okrem umeleckej tvorby a interpretácie, čaká zvládnutie ďalších náročných činností od hľadania koncertných príležitostí, zháňania financií, cez zabezpečovanie ozvučenia, nehovoriac o propagácii ansámblu a aktivitami s tým spojenými. Tento balík zodpovedností som mal na krku do roku 2020, čo malo za následok to, že podať klavírny a spevácky výkon popri tom všetkom začalo byť nad moje sily.
Dospel som k rozhodnutiu, že je nutné, aby časť činností prevzal za mňa niekto iný. Do môjho ansámblu som prizval na spoluprácu speváka Matúša Uhliarika, ktorý sa tejto úlohy zhostil skvelo. O správnosti tohto rozhodnutia som skalopevne presvedčený – všetky pôvodné tóniny skladieb sedeli do jeho hlasového rozsahu, naštudovanie piesní z jeho strany bolo rýchle, poctivé a samostatné, jeho interpretácia je veľmi pôsobivá – stal sa objavom roka v rámci sútaže „Nové tváre slovenského jazzu“. Navyše, je mi nápomocný aj v organizačnej činnosti.
Pred týmto projektom ste vydali dva albumy s projektom Jazz Pops Up, kde ste zaranžovali známe rockové a popové melódie do jazzového šatu. V projekte Básne Múzické ste však skomponovali aj vlastné melódie. Museli ste sa odhodlávať k tomu, aby ste začali pracovať na ich zhudobnení?
Projekt Jazz Pops Up som koncipoval ako zámer popularizovať jazz prostredníctvom známych rockových a popových piesní. Jazzový rytmus, harmónia a improvizácie tu boli „prepašované“ do uší bežného poslucháča cez piesne z repertoáru U2, Michaela Jacksona, Stinga, Depeche Mode, Nirvany, či dokonca skupiny Metallica.
Projekt bol relatívne úspešný, poslucháčom sa táto podoba známych hitov páčila, no ujal sa hlavne na spoločenských večierkoch, čo nie je zrovna priestor, ktorý je určený na hlbšie hudobné vnímanie zo strany poslucháča. Postupne sa zo mňa vytrácala chuť hrať aranžovanú hudbu, či improvizácie, ktoré si vyžadujú štúdium a kvantum vedomostí z oblasti jazzu, za účelom vytvorenia akejsi zvukovej kulisy. Odhliadnúc od tejto skutočnosti, ma aranžérska a interpretačná práca na tomto projekte veľmi bavila. Vydali sme dva albumy: Jazz Pops Up (20012) a Hits in Blue (2014).
Básne Múzické sú výsledkom môjho pozitívneho vzťahu k poézii. V tomto prípade ide o prirodzenú potrebu uviesť do hudobnej podoby umelecký text, ktorý vo mne vytvára predstavy intervalových, či rytmických štruktúr. Takže som sa nemusel príliš dlho k tomuto kroku odhodlávať. Navyše výhodou projektu je, že spája poéziu s hudbou a tým pádom si poslucháč môže vybrať to, čo mu je v danej chvíli bližšie – hudbu, poéziu, spev, inštrumentálne výkony, alebo všetko naraz. Veľmi rád spájam koncerty s týmto obsahom aj s prednáškou, pri ktorej mám priestor a možnosť poslucháčom priblížiť spôsob môjho vnímania hudby a poézie a tiež moje skúsenosti z oblasti jazzovej tvorby a pedagogiky.
Následne ste dospeli k finálnej podobe projektu s názvom František Báleš Ansámbel v zložení akustického jazzového kvarteta – Matúš Uhliarik – spev, Vladimír Máčaj – kontrabas, František Báleš – klavír, aranžmány a Juraj Šušaník – bicie nástroje. Na jeseň minulého roka ste pod hlavičkou Hudobného fondu vydali album „Sonety“. Hudbu som počul na viacerých koncertoch ako aj na krste CD. Ide o unikátny projekt, v ktorom sú pre mňa veľmi zaujímavé aranžmány, vychádzajúce prevažne z moderného jazzu a vážnej hudby 19. až 21. storočia. Hudba však napriek tomu neprehlušuje text a výsledný zvuk a dojem, je veľmi plynulý a priamočiary. Je to spôsobené aranžmánom? Nakoľko je pre Vás dôležité jeho dodržanie a nakoľko nechávate priestor improvizácii a interpretácii v danom momente?
Každá zo skladieb mala rôzny priebeh vzniku, naštudovania a koncertnej realizácie. V niektorých prípadoch som mal predstavu o znení už po prvom prečítaní básne. Mám pocit, že to, čo v mojej predstave vzniklo relatívne rýchlo, bolo vo vzťahu k textu najlepšie.
Boli samozrejme aj prípady skladieb, kedy som musel vymyslieť určitý rytmický konštrukt k textu. Drobné zmeny v pôvodných zápisoch skladieb sa udiali pri spoločných skúškach, v zásade však skladby zostali nezmenené. Som samozrejme veľmi rád, že moji kolegovia vedia moje predstavy naplniť k mojej spokojnosti. Pri improvizáciách, alebo aj pri sprievodoch, si následne každý vyberie vlastný spôsob, akým skladbu „dotvorí“.
Som tiež rád, že kolegovia nemajú potrebu zjednodušovať moju hudbu za účelom ľahšieho naštudovania. Hudba na albume „Sonety“ nesie v sebe relatívnu zložitosť a komplexnosť. Ide predsa o Hviezdoslava a navyše som presvedčený, že nielen v jednoduchosti je krása. V živote z času na čas čelíme zložitým situáciám, ktoré s odstupom času vyhodnocujeme ako tie najkrajšie obdobia.
Pri tvorbe skladieb som sa okrem velikánov jazzu, inšpiroval hudbou Roberta Schumanna, Arnolda Schönberga, či Eugena Suchoňa. Nebolo mojím cieľom na poslucháča „zaútočiť“ jazzovými sólami, ale vytvoriť hudbu „v službách“ textu a formového celku. Aj napriek tomu, že každá skladba je vytvorená ako samostatná pieseň, odporúčam poslucháčom počúvať tento album ako piesňový cyklus, ktorý vytvára textový a hudobný príbeh.
Vo Vašej hudbe si všímam časté používanie nepárneho metra, ktoré viem, že máte v obľube. Ide o kompozičný zámer alebo to vyplýva z básní, ktoré zhudobňujete?
Pri čítaní textu básní sa vo mne často vytvára predstava notopisu. Počet slabík si predstavujem ako rytmickú štruktúru zaradenú do určitého počtu dôb v takte. Prednedávnom som dokončil hudbu na text Hviezdoslavovho Krvavého Sonetu, ktorá vyjde na ďalšom albume. Je to 15/16 metrum, ktoré je pre tento text vhodné.
Môže to na prvý dojem pôsobiť ako teoretická „špekulácia“, no dovolím si tvrdiť, že ide v tomto prípade naozaj „len“ o zaznamenanie rytmu slova básne a zasadenie ho do vhodnej metrickej jednotky. Akýkoľvek text si môžeme predstaviť v podobe notového zápisu a možno by nás prekvapili zaujímavé metrické a rytmické útvary, ktoré si v bežnej reči ani neuvedomujeme. Aj úplne bežný hovorový jazyk je veľmi zaujímavou hudbou.
Inšpirovali ste sa domácimi alebo zahraničnými hudobníkmi, ktorí zhudobnili básne?
Viem, že na Slovensku vznikli albumy, na ktorých nájdeme zhudobnené básne. Je to však typické skôr pre oblasť folkovej, či popovej hudby. V oblasti vážnej hudby je spracovanie umeleckého textu častejšie a v tomto priestore čerpám inšpiráciu neustále. Príležitostne sa zhudobnené básne objavujú aj na jazzových CD albumoch ako zaujímavý doplnok z hľadiska dramaturgie. Myslím si, že poľská a česká jazzová scéna má takýchto počinov viac.
Z oblasti jazzovej hudby nemám priamy vzor, ktorý by spájal poéziu s jazzom. Poézia minulých období zrejme nie je atraktívnou témou pre tento hudobný žáner. S Hviezdoslavom sme na Slovensku pravdepodobne prví a o to viac ma teší aj finálová nominácia albumu „Sonety“ na cenu Radio_Head Awards a tiež na cenu Esprit. Čo sa však týka čisto hudobnej inšpirácie, tak v oblasti jazzu, či vážnej hudby mám z čoho čerpať aj na niekoľko „životov“.
V tomto projekte je cítiť Váš rukopis, jasnú hudobnú víziu a predstavu, ktorú ste tu naplnili. Osobne mám pocit, že Vám táto poloha vyhovuje a sedí. Predstavuje pre Vás tento projekt nájdenie vlastného zvuku?
Určite áno. Ide o zvukový priestor, ktorý mi vyhovuje viac než doterajšie moje hudobné aktivity. Čítaním textu počujem hudbu v rôznych tvaroch a intenzite. Niekedy ako konkrétny melodický celok, inokedy iba v jej fragmentálnej podobe. Hudba si vždy vyberá „rôznu cestu do mojej predstavivosti“, a napovedá mi, aký harmonický postup a rytmus môžem, alebo naopak nesmiem použiť. Funguje to kontrastne – ak je text príliš konkrétny, je to priestor pre melodicko-harmonické vybočenia, klastre, či modálne plochy. V opačnom prípade sa žiada skôr prítomnosť tonálnej hudby, jednoduchších intervalových a rytmických modelov. Tým sa docieli obsahová rovnováha medzi textovým a hudobným obrazom.
Na album ste zaradili aj vokálne zoskupenie WAF band, v zložení sexteta, ktorý krásne rozširuje zvukovú paletu akustického jazzového kvarteta. Prečo ste oslovili práve ich?
Lídrom zoskupenia WAF band je náš spevák Matúš Uhliarik. Po niekoľkých týždňoch spolupráce mi poslal ukážku ich hudby, čo vo mne vyvolalo túžbu s nimi spolupracovať. Napísal som tri Sonety pre WAF, vždy tak trochu s iným zámerom: V Sonete 2 je úlohou vokálnej zložky zvýraznenie kontrastu dňa a noci, v Sonete 6 – kvartové akordy vo vokálnom prevedení podčiarkujú zvolanie „Ty oko ja Ťa znám, ty škúliš za šera…“, v Sonete 10 ide o polyfónne spracovanie hudby, kde sa básnik v texte postupne približuje k božej tvári – „Ku Nivám, nad nimiž´ stráž držia anjeli…“. WAF band je partia úžasných ľudí, ktorým chcem týmto vyjadriť vďaku za ich nádherný interpretačný a ľudský vklad do tohto diela.
Môžu sa fanúšikovia tešiť na živé koncerty tohto projektu? Aké máte ďalšie plány, aktivity a hudobné vízie?
Najskôr sa chcem poďakovať organizátorom, ktorí nás už v minulom roku pozvali na svoje pódiá. Hviezdoslavovský program sme predstavili publiku na One Day Jazz Festivale, Mikulášskom Jazzovom Festivale, International Jazz Feste Špania Dolina, Bratislavskom organovom festivale a ďalších.
Budeme vďační, ak nás organizátori koncertov, či festivalov pozvú k sebe aj v tomto roku, kde publiku s radosťou predstavíme skladby na texty ďalších významných básnikov, pripravované na náš ďalší album, ktorý máme v pláne vydať v priebehu jesene. Spolu s mojím ansámblom sa po nútenej odmlke veľmi tešíme na reálny kontakt s publikom. Termíny všetkých koncertov zverejníme na našej stránke.
text: Dávid Oláh
foto: archív František Báleš Ansámbel
