Fínska speváčka Tarja Turunen vydala pre pandémiou korona vírusu album In the Raw, ktorému nestihla venovať dosť času a podpory rozsiahlým koncertovaním. Nechcené voľno využila na dokončenie elektronického projektu Outlanders a zároveň napísala autobiografickú knihu Singing in My Blood s množstvom fotografií, ktorá vyšla aj v audio podobe. Nasledujúci rozhovor sme so speváčkou spravili pred letom. Tarja Turunen vystúpi na festivale Rock Pod Kameňom, ktorý sa premiérovo uskutoční na novom mieste, Zemplínskej Šírave v termíne 12. a 13. augusta.
Po ústupe pandémie je všetko opäť otvorené, rozbehli sa koncerty, obnovili sa turné. Ako ste na tom? Videl som, že ste pred pár dňami hrali v Srbsku.
Áno, presne, bolo to veľmi pekné. Prišlo veľa ľudí, miesto bolo krásne, keďže sme hrali v národnom parku, obklopení prírodou. A áno, teším sa na festivaly, ktoré akurát začínajú, počas leta budem hrať na väčších aj menších festivaloch v Európe, budú to rôzne typy podujatí. Naozaj sa na to teším. Potom v októbri bude nasledovať dlhé turné po Európe s albumom In the raw, v ktorom budeme pokračovať aj v ďalšom roku a pripravujeme aj vianočné koncerty. Čaká nás dlhá šnúra. Ale teraz je tu konečne leto a je fakt krásne. Keď mám byť úprimná, je skutočne skvelé opäť koncertovať a vidieť nadšených ľudí. V apríli som bola v Južnej Amerike, kde bolo ešte stále cítiť postcovidovú atmosféru, pričom vieme, že ľudia z týchto končín sú všeobecne veľmi nadšení, keď vidia svojich obľúbených umelcov. Teraz som pri niektorých fanúšikoch cítila akési napätie a naopak, iní boli brutálne nadšení. Aktuálne existujú dve skupiny ľudí – tí, ktorí sa správajú opatrne ohľadom aktuálnej situácie a tí, ktorí sú veľmi šťastní z toho, že to všetko môžu znova zažívať. Som veľmi rada, že môžem robiť opäť to, čo milujem.
Aké bolo pre Vás obdobie pandémie? Užili ste si voľno?
Musím uznať, že áno. Ako sólová speváčka fungujem už 17 rokov, predtým som bola dlhé roky v kapele. Nikdy som sa nezastavila a neprestala pracovať ako umelkyňa. Neustále som pracovala na nových projektoch alebo bola na cestách. Moje telo úplne nechápalo, čo sa deje, prečo sa nestresujem. Počas covidu ma začali trápiť bolesti, zápaly, pretože som sa dovtedy nikdy nezastavila. Pocítila som, že sa o seba musím začať fyzicky starať, čo som síce robila aj predtým, vždy som bola vo forme, ale tento krát som potrebovala liečbu a naozaj som svojmu zdraviu musela venovať pozornosť. Musela som pochopiť, že už nie som najmladšia, a že sa o seba potrebujem v budúcnosti viac starať. A taktiež bolo super byť s rodinou, s mojou dcérou, ktorá bude mať v lete už 10 rokov. Mala som možnosť písať hudbu, sústrediť sa na novú, dokončiť môj elektronický projekt Outlanders a napísala som knihu o svojej kariére.
Kniha, ktorú spomínate, sa volá Singing in my blood. Priviedla Vás pandémia k jej vzniku?
Áno, určite. Inak by som nemala šancu urobiť takýto veľký projekt. Oslovili ma editori a vydavatelia z Anglicka, ktorí mali iba matnú predstavu o tejto knihe. Prvotný nápad bol vydať knihu fotografií bez samotného príbehu. Povedala som im, že by som radšej niečo napísala a zapojila do toho oveľa viac seba. Následne sme rozbehli celý proces, aby kniha mohla vzniknúť.
V knihe čelíte rôznym otázkam. Mali ste pocit, že sa chcete úprimne otvoriť čitateľom?
V živote je niekedy dobré skúsiť niečo, čomu ste zatiaľ nedali priestor. Je dobré, spraviť raz za čas aj to. Na svojom poslednom rockovom albume In the row som veľa písala o svojich osobných záležitostiach, bola to naozaj akási osobná očista a cítila som sa naozaj veľmi dobre. Cítila som sa dobre aj počas písania knihy, vo svojom domácom štúdiu som zároveň pracovala na jej audio verzii. Bolo pomerne zvláštne, čítať vlastné texty. Povedala by som, že tie audio nahrávky do knihy boli oveľa náročnejšie ako nahrávať spevy do piesní, keďže je to veľmi intímne. Keďže mám silný hlas, tak ho zvyčajne nechám tvoriť v spojení s emóciami, ale tentokrát som sa sústredila na svoj rečový prejav a bolo to proste iné. (audioverzia vyšla vo fínčine aj angličtine, pozn.red.)
Naučili ste sa počas jej písanie niečo nové o sebe?
To, že som si prechádzala všetky fotky, pre mňa bola naozaj forma terapie. Keď som si videla, kde som bola, s kým som pracovala, kam ma život a hudba zaviali, bolo naozaj príjemné to celé zažiť aj takouto retrospektívou a vidieť, že som ako umelkyňa a človek mala a mám bohatý život. Počas celého procesu ma napĺňalo veľké množstvo vďaky. Najprv, keď som si prezerala fotky a potom, keď som začala písať o svojich zážitkoch. Bolo to naozaj veľmi príjemné, cítila som sa šťastne.
Zvláštne bolo, že počas covidu, keď sme nevedeli, kam tento svet bude ďalej smerovať, ako dlho budeme musieť čakať, kým začnem opäť pracovať, bol to svetlý moment počas tohto zúfalého obdobia. Avšak, počas tohto obdobia frustrácie a nevedomosti som túto knihu napísala s radosťou. Bola som veľmi vďačná za to, že je jedno, čo mi život v budúcnosti prinesie, pretože som žila život, ktorý bol naplnený skvelými spomienkami, zážitkami, úžasnými ľuďmi a to bol naozaj príjemný a radostný moment.
Umelci reflektujú svoje vnútorné prežívania, spoločenské prostredie, v ktorom žijú, odkazujú na svoje korene. Predstavuje táto kniha nadstavbu k hudbe, ktorú ste doposiaľ vytvorili?
Istým spôsobom. Vždy som bola bojovníčka. Takisto vo svojej hudbe a vo svojich textoch vždy hovorím ľuďom, aby bojovali za svoje sny. Vždy som sama bojovala za tie svoje a stále sa za nich snažím bojovať. Robím rôzne aktivity, ktoré ma spoločne dopĺňajú. Potrebujem to, som progresívny človek, stále sa snažím vyhrať sama nad sebou, dávať si výzvy, čiže určite, kniha bola jednou z nich.
Už desaťročia spájate svet klasickej a metalovej hudby. Aké to bolo, keď ste s tým začínali a aké je to teraz?
Áno, v tom čase, keď som začala, nebolo veľa žien, ktoré by robili to, čo som ja robila s Nightwish. Existovali Therion, ktorí už mali vokalistu z prostredia klasickej hudby, ale nebol to prípad hlavnej speváčky, hlavnej ženskej speváčky, veľkej líderky so silným hlasom.
Nebolo to nové len pre mňa, ale v tom čase pre poslucháčov, pre každého. Prijali ma, pričom som nikdy nebojovala s tým, že som iná. Naozaj, bolo to úžasné. A taktiež som vždy podporovala dievčatá, ktoré sledovali moju prácu alebo sa chceli stať vokalistkami. Vždy som vravievala, že si musia nájsť svoj hlas, to je najdôležitejšia vec. Musíte byť tou, akou chcete byť a nie sa snažiť byť niekým iným. Taká som bola na začiatku ja, sama sebou, a bola som veľmi otvorená ohľadom samej seba.
Každému som vravievala, že o metale veľa neviem, pochádzam z úplne iného sveta, sveta klasickej hudby. Trávila som osem hodín v miestnosti, kde som hrala na klavír a spievala. V tom som žila. Študovala som spev na univerzite. Najväčší úspech sme s Nightwish dosiahli v čase, keď som ešte stále študovala. Stále som bola súčasťou toho sveta. Nikdy som z neho neodišla. Ani kvôli metalu, ani kvôli sebe. Stále som robila klasickú hudbu a robím ju doteraz.
Svet bol pre mňa taký, že som si stále išla svojou cestou. Stále som mala za potreby robiť veci svojím spôsobom. Nebola to vždy najľahšia cesta, mohla som sa rozhodnúť inak, mohla som na začiatku svojej kariéry robiť už len metal alebo si zvoliť čisto klasickú hudbu. Ale to by nebolo správne. Potrebovala som spájať veci a nasledovať svoje srdce. A robím to dodnes. A samozrejme, stále ma oslovuje veľa speváčok, vidia ma ako človeka, ktorý to celé začal, chcú ma nasledovať a začať svoju vlastnú cestu a je to úžasné, cítim sa úplne že wow. Spravila som aspoň niečo dobré, teda aspoň som sa snažila byť akým takým príkladom. Ak môžem, tak by som ním určite veľmi rada bola. Ale, nebolo to ľahké. Potrebovala som naozaj veľa pracovať.
Keď ste spomínali ďalšie ženské speváčky v metalovej hudbe, existuje napr. kapela Jinger z Ukrajiny, ich speváčka Tatiana spieva veľmi príjemne melodicky a kombinuje to s growlovaním. Je to niečo úplne iné v porovnaní s tým, čo ste robili.
Poznám Jinjer, dokonca sme hrali aj na tom istom festivale. Taktiež Alissa (White-Gluz) z Arch Enemy robí to isté. Nahrávala som s ňou pieseň na jednom zo svojich predchádzajúcich albumov. Samozrejme, je neuveriteľné, že tie dievčatá našli svoj vlastný hlas. Otázka, aké to je byť ženou v metale, je pre mňa zvláštna. Všetci samozrejme vieme, že metalový svet je prevažne mužský, ale ja sama nemám pocit, že som iná. Som toho súčasťou. Možno som bola jeho súčasťou už predtým, ako som sa narodila, bez toho, aby som o tom vôbec vedela. Keď som sa narodila, netušila som, že budem raz súčasťou niečoho takého obrovského a hodnotného. Je to jednota a komunita, aká napr. v popovej hudbe neexistuje. Taký druh oddanosti fanúšikov, pocit jednoty … naozaj to nikde inde takto nefunguje, v metale ale áno. Naučila som sa to milovať a byť toho súčasťou už taký dlhý čas, zbožňujem to.
Určite potrebujeme v metale a všeobecne v hudobnom svete viac žien, ale v metale obzvlášť. Inšpirovali ste veľké množstvo ženských speváčok, inšpirovali nejako aj ony Vás?
Inšpirujú ma ako krásne a statočné ženy. Navzájom sa podporujeme, vnímame sa ako sestry. Ja to sesterstvo medzi metalovými speváčkami vnímam veľmi intenzívne. Už som o tom veľakrát rozprávala, je to niečo veľmi silné. Pred pár dňami mala Christina Scabbia narodeniny, písala som jej správu, na ktorú hneď odpísala, s tým, že sa podporujeme, stále sme tu pre seba, lebo toho máme veľa spoločného.
Vieme, že svet pre nás nie je jednoduchý, nie je ľahké ísť na turné, nie je ľahké byť všade jedinou ženou. Zúčastnila som sa festivalov, kde som bola obklopená čisto mužskými kapelami a bola som jedinou speváčkou spomedzi 30 kapiel, ktoré tam hrali. A stále to tak občas býva, aj keď ja to nejako ťažko neprežívam. Avšak, vložte do mojej situácie hocikoho iného, napr. jednu z mojich kamarátok a ony by to neprežili. Ja som to zvládla, lebo mi to neprekáža. Som kto som a robím, čo ma baví a ľudia oceňujú moju prácu a rešpektujú ma. To je to, čo ma pri tom drží. Láska a podpora.
Projekt Outlanders sa zvykne spomínať ako Váš vedľajší projekt. Avšak, keď sa pozriem na to, kto každý na ňom s Vami spolupracoval – Torsten, producent elektronickej tanečnej hudby, gitaristi Al Di Meola a Joe Satriani, Paul Coelho, ktorý je zároveň Vaším veľkým fanúšikom. Je to fakt iba vedľajší projekt?
Znie to ako niečo minoritné, ale je to pre mňa naozaj dôležitý projekt. Neznášam výraz vedľajší projekt, je to proste môj projekt. Je to iný, elektronický počin, na ktorom píšem texty. Je to o mne, mojej hudbe, mojom hlase, ale robené iným spôsobom, s iným dojmom a neuveriteľnými talentmi v každej jednej piesni. Bola som taká šťastná, že som mohla osloviť skvelých gitaristov, ktorí to prijali a veľmi sa im to páčilo. Každý z nich bol brutálne nadšený z finálneho výsledku a z toho, že pracovali na niečom inom.
Neviem, čo je vo mne, ale Joe-a (Satrianiho) poznám roky, hral na mojom druhom sólovom albume What Lies Beneath, stretli sme sa na viacerých akciách. Myslím, že posledný krát to bolo v Buenos Aires, keď som tam ešte žila, bola som na koncerte Chickenfoot. Je medzi nami dôvera a porozumenie.
Podobné to bolo napríklad aj s Trevorom Rabinom, rozprávala som sa s ním a on, že áno, jasné poďme to spraviť. Sú to všetci veľmi otvorení ľudia. Videli život, videli cestu, videli svet. Robili toho už veľa, avšak sú stále ochotní pracovať na rôznych ďalších projektoch a posúvať sa ďalej. Presne tak, ako ja. A to sú veci, ktoré nás spájajú.
Outlanders je skvelý projekt, dúfam, že budem ďalej písať pre týchto hudobníkov. Je to proste zábava, nemusím sa nad tým veľmi zamýšľať, je radosť to robiť. Vo svete je toľko skvelých gitaristov.
Max Cavalera robí na nových projektoch preto, lebo chce spolupracovať s čo najväčším počtom hudobníkov z celého sveta. Aj Vy na to máte celý život. Skôr by som povedal, že je to špeciálny a nie bočný projekt.
Presne tak. Keď produkujem vlastný album, sledujem albumy iných kapiel, zisťujem kto im robil producenta, masteringového inžiniera. To znie tak, toto znie inak, kto to nahrával, zisťujem a zaujímam sa o ľudí, ktorí na tom robili a o spôsoby, akými nahrávali. Je to zaujímavé, lebo sme pracovali inak a ja si vždy užívam prácu s novými ľuďmi, lebo sa počas práce s nimi niečo vždy učím. Zakaždým je to vzrušujúce.
S Torstenom ste rozmýšľali, že urobíte mnoho cover verzií piesní, a nakoniec ste urobili len dve, zvyšok je autorská hudba. Keď ste započali práce na tomto projekte, mali ste pocit, že je svet elektronickej hudby veľký a ponúka Vám nové možnosti a príležitosti?
Bol to pre mňa určite nový svet, ktorý som objavila. Môj priateľ Torsten robí tanečnú a elektronickú hudbu celý svoj život, je úplný profík v tom, čo robí. Pre mňa to bolo niečo nové. Prvýkrát som ho kontaktovala pred vyše desiatimi rokmi v súvislosti s mojou piesňou a povedala som mu, že mám takúto hlúposť, či z toho vie niečo vyčarovať? A on povedal, že samozrejme, skvelé, poďme z toho niečo spraviť. Prvý kontakt bol veľmi príjemný, fakt sa mi to páčilo. V tom prišla myšlienka, prepojiť gitary s elektronickou hudbou. Vtedy sa zrodil nápad vytvoriť Outlanders.
Takéto projekty tu už boli, ale nebolo to s hlasom, gitarami a elektronickou hudbou. Nebolo to presne to, čo sme robili s Outlanders. Skladanie hudby si naozaj užívam. S projektom sme sa vôbec neponáhľali, ale potom zrazu prišiel Covid a počas neho som mala priestor dotiahnúť to do konca. Dokončovala som posledné verše textov, doma som nahrávala vokály a Torsten sa venoval produkcii. Konečne máme po toľkých rokoch hotové všetky piesne. Teraz postupne zverejňujeme single.
Existuje možnosť, že to niekedy uvidíme naživo?
Bola by veľká výzva, urobiť z toho živé vystúpenie. Piesne s napr. Al Di Meolom, kde hrá na dvoch akustických gitarách … každý gitarista má svoj vlastný unikátny štýl a spôsob hrania, bolo by veľmi náročné to previesť do live podoby, beriem to ako budúcu výzvu. Lebo hudba je krásna a viem si to predstaviť na nejakom menšom podujatí s intímnou atmosférou. Ako som už raz niekomu vravela, tie texty som nepísala s myšlienkou, že ma niekto zo sveta elektronickej hudby objaví, robila som to, lebo ma to bavilo. Všetko, čo v živote robím, je preto, lebo ma to baví. Inak by som to nerobila. Jasné, niekto ma možno objaví, ako sa to všeobecne dialo počas mojej kariéry. Niekto ma videl spievať klasickú hudbu s orchestrom a bol taký, že: „Čo?! Táto žena spieva rock?!“ A taktiež aj naopak. Život je plný príležitostí.
Teraz ste na turné so svojím najnovším albumom In the raw. Hráte celý album a k nemu zopár starších skladieb?
Hráme piesne zo všetkých albumov. Samozrejme, že hráme o trochu viac piesní z nového albumu, ale zapájame do toho aj piesne z predošlých albumov, hlavne keď sa rozprávame o festivaloch, kde je to taká dlhotrvajúca party. Počas nich je skvelé vidieť, ako sa ľudia bavia a užívajú si to – je to veľmi dôležité.
Je to iné v porovnaní s tým, keď idem na svoje vlastné turné, kde prezentujem svoj nový album, tam ich samozrejme hrám o čosi viac, keďže je to o propagácii nového albumu, ale festivaly sú iné.
Čiže posledná pieseň setu bude Until my last breath? (smiech)
Pravdepodobne. (smiech) Ešte som sa nerozhodla, aký bude na Slovensku set list.
Hudba pre album In the row vznikala na klavíri?
Nahrávam buď s klávesmi alebo s klavírom. V kancelárii mám krídlo, ale teraz som vo svojom útočisku, v miestnosti, kde nahrávam vokály a takisto tu píšem. Mám tú rozložené klávesy spolu s počítačom a zvyčajne robím základné demo nahrávky na svojich klávesoch. Keď hrám na krídle, mám pri sebe len telefón, v prípade, že mi napadne niečo zaujímavé. Nahrám to a potom s tým pracujem na klávesoch a počítači. Zvyčajne tie nahrávky potom posielam svojmu gitaristovi, ktorý je najdôležitejším členom mojej kapely. Mám dvoch naozaj skvelých gitaristov, ktorí tu sú pre mňa už dlhé roky – Alex z Nemecka a Julian z Argentíny. Spoločne s nimi taktiež píšem piesne, lebo riffy sú základom, ktorý potrebujem, aby som mohla hrať tvrdšie piesne, časti s orchestrom sú o mne a mojich klávesoch. Harmónia klávesov mi pomáha, priblížiť si prítomnosť orchestra. Avšak, v súvislosti s celou ťarchou kapely mi pomáhajú moji gitaristi. Pri symfonickej časti vždy preberám zodpovednosť ja. Texty si píšem sama alebo s niekým s kým píšem už dlhé roky, ale čím ďalej, tým väčšmi si píšem texty sama. Mám to rada a tak nejako cítim, že na ďalších albumoch bude viac mojich vlastných textov. Píšem veľa vlastného materiálu a v tomto období sa cítim veľmi uvoľnene pri písaní, čo je dobrá vec.
Na albume ste spolupracovali s mnohými metalovými vokalistami, chceli ste na ňom poukázať najmä na vokály?
To je zvláštne, lebo popravde, nemyslela som si, že na albume budú nejaké duety. Avšak, keď som začala s nahrávaním svojich vlastných vokálov, boli sme už ďaleko s produkciou. Prvú pieseň, ktorú som nahrávala bola Goodbye stranger a uvedomila som si, že by bola naozaj fakt dobrá s ďalším ženským hlasom. Hneď mi napadol Christinin hlas, lebo sme sa aj dlhé roky rozprávali o tom, že by sme chceli niečo spoločne vytvoriť a vtedy som si uvedomila, že áno, tu by to mohlo pasovať. Nepísala som žiadnu z týchto piesní ako duet, písala som ich na svoj hlas, ale potom sa to počas tvorby proste stalo. Niekedy sa veci vyvíjajú, hýbu, menia. Očom si najprv myslím, že je to šialene dobrý nápad a napokon to skončí v koši. Naopak, niektoré veci sú úplne skvelé, tak v nich pokračujme.
Som veľmi otvorený človek, keď ide o tvorbu kapely, basu, gitary, bicie, ktoré sme ponechali veľmi surové, nespracované, preto sa vlastne aj album volá In the raw.
Nechcela som tieto piesne nejako extra produkovať, nerobila som to spôsobom, akým sa to zvyčajne robí, že sú sety na bicích nahradené strojmi. Spolupracujem s bubeníkmi, ktorí vedia naozaj hrať (smiech). A od bubeníka skutočne očakávam výkon. Mám rada, ako sa mení dynamika hudby, bubeník nemôže hrať strojovo. Mám rada organický zvuk kapely. Sústredila som sa na vytvorenie skvelého albumu, nechcela som sa predvádzať s vokálmi, ale tak sa to proste stalo. Mala som skvelých vokalistov, ktoré tie piesne spievajú so mnou.
Vokály sú skvelé. Avšak, s týmto albumom ste ukázali, aký skvelý je symfonický metal, a že ešte nepovedal svoje posledné slovo. Vie toho v budúcnosti ukázať ešte omnoho viac a naozaj sa na to teším.
Presne tak, ďakujem. Užila som si to hlavne preto, ako som už vravela, že je to veľmi osobný album a to je cesta kadiaľ sa v budúcnosti poberať. Veď prečo nie, mám dobrý pocit z toho, koľko mám aktuálne rokov, všetko čo bolo nechávam za sebou a chcem ísť do budúcna plnou parou vpred a vidieť, čo ma čaká. Takže tak! Bavte sa!
text: Edo Kopček
foto: Tim Tronckoe
