„Keby členovia punkových kapiel hlásali pred dvadsiatimi rokmi to, čo teraz, tak im jednu je*nú.“ Davová Psychóza je na turné k svojmu 35. výročiu

Davová Psychóza je aktuálne na letnom turné pri príležitosti 35 rokov na hudobnej scéne. Pilier československej punkovej scény má v rozpise dvadsať koncertov za tri týždne a predstaví sa prevažne na festivalových pódiách. Zoznam štácií doplnili hudobníci aj o niekoľko klubov. Aktuálne sme sa porozprávali so spevákom Davovky Janom Kassom. 

Byť toľké roky na scéne je nielen v našom priestor úspechom. Čo hovoríš na to, kam sa punk dostal?

Treba brať do úvahy hudobnú, módnu a ideologickú rovinu. Roky 1976 a 2022 predstavujú veľmi dlhú dobu. Vyvíjajú sa hudobníci aj ich tvorba. Keď si človek vypočuje jednotlivé kapely, je jasné, že sa punk zmenil. Je to stále punk, ale rozvetvil sa ako strom. Má veľa vetiev, odbočiek, čo nie je zlé, každý si niečo vyberie, nasleduje to, a stále je to punk. Vychádza to z určitých koreňov. Prvotné kapely ovplyvnil rock’n’roll, ale tie čo prišli po  po nich, prevzali prvky prvotného punku. Exploited aj crustové kapely vychádzali z prvotných počinov a vyberali si prvky rocku, metalu,  nehovoriac o zvukovej stránke. Zvuk kapiel by už mal byť lepší, ale keď tak počúvam niektoré kapely, tak neviem, či naschvál robia zvuk napi*u alebo ako? Bohužiaľ, tomu nerozumiem. 

Americké, anglické aj severské kapely majú namakaný zvuk. Isto to súvisí aj s peniazmi, keďže nahrávajú v drahších štúdiách. Mám rád hutný zvuk. Keď chceš ľuďom niečo povedať, tak to musí byť rázne a k*rva hlučné. Keď počuješ niektoré „hrnco-zvukové“ kapely, čo z toho, že môžu mať aj super nápad, keď to nedáva silu? Musí ťa to uzemniť. Pustíš si to a musíš počuť tlak. Tá sila, to je výpoveď. Keď to nehrá poriadne, tak čo potom?

Čo sa týka ideologickej stránky punku, tam sa to nezmenilo. Jasné, že v osemdesiatych rokoch začali kapely rozprávať o mnohých veciach, existovali kapely, ktoré boli politického názoru a tiež také, ktoré mali sociálne texty jak hovado. Clash, Sex Pistols, vychádzalo to z doby. My sme spievali o systéme, v ktorom sme žili my, oni spievali o systémoch, ktoré boli v Anglicku alebo Spojených štátoch. V Anglicku bola diametrálne odlišná atmosféra ako v Štátoch, preto Ramones majú texty, ktoré sú zábavnejšie, nie sú natoľko radikálne v porovnaní s anglickou vetvou punku, pretože v tom čase prežívali v Anglicku ťažké časy, sociálne nepokoje, mali problémy s nezamestnanosťou jak hovado. Amerika bola na tom inak, tiež mali svoje problémy, rasové aj iné. Prvotné americké kapely majú iné texty. Vždy som bol skôr za anglický, politickejší punk, ale keď sa bavíme o hudbe, je to narovnako. 

A v dnešných časoch?

Zažívame veľmi zložitú dobu. Je ťažko si predstaviť, žeby pred dvadsiatimi rokmi hlásali punkové kapely, alebo niektorí ich členovia také ko*otiny, aké hlásali v roku 2020 alebo teraz v roku 2022, tak to si vôbec neviem predstaviť. Keby sa to stalo v tých časoch, tak ti jednu je*nú, či ti ne*ebe. A vidíš, stáva sa to. Svet zažíva fakt veľké veci, pandémia bola celosvetová, vojna na Ukrajine má celosvetový dopad. 

Vydali ste päť štúdiových albumov a dve épečka. Už len samotné názvy skladieb hovoria za seba.

Na každom albume je spomíname vojny, pretože sme proti vojnám ako takým. Na každom albume sme spievali proti konkrétnej vojne alebo proti vojnám ako takým, že to je humus a nemá sa to diať. 

Ktoré obdobie Davovej Psychózy považuješ za najlepšie?

Keď si mladý, najlepšie obdobie je práve vtedy. Si bezstarostný, len ideš životom. Mladosť, o tej nemusím hovoriť ani v súvislosti s punkom. Keď sa opýtaš, každý spomína na mladosť, pokiaľ nebol v obrovských problémoch a nebolo to o násilí a alkoholizme, každý si spomenie na mladosť ako najlepšie obdobie. Určite to je individuálne, ale keď si mladý, serieš na okolie a ideš, napumpovaný adrenalínom, tešíš sa a spoznávaš všetko. Tešiť sa môžeš aj v osemdesiatke, len je to iné. Každé obdobie človeka má svoj mínus aj plus.

Ak sa pýtaš konkrétne na kapelový život Davovej psychózy, tak áno, v mladosti sme boli najakčnejší, mali sme brutálny náboj. Založili sme kapelu a behom dvoch rokov sme dokázali spraviť dve platne plus videá. Mali sme veľmi plodné obdobie, lebo sme boli, ako sa hovorí, napumpovaní. A tým, že si mladý, teší ťa to ináč ako v päťdesiatke. Teší ťa to aj teraz, ale je to iné. Všetky albumy, ktoré sme za tie roky spravili, sú rovnocenné. Asi pocit momentálneho stavu, keď sme ich tvorili, to sme boli mladí, mali sme 22, 23, čo ešte viac chceš? (smiech)

Sú to veci, ktoré sú neopaovateľné. Je to vtedy, v tej chvíli…

No určite. Bolo jedno, že je komunizmus alebo hocičo. Pre mladého človeka, je hrozné, keď žije v totalitnom systéme, ale to ho až tak netlačí, pretože potrebuješ tri veci, čo ja hovorím: Sex, drugs a rock’n’roll. Za drugs si vieš dosadiť čokoľvek. No ale, sex potrebuješ, hudbu, to je bezpochyby a drogy, to nemyslím heroín, kokaín, ale pivečko, alebo niekto začína s cigaterami, no je to tak, to s tým súvisí. 

Vašimi súputníkmi sú hudobníci zo Slobodnej Európy. Bola medzi vami rivalita?

Rivalita v negatívnom ponímaní, nie. Každý sa akceptoval, ty si z tej kapely, ja som z tej kapely, v prvom rade to boli všetko kamoši. Boli to známi ľudia, kamaráti. Ale kapiel je mrte, Zóna A je pilier, Extip bola možno prvá kapela v Bratislave… Spomenul si Slobodku, poviem ti takú vec, keď to budú počuť fanúšikovia, není to v zlom povedané, ale v čase vzniku Slobodnej Európy hrala Davovka rok alebo dva. Traja ľudia odišli zo Zóny, čo je absolútny zverinec, lebo Koňýk zostal sám. Celá Zóna A okrem Koňýka vytvorila skupinu Slobodná Európa. Tí traja ľudia, nechcem aby to niekto zobral zle, boli pilier punku v Bratislave – Sveťo, Braňo Alex a Ozi. Ozi bol asi o desať rokov starší od nás. To boli ľudia, ktorých sme poznali…

Bratislavská punková scéna.

Predstav si roky ’80-’82, začiatok punku v Bratilave. Aj v ostatných mestách sa punk vyvíjal, ale raz som mal v rukách niečo, čo sa volalo Kriminalistický zborník. Neviem, ako som sa k tomu dostal, pretože to nemohol čítať „obyčajný človek“, obsahoval fotky a písalo sa v ňom o mládeži v Bratislave. Už vtedy pozorovali punkáčov a písali, že bratislavská scéna má už sto ľudí. Potom spomenuli Trenčín, kde boli štyria, v Žiline traja. Aj to niečo hovorí o začiatkoch punku na Slovensku.

Vrátim sa teda k Slobodke, ktorá je super kapela. Nebola medzi nami negatívna rivalita. Jasné, že sme si vraveli, že to musíme dať lepšie, zdravo sme sa pumpovali, no aby sme si robili zle medzi kapelami, to neexistuje dodnes. Načo? Šak si punk!

V roku 2019 ste vydali platňu Emancipácia. Cítili ste už nejaký čas, že by bolo na čase spraviť nový album? 

Bol to ťažký oriešok, lebo ja som v Austrálii. Brat Marcel robí komplet muziku, preposielali sme si to, ale nedalo sa to s nimi naskúšať v skúšobni a dotvoriť nuancy, ktoré vzniknú, keď na tom robí spolu celá kapela. Zakaždým mi poslali hudobný podklad, ktorý nahrali v skúšobni, ja som do toho spravil spevy. Keď to robíš sám, nikto ti k tomu nevie nič povedať. V tom to bolo zložité a trvalo to. Výsledok je to opäť nejaký posun ďalej, aj texty sú iné, ale mne sa osobne nepáči zvuk, čo chalani vedia. Po textovej aj hudobnej stránke ale jasný posun vpred. Sme s týmto albumom s pokojní a som rád. Bol to pôrod.

Platňa začína skladbou Učiteľ alebo ničiteľ.

Cítiť v texte veci, ktoré sa dejú. Existujú dve skupiny ľudí, a to sú vždy, aj preto ten názov skladby. Učitelia a ničitelia, čo je gro o týchto dvoch skupinách ľudí. 

Je to typická „davovka“. Protikladne pôsobí pomalá skladba Staré lode.

Páči sa mi, čo roíe Marcel. Páčia sa mi jeho gitarové riffy, ktoré sú tak špecifické, že ich takto v Československu nezahrá nikto. Sú tu dobrí gitaristi, to áno, ale Marcel má špecifickú gitaru, ktorá je nezameniteľná. A je to jeho text, ktorý je výborný.

Čo kapelu drží celé tie roky pokope?

V prvom rade je to láska k hudbe. Kapela je hlavne o hudbe, baví nás ju tvoriť. Hudba má v mojom živote veľmi silné zastúpenie. Keby mi zakázali počúvať hudbu, bol by som v pi*i. Chalani to majú asi rovnako. S tým súvisí hranie, koncerty, odozva, hľadisko, hudobníci. Kapelu sme zakladali s brachom (Marcelom), ostatní hrali napr. v Testimony, Rasťo (Gore) teraz hrá aj so Slobodkou, takže v prvom rade je to láska k hudbe. Názory sú jasné, gro je tá istá myšlienka, aj keď každý z nás môže mať miestami iný názor, ale to hlavné je stále v Davovej psychóze, povedať ľuďom nejaké posolstvo, to nás drží,.

Zaujímalo by ma, na čom ste sa prepravovali na koncerty?

Človeče, keď sme v boli v prvotnej zostave, kúpili sme si 1203-ku, ktorej nefungovalo kúrenie. Keď sme hrali cez zimu, tak sme museli sedieť normálne  v spacákoch. Alebo si videl, ako ubieha asfalt, pretože hrdzavela podlaha. Do Holandska sme išli 1500-kou z požičovne, to už bola silnejšia kubatúra, mala 5-kvalt a to bolo fantastické. To už bolo tak dávno, že môžem povedať, keďže bola z požičovne, tak sme odpojili počítadlo na kilometre, aby sme nemuseli priplácať. Namiesto 1300 km sme spravili iba 600. (smiech)

Do Holandska a späť?

Áno. Bola to dobra zábava.

Prvú platňu Antropofóbia nám urobil Martin Sarvaš, s ktorým sme išli hrať do Nemecka. Tam sme išli s jeho 613-kou. Keby si videl niektoré pohľady Nemcov na ich diaľnici, tí nechápali, čo ide vedľa nich. Síce sa tam dobre sedelo, vnútri to bolo papalášske auto, sedelo sa v ňom ako na gauči. Mali sme všelijaké autá, s autom bol vždy problém. Teraz jazdíme s ľuďmi, ktorí majú dodávky, živia sa dopravou a jazdia s kapelami.

Sú všelijaké Vany a bolo by super mať taký, ako majú naši kamaráti Pražáci, že hore spíš a dole funguješ. Kedysi sme jazdili na Sprinteri, v ktorom si sa vedel normálne postaviť. Teraz máme nižšie, ale je to okej, nie je zlé mať možnosť ešte ísť dozadu. Na autobusy nemáme, takže sa musíme uspokojiť s tým, čo je k dispozícii.

Ísť päťsto kilometrov je únavné ako hovado. Cestovanie je odporné, mohli by už vymyslieť teleport. To by bolo!“
                                                                        – Jano Kassa (Davová Psychóza)

Vybaví sa ti nejaký zážitok z cestovania?

Nechtiac som mal v “sidovke” bohužiaľ jednu šišku, omylom, dokonca som šoféroval, videl som, ako sa blíži pohraničník, videl, že mám niečo v rukách. Osem hodín sme boli na hranici, rozobrali nám komplet všetko. Raz našli Marcelovi hnedú fľaštičku, v ktorej mal normálne švédske kvapky a oni to klasifikovali ako hašišový olej. Tak si vieš predstaviť, čo nasledovalo. Marcel dostal normálne súd, bolo to dosť tvrdé, ale vo finále sme sa smiali. Neviem ani, či sme vtedy stihli ten koncert. Najhoršie na na tom bolo, keď sme prechádzali na koncert zo Slovenska do Čiech, colníci videli nástroje a: “Nazdar hoši, vy jste kapela, jak se jmenujete? Vy jste Davová Psychóza? Tak to přejedete tam”. A museli sme odstaviť auto. Nakoniec sme si už aj vymýšľali iné názvy, aby nás nešacovali a nezdržiavali. Bohužiaľ, už sme tam boli zapísaní. Smola, nechceli sme to, ale tak stalo sa.

Do*ebalo sa nám auto. Mali sme ešte koncerty v Taliansku, týždeň sme boli vo Freiburgu, týpek rozobral pol auta, zistil, že auto má ešte jeden prídavný palivový filter. Taká malá pi*ovina. Bol ešte jeden zašitý, plný hrdze. Stratili sme týždeň, tiež tam bola zábava, tomu ver. Ale stratili sme tri koncerty v Taliansku, to ma fakt mrzí, lebo sme tam ešte nikdy nehrali. Bohvie, či aj niekedy budeme? No, ale smola, prihodia sa všelijaké blbosti, to má asi každá kapela.

Žiješ dlhodobo v Austrálii a hrávate teda v lete. Za tri týždne teraz odohráte festivaly aj kluby.

Využívame každý možný deň, je známe, že pondelky a utorky sa nehrá, niekedy začíname až v piatok, neviem, či som nenašiel žiaden festival, ale hráme najmä stredy až soboty. Som ohraničený dovolenkou. Prídem vždy na štyri týždne, dva z toho mám neplatené voľno, ale to je jedno. Snažím sa to skresať, lebo by ma šéf nepustil na dlhšie, čo ho aj chápem. (Smiech) Keď nerobím, tak nezarába.

Pandémia zastavila všetko, to bola úplná čierna diera, teraz sme si vybrali leto, keďže oslavujeme 35 rokov, ale budúci rok by sme chceli spraviť kluby na podporu Emancipácie, aj keď to bude s krížikom po funuse, ale treba to spraviť tak, ako sa to pri albume robí. 

Ako to mala Davová Psychóza s koncertovaním?

Snažili sme sa hrať tam, kde sa dá. Nielen krajské mestá ako Bratislava, Trenčín, Žilina. Sme kapela, ktorá bola vždy naklonená tomu, priniesť nás a naše myšlienky hocikam. Mali sme radi, nechcem nikoho uraziť, ale ako sa hovorí, bohom zabudnuté časti republiky. Práve o to radšej sme to mali a koncerty boli brutál, to samozrejme, to nepostrádalo zábavu, ale najhoršia vec je, že za tie roky stále narazíš na akciu, kde hráš pomaly cez búdku na vtáky. Ľudia lietajú na Mars a ty mi tu dávaš odposluch, z ktorého  nejde nič. Rozumiem, že je to o peniazoch, ale škoda toho, lebo vonku to netlačí, kapela má na pi*u zlý zvuk, nehrá sa ti komfortne, je to škoda. Nehovoriac o človeku, ktorý to zvučí, aj jemu by bolo lepšie. 

Koncert je pre teba odmenou?

Pozri, kapela, ktorá nekoncertuje, neexistuje. Je jasné, že skúšobňa, to máš ako u športovca, ktorý drie v posilňovni a potom ide na olympiádu, to je pre neho odmena. Koncert je odmena a album takisto. Je to pot zhmotnený do platne alebo do koncertu. A o to väčšia, keď sa ľudia tešia. Našťastie máme dobrých fanúšikov, tešia sa oni a my tiež. Spokojnosť je na oboch stranách.

DAVOVÁ PSYCHÓZA – 35 ROKOV TOUR 2022 (1987 – 2022) 

11.08. – SK, PREŠOV, Stromoradie, hosť: Nerva (Lístky)
12.08. – PL, ZDYNIA, Lemkovska Watra, DIY Punx Fest
13.08. – SK, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ, KASSa, Punkrock pre Ukrajinu
18.08. – SK, ŽILINA, Smer Klub 77 – letná terasa, hosť: Prach
19.08. – CZ, PARDUBICE, RC Ponorka, hosť: Antisocial Skills
20.08. – CZ, SLANÝ, Letní kino, Valník
21.08. – CZ, BRNO, Na Střelnici, TrutnOFF BrnoON Open Air Festival
24.08. – SK, BRATISLAVA, Randal Club, hosť: Kotúče DM
25.08. – SK, TRENČÍN, Letisko, Punkáči deťom
25.08. – SK, SEREĎ, Camping, Ohy Fest
26.08. – SK, KOŠICE, Collosseum Club, hosť: Tvoi Postoi
27.08. – SK, ZLATÉ MORAVCE, Quadraton Club – open air, hostia: Primitivi, Stále nič, Ballsqueezer

text: Edo Kopček
titulná foto: Roman Fecko