Dano Špiner je jeden z najzábavnejších klaviristov na Slovensku. Súčasne aj jeden z tých muzikantov, ktorí sú nielen žiadaní, ale majú v muzike dokonalý prehľad. Vždy milý, veselý a s nadhľadom. Človek, ktorý na pódiu nesleduje, ale komunikuje s interpretom. Často sa dostáva do vtipných situácií počas koncertu a mnohé z nich aj sám vytvára. Predsa len, sadnúť si na kláves počas pesničky, alebo z neho spraviť na pár tónov keyboard, na to musí mať človek v sebe niečo čarovné. Srdcom východniar, dušou muzikant, mysľou veselý človek. Momentálne sa chystá na turné s Andrejom Šebanom, intenzívne hráva s Katkou Koščovou, koncertoval s Komajotou, ale môžete ho kedykoľvek stretnúť aj na úplne malej klubovej akcii. Náš rozhovor je trochu staršieho dátumu, ale pre mňa o to vzácnejší.
Ako si spomínaš na turné s Neřezom?
Katka spievala s Neřezom pesničky Zuzany Navarovej, ktorá už nie je medzi nami. Celé turné sa udialo k 30. výročiu vzniku skupiny Neřez. Stretli sme dobrá partia, všetci sme si rozumeli a tešili sa z vypredaných koncertov. S Katkou sme odohrali ako duo šesť našich autorských skladieb. Potom sa k nám pridali chalani z Neřezu. Odohrali s nami našu vlastnú vec a následne sme zahrali skladby z obdobia Neřezu. Katka spievala party Zuzany Navarovej. Odzneli aj najväčšie hitovky ako napr. Kočky a bodku za týmto pekným programom sme dali piesňou Andělská.
Čo ti ako prvé preletelo mysľou, keď ti Katka oznámila, že idete na turné s Nerezom, teda Neřezom?
V prvom rade to bola výzva zahrať si s 30 ročnou legendou, ktorá má prejdené absolútne všetky mestá. Fungujú 30 rokov, sú stále žiadaní a vypredávajú koncerty. Pre nás oboch to bolo jedno „wow“. Všetko sa vydarilo nad naše očakávania. Ako prvé mi napadlo, že to bude super skúsenosť, stretnem nových ľudí, prídu nové inšpirácie a nové možnosti do budúcnosti.
S Katkou ste mladí muzikanti, Nerez sú starí harcovníci. Cítili ste medzi sebou generačný rozdiel?
Neviem, čo by som mal očakávať od muzikantov, ktorí sú tridsať rokov na scéne. Táto skúsenosť ma utvrdila v tom, že sú takí istí, ako v časoch, keď s hraním začínali. Každý koncert hrajú naplno a každý koncert si užívajú. Nemajú žiadne maniére, nie je tam nič, len hudba pre ľudí, ktorá sa k nim dostane skrz nás, hudobníkov.
Áno. Katka dostávala kvety a kapela Bošácku slivovicu (smiech). Veľa krát sme si spolu posedeli. Vymieňali sme si názory, posúvali si navzájom nové inšpirácie vzhľadom na naše osobné skúsenosti. Fascinuje ma počúvať ľudí, ktorí majú za sebou veľké množstvo odohraných koncertov a rozprávajú o tom, ako to vnímajú, aké to bolo, aké to je teraz, kde a čo sa podľa nich zmenilo, ako vnímajú vzťahy a všetko ostatné. Prišlo mi to, akoby sa stretla partia ľudí, ktorá spolu hrá už niekoľko rokov. Všetci sa na seba usmievali. Bolo veľmi príjemné.
Ktorá myšlienka ti z týchto debát utkvela najviac v pamäti?
Krásnu vetu povedal autor piesní Nerezu Zdeněk Vřešťál. „Buďme šťastní a usmievajme sa, keď spíme na bielej posteli. Lebo keď budeme ležať na tej čiernej, bude už neskoro.“ A to bolo krásne. Bolo to presne pri tej bošáckej. Svet je krásny, nie je čo riešiť, keď my muzikanti môžeme hrať a ešte si za to kúpiť chleba (smiech).
Ako vyzerá budúcnosť spolupráce s Nerezom?
Budúcnosť vyzerá pozitívne. Pripravuje sa na jeseň ďalšie, skôr unplugged turné orientované skôr na stredozápad Slovenska. Takže sa už teraz teším.
Katka si prešla obdobím hľadania sa. Neznamená to, že sa jej hľadanie skončilo. Páči sa mi to, že sa našiel smer, ktorým sme sa mohli vydať. Našli sme miesto v rámci hudby, ktoré nám sedí a je uveriteľné. Naša hudba má svojho poslucháča a na moje prekvapenie sa naše publikum rozširuje veľmi rýchlo. Prispelo k tomu turné s Neřezom, ale aj Literatour, ktoré robíme už tretím rokom po slovenských knižniciach. Všade je to plné, ľudia sa tešia, chodia počúvať našu hudbu. My ponúkame nás a ľudia to prijímajú, rešpektujú a vracajú nám energiu, ktorá nás samozrejme posúva ďalej.
Hľadá si Katka Koščová svoje publikum alebo si publikum hľadá ju?
Osobne to vnímam tak, že po skončení Superstar bola Katka nútená do niečoho takého, ale pri poslednom albume Nebotrasenie sa to zmenilo a publikum si začína hľadať Katku. Našim cieľom bolo nebyť komerční. Mám rád správnu a peknú komerciu. Je to normálny štýl, ktorý uznávam a stojím si za tým, že dobrý komerčný song je lepší ako zlý jazz. Dnes si myslím, že publikum vyhľadáva muziku, ktorú robíme. Hráme koncerty v menšej aj väčšej zostave a ľudia na nás chodia. Zaujíma ich to, kupujú si cédečka a publikum nám rastie.
Keď sa bavíme o koncertovaní, Katka Koščová vystúpila dávnejšie na Topfeste. Bol si tam s ňou?
Práve vtedy som hral s Komajotou niekde inde. Ale chalani z kapely mi vraveli, že to bola haluz. Obrovský stage, pred nimi vystúpila nejaká metalová kapela, na ktorú pogovalo strašne veľa ľudí. S Katkou hráme pokojné, pomalé pesničky v štýle jazz, pop, šansón a keď hrá iba gitara a Katka pri tom spieva intímnu vec, zo vzdialeného stanu sa ozýva burácajúci zvuk metalovej gitary, môže sa to zdať na prvý pohľad nezlučiteľné, ale zlúčilo sa to.
Aj metalisti si musia oddýchnuť.
Áno, a zároveň bolo prekvapujúce, že tam ostali, pekne si posadali a tešili sa z toho, čiže klubovka na veľkom metalovom festivale.
Jedného večera som cvičil na klavíri, keď mi zavolal Michal Fedor, ktorý je bubeníkom v tomto projekte a zároveň mojim kamarátom, že hľadajú klaviristu a som jedným z adeptov. Dal môj kontakt manažérovi, ktorý mi vysvetlil podrobnosti. Som za každú novú vec a spoznávanie nových ľudí a štýlov je na tom to najkrajšie. O týždeň na to som cestoval na spoločné skúšky do Bratislavy. Príprava nášho programu trvala asi rok. Ja som sa k nim pripojil, keď už mali hotovú asi trištvrtinu programu. Musel som sa rýchlo naučiť všetky skladby a ponúknuť do toho niečo nové. Vznikol projekt Henry Tóth a SĽUK, v rámci ktorého je nás na pódiu asi 15 ľudí vrátane speváckej sekcie, celého SĽUKu, huslí, fláut, viol, cimbalu, kontrabasu, klavíra, bicích a basgitary. Celý program je ťažké hudobne identifikovať. Nie je to ani ľudovka, ani jazz a ani rock. Chceme na ľudí prenášať energiu, optimizmus, radosť a úsmev.
Čo ty a Komajota ?
Krásne vzťahy, veľa zážitkov, sem tam menej spomienok (smiech). Aspoň v rámci Elektro Tour, ktoré sme spáchali minulú jeseň.
Bral som to ako výzvu – dať dokopy 14 koncertov, zariadiť, aby sme mali čo jesť, piť, kde spať, a aby všetko bolo v poriadku, nie je to jednoduché. A potom sa ešte postaviť na pódium, odohrať koncert a podať výkon, s ktorým budú ľudia spokojní. Pekná skúsenosť.
Povedal by som, že Elektro tour ukázal progres, aký u Komajoty nastal, čo sa týka celkového zvuku, aranžmánov aj koncertného prejavu skupiny. Vedel by si zhodnotiť vývoj skupiny ako ich koncertného člena?
Maťo Husovský, ktorý si tiež preskákal viacerými skupinami raz povedal jednu krásnu vec. „Keď ľudia spolu hrajú a chcú hrať hudbu, ktorá má byť uveriteľná a pravdivá, najdôležitejší je vzťah, ktorí títo ľudia majú medzi sebou.“ Ak si títo ľudia vedia sadnúť, porozprávať sa, aj pohádať a zároveň hneď na to, si dať pivko, upokojiť sa a vydiskutovať si to, tak je to super. Hoci som ku Komajote nastúpil ako koncertný klavirista, vždy som sa cítil ako člen a súčasť toho celého. Je to partia ľudí, ktorí majú svoj cieľ , zmysel a linku, po ktorej idú a veria tomu, čo robia.
Často ťa vídať na klubových akciách, kedy doprevádzaš na klavíri rôznych interpretov, ktorých ľudia poznajú skôr tu v Prešove. Napríklad Romana Radvanská.
S Romanou sme už dlhšie spolu nehrali. S Romi je to zase o niečom inom. Hráme spolu jazzík, štandardy, ktorým meníme aranžmány.
Je takéto hranie pre teba vyplnením koncertného ticha?
Je to o tom, že máme voľno a poďme si zahrať. Človek nikdy nevie, kde a čo ho osloví a posunie ďalej. Hudba je len jedna. Keď ju človek robí s láskou a úsmevom na tvári, tam nie je čo pokaziť.
Čo ťa čaká v najbližšej dobe?
V najbližšej dobe nás s Katkou čaká vydávanie nášho vianočného CD, kde sme sa trošku pohrali so slovenskými koledami a upravili sme si ich tak, ako to spoločne cítime. Vznikol z toho nakoniec jeden, aspoň teda pre mňa, pekný hudobný kúsok.
Áno, máš pravdu.
A ako to celé vzniklo?
No práve na jednom koncerte so Sľukom bol Andrej ako hosť. Niekoľko dní pred sme strávili spolu na skúšobni, kde sa to zocvičovalo. Andrej aj po skúškach ostával s nami v skúšobni, kde sme si len tak hrali, rozprávali sa a učili od neho. Po koncerte sme sa nejako ani nestihli rozlúčiť no a keď som došiel domov, večer mi zvoní telefón a hlási neznáme číslo. Zdvihol som a tam, Andrej Šeban. Mal som čo robiť kým som to predýchal (smiech).
Takže máte spoločnú kapelu?
No najskôr to bolo o tom, že poďme si len tak zahrať. Tak sme si len tak zahrali. A postupne sa to nejako vyvŕbilo až do turné, ktoré sa bude konať v novembri. Veľmi sa naň teším, pretože hrať s Andrejom je pre mňa veľká škola. Je to osobnosť, ktorú si veľmi vážim. Veď odkedy vnímam v mojom živote hudbu ako takú, tak jedno z prvých mien, s ktorými som sa dostal do kontaktu, bol práve aj Andrej a hneď ďalší Michael Jackson (smiech).
Andy Belej vydal pred pár mesiacmi sólový počin Lonely. Aj samotný krst bol skvelým happeningom.
Áno, s Andym sme vydali album, taktiež je to jeden z tých projektov, kde som aj ja. A pýtaš sa teraz na moju nahrávku?
Vieš čo, vlastných vecí mám kopec. Ale keď tak nad tým rozmýšľam, zatiaľ nepociťujem potrebu niečoho, čo by sa volalo napr. Daniel Špiner Band. Skôr mám taký pocit, že to čo mi napadá, môžem investovať do toho, čo tu už je a na čom sa pracuje, čo je pekne rozrobené. Napríklad práve Katka Koščová, s ktorou spolu hráme už 5 rokov a stále je to inšpirujúce, stále príde niečo nové. Nepociťujem potrebu to dávať niekam inam, keď viem že tam je to fajn. Tam to proste sedí.
Stíhaš popri tom všetkom, čo si spomenul, venovať sa aj niečomu inému?
No je to haluz, ale áno. Popri tom ešte učím na Súkromnom konzervatóriu Dezidera Kardoša v Prešove, čo ma taktiež napĺňa. V škole zastávam rolu učiteľa, ktorý vyučuje, no niekedy mám pocit, že sa ja učím od mojich žiakov rovnako veľa ako oni odo mňa. Akcia a reakcia. No a k tomu všetkému mám ešte priateľku Zuzku, ktorá ma v tom všetkom podporuje a nehnevá sa, keď jej nedvihnem mobil, lebo akurát niekde hrám koncert (smiech).
Teda si samouk, alebo máš aj nejaké hudobné vzdelanie?
(smiech) Ja som trošku extrémny prípad. Hudbe sa venujem 20 rokov. Samozrejme ZUŠ, kde som absolvoval u pani učiteľky Ganzerovej. Je to skvelá učiteľka, žijúca v súčasnosti a ide s dobou. Dodnes sa stretávame a radi sa vídavame. Tak som nastúpil na štvorročné štúdium jazzu k Petrovi Adamkovičovi, kde som sa definitívne rozhodol pre hudbu. Na vysokú školu som bol prijatý na PFKU katedra hudby, kde som pokračoval v štúdiu vážnej hudby u pani Mgr. Schingerovej-Katinovej. Môj extrémizmus spočíva v tom, že som bol spomedzi všetkých spolužiakov na univerzite jediný bez konzervatória. Tak som sa rozhodol, že kvôli rozširovaniu vedomostí nastúpim popri škole ešte aj na konzervu, lenže to je vlastne stredná škola. Čiže ja ako zoštátnicovaný magister som po druhý krát maturoval na konzervatóriu. A nenechal som si ujsť ďalšiu svoju stužkovú a mám aj ďalšie oznamká. (smiech)
Čiže si už všetky školy ukončil?
No ešte nie. Na konzervatóriu v Košiciach študujem v šiestom ročníku u pani učiteľky Mgr. art. Márii Draveckej. Veľa ľudí (najmä učitelia) sa ma pýta, načo mi to je, veď už mám výšku a študujem znova na strednej. Snažím sa im vysvetliť, že to nerobím kvôli škole ako takej, ale kvôli hudbe. Práve Majka Dravecká je Človek s veľkým Č, celoživotný hudobník a dodnes je skvelou klaviristkou, od ktorej neustále čerpám nové skúsenosti. Ona, ako sprostredkovateľ hudby je jedným z dôvodov, prečo som ešte študent. A ako sa poznám, ešte asi aj dlho budem (smiech).
text: Edo Kopček
foto: archív Daniela Špinera
