Zlatým pravidlom snáď každého hudobníka je, že „všetkého veľa škodí“. A preto si medzi koncertmi v rovnakom meste väčšinou udržujú väčší časový odstup. Ako sa vraví, výnimka potvrdzuje pravidlo, a jednou z nich je bezpochyby Fragile. Slovenská vokálna kapela zložená zo známych osobností o verných fanúšikov nemá núdzu ani v Nitre. Aj už pridaný koncert na terase klubu Music a Cafe za toto leto bol beznádejne vypredaný.
Napriek tomu, že a cappella je jeden z najťažších a takisto nekomerčných žánrov, dokázala svojím umením osloviť veľmi široké publikum. No ako priznal dirigent a zakladateľ Fragile Braňo Kostka, keď v roku 2004 skupinu vytvorili, nemali najmenšie tušenie, že vzbudí taký záujem. V rozhovore nám opísal začiatky kapely, ako sa menila a čo malo výrazný vplyv na jej popularitu. Prezradil tiež to, na základe čoho si vyberá členov i svoj názor na hudobné vzdelávanie na Slovensku.
V Nitre máte mnoho fanúšikov, toto bol už váš druhý, pridaný koncert v Music a Cafe za letné prázdniny. Očakávali ste už na začiatku, že o a cappella žáner bude na Slovensku taký záujem?
Úprimne musím povedať, že nie. Predpokladali sme, že sa to bude páčiť fajnšmekrom či ľuďom, ktorí sa vyznajú v muzike a vedia, že je to jeden z najnáročnejších hudobných žánrov. Už po pomerne krátkom čase sme boli milo prekvapení, že nás berie aj laická verejnosť a pri našej produkcii podvedome cíti, že to nie je jednoduché. A bolo to skutočne pozitívne zistenie, lebo to zásadným spôsobom zmenilo našu kariéru. Mohli sme sa zamerať na širšiu cieľovú skupinu, čomu sme prispôsobili nielen repertoár, ale aj samotný formát nášho koncertovania. Snažíme sa ľudí zabaviť aj medzi piesňami, napríklad vtipným moderovaním. Chceme docieliť to, aby si ľudia na našom koncerte oddýchli, vychutnali si muziku a aj sa dobre zasmiali.
Čo myslíte tým, keď hovoríte o zásadnej zmene v rámci kariéry?
My sme sa do toho pustili skôr z pretlaku vlastných chúťok vyskúšať si tento žáner, lebo nás to nesmierne bavilo s tým, že by sme čas od času potešili vystúpením aj iných. No nečakali sme, že sa z toho stane taký fenomén.
Vyskladali ste kapelu už zo známych tvárí, nemali ste to v začiatkoch o to ľahšie?
Osobne si to nemyslím. Nechcem nikoho znevážiť, ale som presvedčený, že to nebolo kvôli tomu, že v našom zložení sa vyskytli mediálne známejší ľudia. Pri zrode kapely v roku 2004 sa totiž na Slovensku ešte nenakrúcalo toľko seriálov a ľudia nemali možnosť poznať našich členov. Mohli poznať napríklad Soničku Norisovú. Tí, čo sa zaujímajú o divadlo, zase Helenku Krajčiovú. Ale dovolím si tvrdiť, že to je úzka skupina ľudí a určite to neovplyvnilo kariéru skupiny ako takej. Navyše aj dnes sme v zložení, kde nikto z nás nie je permanentne na televíznych obrazovkách. Myslím si, že sme sa presadili vďaka našej práci a viacerí sa stali populárnymi aj vďaka svojmu výkonu na pódiu so skupinou Fragile. Je to náročný žáner a aby sme mohli profesionálne fungovať, každý musel prispieť nielen svojím talentom, ale i schopnosťou prispôsobiť sa. No to, čo malo významný vplyv na naše fungovanie, bola spolupráca s Richardom Müllerom.
S ním ste absolvovali turné.
Tým, že nás zavolal na turné, nám prejavil veľkú mieru rešpektu, o ktorý sme potom u veľa ľudí nemuseli bojovať. Mohlo ich ovplyvniť to, že nám dôveruje taká hviezda ako on. Určite nám to pomohlo, nehovoriac o medializácii našej spolupráce a turné, ktoré bolo veľmi úspešné. Mali sme možnosť predstaviť sa počas neho aj ľuďom, ktorí by za normálnych okolností na vystúpenie samotnej skupiny Fragile neprišli skrz obavy, že to je niečo, k čomu neinklinujú. A potom keď už to vidia naživo, zapáči sa im to.
Prečo ste založili práve a cappella formáciu, keď ako vravíte, je to pomerne náročný žáner? Kde vznikol nápad?
Na ceste za vznikom skupiny Fragile je veľmi silno zastúpená aj Nitra. V študentských časoch som sa veľmi kamarátil s Nitrančanom Máriom Fančovičom, ktorý tu pred desiatkami rokov založil Close Harmony Friends. Ešte predtým sme ale s Máriom i kolegami vytvárali podobné skupiny na Konzervatóriu, lebo sme prepadli čaru a cappella žánru a spievaniu ako takému. Spievali sme spolu v zbore, no bola to len klasická muzika a my sme chceli skúsiť niečo modernejšie. No vďaka tomu som zistil, že ma to nesmierne baví. S Máriom sme zostali v kontakte aj po škole. Ja som sa venoval klasickej hudbe a muzikálovým projektom, zároveň som ale pre CHF aranžoval piesne, robil im zvukára, a tak som naďalej zostával aj v kontakte s týmto žánrom. Keď sa potom dvaja členovia CHF sťahovali z Nitry do Bratislavy, chceli založiť podobnú skupinu aj tam, tak sme sa do toho pustili a to bol moment, kedy vznikla skupina Fragile.
Za tých takmer dvadsať rokov sa vo Fragile vystriedalo niekoľko spevákov a speváčok. Na základe čoho ste ich vyberali?
V podstate sme nikdy nerobili žiaden konkurz, možno len raz a výsledkom toho je spolupráca s Linou Mayer. Nikdy predtým ani potom sme týmto spôsobom nových členov nevyberali. V takejto kapele totiž môžu spievať len hudobníci, ktorí dokážu obsiahnuť veľa žánrov, vedia sa orientovať vo viachlase a majú široké muzikantské a vokálne schopnosti. To znamená, že nestačí vedieť spievať sólovo, musia byť aj tímoví hráči. A na to musia mať aj určité skúsenosti. Takýchto spevákov je pomerne málo, preto o nich spravidla viem.
Keď vyberáte nového člena, predstavujete si, ako by jeho hlas znel spolu s ostatnými? Viete určiť už pri počutí, či je pre vaše zoskupenie vhodný?
Áno. Musí vyhovovať nielen muzikalitou, ale aj polohou hlasu, Je pochopiteľne rozdiel, či hľadám vyšší, stredný alebo spodný mužský alebo ženský hlas.
Ak to teda správne chápem, skôr oslovíte na spoluprácu muzikantov, s ktorými už máte isté skúsenosti a viete o ich schopnostiach.
Na začiatku to tak bolo. Oslovil som ľudí, ktorých som poznal, oni potom odporučili svojich známych a tak sa to postupne formovalo. Ale dnes v časoch YouTube a sociálnych sietí, kedy robia hudobníci online koncerty, nahrávajú svoje hudobné výkony od obývačkového muzicírovania, štúdiové výstupy až po projekty na veľkých pódiách, si človek môže aj na diaľku preveriť spevákovo Curriculum vitae.
Takže aj takýmto spôsobom hľadáte potenciálnych členov?
Vždy v podvedomí posudzujem kvalitu speváka a keď sa mi zdá byť vhodný ako člen skupiny Fragile, niekde v mysli sa mi to uloží. No v súčasnosti nie som v rozpoložení, že by som hľadal náhradu za niekoho z mojich kolegov. Vo Fragile sa vystriedalo kopec talentovaných ľudí, no každá zostava bola fantastická a taká je aj tá súčasná. Sme v úžasnej kondícii i personálnom zložení. Vždy sa však môže stať, že napríklad speváčka čaká dieťatko alebo niekomu sa zmení životná situácia. Také situácie prirodzene vznikajú a vtedy je dobré mať zmapované hudobné územie.
Pôsobíte harmonicky nielen hlasmi, ale aj vzťahmi medzi sebou. Nie je vám potom ľúto, keď niekto opustí kapelu? Nechýba vám jeho či jej hlas?
Každý spevák má svoje silné i slabé stránky a je niečím jedinečný. Ak už s nami nespieva, na jednu stranu nám chýbajú tie jeho pozitíva, no na druhej nám zase nechýbajú jeho slabiny. Tie má ale každý z nás.
Na Slovensku sa nezdá byť veľa a cappella skupín. Čím to podľa vás je?
Na to, že sme malá krajina, je ich dosť. Už len logisticky, dať dokopy schopných spevákov je problémom nie len u nás, ale aj v niektorých iných krajinách. Iná situácia je napríklad v Amerike. Vplyv gospelovej hudby má dopad na to, že ľudia odmalička spievajú v zboroch. Aj na ich stredných školách sa nájde veľa zborových zoskupení s rôznym hudobným smerovaním. A to už je len krôčikom od toho, že sa dá dokopy partia nadšencov a vznikne a cappella skupina. V Amerike usporadúvajú aj celonárodnú súťaž zameranú na tento žáner a z takej vzišla aj svetoznáma kapela Pentatonix, ktorá ho v poslednom období veľmi spopularizovala. A to je pochopiteľne podhubie pre väčší počet a cappella skupín. Ale aj u nás bola veľmi bohatá tradícia zborových telies. Keď máte napríklad kostol, kde sa spievajú moderné gospelové skladby a k dispozícii máte 20 mikrofónov, nie je problém zaspievať si čokoľvek, lebo máte možnosti a vybavenie. No naša realita je iná.
Problémom je teda, že na Slovensku nie sú také možnosti.
To nie sú. Napríklad to, že veľa kapiel vzniká v Prešove alebo v Košiciach, nie je len tak. Je to tradíciou a na jej vznik majú vplyv aj podmienky. V historickom centre Košíc je veľa pivničných priestorov, kde môžu mladí skúšať s celou kapelou a nikoho to neruší. No nie v každom meste sú takéto možnosti. Ale to je len taký úsmevný faktor. Samozrejme je to komplexnejšie.
Otázne je tiež, či majú mladí pri súčasnom širokom spektre žánrov záujem o a cappellu.
Verím, že hej. S tým nápadom ale musí niekto prísť. Mám skúsenosť z Trnavy, kde bol nadšencom zborového spevu pedagóg na gymnáziu. Asi pred 50 rokmi založil zbor, ktorý výrazne ovplyvnil kultúrny život. V zbore sa prirodzene obmieňali ľudia. Po odchode zo strednej školy chceli niektorí spievať aj na vysokej škole a založili vysokoškolský spevácky zbor. Z toho sa časť zamerala na barokovú muziku, časť zase na modernejšiu a tak vznikali ďalšie zbory i a cappella skupiny.
Takže je potrebná aj motivácia.
Motivácia aj podmienky. Žiaľ sme nielen malá, ale aj mladá krajina. Za našu krátku tridsaťročnú históriu sa zatiaľ nestretol minister školstva s ministrom kultúry za účelom, aby vytvorili na školách systém, v rámci ktorého budú fungovať školské spevácke zbory. To by malo ďalekosiahle následky na množstvo vecí i na kvalitu profesionálnych telies. Za jednu dekádu by bolo zrazu omnoho viac muzikantov i širšie publikum na koncertoch Slovenskej Filharmónie, alebo opery SND. Deti by boli vychovávané ku kvalitnejšej muzike. V Trnave sa nám napríklad nestalo, že by sme nemali plno na koncertoch a pritom sme hrali napr. Bacha. Keď proste hráte Mozarta v školskom orchestri, pochopíte krásu týchto skladieb. Keď to cítite vo svojom vnútri, minimálne raz za čas máte túžbu vypočuť si, ako fantasticky ho hrá nejaké profi teleso.
Na záver k príjemnejším záležitostiam, čo Fragile plánuje do budúcnosti?
Máme strašne veľa plánov, projektov a strašne málo času. Hlavným cieľom ale je, aby sme z našej práce mali radosť my a naši fanúšikovia s tým, že ak to raz skončí, budeme sa môcť za týmto obdobím obzrieť s dobrým pocitom.
text: Dominika Cunevová
foto: archív Braňo Kostka
