Ak by témy v mojich pesničkách stratili relevanciu, mnohým ľuďom by to uľahčilo životy, hovorí Denis Bango

V tejto krajine je mnoho ľudí, ktorí by boli radi, aby sa nemuseli konať podujatia ako Koncerty pre Jána a Martinu, Slovenská Tepláreň alebo najnovšie prešovská Symbióza – Festival o tolerancii a rešpekte medzi nami, ktorý začína vo štvrtok koncertom FVCK_KVLT a potrvá až do soboty 16. septembra v Christianii.  

„Bol by som radšej, keby sa akcie konali z oveľa príjemnejších dôvodov. Je ale dobré, že kultúra na to reaguje a kultúrna obec nie je otupelá voči tomu, čo sa deje,“ hovorí Denis Bango v našom rozhovore.

Vo svojej tvorbe rieši toľko tém, že je takmer nemožné skipnúť jeho nahrávky, keď už si ich pustíte. Hudbu má ako vlastnú terapiu, a ľuďom odporúča, aby „prijali samých seba takých, akí sú. Aby sa prestali báť…“

Keď si dá človek takzvaný Fvck_Kvlt-ton a pustí si všetky tvoje nahrávky, zistí, kto je Denis Bango. Čo zo svojej tvorby momentálne hrávaš na koncertoch?

Väčšina toho je z nového albumu Cigán. Je to taký mix aj starších, aj novších vecí, ale tie najnovšie z posledného albumu prevažujú. Hrávame tak osemnásť songov, z toho desať je z Cigána. Zvyšok tvorí mix starších vecí.

Čo pre teba tento album znamená?

Neviem, lebo keď som ho dal von, už som začal premýšľať nad novým. Vieš, to je tak, keď dokončuješ album, máš toho už trochu plné zuby a chceš sa posunúť ďalej. Mal pre mňa obrovský význam, čo sa týka napríklad práce so zvukom. Nabral som pri ňom strašne veľa skills, ktoré som predtým nemal. Bol to boj, ale vyškolil ma. Po všetkých stránkach to bola pre mňa obrovská škola.

Opäť som komplet spravil celý album sám. Robím to tak od začiatku. Všetky beaty alebo zvuk. Jediný zásah zvonku sú featy, ktoré mi niekto nahrá. Inak je to veľmi uzavretá vec.

Čo hovoríš na to, že aj v súčasnej dobe sú skladby Fvck_Kvlta stále, bohužiaľ, aktuálne?

Bol by som rád, keby to tak v niektorých prípadoch nebolo. Na druhú stranu, asi v tom to má pre niekoho svoje čaro. Robím veci na poslednú chvíľu. Možno z toho pramení moja aktuálnosť. Aj posledný album som dokončil asi dva týždne pred tým, než som ho dal von. Je to niečo ako South Park, kedy jeho tvorcovia pracujú na najnovšej časti týždeň pred vydaním. Preto sa v ňom vždy dotýkajú aktuálnych tém. Podobne to robím ja s mojou hudbou. Nie vždy, ale často. Nevadilo by mi, ak by napr. niektoré politické a spoločenské témy v mojich pesničkách časom stratili svoju relevanciu. Mnohým ľuďom by to uľahčilo životy.

Teší ťa alebo naopak neteší, že tieto tvoje skladby majú takú odozvu?

Bolo by asi zvláštne, keby mi prekážala odozva na moju tvorbu a to, že sa s ňou vie niekto stotožniť. Niekedy sa divím, že nejaké publikum vôbec mám. Neorientujem sa príliš na očakávania poslucháčov a nezvyknem stavať na tom, čo sa mi osvedčilo predtým. Skôr naopak, o to viac ma preto teší, keď mi ľudia v správach, alebo osobne na koncertoch majú potrebu vyjadriť, čo pre nich moje pesničky znamenajú a povedať mi, aby som v tom pokračoval. Vie ma to povzbudiť.

Kebyže sa s tým ľudia nestotožňujú, to znamená, že nie je táto situácia aká je, cítil by si sa v tom celom osamelo?

Keby sa s tým nikto nevedel stotožniť, asi by som sa nad sebou trochu zamyslel. Že možno rozprávam odveci. Podobne, ako keby sa mi v bare vždy každý vyhýbal a nechcel so mnou o ničom prehodiť reč. Pravdepodobne by to signalizovalo, že sa v mojej blízkosti cítia ostatní diskomfortne, alebo im nemám čo ponúknuť. Robím hudbu odmalička a neprestal by som, ani keby ma počúvali piati ľudia. Ale niektoré veci vedia byť aj na zamyslenie. Netreba si ulietavať.

Ako sa máš teraz?

Niektoré veci sa v mojom živote upratali a posunuli k lepšiemu. Aj keď počítam s tým, že to tak nemusí byť nastálo. Samozrejme, že sa niečo z toho potom odrazí aj v tvorbe. Svoje robí aj to, že nemám záujem zaoberať sa stále tým istým. Je to prirodzená potreba posunu. Hudobného aj tematického. Samozrejme, že isté názorové východiská atď. sú pevné a nemenné, ale vždy som nervózny, keď stojím na mieste. Mám tendenciu odchyľovať sa od toho, čo sa odo mňa čaká. A čo od seba čakám ja.

Takže robíš na novej muzike?

Ak to pôjde podľa mojich predstáv, čo dúfam, že pôjde, tak ďalší album by mohol vyjsť v relatívne dohľadnej dobe. Resp. niekedy v budúcom roku. Odkedy som zverejnil Cigána, tak som vlastne nevydal nič nové. Nevedel som sa rozhodnúť, čo z toho, čo mám v zálohe, dokončiť skôr. Cigán ale ešte nie je uzatvorená kapitola. Pred vydaním sme s kamošstvom rozrobili nejaké klipy, ktoré zdržali technické záležitosti. A nejaké ďalšie veci spojené s týmto albumom. Ale áno, mám rozpracované nové veci, víziu ďalšieho albumu a ozýva sa vo mne pnutie, ktoré mám vždy, keď sa začne formovať niečo nové. Som nepokojný, keď nič nerobím.

Ako skladateľ a muzikant, čo je pre teba dôležitejšie, rytmika alebo melodika?

Som asi viac melodik. Viac sa sústreďujem na to. Vždy keď robím novú vec, začnem podmazom. Rytmickou sekciou. Najviac si ale užívam to následné navrstvovanie melódií a harmónií. Aj pri počúvaní hudby ma vie viac rozcítiť a zasiahnuť harmónia a melódia než rytmický drive.

Samotný moment, keď si na pódiu, čiže živé vystupovanie, je to, čo vyhľadávaš? Alebo patríš medzi muzikantov, ktorí majú radšej štúdiovú prácu?

Priznám sa, že ma viac fascinuje a vzrušuje kreatívny proces a tvorba než živé vystupovanie. Ale keď vyjdeš na pódium a všetko sa to zvrhne, v tej chvíli to miluješ, či chceš, alebo nie. Prípravy spojené s koncertovaním, to moc nemusím. Vždy som neznášal skúšky – skúšky s kapelou, zvukové skúšky…

Mám trochu „problém“ aj s tým, že nezažívam trému. Tú som mal možno v mojich desiatich, keď sa v ZUŠke robili rôzne večierky a musel som tam pred učiteľstvom čo najlepšie zahrať nejakú blbosť, ktorú som nesmel pokaziť.

Odkedy som začal hrávať skutočné koncerty a zistil, že svet nespadne, keď niečo nevyjde, prestal som mať trému. Aj keby ma postavíš pred miliónové publikum, veľmi to so mnou nepohne. Takže nezažívam adrenalín, ktorý často pôsobí ako droga, kvôli ktorej začneš to koncertovanie vyhľadávať viac a viac. Mozog mi vyplavuje tieto chemikálie skôr pri tvorbe. Na koncertovaní ma teší stretnutie sa ľudí s rovnakým záujmom pod jednou strechou.

Študoval si klavír, hráš na hudobné nástroje, čo ťa dosť odlišuje od mnohých raperov na našej scéne. Vnímaš to ako svoju výhodu? 

Je to totálna výhoda. Veľa vecí sa tým uľahčí, rýchlejšie dokážeš zrealizovať niektoré predstavy. Mám aj také malé prekliatie/požehnanie, že mám „poloabsolútny“ hudobný sluch a takmer čokoľvek, čo započujem, viem ihneď aj zahrať.

Na druhú stranu, ak si všetko robíš sám, je to strašne veľa práce. U väčšiny interpretov podobného typu ako som ja býva ten proces menšia záťaž pre jedinca. Napíšeš pár ľuďom, aký typ beatu chceš, prípadne si taký kúpiš, nahráš do toho svoj part a potom už len skúšaš s tými, čo ti robia mix a master, nájsť kompromis medzi tým, čo si predstavuješ a tým, čo je reálne spraviť. Plus ihneď počuješ feedback. Je to úplne legitímny proces a nie je o nič menej poctivý ako ten môj, iba sa tá záťaž rozloží medzi viacero ľudí, takže je z toho človek menej vypľutý. Ale neviem si v tomto pomôcť. Dúfam, že v budúcnosti budem schopný viac spolupracovať.

Máš vyčlenený čas na cvičenie na nejaký nástroj?
Vôbec. To som praktikoval, iba keď som sa učil na nejaký nový nástroj. Vtedy ťa niečo poháňa, venovať sa tomu neustále. Keď som sa učil na gitare, tak som ju chytil do ruky hneď, ako som sa vrátil zo školy. Ale akonáhle som sa na nej naučil nutné minimum potrebné k tomu, aby som na nej mohol skladať pesničky, krivka pravidelného cvičenia na nej začala klesať. Zvyšok som sa naučil za jazdy. Doma sa nástrojov takmer vôbec nechytám.

Punk bol v 70. rokoch hlasom nespokojnej mladej generácie. Dlho sa čakalo, že sa gitarová muzika vráti v cykle, a stále sa to akoby nestalo. Rap to celé predbehol a je roky number one medzi hudobnými žánrami. Je podľa teba rap v tejto dobe to, čo bol vo svojej dobe punk? 

Áno, ale myslím si, že aj veľa iných žánrov urobilo kedysi podobnú vec. Punk bol možno prvý, čo unifikoval rôzne konktrakultúrne fenomény spôsobom, ktorým ich vryl do povedomia väčšinovej spoločnosti a časom aj do mašinérie hlavného prúdu. Ale aj pred ním, aj po ňom existovalo mnoho hudobných hnutí, ktoré pracovali s podobnými víziami. Niekedy viac, niekedy menej vedome. V 50. rokoch bol vo svojej podstate rock and roll punkom. Dávno predtým, než sa výraz punk začal používať.

Ja osobne sa už dlho na hudbu nepozerám prizmou rôznych žánrov. Keď sme pred niekoľkými rokmi vydali s Wilderness pesničku Čo s tým hnevom, vnímal som ju ako oznam o rozklade žánru. Na Cigánovi som to už precítil a uchopil naplno. Je to istým spôsobom filozofia, majúca svoje korene aj v postmodernom zmýšľaní. Je to dekonštrukcia a spochybňovanie zabehnutých noriem a foriem. A to je pre mňa punk. Ani rap, ani trap, a možno ani to, čo sa dnes priamo nálepkuje ako punk, nedávam do punkovej škatuľky iba na základe formy. Niekedy vôbec na formu nepozerám. Pozerám sa iba na obsah. Tento pohľad nie je ničím nový, ale odráža sa dnes v hudbe oveľa prirodzenejšie a samovoľnejšie, než tomu bolo kedysi.

Ako je možné, že sa žánrovosť rozpustila, mileniáli neriešia žiadne žánre?

Myslím, že veľa spravil internet. Už sa nemusíme pozerať na to, čo sa bude páčiť labelu, ktorému sme sa upísali. Môžeme si to robiť podľa seba a jediný, koho môžeme sklamať, sme my sami, alebo naše publikum. Nie je medzi nami žiadny prostredník, vďaka ktorého peniazom môžeme naplno robiť to, čo nás baví. Minimálne na to nie sme odkázaní. Ak to veľmi chceš, vieš si to všetko urobiť sám zo svojej detskej izby. Od nahrávok po vydanie. A, samozrejme, máme všetku hudbu sveta vo vačku. Takže môžeme zadarmo alebo za pár drobných slobodne experimentovať aj ako poslucháči. Každý, kto tvorí, je zároveň aj poslucháčom, ktorý sa necháva inšpirovať, takže… Okrem iných, nehudobných dôvodov, o ktorých by to bolo asi na dlho, je to pravdepodobne všeobecnou hudobnou slobodou na internete, vďaka ktorej sa všetko akoby zlialo dokopy. Neznamená to smrť žánrov ako takých, to nie je ani potrebné, skôr to znamená rozšírenie hraníc kultúrneho sebavyjadrenia. Podobne ako ja sám seba nevnímam ako rapera. Nie preto, že by raperstvo bolo pre mňa niečím podradným. Iba sa necítim hodný takého označenia. Podobne ako nie som gitarista ani klavirista. Som všetko, a preto zároveň ničím.

To badáš aj na fanúšikoch na vašich koncertoch?

Áno a je to strašne pekné. Je to strašne super. Aj esteticky, aj obsahovo.

Po útoku na Tepláreň si napísal pesničku Boh stojí pri nás podvratných. Inou skladbou si reagoval na vojnu na Ukrajine. V čom sme zlyhali ako spoločnosť? Nie je škoda, že sa tieto veci dejú? Keď sa stretávame s mladými ľuďmi na koncertoch alebo festivaloch, je tu veľa dobrých a tolerantných ľudí. Kde podľa teba zlyhávame, zamýšľaš sa nad tým?

Samozrejme sa nad tým zamýšľam každý deň. Je ťažké dať na to ultimátnu odpoveď. Existuje veľa rôznych premenných, ktoré keby začneme rozoberať, dotkneme sa všetkého možného od poverčivosti až po mechanizmy traumy. Naše hibernovanie v komfortnej bubline dobrých a tolerantných ľudí tiež nie je práve najspoľahlivejším spôsobom analyzovania skutočného stavu spoločnosti.

A nie raz sa spoločnosť plná vzdelaných ľudí dokázala akoby nepochopiteľne preklopiť v spoločnosť plnú krvilačných minityranov. Zlyhávame na mnohých frontoch. Niekedy možno aj preto, lebo nemáme úplnu predstavu o tom, čo to vlastne znamená nezlyhať a o čo sa to vlastne máme snažiť. A načo.

Akú terapiu by si nasadil ľuďom v našej slovenskej spoločnosti, keby ju potrebovali?

Aby prijali samých seba takých, akí sú. Aby sa prestali báť…