Vo vnútri introvert, ale keď robí hudbu, mení sa jeho osobnosť. Samuel Marinčák vydal ocenený debutový album Reflection of my soul ešte vlani, no na koncertné pódiá sa s ním dostane vo väčšej miere až túto jeseň. Gitaristova prvotina nesie džezovú nálepku, ale z pohľadu nedžezového fanúšika hudby sa dá povedať, že ak hľadáte príjemnú hudbu k práci alebo akejkoľvek aktivite, pustite si tento album. Aj odposluchovým počúvaním si vás získa a vyžiada si vašu pozornosť.
Prešovčan Samuel Marinčák je známy ako gitarista z kapely AMC Trio, kde pôsobí so svojím otcom, kontrabasistom Martinom Marinčákom, klaviristom Petrom Adamkovičom a bubeníkom Stanislavom Cvancingerom. Pre mladého gitaristu perfektné prostredie na muzikantský rast.
Debutová nahrávka Reflection of my soul, ktorá získala cenu verejnosti Esprit 2021 a nomináciu na Radio_Head Awards, je potvrdením, že na našej hudobnej scéne máme ďalšieho talentovaného skladateľa a gitaristu.
V podcaste Moja muzika Špeciál s hosťom Samuelom Marinčákom sa okrem iného dozviete:
Rozbehli sa vám koncerty?
Odpoveď je jednoduchá. S týmito muzikantmi som sa začal venovať hudbe, koncertovať a zároveň ma veľmi ovplyvnili a dodnes inšpirujú. Bol som presvedčený, že tieto skladby, ktoré som vybral, zahrajú veľmi dobre a budú ich interpretovať tak, ako by som chcel ja. A to sa naozaj splnilo. Myslel si aj pri skladaní týchto piesní na to, kto ich bude hrať s tebou?Nie. Nad týmto som sa zamýšľal, až keď som riešil nahrávanie a skúšanie. Podľa toho, či sa mi do skladby hodí kontrabas alebo basgitara a na základe toho som sa rozhodol.
Neriešil si teda dilemu, či zabehnutá partia z AMC Tria verzus mladá škola?
Nebol to zámer. Chcel som mať vlastnú zostavu, v ktorej budú hrať aj iní muzikanti, ktorí hrajú v AMC Triu, a to sa mi podarilo. Ale nebol tam jednoznačný zámer, skôr to bolo o piesňach, v ktorých som cítil, že by to mohlo byť lepšie s jednými alebo druhými.
Album je svieži, dynamický a ponúka veľmi príjmenú, pozitívne ladenú muziku. Nazval si ho Reflection of my soul, vystihuje teda aj tvoju osobnosť?
Tento album aj jeho názov je zrkadlom mojej duše, mojej tvorby. Niektoré sú staršie, iné novšie, je to prierez mojej tvorby a vystihuje ma ako skladateľa a muzikanta. Kto ma chce spoznať ako muzikanta alebo skladateľa, tomu odporúčam, aby si vypočul tento album.
Album získal cenu publika vo výročnej cene Esprit za rok 2021 a zároveň bol nominovaný v žánrových cenách na Radio_Head Awards. Aká bola cesta tohto albumu?
Vznikal uprostred pandémie a počas lockdownu, v čase zákazu vychádzania a to nebola úplne jednoduchá cesta, aby mohol vzniknúť. V prvom rade sme radi, že sme to zvládli. Čo sa týka jeho propagácie, osobne ma trochu mrzí, že sa nám ho nepodarilo viac spropagovať na koncertných pódiách, ale verím, že sa to ešte stane. Máme v pláne aj koncerty na túto jeseň a máme potvrdených niekoľko festivalov.
Čo sa týka jeho prijatia, úprimne ma veľmi pozítívne prekvapili reakcie ľudí a o to viac reakcie ľudí, ktorí nie sú z džezovej sféry, počúvajú rôznu hudbu, aj to, čo beží v rádiách, každý z nich si na tomto albume našiel niečo, čo sa mu zapáčilo (niektorá pieseň, téma alebo časť albumu).
Mojím osobným cieľom bolo robiť hudbu pre každého, nie robiť umenie pre umenie a vybrať si úzku skupinu poslucháčov, ktorá to možno pochopí a som rád, že sa to podarilo. Spomínaná cena Esprit bola čerešnička na torte, ktorú som vôbec nečakal. Keď sa spustilo hlasovanie, spočiatku som to nechal tak a všimol som si, že aj bez mojej propagácie bol tento album druhý. Vtedy som si povedal, že to dám zdieľať a poprosím svojich známych, ak sa im to páči (nechcel som nikoho nútiť), aby mi poslali svoj hlas. Zdieľali to moji známi, ich známi a známi ich známych a čuduj sa svete, získali sme cenu verejnosti. To bola pre nás všetkých zainteresovaných veľmi príjemná správa. Aj opätovne sa chcem teda všetkým za tieto hlasy a podporu poďakovať.
Aký si typ človeka?
Objektívne by to mohli povedať iní, ale za seba poviem, že som vo vnútri introvert, tajomný človek. Keď robím hudbu, tak sa to celé zmení a som extrovert, ktorý rád rozdáva ľuďom radosť a otvorí sa pre publikum. Hudba so mnou robí divy, mení moju osobnosť.
Okrem členov AMC Tria s tebou hrajú v niekoľkých skladbách fenomenálny basgitarista Lukáš Kolivoška bubeník Adrián Polovka. Postavili ste druhú rytmickú sekciu. Prečo?
S Lukášom a Adriánom sme sa stretli na jednej akcii, kde som hral svoju hudbu s otcom a Stanom Cvancigerom (obaja AMC Trio, pozn.red.). Po koncerte prišli za mnou, že sa im to veľmi páči, či spolu spravíme kapelu? Spískal to Lukáš a som mu za to vďačný, že sa ku mne prihovoril. Začali sme spolu skúšať, časom som sa rozhodol, že budeme nahrávať album Reflection of my soul, naskúšali sme to a už to išlo. Za seba môžem povedať, že to bolo veľmi príjemné a hlavne veľmi dobré spojenie, lebo Lukáša Kolivošku ani nemusíme predstavovať (ex-IMT Smile, ex-Raindown) a v spojení s Adriánom, ktorý je veľmi mladý, talentovaný hudobník, mladá energia a dravosť u nás fungovala, funguje a verím, že bude aj do budúcna fungovať.
Čiže skladby, ktoré ste na album nahrali v tejto trojici, sú tie novšie? Silent Signals, Don’t wait for me, Spirit of lucky human being a Rescue of your heart vznikli práve pri tomto spojení a pre túto platňu?
Tri z nich boli už staršieho dáta, ale Spirit of lucky human being je najnovšieho dáta a pri nej, už keď som ju komponoval, som si možno aj spomenul na týchto dvoch muzikantov. Ale ako som spomínal, celý album pozostáva z mojich zozbieraných nápadov a skladieb, ktorých mám oveľa viac a na album sa dostalo týchto deväť. Vybral som skladby zo svojej tvorby, o ktorých si myslím, že sú dobré, aby som ich vydal na svojom debutovom albume. A viem sa za nich postaviť.
Čo ťa priviedlo k vydaniu debutového albumu? Existujú muzikanti, ktorým vyhovuje sidemanstvo v zabehnutej kapele, v prípade AMC Tria hovoríme o jednej z top kapiel na scéne?
Veľa rokov sa ma ľudia pýtali, niektorí už aj podpichovali, kedy už vydám svoj album, prečo som ho ešte nevydal a dokedy chcem ešte čakať. Aj na základe toho som sa rozhodol, že je správny čas nahrať debutový album. A naozaj bol ten najsprávnejší čas, lebo ako som spomenul, celý album, skúšanie aj nahrávanie prebiehalo v čase, keď sa nedalo vôbec koncertovať, bola najzúrivejšia vlna pandémie a tento čas som, myslím, využil veľmi efektívne.
Bola to pre teba aj psychohygiena v tej zúfalej, neistej dobe?
Určite bola. Aj za chlapcov z kapely môžem povedať, že sme sa tešili na skúšky, proces tvorenia a čas strávený v štúdiu. Bolo to veľmi príjemné oživenie tejto ťažkej doby.
Stretli sa rytmické sekcie z tejto platne v jednej miestnosti?
Nie, nestretli sa. Nebol dôvod.
Muzika bola u vás doma na dennodennom poriadku. Vstrebával si muziku, ktorú doma púšťal otec alebo si naopak rebeloval a zámerne vyhľadával úplne inú muziku?
Musím sa priznať, že som bol od ranného detstva obklopený muzikou a hudobnými nástrojmi. Otec stále počúval hudbu a púšťal mi takú, ktorá sa v tom období páčila viac jemu. Všetko som to prijal, vstrebal som to do seba, ale keď som začal vnímať hudbu, samozrejme som mal svoje kapely, ktoré som počúval, ale priznám sa, že som džez začal počúvať veľmi neskoro. Pre džez som sa rozhodol sám. Do pätnástich rokov som hral na klarinete, aj na flaute na ZUŠke, čo ma prestalo baviť a chcel som s tým skončiť. Na jeden rok som si dal úplnú pauzu od hudby, čo aj trochu otca zarmútilo, ale po roku som sa k hudbe vrátil a povedal som si, že sa chcem naozaj naučiť hrať na gitare lepšie ako som vedel.
Nechcel som sa stať džezovým muzikantom, chcel som hrať džez, aby som sa zlepšil ako hráč a gitarista, aby som poznal harmóniu a chytilo ma to tak veľmi, že som sa rozhodol, že sa chcem stať muzikantom a živiť sa muzikou.
Ako si sa dostal do AMC Tria?
Pokiaľ si dobre pamätám, už keď som začínal cvičiť a moje hranie bolo na nejakej úrovni, že to bolo v poriadku, tak mi začali postupne dávať šancu, za čo som im veľmi vďačný a asi som sa jej aj nejako chopil a hrávame už spolu veľmi často.
Samuel Marinčák si s AMC Triom zahral s množstvom významných hudobníkov. Vľavo je na pódiu americký trúbkar a držiteľ niekoľkých Grammy Randy Brecker. V pozadí Samuelov otec, kontrabasista Martin Marinčák. Foto – Eckhart Derschmidt
To by bola dobrá otázka na otca, či ťa aj týmto spôsobom, začlenením do svojej kapely, chcel učiť o muzike?
Určite a veľmi ma ovplyvnil. Môj otec je skvelý skladateľ a som jeho veľký fanúšik. Ovplyvnil ma minimálne v komponovaní.
Na albume Reflection of my soul je zaujímavé aj to, že sa nejedná o striktne džezovú nahrávku. Ako si uvažoval nad tým, akú hudbu chceš robiť?
Neuvažoval som nad tým. Chytil som nástroj do ruky, začal som si brnkať, vymýšľať témy, dávať im harmóniu a samozrejme som bol ovplynený a som ovplyvnený hudbou, ktorú som počúval a počúvam. Možno niekedy aj podvedome a neviem o tom. A takisto aj hudbou, ktorú som hrával a hrávam. Ale nerozhodol som sa, že to chcem takto. Napísal som takéto skladby a dostali sa do takejto podoby.
Čo sa týka rytmickej sekcie Kolivoška-Polovka, koľko toho ovplyvnili v skladbách, ktoré ste pripravili pre album?
Ich zásluhy sú veľké. Mnoho vecí a častí sme vytvorili spolu. Priniesol som tému, mal som o nej nejakú predstavu, ale nechal som im priestor, aby niečo vymysleli. Priniesli veľmi zaujímavé veci.
Vidíš svoj priestor na džezovej scéne?
Vidím svoj priestor na hudobnej scéne. V súčasnosti sa bariéry a škatuľky búrajú, vznikajú rôzne multižánrové akcie. Samozrejme, nechcem odísť z džezovej scény, ale rád by som robil hudbu aj pre ľudí, ktorí nie sú džezoví fajnšmekri.
Odohrali ste už niekoľko koncertov, ďalšie vás čakajú. Máš k dispozícii dve rytmické sekcie. Kto bude s tebou na pódiu?
Koncerty na jeseň chceme zahrať v tejto mladej zostave (smiech). Možno aj preto, aby to bolo aj pre mňa trošku iné, ako keď hrám s AMC Triom. Zároveň mi to takto príde správne. Viem, že to mojim spoluhrácom z AMC Tria neprekáža a na druhej strane, keby som ich oslovil, radi by si so mnou zahrali.
Veľmi významnou udalosťou, ktorá sa v Prešove deje každú jeseň sú prešovské džezáky. Budeme vás vidieť v tohtoročnom programe?
Máš nejaké zákulisné informácie?
Nie, len sa pýtam.
Môžem potvrdiť, že nás Peter Adamkovič pozval, aby sme vystúpili na Jazz Prešov túto jeseň. Pokiaľ sa nič nezmení, tak v zostave s Lukášom Kolivoškom a Adriánom Polovkom.
Vnímaš aj ty, že v posledných rokoch, aj spred pandémie, vzniká veľa mladej džezovej muziky?
Vnímam to rovnako a myslím si, že je to zásluhou džezových škôl, ktoré chrlia každý rok veľké množstvo výborných a talentovaných muzikantov. Vnímam tiež, že čoraz viac ľudí a muzikantov sa chce venovať nielen jazzu, ale aj inštrumentálnej hudbe. Som rád, že sa tomu chcú venovať aj mladí muzikanti a verím, že ich hudba osloví ďalších mladších poslucháčov. Bol by som veľmi nerád, keby generácia, ktorá má rada džez začala postupne stárnuť, nedajbože vymierať. Myslím si, že je dôležité, aby mladí ľudia počúvali aj takúto muziku.
Hudbu 21. storočia si neviem predstaviť bez elektroniky. Ako je to s tebou?
Osobne ma láka hrať v triu. Za každého gitaristu môžem povedať, že ak hrá v triu, je to veľká zodpovednosť, aby ukázal, či to vie robiť dobre, alebo má ešte rezervy. Pre mňa je hranie v triu veľká výzva, nemôžem sa schovať za dych a nič ma nezachráni, je to hlavne o mne. Z tohto dôvodu ma to posúva vpred a hlavne ma to baví. Znieť súčasne, využívať elektroniku, je to trend a určite to je cesta, ale momentálne chcem hrať v triu, ako sme to nahrali na albume.
Samuel Marinčák Live
(zatiaľ potvrdené koncerty s albumom Reflection of my Soul)
20.10. Jazz Prešov, PKO
21.10. Orava Jazz Fest, Námestovo
text: Edo Kopček
foto: archív Samuel Marinčák
