Slovenský Seattle neexistuje. Pekné noty, nudné texty, hlavne neuraziť, pripomína mi to socík. NIE! Slovenský Seattle je death, spievajú Pekelné kone na svojom albume Všetko pominie. Dnešným hosťom podcastu je kontrabasista a vokalista Jozef Zeleňák alias Zelo a jeho krásna manželka Jane Medjuza Hall, ktorá je zároveň bubeníčkou, perkusionistkou a vokalistkou v kapele.
Zelo, opäť si sa vrátil do rodného mesta a opäť odchádzaš. Čo si sa v tomto meste za tie roky naučil?
Naučil som sa tu všetko, čo viem. Naučil som sa tu hrať, čo vlastne robím doteraz. V Prahe som už asi 20 rokov, takže stále hrám aj vo všelijakých iných kapelách, ale najviac sa samozrejme venujem Pekelným koňom. Teraz, keď som sem prišiel na 4 dni, sme skôr absolvovali rôzne rodinné stretnutia.
Ako si spomínaš na 90. roky? Je totiž nutné povedať, že máš za sebou doslova jednu hudobnú jazdu.
Bolo to skvelé, všetko sa mohlo, nikto vtedy nediktoval, čo sa nemôže. A hlavne vplyv inej muziky, ktorá sa sem začala dostávať. Všetky kapely začali hrať inú hudbu, takže to bolo skvelé obdobie.
Nebolo to teda až také sivé, ako spievate v pesničke Slovenský Seattle. Viem, že to nie je tvoj text.
Áno, máš pravdu, nie sú to moje slová. Všetky texty na albume a komplet celú muziku spravil Tomáš Hricišák alias Pater Noster. Ale istým spôsobom sa s tým stotožňujem, lebo inak by som v tejto kapele asi 35 rokov s Tomášom nehral. S Tomášom sme začali od mojich osemnástich hrať vo všelijakých iných kapelách. Boli sme aj v Barcelone a myslím, že od roka 2004 sme v Prahe.
Máte veľmi zaujímavú hudobnú cestu – Prešov, Barcelona, Praha, a predtým, ako ste sa s Tomášom stretli, si pôsobil v kapele Zlý svet. Ešte stále je v Prešove veľa pamätníkov tejto kapely a je im za ňou celkom smutno.
Kapela sa rozpadla z prostého dôvodu, že spevák Róbert Kernaševič odišiel do Prahy. V Prahe mu to nevyšlo a teraz je možno na Novom Zélande. S jeho bratom sa poznám odmalička. Bývali od nás o ulicu ďalej a s Robom sme ako prví založili kapelu. Prvý koncert sme hrali, keď som bol siedmak na ZŠ Sládkovičova. Robo to potom trošku opustil. Začal sa venovať iným veciam a potom sa odsťahoval.
Každopádne získal si hudobnú dvojičku Tomáša Hricišáka. Poďme k vašej aktuálnej tvorbe a ku kapele Pekelné kone. Je to side projekt alebo sa už z toho stáva plnohodnotná kapela? A ako je to s Divnou párty?
Potom, ako sme prišli z Barcelony do Prahy, sme s Tomášom urobili kapelu Divná párty a s ňou sme hrali asi 10 – 15 rokov. Vlastne doteraz je to funkčná, aj keď obnovená kapela s novým bubeníkom. Chcel by som pozdraviť Dušana Bobáka, to je náš prvý bubeník z Divnej párty, skvelý hráč na bicích z Banskej Bystrice. Divná párty fungovala, ale mali sme s Tomášom aj iné projekty, trebárs Lets bomb the hell. Potom sme hrali s Travisom O´Neilom v kapele Travis O´Neill and His Cardinal Sins. S Travisom sme vydali aj album. Bol to celkom úspešný projekt. Potom však Travis odišiel spievať do inej kapely, tak sa to rozpadlo. Prečo vravím o Travisovi? S Travisom sme začali počúvať aj inú muziku ako rock´n´roll a grunch, a to country a iné temnejšie veci.
Na novej platni Pekelné kone Všetko pominie je počuť všetky tieto vplyvy.
Pekelné kone vznikli najprv ako duo. Keď sme s Tomášom prestali hrať s Travisom, kde sme hrali country štýl, tak Tomáša začalo baviť bendžo a ku mne sa náhodou dostal Majkyho kontrabas, tak som sa naň začal učiť hrať. Tomáša to začalo baviť a začal písať pesničky, a tak sme začali ako duo. Aj na YouTube je záznam, kde hráme dvaja.
Je ich tam niekoľko a je to celkom iné, ako to znie na platni…
Potom, keď tých pesničiek bolo viac, sme si povedali, že prečo nespraviť celú kapelu. A hneď tu bol aj dôvod na natočenie albumu. Album sa volá Všetko pominie, je na ňom 12 songov a veľmi sa z neho tešíme.
Niektoré songy majú naozaj skvelé intrá, ako napríklad hlásenie z vlaku, že prichádza rýchlik, a potom sa nechajte prekvapiť. Hneď prvá skladba Ako tieň vás už automaticky vtiahne do deja a je jasné, že je to štandardná slovenská nahrávka s mnohými žánrami od gypsy punku až po blues alebo východniarsky blues.
Ja tomu hovorím dark punk country.
Zachytil som označenie metal country či metal folk. Každopádne je to temnejšia muzika, čo vychádza aj z povahy Tomášových textov, či už ide o alkoholizmus, nemanželský sex, vraždu, samovraždu, dedinskú svadbu. Všetko je čistý folk ako v Mississippi začiatkom 20. storočia.
Ja tu vidím väzbu na slovenský folklór. Veď v každej druhej slovenskej folklórnej pesničke sa stane niečo zlé. Podobne ako v slovenských rozprávkach.
Ostaňme ešte pri textoch. Vnímaš Tomáša ako poetu, pre ktorého nie sú typické klišoidné texty?
Keď sme boli mladší, Tomáš bol pre mňa guru a určovateľ smeru. Veľmi ma ovplyvnil či už počúvaním muziky a názorovo, takže som s tým totálne stotožnený. Nikdy som na žiadnu pesničku nemohol povedať, že sa mi kvôli textu zle hrá.
Vzhľadom na jeho texty a výraz v speve miestami pripomína Charlesa Bukowského a spevom Leonarda Cohena a podobných spevákov. Vnímate aj vy takúto paralelnosť?
Máš pravdu. Povedal by som, že to začalo, keď sme mali osemnásť a dostali sme sa k The Doors s Jimom Morrisonom a podobným.
Posledný raz vyzdvihnime Tomášove texty. Sú kapely, ktoré sa venujú podobným žánrom aj u nás na slovenskej scéne, ale spievajú anglicky.
Áno, máš pravdu. Keď hovoríme o Tomášovi, napísal pre Pehu Slnečnú baladu, takže je schopný napísať aj krásny zamilovaný či iný text, ale 90 % jeho tvorby sú pochmúrnejšie texty, nad ktorými sa treba viac zamyslieť.
Poďme sa venovať najkrajšiemu členovi, teda členke kapely. Jane, pridaj sa k nám. Som rád, že Pekelné kone neostali ako duo a majú plný kapelový zvuk. Ako si sa dostala do kapely?
Videla som na koncerte hrať svojho muža. Vtedy to ešte nebol môj muž, ale už som vedela, že veľmi skoro bude. Začali sme spolu chodiť. Potom som na mesiac odletela do Mexika, čo bola veľká skúška, či ten vzťah vydrží, pretože sme sa poznali iba mesiac. Po návrate netrvalo dlho a nastúpila som do kapely ako bubeníčka.
Páči sa mi, že každý člen kapely je zároveň vokalista.
Musíme.
Kto za tým stojí?
Je to zadanie od autora Tomáša. Ozvučenie kapely máme postavené na spustení mikrofónu zvrchu tak, ako sa zvučí v divadle. Takže kvôli tomu sme na skúškach všetci začali spievať.
Spievala si za bicími aj predtým?
Nie, spievala som kedysi ako malá, keď som začínala chodiť do ľudovej školy umenia. V nejakých siedmich rokoch som hrala na flautu a gitaru, spievala som aj v zbore, ale v puberte všetko skončilo. Samozrejme, zahodila som to, keď som mala 13 rokov, a išla robiť iné veci.
A teraz si to znovu objavila vďaka chlapcom z Prešova.
Ešte skôr. Keď som mala 27, vrátila som sa k muzike. Potom, čo som vyskúšala všetko iné ako muziku.
To je pekné. Čo hovoríš na tvorbu kapely Pekelné kone? Čo ťa na nej oslovuje okrem toho, že sú to krásne slovenské texty? Máš rada blues, country?
Milujem blues, je to moja srdcová záležitosť. Blues je pre mňa najviac. Tá muzika je svižná, rýchla, temperamentná, s kontrastom textov… Veľmi sa mi páči od prvej chvíle, čo som ju počula.
A čo si myslíš, bude druhý album žánrovo niekde inde, alebo sa kapela bude volať inak, bude mať nové obsadenie?
To si nemyslím, možno záleží na Tomášovom rozpoložení.
Zelo: Samozrejme, záleží od budúcnosti, čo sa bude s kapelou diať ďalej. Teraz nás to však na 100 % všetkých baví a chceme ísť do toho. Takže nechajte sa prekvapiť, či bude ďalší album, lebo ďalšie pesničky už máme.
Ostaňme ešte pri nahrávke Všetko pominie. Jane, v úvode som citoval text pesničky Slovenský Seattle. Predpokladám, že už ti chlapci vysvetlili, o akú kontroverziu na slovenskej scéne ide. Ako to vnímaš? Pochopila si to alebo to vnímaš len podľa chlapcov?
Som možno po piaty raz na Slovensku. Viem iba od chlapcov, ako to vnímali a cítili, keď boli mladší.
Presne o to ide.
Zelo: Moji rodičia sú rozvedení. Otec býva na jednej strane Prešova a mama na druhej. Rád chodím pešo medzi tými dvoma bytmi. A stále po ceste Janke ukazujem, že tu sme niekedy chodili chľastať a tu sme mali skúšobňu.
Jane: Tiež už by som dokázala dať dokopy nejaký príbeh, keď ideme tými ulicami. Tu Zelo chytil nejakú mačku a tam sa ožral… Trošku sa tu vyznám.
Tvoja obľúbená skladba? Ak je to blues, tak ja si myslím, že to je pesnička Nenávidím ťa.
Jane: Je ich rozhodne viac.
Zelo: Podľa mňa najbluesovejšia pesnička na albume, nie je Nenávidím ťa, ale Polnočná jazda.
Jane: Polnočná jazda je najviac.
Podľa názvu som si myslel, že je to pesnička od Divnej párty.
Zelo: Máš pravdu. Je to ten istý text použitý v inej pesničke. Také máme dve. Ďalšia je Mileniál, ktorú hrá aj Divná párty. Predtým ju hrala Divná párty, ale muzika je niekde inde ako teraz.
Znelo to inak, veď Divná párty je všetko od grunge cez tvrdý rock až po neviem čo. Pekné na Pekelných koňoch je práve to, že je to muzika osekaná na kosť a každý člen kapely prispieva svojim vokálom. Hrali ste pred kapelou Wohnout v Čechách. Aké to bolo naživo na pódiu, lebo Pekelné kone poznám len z udeľovania cien.
Jane: Bol to fakt perfektný zážitok. Hlavne na tom mystiku, kde bol ohromný profi stage a kopec ľudí. Bolo to samozrejme niečo iné ako v klube, kde hráš pre 50 ľudí.
Zaujíma ma ešte váš zvukár a nestály koncertný člen Majko Ďžubák. U neho nahrávala album napríklad Dorota Nvotová. Stretli ste sa v tom období alebo neexistuje žiadne prepojenie s Dorotou?
Je tam prepojenie, lebo práve Dorota nám naspievala vokály do jednej pesničky.
Myslel som si, že všetko spieva Jane.
Nie, v jednej pesničke, v baladickej piesni Za horou, za dolinou je to práve ona. Vzniklo to tak, že keď sme s Majom Ďžubakom, s ktorým sa dlho poznáme, nahrali album Divnej párty, tak chcel, aby sme s ním začali spolupracovať, aby mal možnosť producentsky sa zapracovať. A to sa stalo v Pekelných koňoch. Ponúkli sme mu to a jemu sa to veľmi zapáčilo. Medzitým už mal štúdio v Bratislave, a tak sme asi trištvrte roka chodili do Bratislavy nahrávať po rôznych sekciách, zohrávať vokály. Bolo to pre nás trochu komplikované, keďže celá kapela žije v Prahe.
Môžete sa však vyhovoriť na pandémiu… Alebo kvôli čomu sa to predĺžilo?
Majo nerobí len v štúdiu, ale aj zvukára v Slovenskom národnom divadle a má aj ďalšie aktivity, čiže je časovo vyťažený. Takže sme sa museli prispôsobovať. A my sa tiež neživíme len muzikou a chodíme aj do práce.
Vy ste skvelá nepopová kapela, preto musíte chodiť do práce. Zároveň máte ďalšieho člena, pri ktorom sa patrí pristaviť. Je to Radek Veselý, ktorý sa stará o akordeón, klávesy, xylofón a vokály. Kde ste na Radka natrafili?
Radka zohnal Tomáš. Tomáš robí v Prahe správcu skúšobní, takže sa stretáva s muzikantmi, a tak sa spoznal aj s Radkom, ktorý hrá na akordeón. Skúsili sme ho. Určite sme chceli do kapely ďalší nástroj. Pôvodne sme hrali ako duo – kontrabas, gitara, prípadne bendžo. Ako tretia prišla do kapely Janka a ten štvrtý člen, ktorý to uzavrel, bol Radek. Radka máme veľmi radi, je to dobrej kluk.
Zároveň ste si vytvorili alter ega. Ty si Zoltán Zlomír. O čo ide?
Nič prevratné v tom nevidím. Berieme to trochu humorne a s nadsádzkou. Meno Zoltán Zlomír som si vymyslel preto, lebo keď prídete napríklad do nejakej krčmy, veľa ľudí sa tam chce s vami zoznamovať. Tak som začal používať iné mená. Keďže mám prezývku Zelo, to je ako maďarské Zoli. A zrazu je to Zoltán, takže Zoltán Zlomír je podľa mňa parádne meno.
Aj tie pesničky na albume majú taký zlovestný podtón.
Zelo: Nielen ja mám iné meno. Tomáš sa volá Pater Noster, Radek je Franke, no a naša Janíčka.
Jane: Ja som zostala Jane Medjuza Hall. Jane mi hovoria v inej kapele a Medjuza mi hovoria zase v inej. Takže som to spojila a Hall je moje meno za slobodna bez -ová.
Čo sa dá robiť v Českej republike s touto vašou platňou a s koncertmi? Digitálnu distribúciu v Čechách rieši Supraphon?
Supraphon poskytuje nejakú službu, keď za určitý poplatok je schopný distribuovať okódované pesničky cez internet. Sú tam zahrnuté všetky iTunes a neviem, čo ešte ďalšie.
V Česku zatiaľ nie sú úplne zrušené koncerty. Ale poznám aj kluby, ktoré museli zavrieť, pretože ich návštevnosť nie je taká, aká by mala byť alebo aká niekedy bola. No zatiaľ tu je stále možnosť hrať. Album by sme určite chceli pokrstiť v Prahe. Malo by sa to snáď uskutočniť v Slovenskom dome. Je to v centre Prahy a je to zaštítené Slovenským inštitútom v Prahe. Keď sme pri tom Slovenskom dome, spomínam to aj preto, že máme jedného veľmi dobrého priateľa. Jeho umelecké meno je Norbert Tappert. Robí pre nás videoklipy a dizajn kapely, to znamená všetky fotky a vizuálne promo.
Máš pocit, že za taký dlhý čas, čo ste v Prahe, máte zmáknutú klubovú úroveň a že, keď spravíte projekt ako Pekelné kone, tak tam máte svoje podhubie a viete svoj nápad pustiť aj medzi iných?
Je to samozrejme podmienené aj tým, že tam žijem už 20 rokov a neustále tam hrám aj s inými kapelami. Takže poznám kluby a viem, kde sa čo hrá a kam chodia akí ľudia. Teraz je to kvôli covidu trochu obmedzené, ale nie je to tak zabrzdené ako na Slovensku. Ale keby som mal porovnať, koľko koncertov sme odohrali minulý rok a koľko sme ich odohrali pred troma rokmi, tak je to o 70 % menej.
text a podcast: Edo Kopček
nahrávanie, mix a master podcastu: Dušan Papp
foto: Edo Kopček (titulná), Norbert Tappert
