Nestáva sa často, aby kapela každým počinom robila také výrazné kroky a dokázala napredovať nielen zvukom, ale aj svojou celkovou produkciou. Nahrávky aj koncerty kapely Papyllon v sebe nesú vždy jasný posun vpred. Ako sa Prešovčania dostali od gitarovej indie muziky pri debutovom singli Waves k popovo ladenej What about tonight, ktorá je jednoznačne ich najväčším hitom, sa dozviete v dnešnom podcaste MojaMuzika. Spevák skupiny Bohuš Hajduch priznal, že kapela robí aj na novom albume a čoskoro niečo z neho otestuje na najbližších koncertoch.
V dnešnom podcaste sa dozviete:
Čo je nové v kapele Papyllon? Na Facebooku vám to veľmi nežije.
Nie, to je pravda, teraz to dá sa povedať nežije tak, ako by mohlo, ale boli sme viac aktívny na Instagrame. Facebook sme využívali, keď sme chceli pozvať ľudí na nejaký koncert. Z tohto pohľadu máme tichšie obdobie, ale robíme ďalej na našich nápadoch a chystáme materiál pre nový album.
To ma zaujíma určite, pretože leto je už za nami a o tebe je aj celkom známe, že keď je sychravé a škaredšie počasie, tak práve vtedy tvoríš.
Určite, osobne ani v lete neviem veľmi skladať pesničky lebo je to pre mňa čas, kedy práve načerpávam inšpiráciu. Vonku je veľa svetla a to sa mi nechce sedieť v štúdiu. Neviem ako o má Rišo, ktorý v našej kapele tie skladá pesničky, možno to vníma ináč, ale jeseň je pre mňa dobrá a zima je super. Najmä keď sú krátke dni a hlavne noci majú svoju atmosféru.
Čo sa týka nového materiálu, v akom ste teraz momente? Dávate na jednu kopu nové veci, prípadne sa venujete konkrétnemu nápadu, konkrétnej pesničke úplne do detailu?
Ten celý proces prebieha už dlhšie. Z nových vecí máme tri pesničky hotové asi na deväťdetiapäť percent, ale dali sme si od nich trchu pauzu, lebo sme už nad nimi príliš špekulovali a to často pokazí samotný proces.Takisto máme aj nápady, ktoré chlapci z kapely prineisli, ale chýba im spev alebo text a tie tam potrebujem ešte vymyslieť. Teraz teda skôr dávame na kopu všetky nápady. Máme na to čas, hoci na tom pracujeme najmä ja a Rišo dištančne, každý z domu, ale keď sa stretávame, tak sa to snažíme, aby v tom mal každý svoj rukopis.
Váš najaktuálnejší materiál predstavujú single What about tonight, All the time z rokov 2019 a Forever z 2020, ktorý rozpráva o vašej kapele. Netajíte sa ambíciami preraziť v zahraničí. Je to penička, ktorá má osloviť ľudí za hranicami?
Určite. Všetky naše pesničky, ktoré robíme, chceme, aby počuli ľudia aj za hranicami a hlavne kvôli tomu spievam v angličtine. Forever je určite naša osobnejšia spoveď. Osobne sa s tým textom stoťožňujem, lebo hovorí, akí sme nedokonalí a čatokrát sa učíme nové veci a padáme. Niekedy to nevyzerá, že by sme sa posúvali, pretože je to ťažká cesta, živiť sa hudbou, ostať spolu, riešiť vzťahy v kapele, ale sme kamoši a nejako sa cez to nesieme už nejaký ten čas.
Dovolím si trochu s tebou nesúhlasiť, pretože kapelu Papyllon vnímm ako tú, ktorá sa výrazne posúva vo svojej tvorbe. Práve vaše nahrávky a koncerty sú toho dôkazom.Poďme sa teda baviť o vašom zvuku. Myslím, že veľký podiela na tom mal Martin Migaš, s ktorým ste strávili významný čas v skúšobni aj v štúdiu.
Áno, Maťo. Pozdravujeme ho, stále je pre nás do istej mieri veľká pomoc. Na začiatku nám nahrával EP-čko aj prvé demo, ktoré, ako sme sa bavili už trošku skôr, zmizlo z povedomia. Po istom čase sme si povedali, že chceme nahrávať sami a hlavne Rišo je technický typ, ktorý rieši rieši zvuky. Maťo prišiel a nechápali sme ničomu z toho, o čom hovoril a čo od nás chcel, no minimálne ja. Dôležité je, že tomu pochopil Rišo a tak sme začali nahrávať album vo vlastnej réžii. Pamätám si, ako sme boli deväť mesiacov zatvorení v štúdiu a bolo to pre nás veľké spojenie, ktoré sme odvtedy, nechcem povedať, že nezažili, ale bola v tom taká zvláštna atmosféra, až mystická. Zo skúšobne máme veľa storiek, niektoré sú dosť creepy
No a tak sme sa posunuli k popovejšiemu zvuku, pretože sme chceli skúsiť, aký máme komerčný potenciál. Vydali sme tie tri posledné single a podľa mňa sa páčili ľuďom. Hlavne o What about tonight sa dá povedať, že je to naša najznámejšia skladba. Momentálne to ale vnútorne cítim tak, že by sme sa vrátili k alternatívnejšej hudbe, hoci nie pre úplne špecifickú skupinu ľudí.
Existujú vo svete kapely, ktorým to svedčí v oboch polohách. A je o aj váš prípad. Je fajn, že ste si dovolili vyskúšať to a nedržíte sa nejakej škatuľky. Budete z tejto skúsenosti čerpať aj pri tvorbe nového materiálu?
Vždy som to bral tak, žebudeme tvoriť to, čo sa páči nám, nech to nie je umelo vyprodukované alebo silené. Pri tých troch singloch sme sa viac riešili, ako bude vyzerať ich stavba. Na pomoc sme mali producenta Adriána Líšku. Zobral to pod svoj zvuk a znelo to oveľa lepšie. Síce sa to ľuďom páčilo, ale my ako kapela v tom všetkom hľadáme svoj balanc. O tom to je, skúšať tie veci, zisťovať, čo funguje a čo nie.
Debutový album ste si produkovali sami. Aké to bolo naopak, zveriť svoj materiál inému producentovi?
To najlepšie, čo sme vedeli spraviť s danou skladbou, sme poslali Andriánovi (Líškovi). Napríklad What about tonight – pridal tam arpegio, zvihol bicie, trochu zmenšil zvuk, pridal nejaké synťáky, plochy a znelo to fakt lepšie. Poslal nám to naspäť a bol to veľmi zaujímavý pocit, akoby všetko sadlo, čo je veľmi dôležité,pretože sa umelci niekedy zaseknú vo svojej produkcii a obhajujú si, že to je to najlepšie. Častokrát sa ale stane, že externý pohľad na tvorbu si vezme na starosť niekto iný a spraví z toho šupu. V tomto prípade sa to podarilo a je to pekný príklad toho, ako to môže fungovať.
Naopak, keď sme si veci robili sami, tiež to malo svoju mágiu. Boli sme to my, sedeli sme v skúšobni a počuť to tam. Ten album nie je zvukovo taký dobrý, ako by mohol byť, ale je tam emócia.
Single, ktoré definujú vaše jednotlivé obdobia, sú Waves, Never felt so pure, Seventeen baby a What about tonight. Kde sa nachádzate momentálne? Idete experimentovať, ako to bolo pri debute z roku 2017 alebo hľadáte iný výraz pre papyllon?
Keď sme sa celá kapela rozprávali v skúšobni, ako by sme to chceli teraz, zhodli sme sa na tom, že keď sme robili album, tak to malo niečo do seba. Ani nie tá hudba, ktorú sme vtedy robili, ale to, čo sme pri tom cítili. Bolo až neopísateľné, boli sme spolu a išli spoločnou cestou za nejakou víziou. Tomu by sme sa chceli čo najviac priblížiť.
Vtedy sme dosť aj jamovali a robili sme veci na mieste a priamo v štúdiu. Teraz to vyzerá skôr tak, že ja a Rišo robíme pesničky viac doma alebo skôr osamote. Každý si spraví demo a potom sa to prinesie do skúšobne, kde si to navzájom pustíme. NIečo si vyberieme a postupne lepíme. Raz za čas si zvykneme zahrať, ale nie sme jedna z kapiel, ktoré jamujú a takto tvoria veci.
V Stromoradí budete koncertovať 23.12., vyskúšate si nové veci aj naživo?
Určite by sme chceli niektoré zahrať. Minimálne jednu, ktorú už máme dokončenú. Volá sa Crazy for you. Chceme fanúšikom zahrať pekný koncert ľudom, keďže to bude deň pred Vianocami.
Poďme ešte ku koncertom, ktoré vy ste si stihli zahrať počas doterajšej kariéry. Či už to bolo turné s Komajotou alebo spoločné koncerty s Frequency.
Jasné. Pamätám si, že sme hrali s Komajotou v Žiline v Smer Pube. Takisto nám krstili naše demo a teraz som spieval v Stanovom (Čorej, bubeník Komajoty) projekte Úzka Krajina. Spojitosť s nimi je stále. A takisto Frequency, keď mali svoj boom, hrali sme s nimi asi štyri koncerty. A to bola sranda. Išli sme všetci spoločne v dodávke, všetci sme boli deti. Aj preto si myslím, že náš prvý album vyšiel až po siedmich rokoch, pretože sme nevedeli, čo sa ako robí, ako na nahrávajú skladby, nemali sme gear a ja som ani nemal gitaru. Nikto z nás akoby nemal nič, učili sme sa za pochodu. Chlapci na náastroje a ja spievať. Až, keď sme nazbierali skúsenosti, tak to všetko prišlo prirodzene.
Netajíte sa tým, že by ste chceli preraziť vonku. Vonku pre mňa znamená v západnom svete a v 2018 ste absolvovali absolútne dobrodružstvo, turné, ktoré ste začali na Ukrajine, potiahli do Ruska, kde ste strávili dva týždne a vrátili sa cez Estónsko a Poľsko. Už len, keď si to predstavím na mape, museli ste zažívať celkom vtipné aj ťažké momenty?
No, bol to masaker. Za tri týždne sme najazdili asi 10 000 kilometrov. Boli sme vkuse siedmi v jednej dodávke, ktorá ani nie je veľká. Mali sme tam všetky naše veci, bubny a ešte aj kufre. Všade bol sneh, škoda, že sme neišli v lete, aspoň by bolo pekne, ale tak to vyšlo. Chceli sme ísť na západ, ale tam sa nedarilo nič dohodnúť. A potom prišla ponuka od jedného ukrajinského bookera, ktorý povedal, že keď mú dáme dvesto eur, nabookuje nám turné. Boli sme takí, že OK. Zrazu prišiel s tým, že má pre nás osemnásť koncertov. Vybavili sme si víza a vyrazili.
text a podcast: Edo Kopček
nahrávanie, mix a master zvuku: Dušan Papp
foto: Ryon a Michal Majerník
