Lenka Dusilová, Patrick Karpentski, Viliam Béreš, Beata Hlavenková a Martin Novák – to je Baromantika. A to je i nový album nazvaný V hodině smrti. Je dielom zrelých osobností, nielen čo sa autorstva jednotlivých skladieb týka, ale aj ich interpretácie. Je to album veľmi úprimný. Koniec koncov, veď vznikal v období tehotenstva a pôrodu duše Baromantiky, famóznej Lenky Dusilovej.
O novinke, ktorú Lenka a Baromantika pokrstili v nedeľu 2.11. v pražskom Divadle Archa, porozprávala práve Lenka spolu s Beatou Hlavenkovou. Ako obe tvrdia, album mimo iného – a možno hlavne – zachytáva prerod a transformáciu v ich životoch.
Takže muzikantský prechod k vážnym témam života a smrti?
L.D.: Nad vážnymi témami uvažujeme už dlho a smrť k takým rozhodne patrí. Názvom albumu chceme vyjadriť predovšetkým mnohostrannosť života. A k tomu symbolicky patrí aj naša osobná transformácia či opustenie starých miest. To, o čom hovoríme, môže byť napríklad pôrod. Niečo staré zomrie a začína nový život. No je toho samozrejme oveľa viac.
B.H.: Smrť je pre nás zásadná súčasť života. Život a smrť – to je ako čierna a biela, protipóly našich zážitkov. Smrť môže znamenať zatvorenie istých dverí a otvorenie iných, teda začiatok celkom novej etapy. Aj taký pôrod býva hraničná vec. Veď pri ňom môže žena umrieť. Aby som to zhrnula: smrť sa snažíme vnímať ako pozitívnu vec a neoddeliteľnú súčasť života. Dnes sa smrť z našich životov vytláča, nerozpráva sa o nej a nepremýšľa sa nad tým, čo po nej nasleduje.
L.D.: Analyzujeme to, od čoho sa smrť odvíja a ako do života zapadá. Osobne sa cítim byť v strede života, prichádza kríza stredného veku a to sa odráža v životoch nás všetkých z Baromantiky. Svojim spôsobom ide o generačnú výpoveď.
Ako sa u vás prejavuje kríza stredného veku?
L.D.: U mňa celkom pozitívne, musím povedať. To zlé som si vyžrala už v predošlom živote, vlastne v hneď niekoľkých predchádzajúcich životoch. Teraz mám krásne obdobie. Stále je čo riešiť, no v súčasnosti sa cítim výborne, mám nádherného syna a to mi prináša skutočnú radosť. Vždy som sa toho totiž bála. Navyše mám radosť z muziky, ktorú s kapelou robíme. Proste sa radujem zo všetkého, čo práve robím a to je ten podstatný, vôbec najlepší pocit.
Čiže žiadna kríza, skôr akýsi časový terminus technicus?
B.H.: Ja ešte v strednom veku nie som a tak krízu neprežívam. Momentálne sa nachádzam asi v najspokojnejšom období môjho života. V hudobnej kariére sa mi darí, mám úžasné deti, žijem na mieste, kde nezúri vojna … A v takom období môže človek i tú smrť vnímať z iného, zaujímavého uhľa pohľadu. Nebojím sa jej, no premýšľam nad ňou a mám k nej určitý postoj.
L.D.: Posledné dva roky som fascinovaná zistením, že prirodzené zákonitosti dokonale fungujú. Musíte sa im však otvoriť. Ide tiež o zhrnutie toho, čo všetko sme za posledný rok a pol prežili. Keď sa človek poohliadne späť, vždy natrafí na nejaké krízy, z ktorých sa ale musí poučiť a ísť ďalej.
Váš nový album je o niečo temnejší, než ten predchádzajúci. Aj vy to tak cítite?
L.D.: Každý to zrejme cíti inak. Nová doska má i temnejšie zákutia, to je jasné, no vo všeobecnosti ju ako rýdzo temnú nehodnotím. Naopak – cítim z nej pozitívne vyjadrenie toho, čo sa okolo mňa deje. Napriek tomu, že v podaktorých miestach, napríklad v piesni Duša moja, pracujem s temnejšími, možno i nepríjemnými hudobnými krajinami. Ono to proste zapadá do toho, čo má človek občas v hlave kvôli tomu blázincu všade naokolo.
B.H.: V Baromantike sme štyria autori, ktorí sa aktívne zaujímajú o hudobné dianie vo svete. Vstrebávame rôzne cesty a to, čo máme napočúvané, v sebe nesieme. Každý si ale hľadáme vlastnú cestu, nič nekopírujeme. Občas je to temnejšie, inokedy o čosi menej temné.
Na albume V hodině smrti sa, asi po prvý raz, autorsky podieľala celá Baromantika.
L.D.: Je to spoluautorská výpoveď a každý do mozaiky zasunul ten svoj pomyselný dielik. Niekoľko mesiacov sme sa rozprávali o pointe a celkovom zameraní nahrávky, pričom definitívne kontúry projekt nadobudol až mojim pôrodom. Veci, ktoré sa zrazu diali, do seba začali krásne zapadať.
Album V hodině smrti ste uviedli citátom z knihy Carla Gustava Junga. Čítate jeho diela, respektíve podobnú literatúru?
L.D.: Nie som ten typ, ktorý by študoval psychologickú literatúru, no v jednom zásadnom momente môjho života mi Jungova kniha veľmi pomohla. Motala som sa v situáciách, kedy som cítila, že musím byť sama sebou a opustiť miesto, na ktorom sa momentálne nachádzam. Jung mi dal silu prejsť tmou.
B.H.: Nedávno som prečítala knihu Temné noci duše od Thomase Moorea. Ide o veľmi silnú výpoveď, z ktorej môže človek v ťažkých životných chvíľach veľa vyťažiť. Aktuálne čítam Silu pozitívneho myslenia. Všetko to spolu krásne súvisí.
Na albume počuť hneď niekoľko jazykov: čeština, slovenčina, angličtina, poľština. Súvisí to s pôvodom autorov jednotlivých piesní?
B.H.: Pieseň Archivní má slovenský text a ja mám slovenské korene. Slovensky som vedela rozprávať skôr, než po česky. Po česky som vlastne začala hovoriť až nakoniec (smiech). Čo sa poľštiny týka, Lenka spieva po poľsky od čias vydania albumu Eternal Seekers, kde naspievala text Bogdana Trojaka. Na poslednom albume potom text Dorky Barové, a na tom novom je Dorka tiež zastúpená. No a Justin Lavash je Angloameričan, s ktorým spolupracujeme už dlhšiu dobu.
L.D.: No a najuveriteľnejšie z mojich úst znie samozrejme čeština. (smiech)
Rovnako ako predchádzajúci „živý“ album, i ten aktuálny – V hodině smrti, má veľmi zaujímavý obal
L.D.: Áno, svojim spôsobom sú si vlastne podobné. Od prvej Baromantiky spolupracujeme s výtvarníkom a hyper realistom Michalem Ožibkem. Zaoberá sa dizajnom i grafikou a práve jemu zverujeme obaly našich albumov.
Na album prispeli tiež fanúšikovia, a to prostredníctvom zbierky na Hit Hit a aj vďaka nim vznikol naozaj zaujímavý, pestrý album…
L.D.: Myslím si, že táto doska je vyvrcholením tvorivého stretnutia štyroch silných autorov. Teraz vyrážame na turné a presne sa ukáže, ako bude naša kapela fungovať ďalej. Mnohé ale závisí aj od dopytu. Dnešná doba nie je pre zložité projekty, akými sú tie naše, jednoduchá. Čo sme chceli povedať, to sme povedali a zvyšok necháme na osud.
FOTO: Adam Holý // ZDROJ: SUPRAPHON 2014