Pred päťdesiatimi rokmi skončilo v pražskom štúdiu Supraphonu nahrávanie kultového albumu skupiny Flamengo s názvom Kuře v hodinkách. Aj keď to bolo v roku 1972, je to symbolická bodka za českým bigbítom šesťdesiatych rokov. A vydanie tohto albumu je vlastne malý zázrak.
Ide o jedinú oficiálnu LP platňu tejto kapely, ktorá v čase vydania v máji či v júni 1972 už de facto neexistovala.
Skupinu Flamengo založil v roku 1966 bubeník skupiny Mahagon Přemysl Černý. Počas siedmich rokov fungovania sa v nej vystriedalo štrnásť hudobníkov, ktorí hrali v piatich rôznych zostavách. Medzi raným Flamengom a Flamengom nahrávajúcim Kuře v hodinkách je aj preto priepastný rozdiel.
Prvými sólovými spevákmi kapely boli Petr Novák a Viktor Sodoma, ktorého už o rok vystriedal Karel Kahovec. Petr Novák nahral s kapelou niekdajší megahit Náhrobní kámen, s ktorým v roku 1967 zvíťazil v ankete Zlatý Slávik. Flamengo sa po nezdare na 2. bigbítovom festivale v roku 1969 rozišlo s Kahovcom a jeho miesto nahradil Ivan Khunt, ktorý spieval posediačky od hammondiek. Kapela sa rozhodla vydať úplne novou cestou. Pre porovnanie si stačí za sebou pustiť už zmienený Náhrobní kámen a skladbu Stále dál, ktorú na Kuřeti v hodinkách spieva práve Khunt.
Neskôr kapela vystupovala s anglickou speváčkou Joan Dugganovou, vydala niekoľko singlov, ale na koncertoch hrala predovšetkým prevzatý materiál od kapiel, ktoré jej členovia najviac počúvali. Po odchode Joan Dugganovej sa zvláštnymi hrami osudu vyformovala fantastická zostava.
Jaroslav „Erno“ Šedivý prišiel do Flamenga už v meruôsmom roku 1968, keď ho prestali baviť večné zákazy koncertovania, ktoré jeho domovská kapela The Primitives Group čoraz častejšie vyťahovala z poštovej schránky. Pavel Fořt, ktorý dovtedy hral na base, dostal pod stromček Gibsona, a tak konvertoval na sólového gitaristu. Basu si na krk zavesil Vladimír „Guma“ Kulhánek, ktorý už v roku 1971 platil za jedného z najlepších basákov v Československu. A osud chcel, že Vladimír Mišík práve odišiel z ďalšej kultovej kapely Blue Effect, s ktorou nahral platňu Meditace.
Stretnutie týchto štyroch muzikantov však nebolo také priamočiare. Vladimír Kulhánek odišiel v septembri 1969 hrať do barov v západonemeckom Regensburgu, požiadal o azyl a podľa niektorých prameňov už čakal na vysťahovalecký pas do Austrálie. Tam sa „sódou okolností“ stretol s kapelou Flamengo, tváril sa, že je maliar izieb, a tak s členmi kapely býval v jednom dome. Slovo dalo slovo a Flamengo zvíťazilo nad Austráliou.
Štvorica, ktorá okrem iných obdivovala Jethro Tull, túžila po niekom, kto by brilantne zvládal dychový nástroj. Vladimír Mišík sa na Václaváku pri stánkoch s klobásami a pivom stretol s hudobníkom a producentom Janom Spáleným, ktorý mu odporučil saxofonistu Jana Kubíka z Ústí nad Labem. Jeho príklon k džezu sa ukázal byť pre chystaný album veľkým požehnaním.
Mišík aj ďalší členovia kapely nosili na skúšky nápady, ktoré sa postupne zmenili na pesničky pre nový album. Celý album Kuře v hodinkách kapela hrala už niekoľko mesiacov pred nahrávaním, aj keď s anglickými textami. Pesničky v angličtine však pôsobili na komunistických inkvizítorov ako červená handra na býka. A nahrávať album v tomto spevnom jazyku bolo úplne vylúčené. Preto musela kapela pristúpiť na alternatívu českých textov. Na začiatku boli vlastné pokusy, tie však akosi nefungovali. A tak patrón kapely Hynek Žalčík prišiel s nápadom osloviť na spoluprácu literárneho barda Josefa Kainara, ktorý bol vynikajúcim hudobníkom, milovníkom džezu a blues. Sám dokonca prebásnil niektoré džezové a bluesové štandardy, ktoré neskôr vydal napríklad Karel Plíhal na albume Nebe počká. Svoju rolu pri výbere dvorného textára zohral aj fakt, že Kainar už mal na konte úspešnú skladbu Město ER, ktorú napísal pre Michala Prokopa a Framus Five. Členovia kapely sa teda vybrali na zámok Dobříš, ktorý bol niekdajším „letným sídlom“ spisovateľov. Starý pán Kainar pri počúvaní pokyvoval hlavou: „Dobrý!“ a všetky texty napísal zrejme v priebehu jednej alebo dvoch nocí. Texty boli napísané priamo pod notovým záznamom skladieb.
Niektorí autori sa v Kainarových textoch snažia vidieť snahu o koncepčný album. Iní zase poukazujú na to, že Kainar mával často rôzne dlhodobé nálady, z ktorých vyvierali jeho aktuálne texty. Aj texty na album Kuře v hodinkách, ktorých hlavnými motívmi sú cesta, more, smrť a narodenie, láska a samota, nepojal poplatne času, skôr filozoficky a veľmi poeticky. Tým im dal do vienka nadčasovosť, ba až nesmrteľnosť. Okrem toho ukázal vysoké básnické umenie, keď si dokázal poradiť aj s nadmierou dlhých jednoslabičných slov typu „rám, nám, nás, pár, znám“.
Jedinou škvrnou, ktorú niektorí fanúšikovia vyčítajú tejto voľbe, je skutočnosť, že Josef Kainar bol kovaný komunista, činovník a zaslúžilý umelec. Na druhej strane možno práve tento jeho „ochranný plášť“ pomohol tomu, že skupina mohla vôbec nahrať tento album. Podobne ako na Slovensku neraz pomohol básnik a komunista Miroslav Válek Mariánovi Vargovi či ďalším muzikantom.
Nahrávanie albumu v dejvickom štúdiu prebiehalo od októbra 1971 do marca 1972. Okrem základnej zostavy sa na ňom podieľali aj Petr Král (tenor saxofón), Vladimír Hruška (barytón saxofón), Ilja Bartošek (akustická gitara), ale aj uznávaný džezový vibrafonista Karel Velebný či sláčikový orchester vedený Václavom Hybšom. Spevák Vladimír Mišík si v časopise Muzikus v roku 2012 zaspomínal na nahrávanie, najdôležitejších ľudí, bez ktorých by to nešlo, aj na to, ako vznikali rôzne zvukové efekty: „Natáčení probíhalo naprosto senzačně. Jednak to byl Petr Kocfelda jako zvukař, jednak Honza Spálený, který dělal hudební režii, občas přišel a říkal: ,Kluci, hrajte, vždyť vy hrajete dobře.‘ A pak tam byl ještě pán, co tam měl bufet a v něm piva. Všechno to probíhalo v tvůrčí vzrušivé atmosféře. Hledali jsme třeba nějaký efekt na zpěv, já náhodou něco křiknul do kýblu a bylo to ono. Tak jsem zpíval do toho kýblu a říkali jsme si: ,To je senzace.‘ Nebo jsem v písničce Pár století zpíval přes Leslie bednu od Hammondek, jinou věc jsem kvůli zvuku zpíval v kopuli, která tam byla – prostě byla tam neobyčejně vstřícná parta, což se určitě odrazilo i na zvuku, který je, myslím, do dneška docela poslouchatelný.“
Aby dielikov absurdít, ktoré tak charakterizujú vtedajšiu nenormálnu normalizačnú dobu, nebolo málo, je tu ešte jeden, vskutku uletený. Skupinka priateľov sa rozhodla kvôli úteku z Československa uniesť lietadlo a Erno Šedivý mal byť s nimi na palube. Zaspomínal na to v rozhovore s Iljom Kučerom mladším: „Bylo to první den, kdy jsme začali s natáčením Kuřete v hodinkách. Kluci za mnou přišli do dejvického studia a ptali se: ,Jedeš, nebo nejedeš?‘ Bylo hodně těžké se z toho vykroutit, ale vysvětlil jsem jim, že jsem přesvědčen, že tato deska, až se natočí, bude jedna z nejlepších, která v téhle zemi vznikla. A to se, myslím, naplnilo.“ Jaroslavovi sa napokon podarilo emigrovať v roku 1973 do USA. Bez únosu.
Album začína krokmi neznámeho chodca, ktoré nás privedú k intru – téme Kubíkovej titulnej piesne Kuře v hodinkách, v ktorej „se vyřádil“ sám autor. Zvukom zrýchleného magnetofónového pásu (symbol rýchlo ubiehajúceho času?) sa jedným dychom dostávame k Mišíkovej najrýchlejšej piesni na albume Rám příštích obrazů, na ktorej zase otvára svoje spevácke umenie jej autor. Pod piesňami sú autorsky podpísaní najmä Jan Kubík, Vladimír Mišík. Kubíkove skladby sú rýchlejšie a rytmickejšie. Mišík priniesol na album lyrickejšiu podobu, v ktorej nezaprel svoj folkový a pesničkársky feeling. Žiadna zo skladieb nemá popovú štruktúru, akú počuť v rádiách dnes. Kapela dokázala zjednotiť hard-, jazz-, art-, progress- rockové s latinskoamerickými a mnohými ďalšími prvkami. Striedanie nálad a rytmov v každej zo skladieb je úplne prirodzené. Všetci výborní inštrumentalisti hrajú tak, aby slúžili celku. Nikto z nich nehrá na seba, avšak dokopy vytvárajú fantastické biele plátno pre vyniknutie interpreta. Vladimír Mišík „rockově zpívá („Rám příštích obrazů“), tlačí na pilu („Jenom láska ví kam“), citlivě rozpráví („Já a dým“),“ hodnotí spevákove polohy server metalopolis.net. Občas si pomôže výkrikom, občas falzetom, poslucháč však nikdy nenadobudne pocit, že by sa v ktorejkoľvek hlasovej polohe trápil. Jedinú pieseň na albume, ktorej text nenapísal Josef Kainar, ale Hynek Žalčík, Stále dál spieva Ivan Khunt a vďaka jeho „drapláku“ je to naozajstná lahôdka pre všetkých milovníkov hardrocku.
Album vyšiel v náklade takmer 40 000 kusov a dal sa kúpiť len na objednávku. Žalostne nízky počet platní a istá podpultovosť tiež prispeli ku kultu tohto albumu, ktorý to však naozaj nepotreboval. Nadšené reakcie boli občas sprevádzané istými výhradami. Napríklad hudobný kritik Jiří Černý dal platni len tri a pol hviezdičky, čo dodnes považuje za svoju najväčšiu chybu, aj keď dodnes trvá na tom, že Mišíkovi nie je vždy dobre rozumieť. Iní kapele vyčítali až prílišnú inšpiráciu kapelami CoIosseum, King Crimson, Jethro Tull, Yes a ďalšími, čo nikto z kapely nepopieral. Milovníci tvrdšej rockovej línie si zase priali, aby viac piesní na albume spieval Ivan Khunt… Album je však taký, aký je. Skvelý. Škoda, že na svoju reedíciu si musel počkať až do štrngania kľúčmi. A dožil sa jej niekoľkokrát.
Veľmi trefne tento album zhodnotil pred desiatimi rokmi Ilja Kučera ml.: „Jednak je to osobitost a nápaditost alba samotného, syrová, a přitom nekonvenční rocková nebo, chcete-li, jazzrocková muzika si tu náramně rozumí s poetikou Kainarových textů, tedy abychom byli úplně spravedliví, s poetikou Kainarových textů, ale i písně Stále dál, k níž slova napsal Hynek Žalčík. Dalším důvodem jsou nesporně pěvecké a muzikantské výkony na desce. I s odstupem let snesou bez uzardění srovnání v obdobném žánru v celoevropském kontextu. Potom je tu zvuk alba. V době nastupujícího marasmu sedmdesátých let a objektivně neposlouchatelné československé pop music, která se bude i v tomto ohledu spokojovat s méně než málem, se Petru Kocfeldovi podařilo vytvořit sound šťavnaté dynamické rockové kapely, která, jak se ukazuje, boj s časem neprohrává, a to ani u pamětníků ani u posluchačů výrazně mladších. Kuře v hodinkách je prostě album, které si bez patosu zaslouží post jednoho ze zásadních milníků tuzemského bigbítu.“
Zdá sa, že pomyselné kuře zastavilo chod hodiniek práve vtedy, keď nastávala správna konštelácia hviezd a všetci skvelí muzikanti rozbehnutí po svete sa na chvíľu mohli stretnúť pod kupolou dejvického štúdia. Vždy, keď to nastane, vznikajú veci, ktoré porazia čas.
text: Jozef Husovský
foto:Petr Jankůj