Na bubeníckej stoličke sa striedal Jožko Zima (člen sólovej kapely Petra Biča) s Radom Hanzelom, na klávesy hral Dano Špiner, ktorý hrá s Katkou Koščovou a je členom koncertnej zostavy Komajoty, spievali Zašo Hubáček aj Andy Ďurica (Stereo), saxofónom sa pripojil Mário „Gapa“ Garbera (Groovin´Heads), basu si s „Koljom“ striedali Slavo Tokár, tiež člen sólovej kapely Petra Biča, a Vilo Cicoň. Na moje milé prekvapenie prišiel aj gitarista Andrej z jazzovej kapely Illusions Trio. Takéto pestré obsadenie muzikantov, ktorí dokopy hrajú všetky možné štýly, prevetralo každú stránku hudobného lexikónu. A ako povedal Andy Ďurica: “Sme slovania a máme radi inú hudbu a toto sú chvíle, kedy si môžeme len tak pre seba zahrať muziku, ktorá nás napadne.”
Tak ako pred mnohými rokmi položili spolužiaci z košického konzervatória Peter Bič a Miro Tásler základ jednej z našich najväčších koncertných kapiel, ujali sa úvodu piatkového večera, doplnení o Andreja na gitare, Jožka Zimu za bicími a Lukáša „Kolju“ Kolivošku na basgitare. “Dlho som s Mirom takto nehral, v takej atmosfére. Bolo to iné a zaujímavé v tom, že to bolo v Prešove, a že sme tieto veci hrávali na škole. Na škole to bolo vždy také slobodné hranie na štýl „Poďme si zahrať. Hocičo.“ Dnes som sa cítil tak, akoby sme sa vrátili do tých školských čias (sme študenti a poďme si zahrať), aj keď je to už dávno za nami,“ povedal Peter Bič, keď som sa ho opýtal, ako sa baví. Úvod jamky venovali muzikanti koreňom rock´n´rollu. Peter pozval Andyho Ďuricu, aby sa chopil mikrofónu, a všetkých nasmeroval jasným smerom „Toto je jednoducho blues.“ City Club sa od prvého groovu na niekoľko minút premenil na tmavý podnik v povodí Mississippi, ktorým sa nieslo Andyho „My mama said“ striedané rôznymi frázami, celé to podfarboval Miro svojimi klávesami „prestavanými“ na hammond organ. Sóloval najprv Andrej. Jeho sólo znelo čisto a bezstarostne. Jožko svojim prechodom naznačil zmenu a gitarové sólo prevzal Peter. Bolo ťažšie, špinavšie a jeho gitara vykričala všetko, čo človek môže mať na srdci. Radosť, bolesť, strach, i chuť žiť. Po tomto bluesovom improvizovanom kúsku nasledoval rock´n´roll. V úvode skladby začal Andy s tlieskačkou a pripojilo sa celé publikum s popevkom „no-no-no-nou.“ Do toho zneli wah wah gitary dopĺňané hammondom a Andy vystihol atmosféru celej skladby refrénickým „You gotta dance!“ Bičko opäť sóluje a je vidieť, v ktorých hudobných vodách sa cíti najlepšie. V tejto skladbe prevetral Kolja počas svojho sóla rock´n´rollovú stupnicu a „prehodil“ ju na Andrejovu gitaru, čím skladba dostala jemný jazzový nádych. V záverečnej skladbe bolo z hry Petra Biča jasné, že miluje hru Erica Claptona. To však nevadilo Jožkovi Zimmovi, ktorý do jeho vyhrávok zaswingoval tap ta da dap tap tap tap. Navyše Andy Ďurica ukázal v piatok aj svoju skrytú hudobnú tvár: “Mám veľmi rád blues a väčšina ľudí ani netuší, že slovenská kapela môže na koncerte hrať túto hudbu. Keď hráme blues, tak tie spevy väčšinou začínajú “My mama said”. V podstate je to stále buď svahilčina alebo nejaké zmysluplné frázy. Ale treba to brať naozaj ako zábavu a poctivú muziku.”
Druhé kolo začali chalani dosť nekopromisne. Na basgitare sa vymenili Vlado Čekan s Koljom a otvorili ho skladbou Cocain. K tejto klasike sa ťažko niečo dodáva. Po „kokaíne“ kapela preladila na reggae a veselú, chronicky známu pesničku In the jungle. Pri tejto skladbe sa začali striedať viacerí za bongom. Kto mal chuť, tak sa pridal. Publikum sa vlnilo. Kapela pokračovala v ďalších nesmrteľných kúskoch a na mušku si vzali Another Brick In The Wall Part 2 od Pink Floyd z ich veľkolepého diela The Wall, ktoré tento rok oslávilo 30 rokov. Možno ani samotní muzikanti, ani návštevníci, ktorí sa prišli pozrieť na piatkovú jamku netušili, že práve 22. decembra 2009 (o štyri dni neskôr) uplynie presne spomínaných 30 rokov, kedy sa táto hymna s chorálom spievaným detským speváckym zborom stala číslom jedna v Británii.“Dnes som bol milo prekvapený, lebo tu boli šestnásť roční a hrali sme aj staré veci od Cream či Pink Floyd a ľudia to stále vnímajú,” neskrýval nadšenie Peter Bič.
Muzikanti sa miešali ďalej a došlo aj na striedanie nástrojov. Miro Tásler tentoraz vzal do ruky basgitaru, za klávesy sa posadil Dano Špiner, na bicie hral Rado Hanzel a spieval Zašo. Svojou gitarou všetko tmelil Andrej a Jožko Zima sa tentoraz uskromnil s bongom 🙂 Celé kolo bolo venované zosnulému kráľovi popu Michaelovi Jacksonovi. Kapela prevetrala niekoľko Michaelových nesmrteľných hitov ako Billie Jean, You Are Not Alone, Human Nature a došlo aj na Queen a ich Another One Bites The Dust. Zašo naznačil svojim popevkom Human Nature, Peter Bič nadviazal tlmenými tónami na svojom stratocasteri podporené hrou Jožka Zimu na bongo. V refréne bolo počuť backvokály Jožka Zimmu a celú spevovú linku podfarbil Peter svojim sólom. V závere skladby chalani ešte pridali funky pasáž z naliehavým “Why? Why?”. A ak chcete poriadny rockec od kráľa popu, tak to je určite Beat It! “Pre mňa to bola taká záverečná tohto ročná jamka. Celé je to tu uvoľnené. Hrali sa veci nielen ako jam session, ale aj od Michaela Jacksona či iných kapiel a je super, že sa to samo vyvíja. Nedá sa to naplánovať. My si nehovoríme čo budeme hrať. Proste hráme,” zhodnotil Lukáš “Kolja” Kolivoška atmosféru a priebeh piatkovej Jam Session, ktorá trvala do piatej rána.
Po tomto treťom kole už neexistovali pauzy, len výmeny muzikantov. Dano Špiner si porozumel v jazzových kúskoch s Andrejom. Jožko Zimma si vtedy precvičoval svoj jemno cit 🙂 Počuť sme mohli aj jazzový štandard Summer Time. Mário “Gapa” Garbera sa dostavil o čosi neskôr, no priniesol so sebou svoje Jungle Boogie a saxofónové vyhrávky, ktorými vyšperkoval jednotlivé skladby. “Teším sa, že prišli iní muzikanti, ako Dano Špiner, Vilo Cicoň. Chlapci vedia hrať a takisto hrajú v kapelách. Teším sa z toho a dúfam, že to bude ďalej pokračovať. Chýba mi tu Peťo Kočiš,” zamyslel sa Kolja v priebehu večera.
Jam session predstaví muzikanta ako jednotlivca asi najviac v porovnaní s regulérnym koncertom v rámci šnúry. V piatok to bola čistá radosť z hrania, ktorá v sebe skrývala aj čosi navyše. Veľmi pekne to vystihol Dano Špiner: “Ľudia, ktorí tu dnes hrali do toho nedávajú nič iné, len svoje srdce. A nerieši sa, koľko tónov vie človek zahrať za minútu. Podľa mňa sú tu ľudia, ktorí hrajú celým srdcom, celým svojim presvedčením a celým svojim ja.” A čo ďalšie sa mu na takomto jamovaní páči? “Som rád, že môžem stretnúť ľudí, ktorých vidím často na festivaloch, ale nie je čas akosi zotrvať na tom festivale, pretože veľa krát utekáme na ďalší. A nie je teda čas si takto spolu zahrať. To je na tomto stretnutí to pekné.”
Text: Edo Kopček