Cez víkend sa na prešovskej Hlavnej ulici stretli ukrajinskí hudobníci a divadelníci, ktorí v meste pôsobia roky, ale aj občianski aktivisti a ukrajinskí študenti, aby vyjadrili jasné nie nezmyselnej vojne, ktorú vedie Rusko proti Ukrajine.
Rusínska a zároveň aj ukrajinská kultúra neodmysliteľne patria ku koloritu mesta Prešov. Celé dekády. Potvrdilo sa to aj v nedeľu 6. marca. Najsilnejšie momenty priniesli vystúpenia hudobných skupín a umeleckých súborov, v ktorých pôsobia práve ukrajinskí rodáci.
Spevák kapely Akustika Stano Rusyn, pôvodom z Užhorodu, žije na Slovensku sedem rokov. Študoval spev na Konzervatóriu v Košiciach a zároveň tam účinkuje v Štátnom divadle. Počas skladby I’m Rastaman, ktorej refrén v nedeľu upravili na I’m Ukrainian, povedal: “Každý je dnes Ukrajinec. Lebo dnes byť Ukrajincom, znamená bojovať za slobodu a demokraciu. Byť Ukrajincom, znamená, byť človekom, bojovať za svoju rodnú zem a za budúcnosť svojich detí.”
Stano Rusyn má na Ukrajine už len svoju mamu. Užhorod, kde žije, je blízko hraníc so Slovenskom, a tak ako sa všetci Ukrajinci spojili a pomáhajú utečencom a ukrajinskej armáde, pomáha aj Stanova mama. “Robia rôzne veci. Šijú maskovacie textílie pre vojakov, zabezpečujú potraviny, varia, čokoľvek treba odviezť, priniesť, urobiť, každý niečo robí. Kto nemá auto, pomáha ako dobrovoľník v niektorej humanitárnej skupine.”
Informáciu o napadnutí Ukrajiny ruskou armádou sa dozvedel ako väčšina z nás vo štvrtok ráno, keď skroloval sociálne siete. “Od tej chvíle sa cítim veľmi zle. Je mi ťažko na srdci, na duši. V Užhorode, kde žije mamka, to zatiaľ nie je až také zlé, ale čo bude zajtra, nevieme, čo ten blázon Putler spraví. Ale veríme, že to rýchlo skončí.”
Putinovu vymyslenú zámienku na vpád ruských vojakov odsudzuje celý svet. Insiderský pohľad na to ponúka spevák Akustiky. “Moja mamka je z Luhanskej oblasti, jej rodný jazyk bola ruština. Neskôr študovala v Odese, čo je takmer výlučne rusky hovoriace mesto, tiež Charkov, všetko mestá, ktoré Rusi bombardujú, vrátane civilistov. Na to, že moja mamka rozprávala po rusky, jej nikdy nikto nič zlé nepovedal. Toľko k mýtu o tom, že Putin prišiel zachraňovať rusky hovoriace obyvateľstvo pred ukrajinskými nacionalistami.”
Podľa neho ukrajinský národ ukázal celému svetu silu a zomknutosť. Inšpiruje ho každý deň. Už sa vie, že Putin plánoval inváziu na Ukrajinu dlhší čas. Známe sú aj zámery zosadiť súčasnú, demokratickú vládu vedenú prezidentom Zelenským. “Putin chce obnoviť veľkú ruskú impériu, teraz nemá šancu. Nechápe, že aj keď všetko zbombarduje a zničí, čomu bude vládnuť? Aj keby Rusi dosadili do vlády svoje bábky, hneď v ten deň za nich nikto nezahlasuje a ľudia ich budú kopať do zadku a hnať palicami. Vyženú ich ako Janukovyča. Nemajú šancu, pretože všetci Ukrajinci sa spojili v jedno, každý pomáha ako vie. Babky dávajú svoje posledné peniaze, varia jedlo pre našich vojakov. Ľudia robia všetko možné. Aj teraz, v mestách, kam vošli Rusi, vychádzajú mierni ľudia s ukrajinskými vlajkami a spievajú ukrajinskú hymnu. Stoja a vlastnými telami zastavujú tanky. Ukrajinský ľud nikdy nebude otrokom, ako je tomu v Rusku.”
Do Prešova pricestovala z Poľska ďalšia rodáčka z Ukrajiny, Susanna Jara, ktorá sedem rokov spieva v kapele Hrdza. Pochádza z Počajeva a má rodinu aj v Kyjeve a Ternopili. Časť speváčkinej rodiny (ženy a deti) utiekla do Poľska, ale väčšina ostala na Ukrajine. “Hlavne muži a všetci moji bratia tam bojujú. Môj brat, ktorý je na fronte mi povedal, že im chýba veľa vecí. Preto o pár dní organizujem koncert v Poľsku, na ktorom budeme robiť zbierku na špeciálne svetlo pre vojakov.”
Priznáva, že všetci vedeli, že vojna príde. “Je to teror, ale to sa skončí. Verím v lepší svet, verím, že nás čaká lepší svet aj po pandémii, aj po vojne. Už vidíme veľa ľudí, ktorí otvárajú svoje srdcia. Najviac to sledujem v Poľsku, kde žijem, koľko ľudí pomáha a je to pekne zorganizované. Takže verím v lepší svet.”
Na pódiu zahrala Hrdza skladby Košieľočka a Slovensko moje, otčina moja. “Ej, mám otčinu v svete jedinú, kde radostne sa hrám/ Tú milujem, jej šťastie prajem a srdce svoje dám,” spievala Susanna Jara z Hrdze na pódiu. “Je to pekná sloha, ale dnes som mala na pódiu v srdci Ukrajinu, pretože Ukrajina je pre mňa najdôležitejšia otčina. Potom je Poľsko a tak Slovensko.”
Svoju rodinu, ktorá ušla pred hrôzami vojny do Poľska, ešte nestretla. Chystala sa za nimi po prešovskom koncerte. “Som šťastná, že sú v bezpečí pri mame. Tri dni čakali na hranici. Nemohla som ísť za nimi skôr, pretože tam nemám kde spať, všetko je obsadené, ale dúfam, že sa niekde nájde miesto. Hoci by som musela spať v aute.”
Susanne Jara je dobre známa ukrajinská súdržnosť a sila. “Taký je ukrajinský národ. Možno to vyzerá, že sme tichí, ale sme silní. Viem aká som ja.”
Hrdza má na Ukrajine veľa fanúšikov, už dostala aj niekoľko ponúk na hranie, ale nestihli sa zrealizovať. “Prešov je centrum rusínskej národnosti. Vrchy v okolí pohraničia s Poľskom, Ukrajinou, dokonca aj s Maďarskom boli obsadené rusínmi. Rusínsky jazyk je veľmi podobný ukrajinskému a Ukrajinci ho považujú za jeden zo svojich dialektov. Aj naše piesne, ktoré máme v rusínčine vnímajú ako svoje národné piesne,” hovorí Slavo Gibarti z Hrdze.
Pesničky Hrdze, napríklad aj Košieľočka, ktorú v nedeľu zahrali, patrí vďaka svojmu jazyku medzi tie, ktoré Ukrajinci počúvajú. Sú to piesne so slovenským textom, ktoré obsahujú staré, praslovanské slová a rozumejú im nielen Ukrajinci, ale aj Rusi, Srbi, čiže južní, východní aj západní Slovania. Hrdza si za tie roky vybudovala silnú pozíciu na world music scéne a pozitívne odozvy na svoju tvorbu dostáva z viacerých kontinentov.
Na Ukrajine strávil ďalší Prešovčan, Martin Husovský z Komajoty, v umeleckých kruhoch istý čas, najmä vďaka priateľstvu a spolupráci so spisovateľom Jánom Pochaničom. “Z tých niekoľkých večerov, ktoré som na Ukrajine strávil pri debatách s domácimi, som bol milo prekvapený z toho, že by dali aj posledné, čo majú a bolo jasné, že vlasť je pre nich to najviac, čo majú. Nečudujem sa tomu, že sú Ukrajinci v tejto situácii tak veľmi súdržní. Považujú to za svoju povinnosť, tak to cítia. Klobúk dole pred nimi. Je to tragédia, že sa musia brániť takýmto spôsobom. Keď sa to skončí, bude to nový štart nielen pre Ukrajinu, ale pre každú jednu krajinu. Predvádzajú neuveriteľné veci a môžeme im úprimne závidieť, že sú takí súdržní.
Martin Husovský zahral na pódiu sám s klavírom a v sprievode saxofonistu Mária “Gapu” Garberu, ktorý má na Ukrajine veľkú čas svojej rodiny. Publiku ponúkli skladby Mesto v nás a Utópiu. “Vravia, že človek je len prach, horčičné zrnko na vážkach,” spieva Husovský v Utópii, ktorá v čase svojho vzniku bola mienená inak. “V kontexte dnešných udalostí získáva na ďalšom význame,” odkazuje spevák na súdržnosť Ukrajincov.
Od decembra nestála speváčka Katka Koščová na pódiu, ale v zákulisí Koncertu pre Ukrajinu priznala, že bola veľmi odhodlaná a chcela vystúpiť na tejto akcii. V dnešných dňoch jej dodávajú silu dobrí ľudia. “Mám vyslovene potrebu združovať sa s takýmito ľuďmi. Keď vidím, že je na námestí v Prešove dav ľudí, ktorí prišli podporiť Ukrajinu, hoci len takto symbolicky, dáva mi to veľkú nádej v tomto strašnom marazme, ktorý sa deje.”
Aj priznáva, že si spočiatku myslela, že to bude krátke. “Súdržnosť Ukrajincov je neuveriteľná. To, ako sa zomkli, akí sú odvážni, ako sa nedajú. Keď vidím, že rodina pošle za hranice iba deti a mama s otcom ostanú bojovať, sú to neskutočne silné momenty. Neviem, či by som bola schopná ostať. S mojím mužom sa veľa rozprávame o tom, čo by sme robili my na ich mieste a názory sa nám menia zo dňa na deň.”
„Heroické výkony a akú morálku drží prezident Zelenský, to je fantastické. Všímam si aj drobné záškodníctva, ktoré robia obyčajní Ukrajinci. Ako pani hodí fľašu s uhorkami a zrazí dron, alebo ako Rómovia ukradnú tank. Invencii sa medze nekladú.”
Na pódiu zahrala Katarína Koščová s gitaristom Michalom Brandysom skladby Rieka a Čo zostane. Práve druhú menovanú zložila, keď na Slovensku začal rásť nezdravý nacionalizmus. Nenapadlo ju, že to bude až také aktuálne.“Ľudia, ktorí toto robia, sa prezliekajú za mierotvorcov. Aj Putin povedal, že ide na mierovú misiu a v prvý deň začal hádzať bomby na všetky veľké mestá Ukrajiny. Bombarduje Charkov, kde žije neskutočne veľa Rusov, jemu je to úplne jedno. Strieľa do humanitárnych koridorov, ktoré sú vytvorené, aby ľudia mohli opustiť mestá, aby sa dostali do bezpečia. To je absolútne zverstvo, úplný hyenizmus, toto nemá absolútne obdobu. A my si to musíme pamätať a sledovať, aby sme také niečo nedopustili u nás. A aby sme sa to na Ukrajine snažili nejaký spôsobom zastaviť. Pamätajme si všetko to, čo sa momentálne deje a neverme ľuďom, ktorí hádžu bomby a tvrdia, že sú mierotvorci.”
Martin Višňovský z Chiki liki tu-a sa na pódium postavil bez basgitary. Predniesol silný prejav, v ktorom ohlásil petíciu za okamžité premiestnenie Pamätníka osloboditeľov z námestia na iné miesto.
“Som tu dnes ako občan mesta Prešov, ktorý absolútne odmieta okupáciu Ukrajiny ruskými vojskami. História agresie a propagandy Ruskej federácie, ako nástupníckeho štátu po Sovietskom zväze sa do samostatných slobodných krajín východnej Európy vracia ako bumerang. Vieme si predstaviť, čo momentálne prežívajú Ukrajinci, keďže sme to v minulosti zažili ako Československo na vlastnej koži. Kam príde ruská armáda, odtiaľ sa desiatky rokov nepohne, dosadí si bábky do vlády a riadi ich mocensky z Moskvy. Nie som ani politik, ani historik, ani virológ – zámerne používam ospravedlnenia niektorých našich opozičných politikov – ale jedno je mi jasné. Ak sa definitívne nevysporiadame s našou históriou, a to nie príliš slávnou, budú sa donekonečna objavovať symboly komunistického režimu kosák, kladivo a päťcípa hviezda.”
Petíciu k dnešnému dňu (10.3.) podpísalo viac ako 500 obyvateľov Prešova a môžete ju podpísať aj online. Na to, aby sa ňou mohli zaoberať na najbližšej schôdzi mestského zastupiteľstva poslanci mesta, je potrebné zozbierať tisíc platných podpisov. Rátajú sa podpisy ľudí s trvalým pobytom v Prešove.
“Občania mesta Prešov, stačí Váš podpis a 6.apríla 2022 na mestskom zastupiteľstve budeme vidieť, ktorý poslanci mesta Prešov túto agresívnu ruskú okupáciu odsudzujú, a ktorým je osud domovskej krajiny našich ukrajinských spoluobčanov ľahostajný. Myslím si, že ako občania máme právo vedieť, aké hodnoty poslanci mestského zastupiteľstva v Prešove zastávajú. Ďakujem. Mier a slobodu Ukrajine.”
Niektorí umelci stihli vystúpiť aj v Košiciach. Patrili medzi nich mužský zbor PUĽSu a sólovo vystúpila Liudmyla Kozyrieva. Speváčka pochádza z mesta Kaniv v Čerkaskej oblastí, ktoré sa nachádza približne 170 km od Kyjeva. V Prešove žije šesť rokov. Vyštudovala na Prešovskej univerzite a je zamestnaná v Poddukelskom umeleckom ľudovom súbore (PUĽS). Jej sestra s manželom, ktorí žijú aj so svojimi deťmi v Kyjeve odišli do Kaniva, keďže tam bolo pokojnešie (rozprávali sme sa v nedeľu 6.3.2022).
“Poslala som im link na live stream dnešného koncertu. Už mi volali. Tešili sa, boli šťastní. Oni aj ja ďakujem Slovensku, že nás, ukrajinský ľud, nenecháte samých v tejto ťažkej situácii.”
Na pódiu zaspievala ľudovú pieseň Rosty, Rosty, Čeremšino. “Je to pieseň o človeku, ktorý je vo väzení a o Ukrajincoch, ktorí ho oslobodili. Bola to vhodná chvíľa zaspievať túto pesničku. Na Ukrajine je veľmi populárna. Je to veselá pesnička a chcem povedať, že okrem toho, že Rusi na Ukrajine zabíjajú ľudí, bombradujú bytovky, keď zomierajú ľudia, zabíjajú aj pieseň, ktorú ľudia majú v duši. Chcela som ľudí trochu rozveseliť, povzbudiť, ukázať, že ukrajinský národ bude žiť a bojovať do konca. Dúfam, že to skončí čo najskôr.“
Dvoják odohrala v nedeľu aj kapela Heľenine oči. Líder kapely Martin Mihalčín vyslovil prianie, aby sme sa stretávali pri krajších príležitostiach a priznal aj obavy o svoju rodinu. “Mám veľa priateľov medzi Rusmi aj Ukrajincami, nielen cez kiting. Píšeme si a všetci, ktorých poznám sú zásadne proti tejto nezmyselnej vojne. Rusko sa blíži Severnej Kórei. Je to o egu jedného človeka a ľudí okolo neho.” Takisto dúfa, že sa to skončí čo najskôr.
Koncert príhovorom otvoril Michal Hudák, ktorý v Kyjeve študoval a Ukrajinu pozná. “Stretli sme sa tu, aby sme povedali nie vojne. Mám na sebe tričko, ktoré pozostáva zo štyroch písmen z ukrajinského alfavitu: V-O-L-JA, čo dohromady dáva slovo vôľa, teda sloboda. Len tú si chce Ukrajina ubrániť a obhájiť. A my sa jej snažíme akýmkoľvek spôsobom pomôcť. Slobodu potrebujeme všetci ako soľ a o slobode a neslobode by mohol hovoriť aj človek, ktorého pozývam na pódium. Je to Prešovčan, človek, ktorý zažil, keď ho násilím chceli upratať z pódia, keď spieval o slobode. Bol som pri tom. Dúfam, že už nikdy nikto, nikoho zo žiadneho pódia upratovať nebude. Že každý to svoje miesto, na moment, kedy bude chcieť, ľuďom priniesť umenie, kultúru, či slodobu v pesničke, bude stále mať. Edo Klena.”
Klenove skladby O láske a o slobode a Objímam sú smutné piesne. “Piesne neurobia mier, ale stanovisko zaujať treba. Vojna je zlá, ale všetko dobré máme v srdci, už keď sa narodíme. Len potom neskôr sa začne boj dobra a zla. A ten je, bohužiaľ, nekonečný. My, ktorí sme na strane dobra, musíme ho hájiť.”
V závere večera sa v zákulisí objavil Lumír Mati z Hudobnej únie, ktorá kordinovala paralelné Koncerty pre Ukrajinu v Košiciach, Banskej Bystrici, Nitre, Žiline, Trnave aj s organizátormi štvrtkového koncertu v Trenčíne. Podľa Matiho sa im ozvalo veľké množstvo hudobníkov, ktorí mali záujem vystúpiť. “Dúfame, že ďalšia akcia už nebude kvôli vojne, ale že ju budú organizátori pripravovať v šťastnej, mierovej, radostnej alebo akejkoľvek inej, len nie vojnovej situácii,” vyjadril sa v závere Miro Tásler z Dobrého festivalu, ktorého tím spoluorganizoval prešovský koncert.
Prešov ukázal silu svojho pesničkárstva a zároveň ukázal, ako úzko je prešovská kultúra spätá s ukrajinskou (a rusínskou) kultúrou. Ak bolo zámerom organizátorov Koncertov pre Ukrajinu priniesť do slovenských miest ľuďom na chvíľu pocit mieru, lásky a porozumenia, tak sa im to podarilo.
text: Edo Kopček
foto: Oliver Ondráš
